Kristus – naša Pascha: Zjavenie Najsvätejšej Trojice (12 – 70)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
I. Zjavenie Najsvätejšej Trojice
Obsah
I. Zjavenie Najsvätejšej Trojice
Božie zjavenie
Božie Slovo v stvorení
Boh v dejinách
Posvätná Tradícia
Apoštolská Tradícia
Vernosť Tradícii
Posvätná Tradícia a Sväté písmo
Sväté písmo
Božské a ľudské aspekty Svätého písma
Jednota Starého a Nového zákona
Čítanie a výklad Svätého písma
Kerygma (ohlasovanie) a katechéza
Tradícia svätých otcov Cirkvi
Inkulturácia dobrej zvesti
Rast vo viere: katechumenát, osvietenie, sviatostná iniciácia
Prostredie, v ktorom sa odovzdáva viera: rodina, národ a Cirkev
Prvá časť – Viera Cirkvi
12 Prvá časť katechizmu prezentuje obsah kresťanskej viery v Najsvätejšiu Trojicu – Otca, Syna a Svätého Ducha – jedného Boha, ktorý sa zjavil ľudstvu a dal mu poznať svoju vôľu.[1] Tento obsah viery Cirkev slávnostne vyznáva vo svojom všeobecnom hlásaní Symbolu viery a modlitbovo je zažívaný/zakusovaný v anafore božskej liturgie. A tak prvá časť katechizmu pozostáva z troch častí a je štruktúrovaná na základe výkladu Symbolu viery a anafory liturgie svätého Bazila Veľkého.
13 Prvá časť „Zjavenie Najsvätejšej Trojice“ prezentuje obsah zjavenia Boha, Stvoriteľa a Vševládcu (po grécky Pantokratora) sveta. Toto Zjavenie je obsiahnuté v posvätnej Tradícii a vo svätých spisoch Starého a Nového zákona a je zverené svätej Cirkvi, ktorá ho verejne hlása, vykladá a autoritatívne vyučuje. Cirkev povzbudzuje každého prísť k poznaniu Boha, aby čítaním a počúvaním Božieho slova mohol z neho žiť denne. Ako semeno zasiate do dobrej pôdy v nás rastie Božie slovo, ktoré nás osvecuje a uvádza do mystickej hĺbky Božieho života.
14 Vrcholom Božieho zjavenia je Boží Syn, náš Pán Ježiš Kristus, vtelený zo Svätého Ducha a Panny Márie. Vo svojich slovách a skutkoch zjavil lásku Boha Otca. Apoštoli, Kristovi učeníci, prijali Božie slovo a ohlasovali dobrú zvesť o Bohu celému svetu. Svedčili o Kristovi slovom svojho kázania a príkladom svojho života. Poslanie apoštolov prevzali ich nástupcovia, svätí otcovia Cirkvi, ktorí pomocou biskupskej postupnosti uchovali a ochránili neprerušenú kontinuitu apoštolskej Tradície až do našich čias.
15 Druhá časť „Veríme v Trojicu – jednopodstatnú a nedeliteľnú“ prezentuje učenie Cirkvi o Najsvätejšej Trojici – Otcovi, Synovi a Svätom Duchu. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice presahuje všetko ľudské chápanie. Keď prijímame toto tajomstvo Trojjediného Boha vierou, približujeme sa k nemu a sme ním napĺňaní. Zároveň dosahujeme čoraz väčšiu plnosť poznania Boha a života v ňom.
16 Tretia časť „Veríme v jedného Boha Otca všemohúceho i v jediného Pána Ježiša Krista i vo Svätého Ducha, Pána, Darcu života“ zjavuje vo svetle viery, čo Boh urobil „pre nás ľudí a pre našu spásu“. Tieto spásne Božie skutky tvoria posvätné dejiny: stvorenie sveta a človeka, prisľúbenie spásy, vtelenie Božieho Syna, Kristovo zmŕtvychvstanie, zoslanie Svätého Ducha na apoštolov a druhý príchod Krista v sláve.
17 Naša spása sa napĺňa v Kristovej Cirkvi, jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej. Táto jedna všeobecná Cirkev existuje v samosprávnych cirkvách a je nimi vytváraná,[2] pričom medzi takého cirkvi patrí aj naša Ukrajinská gréckokatolícka cirkev. Tretí oddiel a prvú časť katechizmu uzatvára spomienka na ukrajinských novomučeníkov a vyznávačov viery.
I. Zjavenie Najsvätejšej Trojice
Ty si nám dal poznať svoju pravdu.
Kto by bol schopný vyjadriť tvoju moc?
A ktože by dokázal vypočuť všetku chválu o tebe,
alebo vypovedať tvoje premnohé zázraky všetkých čias?
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
A. Božie zjavenie
18 Viera Cirkvi je založená na Božom zjavení. Týmto zjavením sa neviditeľný Boh z plnosti svojej lásky prihováral ľuďom, aby sa im dal poznať a pozval ich k spoločenstvu s ním: „Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1, 9), že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, vo Svätom Duchu prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4).“[3] Boh, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle, jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“ (1 Tim 6, 16; porov. Jn 1, 18; 1 Jn 4, 12), „prišiel odetý v tele…, aby živí i mŕtvi mohli vedieť o jeho návšteve a príchode Pána“[4]. Zjavovaním seba samého Boh, ktorý je nepoznateľný vo svojej podstate, „chcel ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba“[5].
19 Božie zjavenie sa uskutočňovalo súčasne skutkami i slovami, ktoré boli navzájom vnútorne späté a navzájom sa osvetľovali.[6] Božie zjavenie zahŕňalo osobitnú „Božiu výchovu [pedagógiu]“[7]: Boh sa oznamoval ľudstvu postupne, po etapách ho pripravoval na prijatie zjavenia svojho vlastného ja a toto zjavenie vyvrcholilo v osobe a pôsobení vteleného Slova, Ježiša Krista. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 – 2). Až vo svojom vtelenom Slove, ktoré bolo od počiatku (porov. Jn 1, 1), t. j. v Ježišovi Kristovi, sa Boh zjavil v celej plnosti, lebo v Ježišovi Kristovi spolu s ľudskou prirodzenosťou „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9).
