Požehnanie sviec na sviatok Predstavenia nášho Pána v chráme
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Tradícia byzantského obradu v perspektíve Ruténskej cirkvi v USA
„Slávme tento sviatok (Predstavenia) slávnostným spôsobom, osvetľujúc tajomstvo tohto dňa svetlami“ (sv. Cyril Alexandrijský).
Jeruzalem, sväté mesto! Je svätý, pretože bol posvätený utrpením a smrťou nášho Pána Ježiša Krista.
Jeruzalemská cirkev je materskou cirkvou všetkých kresťanov, pretože tam má svoj počiatok liturgický rok a tam boli formulované liturgické služby kresťanov. Jeruzalemské kresťanské spoločenstvo si pripomínalo hlavné udalosti Kristovho života liturgickými sláveniami v ich historickom prostredí. Tieto slávnostné oslavy však boli výrazne obohatené účasťou pútnikov, ktorí začali húfne navštevovať sväté miesta po Konštantínovom mieri z roku 313. Slávnostná oslava Predstavenia nášho Pána v chráme, ako ju opisuje evanjelista Lukáš, mala svoj počiatok v Jeruzaleme vo štvrtom storočí.
Najstaršia písomná správa o slávnostnom slávení sviatku Predstavenia nášho Pána pochádza zo štvrtého storočia a je dielom španielskej mníšky Egérie, ktorá si koncom toho istého storočia viedla denník zo svojej púte do Svätej zeme. Píše v ňom: „Štyridsiaty deň po Epifánii (čítaj: po Vianociach) sa tu (v Jeruzaleme) slávi s najväčšou slávnostnosťou. V ten deň sa koná procesia do Anastasis (Baziliky Vzkriesenia) a všetci sa tam zhromaždia na liturgiu a všetko sa vykoná predpísaným spôsobom s veľkou slávnostnosťou“ (Egéria, Denník púte, kap. 26).
Zdá sa, že v tomto ranom období nemal tento sviatok špecifický názov a nazýval sa jednoducho Štyridsiaty deň po Narodení Pána. Neskôr sa nazýval Stretnutie nášho Pána (po grécky: Hypapante; po cirkevnoslovansky: Stritenije), čo sa vzťahovalo na stretnutie svätého Simeona s Ježišom v chráme, ktoré je témou najstaršej homílie na tento sviatok, pripisovanej Hesychiovi Jeruzalemskému († po roku 450). Na Západe sa tento sviatok nazýval Očisťovanie podľa toho, že Mária splnila zákonné očisťovanie predpísané Zákonom (Lk 2, 22). V anglicky hovoriacom svete bol však prevzatý pojem Predstavenie, keďže v tento deň bol Ježiš predstavený (obetovaný) Bohu v chráme (Lk 2, 22). Na iných miestach sa tento sviatok nazýval Sviece, keďže v tento deň bolo predpísané slávnostné požehnanie sviec.
V piatom storočí sa slávnostné slávenie tohto sviatku prenieslo z Jeruzalema do Egypta (pozri: Homíliu svätého Cyrila), Sýrie a Malej Ázie (pozri: Homíliu Teodora z Ankyry). V roku 542 cisár Justinián I. ustanovil slávenie „Hypapante“ (Stritenije) ako veľký sviatok v celej Byzantskej ríši (porov. Nikephoros Kallistos Xanthopoulos, Dejiny Cirkvi, XVII, 28). Na prelome 6. a 7. storočia pápež Gregor Veľký (590 – 604) zaviedol slávenie tohto sviatku v Ríme, odkiaľ sa rozšíril po celom Západe.
Keď svätý Simeon vzal Dieťa Ježiša do náručia, inšpiroval ho Svätý Duch a zaspieval hymnus: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji… “ (Lk 2, 29 – 32). Tento chválospev bol začlenená do bohoslužby večierne. Svätý Simeon vo svojom inšpirovanom hymne nazval Ježiša „Svetlo na osvietenie pohanov“, to podnietilo prvých kresťanov, aby v tento deň niesli v procesii zapálenú sviecu alebo lampu, čo symbolizovalo mystickú prítomnosť „pravého svetla“ (Jn 1, 9), Ježiša. Samotná slávnostná procesia symbolizovala cestu Jozefa a Márie do Jeruzalema v rámci naplnenia Zákona.