20 V Starom zákone sa Boh zjavil Mojžišovi na vrchu Sinaj ako Ten, ktorý je, „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3, 14), pričom Mojžišovi zjavil nie niečo o sebe, ale svoje samotné ja. Meno Ten, ktorý je poukazuje na osobnú povahu Boha, ktorý má bytie vo svojom samotnom ja a je zdrojom všetkej existencie a života. V Novom zákone sa Boh, ktorý ako prvý vyšiel v ústrety ľudstvu (porov. Jn 3, 16; 1 Jn 4, 19), zjavil ako Otec skrze svojho vteleného Syna Ježiša Krista a vo Svätom Duchu (porov. Mt 11, 27).
1. Božie Slovo vo stvorení
21 Jedine Boh existuje večne a to on priviedol všetko stvorenie z nebytia k bytiu. Jedine Boh vlastní plnosť života, zatiaľ čo svet, keďže bol stvorený, vďačí za svoju existenciu Bohu. Boh stvoril všetko svojím Slovom: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3; porov. Gn 1). Bohom stvorená príroda a prírodné zákony pochádzajú od Slova: „Lebo hlas… a príkaz boli ako prirodzený a trvalý zákon [pre zem]; to dalo plodnosť a silu prinášať plody po všetky budúce veky.“[8] Božie Slovo poskytlo normu či zákon, ako aj zmysel celému stvoreniu: slovné spojenie „Boh povedal“ znamená, že každej podstate či prirodzenosti bolo vštepené múdre a tvorivé slovo.[9] V kontemplácii prírody, jej zavedených zákonov a harmónie spoznávame múdrosť Stvoriteľa a krásu jeho plánu. Celé stvorenie chváli Boha, jeho vznešenosť, slávu a múdrosť: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 18 [19], 2); „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž 8, 2).
22 Pomocou sveta ako Božieho stvorenia sa dozvedáme o Stvoriteľovi: „To, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20). Svätí otcovia Cirkvi často prirovnávali svet ku knihe, cez ktorú objavujeme jej autora.[10] Tým, že sa dozvedáme o Bohu cez jeho stvorenie, zároveň získavame skúsenosť bytia v Božej prítomnosti a stávame sa schopnými oslavovať Boha „všade, kde on panuje“ (Ž 102 [103], 22).
2. Boh v dejinách
23 Boh sa zjavil ľudstvu nielen ako Stvoriteľ a Všemohúci Vládca (Pantokrator) sveta, ale aj ako Otec a Záchranca svojho ľudu. Dejiny ľudstva sú posvätné dejiny, pretože sa v nich zjavuje a koná sám Boh. Boh uskutočňoval svoj plán spásy v dejinách skutkami a slovami, ktoré majú vnútornú jednotu. Skutky vykonané Bohom zjavujú a potvrdzujú učenie vyjadrené jeho slovami, zatiaľ čo slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo obsiahnuté v skutkoch. Plnosť pravdy o Bohu a spása ľudstva nám boli objasnené v Kristovi, ktorý je zároveň prostredníkom i plnosťou celého Božieho zjavenia.[11]
24 Boh zjavil Adamovi a Eve a prostredníctvom nich celému ľudstvu ich povolanie, aby pokračovali v diele stvorenia: „Ploďte a množte sa a naplňte zem a podmaňte si ju“ (Gn 1, 28). Keď naši prarodičia hriechom odpadli od Boha, Boh nezanechal ľudstvo, ale prisľúbil, že pošle Spasiteľa: „…ono [potomstvo ženy – Ježiš Kristus] ti [hadovi] rozšliape hlavu“ (Gn 3, 15).
25 Aj keď človek pádom stratil pravé poznanie Boha, neprestáva hľadať toho, ktorý je počiatkom všetkých vecí. Keď svätý apoštol Pavol hovoril o tomto hľadaní obyvateľom Atén, povedal:
Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: „Neznámemu bohu.“ Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou (Sk 17, 22 – 24).
26 Medzi tými, ktorí „hľadajú Boha, či by ho nejako nenahmatali a nenašli“ (Sk 17, 27), sa Boh zjavil Abrahámovi, povolal ho stať sa otcom všetkých veriacich, dal mu prisľúbenie potomstva a zeme. Boh potvrdil toto prisľúbenie tým, že Abrahámovi dal syna Izáka a Izákovi Jakuba. A za týchto okolností, keď sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, aby ho povolal vyviesť Boží ľud z Egypta, domu otroctva, sa Boh, ktorý je, zjavil ako „Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3, 15), „Boh našich otcov“ (Dt 26, 7). Tým, že previedol Izraelitov cez Červené more, že im dal svoje prikázania na vrchu Sinaj a že ich priviedol do prisľúbenej zeme, Boh ukázal, že nielen vstúpil do dejín svojho ľudu, ale ho aj povolal k plnosti života v ňom: „Budem chodiť uprostred vás a budem vaším Bohom, a vy budete mojím ľudom“ (Lv 26, 12). Dávidovi, ktorý si želal postaviť Bohu dom, chrám, Boh prisľúbil, že on sám postaví „dom“ jemu. Boh vyviedol z Dávidových bedier potomka, Krista, a jeho kráľovstvo nebude mať konca (porov. 2 Sam 7, 1 – 16). Cirkev vidí naplnenie tohto prisľúbenia v Ježišovi Kristovi: „On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32 – 33).
27 Plnosť Božieho zjavenia je dosiahnutá v Novom zákone v jednorodenom Synovi, ktorý je večne v lone Otca a zjavuje Otca (porov. Jn 1, 18). Sám Ježiš zdôrazňuje: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). Ježiš takto potvrdzuje, že on a Otec sú jedno (porov. Jn 10, 30). Kristus ako „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15) priniesol plnosť Božieho zjavenia. Kristus, pravý Boh a pravý človek, zjavil v sebe aj obraz dokonalého človeka.
28 Cirkev verí, že existuje len jedno jedinečné zjavenie Boha ľudstvu a plnosť tohto zjavenia nám priniesol a odovzdal Ježiš Kristus, takže neexistuje žiadne iné Božie zjavenie.[12] Božie zjavenie je stále odovzdávané Cirkvou, Kristovým telom, aby sme mohli neustále rásť vo viere a poznaní Boha.
29 Vo svojom bohoslužobnom živote Cirkev spája kalendárny rok s liturgickým rokom – historický čas s posvätným časom spásy. V liturgickom slávení sa historické udalosti Spasiteľovho pozemského života stávajú pre nás spásonosnými tajomstvami. Týmto spôsobom Boh stále koná v dejinách až do ich konečného zavŕšenia v druhom príchode Ježiša Krista. Zatiaľ čo v Starom zákone sa Boh zjavoval vyvoleným jednotlivcom – patriarchom, prorokom, kráľom –, v Novom zákone dostávajú jeho zjavenie všetci členovia Kristovej Cirkvi.
Ústami svojich prorokov si nám ohlasoval a predpovedal,
že nás chceš spasiť.
Na pomoc si ustanovil zákon, anjelov si určil za ochrancov,
a keď prišla plnosť času,
prehovoril si k nám ústami svojho Syna,
skrze ktorého si stvoril všetky veky.
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
B. Posvätná Tradícia
30 Boh Otec, ktorý sa zjavil skrze svojho Syna vo Svätom Duchu, ponúka svoj život veriacim skrze Cirkev. Milostivé pôsobenie Svätého Ducha, ktorý zjavuje pravdu – a život v tejto pravde – všetkým, ktorí žijú v spoločenstve s Bohom, nazývame posvätná Tradícia. Boh, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4), t. j. aby poznali Ježiša Krista (porov. Jn 14, 6), zjavuje ľudstvu to, „čo bolo skryté od stvorenia sveta“ (Mt 13, 35). Božie slovo zostáva pevné a nemenné: „Boh vo svojej veľkej dobrote stanovil, aby to, čo zjavil na spásu všetkých národov, navždy zostalo neporušené a odovzdávalo sa všetkým pokoleniam.“[13] Preto sa má Kristus kázať všetkým národom a všetkým ľuďom, aby Božie zjavenie dosiahlo končiny zeme.
31 Podľa svätého Ireneja Lyonského je podstatou posvätnej Tradície to, že všetci kresťania majú jednu a tú istú vieru, ktorou sa stávajú účastnými na Božom živote:
Všetci prijímajú jedného a toho istého Boha Otca a veria v tú istú dišpenzáciu, čo sa týka vtelenia Božieho Syna, majú vedomosť o tom istom dare Ducha, sú oboznámení s tými istými prikázaniami a uchovávajú tú istú formu cirkevného zriadenia a očakávajú ten istý príchod Pána a tú istú spásu celého človeka, t. j. duše i tela.[14]
Podľa svedectva svätého Bazila Veľkého posvätná Tradícia je to, čo „sám Pán nás učil, čo Apoštoli kázali, čoho sa Otcovia držali a čo mučeníci potvrdzovali“[15]. Posvätná Tradícia zahŕňa všetko, čo nám odovzdal sám Kristus, ako aj učenie apoštolov a vieru Cirkvi. Svätý Bazil poznamenáva:
…z presvedčení a praktík, ktoré sa uchovávajú v Cirkvi, niektoré, ktoré vlastníme, sú získané z písomného učenia; ostatné sme dostali, boli nám dodané skrze sväté tajomstvá a apoštolskou Tradíciou; všetky tieto, čo sa týka pravého náboženstva, majú rovnakú silu… Ak by sme sa pokúsili odmietnuť takéto zvyky ako nemajúce písomnú autoritu, z dôvodu, že dôležitosť, ktorú vlastnia, je malá, mimovoľne by sme spôsobili ujmu evanjeliu v jeho najpodstatnejších skutočnostiach; či, lepšie povedané, z našej verejnej definície by sme urobili obyčajnú frázu a nič viac.[16]
Svätý Bazil spája posvätnú Tradíciu s liturgickým životom a poznamenáva, že navyše k vyznaniu viery v Najsvätejšiu Trojicu posvätná Tradícia zahŕňa aj znamenie kríža v obrade prijatia do katechumenátu; orientáciu človeka počas modlitby, t. j. tvárou na východ; zrieknutie sa Satana a jeho nadvlády; trojité ponorenie pri krste; státie počas bohoslužby v nedeľu; epiklézu [t. j. zvolávanie Svätého Ducha] na Eucharistii; posvätenie vody a oleja atď.[17]
1. Apoštolská Tradícia
32 Kristus zveril slovo Božieho zjavenia svojim apoštolom: „…slová, ktoré si ty [Otče] dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali… Dal som im tvoje slovo“ (Jn 17, 8. 14). Cirkev pokračuje v apoštolskom poslaní tým, že odovzdáva Božie zjavenie. Cirkev je povolaná kázať a vykladať Božie zjavenie. Aby to plnila, Kristus dal svojej Cirkvi Svätého Ducha, ktorý ju uvádza do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). Cirkev odovzdáva Božie zjavenie dvoma spôsobmi: ústne – „prostredníctvom apoštolov, ktorí ústnym ohlasovaním v príkladoch a poučeniach odovzdali všetko, čo oni prijali z Kristových úst, zo života s ním a z jeho skutkov alebo čo sa naučili pod vplyvom Svätého Ducha“[18], a písomne – „prostredníctvom tých apoštolov a apoštolských mužov, ktorí z vnuknutia toho istého Svätého Ducha písomne zaznamenali posolstvo spásy.“[19]
33 Kristus si vyvolil apoštolov a poslal ich kázať Božie slovo: „Choďte teda, učte všetky národy… a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). Po prijatí tohto poverenia pri Kristovom nanebovstúpení a následne po prijatí moci Svätého Ducha v deň Päťdesiatnice začali apoštoli kázať Krista a svedčiť o ňom: „Tohto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami“ (Sk 2, 32). Podľa príkladu Krista Učiteľa apoštoli odovzdali jeho evanjelium svojim učeníkom skrze živé slovo kázania a všetkých vyzvali, aby uchovali evanjelium: „Zverený poklad chráň mocou Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva“ (2 Tim 1, 14).