Španielska pútnička Egéria sa nezmieňuje o používaní sviec v procesii v Jeruzaleme, pretože tento zvyk zaviedla neskôr, v polovici 5. storočia, rímska matróna Ikelia. Svätý Cyril Alexandrijský († 444) aj Teodor Ankyrský († 446) vo svojich homíliách zmieňujú o používaní svetiel v procesii tohto sviatku.
Teofanova kronika svedčí o sviečkových procesiách v Konštantínopole v šiestom storočí.
Vo všetkých náboženstvách sveta je symbolom božstva svetlo a zapálená svieca symbolizuje Božiu prítomnosť. Výraznejšie sa to prejavuje v kresťanskom náboženstve, v ktorom sa o Bohu hovorí ako o „svetle“ (Jn 1, 5) a že prebýva v „neprístupnom svetle“ (1 Tim 6, 16). V Starom zákone sám Boh prikázal Izraelitom, aby pálili lampy na znak jeho prítomnosti medzi ľuďmi (Lv 24, 14).
V Novom zákone sa kresťania riadili rovnakým predpisom, ako o tom svedčí svätý Epifán († 403) vo svojom liste mníchovi Jánovi Jeruzalemskému.
Keď tento svätec prechádzal krajinou okolo Anablathy, prechádza okolo budovy, v ktorej si všimol „horiacu lampu“. Z odpovede na svoju otázku sa dozvedel, že táto budova je „kresťanský chrám“. V našich chrámoch dnes prítomnosť stále horiaceho svetla, tzv. večného svetla, naznačuje skutočnú prítomnosť nášho Pána Ježiša Krista vo svätej Eucharistii na oltári.
Svätý Ján Evanjelista nám vo svojom evanjeliu predstavuje nášho Pána Ježiša Krista ako „svetlo života“ (Jn 8, 12), duchovný život, život milosti. V tomto kontexte je horiaca svieca, ktorá sa nám predkladá pri krste, symbolom nového duchovného života, ktorý prijímame prostredníctvom tejto sviatosti.
Svätý Matúš hovorí o svetle ako symbole Kristovho učenia: „Ľud bývajúci žili v temnotách (nevedomosti) uvidel veľké svetlo… “ (Mt 4, 16). Odtiaľ pochádza zvyk mať dve zapálené sviece, po jednej na každej strane evanjeliára, keď sa číta evanjelium počas bohoslužby, ako to vysvetľuje svätý Hieronym v roku 378. „Vo všetkých východných chrámoch sa vždy, keď sa má čítať evanjelium, zapaľujú sviece, hoci už svieti slnko. Samozrejme, nerobí sa to preto, aby sa rozptýlila tma, ale aby sa vyjadrila naša radosť… Pod hmotným svetlom sa predstavuje to svetlo, o ktorom žalmista hovorí: ‚Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch‘ (Ž 119, 105)“ (sv. Hieronym, Proti Vigilantiovi, 7). Horiace sviece, lemujúce evanjeliár počas čítania, nám teda pripomínajú, že Kristovo učenie nás má osvietiť a viesť na ceste k spáse, ako to naznačujú slová nášho Pána: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).
3. Na Východe sa tento zvyk prvýkrát spomína v životopise svätého Sábu, ktorý bol napísaný v roku 556. Zdá sa, že tento zvyk zaviedli v priebehu šiesteho storočia pustovníci, ktorí, aby vo svojich jaskyniach vytvorili modlitbovú atmosféru, pred ikonami zapaľovali olejové lampy alebo sviece (J. Moschos, Duchovná lúka, 155). Konštantínopolský patriarcha svätý German (715 – 733), veľký obhajca uctievania ikon, vysvetlil jednému zo svojich biskupov: „Nech sa niektorí nepohoršujú nad tým, že sa pred svätými obrazmi pália svetlá alebo kadidlo, lebo tieto obrady boli vymyslené na ich počesť… Keďže viditeľné svetlá sú symbolom ich daru Božej milosti a horiace kadidlo je symbolom čistého vnuknutia a plnosti Svätého Ducha“ (List biskupovi Tomášovi).
Druhý nicejský koncil, ktorý sa konal v roku 787, schválil zvyk obetovať svetlá (sviece alebo olejové lampy) na počesť ikon nášho Pána, Presvätej Bohorodičky, anjelov a všetkých svätých, ako aj na počesť Svätého kríža a Evanjeliára, pretože „to bol zbožný zvyk už od dávnych čias“ (porov. Dekrét Druhého nicejského koncilu).