34 Apoštoli nám zverili „všetko, čo Ježiš robil a učil od začiatku“ (Sk 1, 1). Svedčí o tom aj svätý apoštol Pavol, keď píše veriacim v Solúne: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom“ (2 Sol 2, 15). Cirkev vždy vyzývala kresťanov, aby zostali verní učeniu apoštolov, a takto uchovala nemennosť posvätnej Tradície a tým aj vernosť Ježišovi Kristovi. Podstata Tradície spočíva vo vernom nasledovaní Krista v Cirkvi po všetky generácie až do konca čias. Posvätná Tradícia je nemenná, pretože jej obsahom je Ježiš Kristus, ktorý je ten istý včera i dnes i naveky (porov. Hebr 13, 8).
2. Vernosť Tradícii
35 Neprerušená kontinuita Tradície je uskutočnená v liturgickom živote Cirkvi a v učení svätých otcov (= cirkevných otcov), ktorých svedectvo o Pravde nie je založené na ľudských spomienkach, ale na živom a neprerušenom zakusovaní Svätého Ducha. Stálosť tejto skúsenosti v kresťanskej komunite je garanciou našej vernosti učeniu Apoštolov, odkazu svätých otcov (= cirkevných otcov) a učeniu Cirkvi, ktorá posilňuje našu nádej v prisľúbenie budúceho veku. Vernosť Tradícii je vernosťou novému životu v Kristovi, ktorý bol Svätým Duchom odovzdaný apoštolom a od nich biskupom, presbyterom, diakonom a všetkým veriacim.
36 Prvé kresťanské komunity uchovali a odovzdali apoštolské učenie; hlásali Božie slovo a žili podľa neho (porov. Flp 2, 6 – 11), pričom sa vytrvalo zúčastňovali „na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). Hlavne pri „lámaní chleba“ kresťania rozpoznávali naplnenie evanjelia a prítomnosť Krista medzi nimi (porov. Lk 24, 31). Zároveň zvestovali príchod budúceho veku. Konali tak, kým žili v tomto svete, ale neboli „z tohto sveta“ (porov. Jn 15, 19; 17, 14). Tieto slová možno plne vzťahovať na Cirkev dnes, ktorá v sebe uchováva apoštolskú Tradíciu. Podľa príkladu apoštola Petra Cirkev neprestajne volá všetkých ľudí k pokániu a ku krstu, ktorým dostanú dar Svätého Ducha: „Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh“ (Sk 2, 39). Veriaci dostávajú predzvesť týchto udalostí a príchodu Božieho kráľovstva v Najsvätejšej Eucharistii, kde sa uskutočňuje stretnutie a spoločenstvo Boha a ľudstva. Toto je obsah Tradície, podľa ktorej Cirkev žila v apoštolských časoch, podľa ktorej žije dnes a podľa ktorej bude žiť v budúcom veku.
3. Posvätná Tradícia a Sväté písmo
37 Cirkev verí a učí:
Posvätná tradícia a Sväté písmo navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa… a smerujú k tomu istému cieľu. Sväté písmo je totiž Božie slovo, keďže bolo napísané z vnuknutia Svätého Ducha; a posvätná Tradícia zasa Božie slovo, ktoré Kristus Pán a Svätý Duch zveril apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili.[20]
Na základe Svätého písma Cirkev zisťuje pravdu ústnej Tradície, ktorá zasa vykladá a objasňuje Sväté písmo. Ústna Tradícia je vyjadrená učením svätých otcov (= cirkevných otcov), hlavne na ekumenických a miestnych konciloch. Z tohto dôvodu nás Cirkev učí, aby sme prijímali s vierou a rešpektovali Sväté písmo i ústnu Tradíciu.
C. Sväté písmo
38 Boh vo svojej prozreteľnosti naplánoval odovzdávanie svojho zjavenia aj v písomnej forme. To poskytlo možnosť uchovávať jeho zjavenie nemenné a odovzdávať ho z generácie na generáciu počas celých ľudských dejín. Bohom inšpirovaní ľudia zapísali Božie slovo a vytvorili Bibliu (z gréckeho slova Biblia, ktoré znamená knihy), ktorú nazývame Sväté písmo. „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné“ (2 Tim 3, 16). Sväté písmo je Božie slovo, ktoré je adresované každému človeku. Preto je platné v každej dobe a na každom mieste. Sväté písmo je zbierkou kníh, ktoré z vnuknutia Svätého Ducha napísali svätí ľudia a ktoré Kristova Cirkev prijala a uchováva ako Božie slovo. Tieto knihy tvoria kánon Svätého písma, ktorý Cirkev identifikovala vo svetle apoštolskej Tradície. Tento kánon zahŕňa 47 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona.
39 Starý zákon obsahuje zjavenie, ktoré Boh dával ľudstvu od počiatku sveta až po príchod Spasiteľa. Starý zákon zahrňuje: Pentateuch (Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium); Historické knihy (Jozue, Sudcovia, Rút, dve knihy Samuelove, dve knihy Kráľov, dve knihy Kroník, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester a dve knihy Machabejcov); Poetické knihy (Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť a Sirachovec); a Prorocké knihy (Izaiáš, Jeremiáš, Náreky Jeremiáša, Baruch, List Jeremiáša, Ezechiel, Daniel, Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Ageus, Zachariáš a Malachiáš). Dávidove žalmy sa používajú na všetkých bohoslužbách Cirkvi, zatiaľ čo vybrané texty z ostatných kníh sa používajú ako čítania na večierňach a hodinkách.
40 Sväté písmo Nového zákona obsahuje zjavenie, ktoré Boh dal ľudstvu prostredníctvom svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista a jeho apoštolov. Nový Zákon pozostáva z 27 kníh: štyri evanjeliá – podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, ktoré ohlasujú Kristov pozemský život a jeho náuku; Skutky apoštolov, ktoré opisujú rast Kristovej Cirkvi, hlavne službu a kázanie najvyšších apoštolov Petra a Pavla; štrnásť listov svätého apoštola Pavla (jeden Rimanom, dva Korinťanom, po jeden Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, dva Solúnčanom, dva Timotejovi, po jeden Titovi, Filemonovi a Hebrejom); sedem katolíckych [všeobecných] listov, ktoré napísali ďalší apoštoli rôznym kresťanským spoločenstvám (jeden Jakub, dva Peter, tri Ján a jeden Júda); a Zjavenie Jána Teológa.
1. Božské a ľudské aspekty Svätého písma
41 Plnosťou Božieho zjavenia je Ježiš Kristus, Bohočlovek, v ktorom zároveň s ľudskou prirodzenosťou „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Tak ako je v Kristovi neoddeliteľne zjednotená božská a ľudská prirodzenosť, tak je nám vo Svätom písme odovzdané božské Božie Slovo ľudským jazykom. Božie slová, vyjadrené v ľudských slovách, sa prispôsobili ľudskému jazyku práve tak, ako Slovo večného Otca, keď na seba vzalo telo ľudskej slabosti, žilo úplne rovnako, ako žije človek.[21] „Božie Slovo preniká celé Sväté písmo. Toto jedno Slovo zaznieva z úst všetkých svätých vysvätených služobníkov; toto Slovo, ktoré bolo u Boha od počiatku, nevyžaduje slabiky, pretože toto Slovo nie je závislé od času.“[22]
42 Pri čítaní a výklade Svätého písma má Cirkev stále na zreteli dva dôležité rozmery: božský a ľudský. Opomínanie ľudského rozmeru Svätého písma vedie k literalizmu [= doslovnému výkladu], kde sa ľudským formám odovzdávania Božieho slova prisudzuje božský charakter. Na druhej strane, odmietanie božského rozmeru redukuje Sväté písmo na obyčajné historicko-literárneho dielo.
2. Jednota Starého a Nového zákona
43 Cirkev od najskorších čias svedomito uchovávala božsky múdre bohatstvo Starého zákona a považovala ho za svoje dedičstvo. „Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Starý zákon pripravuje Nový a ten je splnením Starého; obidva sa navzájom objasňujú a sú pravým Božím slovom.“[23] Boh si najskôr vyvolil Izrael, aby prijal a niesol pravdu Zjavenia, potom, v Novom zákone, túto pravdu prijala Cirkev, ktorá je nazývaná nový Izrael.
44 Boh, inšpirátor a autor kníh obidvoch zákonov, múdro zariadil, aby bol Nový zákon skrytý v Starom zákone, a Starý zákon zjavený v Novom zákone.[24] Lebo hoci Kristus ustanovil novú zmluvu vo svojej krvi (porov. Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25), predsa len knihy Starého zákona boli úplne prevzaté do hlásania evanjelia; starozákonné knihy dosahujú a odhaľujú svoj plný význam v Novom zákone (porov. Mt 5, 17; Lk 24, 27; Rim 16, 25 – 26; 2 Kor 3, 14 – 16). Na druhej strane, starozákonné knihy vrhajú svetlo na Nový zákon a vysvetľujú ho.[25]
45 Vo svetle apoštolskej Tradície Cirkev používa typológiu, aby osvetlila jednotu Božieho plánu spásy (z gréckeho slova oikonomia – ekonómia spásy) v obidvoch zákonoch. Typológia je taký spôsob čítania Svätého písma, ktorý nám umožňuje postrehnúť v dielach, ktoré Boh vykonal v starozákonných časoch, predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v plnosti času v osobe svojho vteleného Syna.[26] V osobách a udalostiach Starého zákona svätí otcovia videli predobrazy a ikony udalostí zo života Krista a jeho Cirkvi. A tak kresťania, ktorí čítajú Starý zákon vo svetle paschálnych tajomstiev, objavujú jeho hlbší význam.
3. Čítanie a výklad Svätého písma
46 Svätý Hieronym učí, že „neznalosť Písma je neznalosťou Krista“[27]. Preto človek, aby poznal Krista, musí čítať Sväté písmo, ktoré podľa slov svätého Pavla „je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17). Človek musí čítať Sväté písmo denne: „Každodenné čítanie Svätého písma, hoci len na krátku chvíľu, by sa malo stať zvykom každej kresťanskej rodiny. Toto čítanie by sa malo stať každodennou potravou ľudí.“[28]
47 Božie slovo sa prijíma s vierou a viera je z hlásania (porov. Rim 10, 17). Aby sme porozumeli Svätému písmu, je potrebné spojiť čítanie Božieho slova s počúvaním Božieho slova v homíliách a katechézach. Ako sa rozpráva v Skutkoch apoštolov, komorník etiópskej kráľovnej čítal Izaiášove proroctvá o Kristovi, ale nerozumel im, pokým mu apoštol Filip nevyložil ich význam. Vďaka tomuto výkladu správca uveril v Krista a bol pokrstený (porov. Sk 8, 26 – 39).
48 Svätí otcovia Cirkvi nielenže sami čítali Sväté písmo, ale aj naliehavo povzbudzovali všetkých veriacich, aby ho čítali. Svätý Ján Zlatoústy píše:
Čítanie Svätého písma, milovaní, je veľké dobro. Prebúdza dušu k oceňovaniu múdrosť, vedie myseľ k nebu, privádza nás k postoju vďačnosti, zabraňuje tomu, aby sme sa rozrušovali nad nejakou pozemskou skutočnosťou, privádza naše myslenie k odpočinku vo svete na druhej strane, privádza nás k tomu, aby sme všetko robili s vyhliadkou na odmenu od Pána a aby sme s veľkou ochotou zdolávali skúšky cnostnosti.[29]
49 V nadväznosti na tradíciu svätých otcov Cirkvi metropolita Andrej Šeptický označuje Sväté písmo za nekonečný a neprebádateľný oceán pravdy a dobra:
Sväté písmo je slovo Najvyššieho Boha, jedného v Trojici, pre nás neužitočných hriešnikov, ktorých Najvyšší povoláva k dôstojnosti byť jeho deťmi a prijíma nás ako svoje deti. Z tohto dôvodu Sväté písmo je nevyčerpateľnou pokladnicou všetkých nebeských požehnaní, zdrojom svetla nebeskej, neomylnej pravdy a živej vody, ktorá prúdi do večného života a večnej spásy celého ľudského rodu. A tak pochopme, akým liekom pre dušu, akou anjelskou potravou, akou silou pre život a akým najúžasnejším darom z neba je každé slovo Svätého písma.[30]
50 Obsah Svätého písma sa najúplnejšie poznáva vo svetle posvätnej Tradície, pomocou ktorej Sväté písmo zostáva stále platné a živé. Porozumieť Svätému písmu znamená rozoznať v ňom najhlbší obsah a význam Zjavenia ako dejiny spásy. Toto je možné jedine v Cirkvi, kde sa Sväté písmo zrodilo. Najlepším sprievodcom k porozumeniu Svätému písmu je modlitba Cirkvi, pomocou ktorej sa nám pôsobením Svätého Ducha zjavuje Sväté písmo ako Božie slovo. Kristus sa zjavuje v slove práve tak, ako sa zjavuje v eucharistickom chlebe a víne. Z tohto dôvodu nás otcovia Cirkvi učia o dvoch stoloch – stôl slova a stôl chleba –, z ktorých veriaci prijímajú počas božskej liturgie.[31]