Horiace sviece a svetlá umiestnené pred svätými ikonami by nám mali pripomínať svetlo príkladného života, ktorý žili, a inšpirovať nás, aby sme podľa ich vzoru napodobňovali ich „dobré skutky“ (porov. Mt 5, 16).
Zvyk požehnávať sviece na sviatok Predstavenia Pána bol zavedený, aby sa naplnili „potreby ľudí“ (Prvá modlitba požehnania). Jeho zavedenie do nášho obradu je pomerne nedávne, v priebehu 17. storočia, ale jeho korene siahajú do úctyhodného staroveku. Ako je zaznamenané v Kronike svätého Teofána, v roku 541 konštantínopolský cisár Justinián I. vydal príkaz, aby sa na sviatok Predstavenia nášho Pána konala v celom meste procesia so zapálenými sviecami, ktorá mala vyprosiť Božiu ochranu pred morom a početnými zemetraseniami, ktoré sužovali mesto.
A ako odpoveď na toto sväté gesto Boh spôsobil, že mor a zemetrasenia ustúpili. To dalo podnet na to, aby sa podobné procesie konali aj pri iných príležitostiach, keď bolo ohrozené spoločné blaho ľudí.
Tieto slávnostné procesie, z ktorých sa v 14. a 15. storočí napokon vyvinula Lítia, boli neskôr zrušené a obmedzené len na chrámy. Veriaci však naďalej používali sviece ako prostriedok Božej ochrany. To podnietilo požehnávanie sviec na sviatok Predstavenia Pána, ktoré sa potom rozdávali veriacim.
V domácnostiach sa požehnané sviece zapaľujú a kladú pred svätú ikonu v čase vážnej choroby alebo hrozby búrky, aby sa vyprosila Božia ochrana. keď sa rodina zhromaždí k modlitbe. Požehnaná svieca sa ľudovo nazýva „hromnica“ alebo „hromnička“, čo pochádza z nášho rusínskeho slova „hrom“, pretože táto svieca sa používa v čase búrky s hromom. Používajú ju aj rodičia, aby rozptýlili strach u detí spôsobený tmou alebo hromom.
Svieca požehnaná na sviatok Predstavenia nášho Pána sa používa aj pri poslednom pomazaní člena rodiny. Mala by sa vložiť do ruky zomierajúceho, keď kňaz prednáša Modlitbu pre odchod duše a posiela ho k Bohu ako „bojovníka viery“ (Sv. Ján Zlatoústy, Homília na List Hebrejom, IV, 7).
Záver
Požehnanie sviec na sviatok Predstavenia nášho Pána úzko súvisí s evanjeliovým rozprávaním, ktoré uvádza Ježiša ako „svetlo ľudí“ (Lk 2, 32). Horiaca svieca symbolizuje trvalú prítomnosť Ježiša Krista uprostred kresťanského spoločenstva, ako on sám sľúbil:
„Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Z tohto dôvodu cirkevný obrad predpisuje, aby na oltári pri všetkých liturgických obradoch boli zapálené aspoň dve sviece, a čím väčšia je slávnosť, tým väčší počet sviec sa používa.
Horiace sviece tiež umocňujú modlitbovú atmosféru v chrámov. Pripomínajú nám, že naše modlitby by mali vychádzať zo srdca horiaceho láskou k Bohu a mali by smerovať k nebu, kde Boh prebýva v „neprístupnom svetle“. Sviece tak pozitívne prispievajú k vrúcnosti našich modlitieb. Zapálenie votívnej sviece v chráme má okrem obetnej hodnoty (daru) aj symbolický význam, a to pokračovanie našich modlitieb po tom, ako opustíme chrám.
Zapálené sviece sa tiež nesú v sprievode na „Božiu slávu“ (porov. Prvá modlitba požehnania), ako aj na podporu našich modlitieb, v ktorých prosíme všemohúceho Boha, aby nám preukázal svoje „milosrdenstvo“ (porov. Prvá modlitba požehnania).
Z tohto „príhovorného“ charakteru procesií vyplývala ochranná sila, ktorá sa pripisovala sviecam požehnaným na sviatok Predstavenia nášho Pána.
Preto ich v súčasnosti veriaci používajú na vyprosovanie Božej pomoci v každej chorobe a úzkosti. Publikované v denníku Postoj. o. Ján Krupa.
Zdroj obrázka: https://www.greekboston.com/wp-content/uploads/2019/06/orthodox-church-candles.jpg
Stretnutie Pána (2. február)Predveľkopôstne obdobie