51 Keďže Sväté písmo je Božie slovo vyjadrené v ľudských slovách, úsilie samotnej ľudskej mysle nepostačuje na jeho výklad. Je potrebné čítať a vysvetľovať Sväté písmo v Duchu, ktorým bolo napísané.[32] Preto na rozoznanie pravého významu posvätných textov je potrebné venovať pozornosť obsahu a jednote celého Svätého písma a brať do úvahy živú Tradíciu celej Cirkvi a analógiu viery.[33] Svätý Atanáz Veľký nás varuje, že citovanie jednotlivých pasáží, ktoré sú vytrhnuté z celku Svätého písma bez ohľadu na všeobecný kontext, môže človeka priviesť na scestie.[34] Svätý Hieronym vyznáva, že obsah evanjelia nemožno redukovať na obyčajné slová:
Nemali by sme domnievať, že podstata evanjelia je skôr v slovách než v aktuálnom význame Svätého písma, či skôr na povrchu než v najvnútornejších častiach, či skôr v listoch obyčajných slov než v koreni zmyslu… Sväté písmo je užitočné pre svojich poslucháčov, keď sa hovorí s Kristom, keď sa hlása s Otcom a keď ho kazateľ uvádza s Duchom.[35]
52 Kritériom pre porozumenie Božiemu slovu je čítanie a výklad Svätého písma Cirkvou: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle; ale pod vedením Svätého Ducha prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 20 – 21). Kristus zveril Cirkvi autentický výklad Svätého písma v jej učiteľskej službe Božiemu slovu. „Tento Učiteľský úrad [Cirkvi] však nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané… a z tohto jediného pokladu viery čerpá všetko, čo predkladá veriť ako zjavené Bohom.“[36]
Keď si teda pripomíname, Vládca, jeho spasiteľné utrpenie,
životodarný kríž, trojdňové pochovanie
a vzkriesenie z mŕtvych, vystúpenie na nebesia,
zasadnutie po pravici teba, Boha a Otca
a jeho slávny a hrozný druhý príchod:
Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
D. Kerygma (hlásanie) a katechéza
53 Svätý apoštol Pavol učí, že naša viera v Boha a jeho zjavenie sa zrodila ako odpoveď na slovo hlásania (porov. Rim 10, 17). Preto Cirkev od samého začiatku, ako čítame v Skutkoch apoštolov, hlásala vzkrieseného Krista (po grécky kerygma) a učila vieru (po grécky katechesis; porov. Sk 2, 14 – 41). Kerygma je hlásanie paschálnej udalosti Kristovej smrti a vzkriesenia, prejavujúce sa v svedectve života kresťanského spoločenstva. Kerygma je spojená s výzvou uveriť v Ježiša Krista. Viera vedie k obráteniu, prijatiu krstu a ochote nasledovať Krista: „V toto verím a nebudem zahanbený; pred národmi budem vyznávať túto vieru a za jej vyznávanie položím svoj život.“[37]
54 Katechéza je výklad kresťanského učenia, ktorý slúži príprave katechumenov na krst, vovádzaniu veriacich do Cirkvi a prehlbovaniu ich viery (mystagógia). Príklady apoštolskej katechézy nachádzame hlavne v Pavlovom Prvom liste Korinťanom, v ktorom apoštol odpovedá na otázky veriacich a objasňuje vzťah medzi vierou a každodenným životom. Cieľom katechézy ako podstatnej činnosti Cirkvi je učiť a formovať kresťanov vo viere a vovádzať ich do priateľského vzťahu s Ježišom Kristom a cirkevným spoločenstvom. Katechéza má systematický charakter. Objasňuje kresťanské chápanie osobného a spoločenského života veriacich vo svetle učenia Krista a Cirkvi.
1. Tradícia svätých otcov Cirkvi
55 V apoštolskom hlásaní evanjelia pokračovali otcovia Cirkvi, z ktorých prví boli žiakmi apoštolov: svätý hieromučeník Kliment, rímsky pápež; svätý Ignác Bohonosec a svätý Polykarp Smyrniansky. Ich náuka a svedectvo viery bolo prijaté od Kristových apoštolov a z tohto dôvodu sa teší osobitnej úcte v kresťanskom spoločenstve.
56 Cirkev uznáva tých, ktorí kázali evanjelium v pravdivosti náuky a svätosti života, a nazýva ich svätými Otcami. Takto hlásali dobrú zvesť mocou Svätého Ducha, Ducha pravdy. A tak sa pre Cirkev stali Otcami vo viere, pričom sa stali ako apoštol Pavol, ktorý povedal: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15 – 16).
57 Svätí otcovia Cirkvi boli svedkami apoštolskej Tradície. Bránili jej čistotu a zosúladili s ňou svoju vlastnú teologickú náuku. Plnosť Božieho zjavenia sa nachádza v Kristovi Ježišovi. Ale v priebehu dejín Cirkev postupne odkrývala hlbiny tohto zjavenia. Otcovia Cirkvi vo svojich kázňach a výkladoch prehlbovali porozumenie apoštolskej Tradícii a vyznávali ho koncilovým spôsobom. Ich odkaz je neoddeliteľnou súčasťou posvätnej Tradície. V priebehu každého liturgického roku Cirkev slávi pamiatku svätých otcov, ktorí na ekumenických konciloch jasne definovali to, čo bolo v Cirkvi verené vždy, všade a všetkými.[38]
58 Jednotné koncilové myslenie Otcov definovalo obsah viery. Vďaka tomu viera pretrvala stáročia bez omylu a bola vyznávaná v plnosti pravdy. Definície viery, ktoré poskytli ekumenické koncily, získali postavenie dogiem a stali sa nemennou náukou Cirkvi. Týmito dogmami Otcovia vymedzili pravé vyznávanie tajomstiev Boha, pričom bránili Tradíciu pred chybnými výkladmi. Odovzdávanie viery pokračuje dodnes prostredníctvom služby biskupov, ktorí sú nástupcami apoštolov. Túto službu nazývame „Učiteľský úrad“ (po latinsky Magisterium) Cirkvi, keď biskupi jednomyseľne, vždy a všade odovzdávajú to, čo prijali od apoštolov.
59 Koncilové dogmatické definície viery boli založené na konsenze Otcov (po latinsky consensus Patrum). Svätci ako Atanáz Alexandrijský, Bazil Veľký, Gregor Teológ, Gregor z Nysský, Augustín Hippský, Lev Veľký, Cyril Alexandrijský, Gregor Veľký, Maxim Vyznávač, Ján Damaský a ďalší prispeli k tomuto jednotnému koncilovému mysleniu Cirkvi.
2. Inkulturácia dobrej zvesti
60 Kristovo evanjelium bolo hlásané rôznym národom v rámci rozmanitosti ich kultúr.[39] Tento proces sa nazýva inkulturácia – vyjadrenie jedinej Tradície v rozmanitosti miestnych tradícií a zbližovanie evanjelizácie so špecifikami ľudských kultúr, jazykov, spôsobov života a myslenia.
Od nej [Tradície] je potrebné odlišovať „tradície“ teologické, disciplinárne, liturgické alebo týkajúce sa nábožnosti, ktoré sa postupom času zrodili v miestnych cirkvách. Sú to osobitné formy prispôsobené rôznym miestam a obdobiam, ktorými sa prejavuje veľká Tradícia. [40]
Jediná Tradícia mala byť vyjadrená v rôznych kultúrach, ktoré sú premenené mocou evanjelia, a to v súlade so slovami apoštola Pavla:
Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov… Pre tých, čo boli bez zákona, bol som akoby bez zákona – hoci bez Božieho zákona som nebol, ale bol som pod Kristovým zákonom –, aby som získal tých, čo boli bez zákona… Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých (1 Kor 9, 20 – 22).
61 Inkulturácia evanjelia priniesla ovocie vo vzniku rôznych kresťanských tradícii: byzantskej, latinskej, koptskej, sýrskej, arménskej a ďalších. Už od prvých storočí sa kresťanstvo šírilo aj na územia starobylých slovanských kmeňov. V 9. storočí dvaja bratia zo Solúna, svätí Cyril a Metod, rovní apoštolom, preložili evanjelium a bohoslužobné texty do jazyka, ktorý bol zrozumiteľný slovanským národom. „Tým, že svätí Cyril a Metod zosúladili Evanjelium s miestnou kultúrou národov, u ktorých šírili kresťanstvo, v živú jednotu, majú zvláštnu zásluhu o vzdelanie a ďalší vývoj práve tejto kultúry alebo lepšie povedané mnohých kultúr.“[41] Spomedzi kresťanských kultúr, ktoré pestovali Slovania, vznikla aj kresťanská kultúra Rusi-Ukrajiny, kde sa jedna cirkevná Tradícia vyvinula do miestnej cirkevnej tradície.
62 Týmto spôsobom sa jedno evanjelium Ježiša Krista stelesnilo vo veľkom množstve kultúr kresťanských národov; jedna Tradícia Božieho slova bola vyjadrená v rozmanitosti tradícii. Svojou vlastnou tradíciou každá miestna cirkev poskytuje svoj vlastný príspevok k porozumeniu tejto jednej Tradícii.
3. Rast vo viere: katechumenát, osvietenie, sviatostná iniciácia
63 V prvých storočiach katechéza nepokrstených dospelých sa v Cirkvi uskutočňovala v troch stupňoch: katechumenát, osvietenie a iniciácia. Katechumenát (z gréckeho slova katechumenos – poučovaný) sa začínal predstavením nového kandidáta kresťanskému spoločenstvu. So súhlasom spoločenstva sa kandidát stal katechumenom. Meno tejto osoby bolo ohlásené spoločenstvu a teraz sa bude katechumenovi hlásať Sväté písmo. Takíto katechumeni občas zostávali v predsieni chrámu, ktorá slúžila ako vonkajší symbol vnútorného duchovného stavu katechumenov: práve opúšťali svet, no ešte nevstúpili úplne do Cirkvi, chrámu veriacich. Po vypočutí Božieho slova a homílie na božskej liturgii boli katechumeni povinní opustiť chrám po modlitbe cirkevného spoločenstva za nich – ekténii za katechumenov.
64 Katechumenát uvádzal stupeň, počas ktorého sa katechumeni oboznamovali s vierou a pripravovali sa na krst. Pred samotným krstom sa status katechumenov zmenil na „tých, ktoré sú osvecovaní“ [t. j. stupeň osvietenia]. Počas predkrstných katechéz boli poučovaní o Symbole viery a Pánovej modlitbe, „Otčenáši“. Vyvrcholením predkrstnej katechézy bolo katechetické poučenie, ktoré predniesol samotný biskup.
65 Krst ponorí človeka do tajomstva Kristovej smrti a vzkriesenia. Je to začiatok iniciácie do svätých tajomstiev (po grécky mystagógie). Novopokrstená osoba po tom, ako sa stala účastnou na Kristovej smrti a vzkriesení, je myropomazaním zapečatená darom Svätého Ducha a v Eucharistii prijíma pokrm večného života.
66 V našej tradícii je kresťanská sviatostná iniciácia vyjadrená aj priestorovo. Krst sa začína v predsieni alebo baptistériu, myropomazanie sa uskutočňuje v lodi alebo chráme veriacich a sväté prijímanie na prahu svätyne. Novopokrstení sú odetí vo svetlom rúchu (po ukrajinsky kryžmo), ktoré sa v ranej Cirkvi nosilo počas celého Svetlého týždňa. Toto rúcho vyjadruje radosť zo života v Kristovi a očakávanie plnosti stretnutia s Bohom pri druhom Kristovom príchode.
4. Prostredie, v ktorom sa odovzdáva viera: rodina, národ a Cirkev
67 Primárnym kontextom, v ktorom sa odovzdáva viera, je rodina. Rodičia formujú svoje deti vo viere príkladom svojho života a slovami svojej modlitby. Vyučovaním evanjelia a vydávaním svedectva o ňom sa rodičia stávajú prvými katechétmi pre svoje deti. Keď rodičia vychovávajú deti po kresťansky, vytvárajú vo svojej rodine osobitnú atmosféru, atmosféru spoločnej modlitby pred ikonami a slávenia nedieľ a sviatkov.
68 Deti už od útleho veku vstupujú do duchovného života. Tento život sa buduje na modlitbe, počúvaní Božieho slova a pristupovaní k Svätému prijímaniu. Ako deti dospievajú do zrelosti, s pomocou svojich rodičov rastú v milosti tajomstva krstu. Učia sa premáhať zlo a konať to, čo je dobré. Pre deti je dedičstvo viery, ktoré prijali od rodičov, znakom istoty večného života. Zbožný život krstných rodičov a členov širšej rodiny tiež zohráva dôležitú úlohu v dozrievaní dieťaťa vo viere. Kresťanské rodinné zvyky upevňujú v deťoch kresťanský pohľad na ľudské narodenie a smrť, na vytváranie rodín a rodinné vzťahy a rozvíjajú pocit spolupatričnosti v rámci cirkevného spoločenstva a vlastného ľudu.
69 Každý národ je spoločenstvo s vlastnou historickou pamäťou, pozemskou vlasťou a zápasom o blahobyt a dokonalosť. Práve k národom poslal Ježiš svojich apoštolov: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). Christianizácia národov závisí od postupného vytvárania kresťanského pohľadu na svet a štrukturalizácie života. Kresťanská kultúra daného národa je prostriedkom pre odovzdávanie viery z generácie na generáciu. Kresťanská kultúra pestuje v národe lásku k Bohu, k pozemskej vlasti, k obetavej službe pre blaho vlasti a k čestnému prístupu k práci; posilňuje väzby v rodinách, medzi príbuznými a v spoločnosti. Vzájomné prenikanie evanjelia a kultúry ľudu sa prejavuje v samospráve cirkvi.
70 Cirkev, jedna a zároveň rozmanitá, je predobrazom rodiny národov, ktoré sú si rovné, a predsa sú rozdielne. Všetkým národom Cirkev hlása cestu spásy: „A nepochybne pravdivé a stále je kázanie Cirkvi, v ňom sa po celom svete ukazuje jedna a tá istá cesta spásy.“[42] Vo svojej službe pre spásu všetkých národov Cirkev čerpá silu z kontemplácie Najsvätejšej Trojice, božského spoločenstva osôb jediného Boha. Cirkev šíri pozvanie:
Príďte, národy, pokloňme sa božstvu v troch osobách… Svätému Bohu, ktorý stvoril všetko prostredníctvom Syna v spolupráci so Svätým Duchom. Svätému a Silnému, prostredníctvom ktorého sme spoznali Otca a prostredníctvom ktorého Svätý Duch prišiel na svet. Svätému a Nesmrteľnému, utešujúcemu Duchu, ktorý vychádza z Otca a spočíva v Synovi. Svätá Trojica, sláva tebe![43]
[1] Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum [Božie slovo], 2.
[2] Porov. Druhý vatikánsky koncil. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium [Svetlo národov], 23.
[3] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
[4] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 2.
[5] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 52.
[6] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
[7] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 53.
[8] Bazil Veľký, Hexaemeron, Homília 5, 1: PG 29, 96A.
[9] Porov. Gregor Nysský, Hexaemeron: PG 44, 88 – 89.
[10] Porov. Bazil Veľký, Hexaemeron, Homília 4: PG 29, 77; Ján Zlatoústy, Homília o sochách 9: PG 49, 105 – 122.
[11] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
[12] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 4.
[13] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.
[14] Irenej Lyonský, Proti herézam V, 20, 1: PG 7, 1177.
[15] Bazil Veľký, Proti sabeliánom, Áriovi a anhomoiánom, Homília 24, 6: PG 31, 612.
[16] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 27: PG 32, 190 – 192.
[17] Porov. Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 27: PG 32, 185 – 196.
[18] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.
[19] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.
[20] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 9.
[21] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 13.
[22] Augustín, Výklad 103. žalmu, Kázeň 4: PL 37, 1348.
[23] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 140.
[24] Porov. Augustín, Sedem kníh otázok týkajúcich sa Heptateuchu (= siedmich biblických kníh – Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium, Jozue, Sudcovia) 2, 73: PL 34, 623.
[25] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 16.
[26] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 128.
[27] Hieronym, Komentár ku knihe proroka Izaiáša, Úvod: PL 24, 17; porov. Benedikt XV., Encyklika Spiritus Paraclitus (15. september 1920); Pius XII., Encyklika Divino Afflante Spiritu (30. september 1943).
[28] Metropolita Andrej Šeptický, O uctievaní svätého Kríža (9. september 1940).
[29] Ján Zlatoústy, Homílie na knihu Genezis, Homília 35, 1: PG 53, 321.
[30] Metropolita Andrej Šeptický, Vyznanie všeobecnej viery (marec – apríl 1942).
[31] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 21.
[32] Porov. Benedikt XV., Encyklika Spiritus Paraclitus (15. september 1920); Hieronym, Komentár k Listu Galaťanom, 5, 19 – 21.
[33] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 12.
[34] Atanáz Veľký, Proti ariánom, Reč I, 53: PG 26, 121; porov. Proti ariánom, Reč II, 73 – 82: PG 26, 299 – 322; porov. Prvý list Serapionovi: PG 26, 580 – 581.
[35] Hieronym, Komentár k Listu Galaťanom, 1, 11: PL 26, 322.
[36] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 10.
[37] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.
[38] Porov. Vincent Lerínsky, Poznámková kniha o starobylosti a všeobecnosti katolíckej viery, 6: PL 50, 615.
[39] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 53.
[40] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 83.
[41] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen (2. máj 1995), 7.
[42] Irenej Lyonský, Proti herézam V, 20, 1: PG 7, 1177.
[43] Kvetná trióda, Päťdesiatnica, Večiereň, Záverečná stichira k 140. žalmu.
Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 27. decembra 2024
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus naša Pascha: Veríme v jednopodstatnú a nedeliteľnú Trojicu (70 – 98)Kristus – naša Pascha: Úvod (1 – 11)