Očami viery

Očami viery: Božia odlišnosť – Videli sme jeho slávu; Buďte svätí, ako som ja svätý; Rásť v povedomí

od autora: Ján Krupa · 29 januára, 2023

Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu

BOŽIA ODLIŠNOSŤ

„V roku, keď zomrel kráľ Oziáš, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal chrám. Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali. A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom.“

Izaiáš 6, 1 – 4

Jedným z prvých dojmov, ktoré si ľudia odnášajú z východnej liturgickej bohoslužby, je všeobjímajúci zmysel pre Božiu svätosť. Majestátnosť chrámu, krása ikon, jedinečnosť spevu a dôstojnosť liturgických rúch – to všetko má odrážať toto Božie vyžarovanie. Cirkev je nabitá, aby sme to povedali slovami básnika, Božou veľkosťou, keď stojí pred Bohom.

Svätosť je úplná Božia odlišnosť v porovnaní s ľuďmi. Často považujeme za ľahšie hovoriť o tom, čo Boh nie je (napríklad, že ho nemôžeme vidieť alebo že je milosrdnejší, než si vieme predstaviť), než ho obmedzovať tým, že povieme, čo je (opíšeme všetky detaily jeho milosrdenstva).

To, že nejakým spôsobom stojíme v prítomnosti tejto Božej slávy, je azda najzákladnejším náboženským vnímaním ľudského rodu. V príbehu v knihe Genezis sú Adam a Eva znázornení ako prebývajúci v Božej záhrade, čo je znak dôvernosti v tejto prítomnosti. Po páde do hriechu sú však naše zmysly zostrené uvedomovaním si našej vlastnej hriešnosti. Keď sa ako hriešnici ocitneme v konfrontácii s Bohom, uvedomíme si, že je úplne a totálne odlišný od všetkého ostatného v našej skúsenosti. Sme tak ďaleko vzdialení od Boha, že nemôže ani len začať hovoriť znalecky o Bohu, a už vôbec nie opísať jeho prirodzenosť. Boh je tak nad všetkým a mimo všetkého, čo my poznáme, že všetko, čo my môžeme pozitívnym výrokom povedať, je, že Boh sa vymyká nášmu dosahu! Túto vlastnosť „odlišnosti“ alebo oddelenosti od všetkého, s čím my môžeme stotožňovať Boha, nazývame svätosť.

Ľudová kultúra často spája pojem „svätý“ s morálkou alebo skôr slušnosťou („svätý Joe“ je dobrák od kosti) a aj veriaci si svätosť spájajú so správaním. Svätosť je však oveľa hlbšou skutočnosťou. Je to kvalita, ktorá je úplne oddelená od ľudského stavu. Je to samotná podstata toho, čo znamená byť Bohom. Ako taká je jedinečná pre Boha: svätosť sa rovná božstvu. Ako hovoríme vo Veľkom slávosloví: „Len ty sám si svätý.“

Pretože Boh je úplne odlišný, je pre nás nemožné spoznať ho v hĺbke jeho svätosti. Je pre nás veľmi obtiažne spoznať to, s čím sme v každodennom kontakte vďaka vlastnej skúsenosti. Často nepoznáme ani seba samých. Druhých považujeme za tajomstvo. Keď si myslíme, že niekoho poznáme ako knihu, prekvapia nás nové rozmery v tomto človeku, o ktorých sa nám ani len neprisnilo. Ak nemôžeme poznať svoju vlastnú prirodzenosť, o čo nemožnejšie je poznať Boha v jeho podstate. „To, že Boh existuje, je jasné,“ hovorí svätý Ján Damaský, „ale čo je svojou podstatou a prirodzenosťou, to sa úplne vymyká našej chápavosti a je mimo nášho poznania“ (O ortodoxnej viere, 1, 4). Túto Božiu odlišnosť nazývame Božia transcendentnosť.

Keďže Boh sa tak veľmi vymyká našej chápavosti, je pre nás nemožné hovoriť o ňom presne alebo primerane. Keby to tak nebolo a my by sme ho mohli opísať, nevymykal by sa nášmu dosahu a z tohto dôvodu by nebol Bohom. Žiadna predstava ani formula nemôže úplne vyjadriť Boha: ani Sväté písmo, ani koncilové dekréty, ani teológia. Všetko spomenuté môže poukázať len na niektoré aspekty Božej existencie alebo vylúčiť nesprávne výklady Božieho bytia a konania. Žiadny ľudský jazyk nie je úplne dostatočný na vyjadrenie Boha a táto nemožnosť nie je spôsobená tým, že sme padlí a slabí, ako tvrdili niektorí, ale tým, lebo Boh sám v sebe je nedostupný každému tvorovi.

V dôsledku toho máme dva spôsoby, ako o ňom hovoriť. Prvý spôsobom je hovoriť, že Boh nie je ako my alebo ako čokoľvek, čo poznáme: „…nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný, večný si [Bože] a nemeniteľný…“ (Anafora, Liturgia svätého Jána Zlatoústeho). Tento negatívny spôsob vyjadrovania, nazývaný apofatický, zdôrazňuje, že Boh nie je jedným z nás. Boh nemá naše obmedzenia, ale všetky ich prekračuje.

Keďže ľudská myseľ nemôže dosiahnuť samotnú Božiu podstatu, pretože Boh sa vymyká našej skúsenosti, môže len povedať, že Boh nie je obmedzený. Bolo by dokonca modlárske, hovorí svätý Gregor Nysský, vytvárať si obraz alebo predstavu o Bohu, pretože by sme sa tým snažili obsiahnuť Boha našou predstavou. Vytvoriť si predstavu o Bohu znamená urobiť si z Boha modlu.

Keď chceme o Bohu hovoriť pozitívnymi výrokmi, môžeme hovoriť len o tom, čo sa dozvedáme z účinkov jeho činov. Hovoríme, že je dobrý alebo múdry alebo spravodlivý, pretože sme ho videli robiť dobré, múdre a spravodlivé veci. Ale ani tieto vlastnosti nedefinujú jeho vnútornú prirodzenosť, ktorá nám zostáva skrytá. Cirkevní otcovia tento spôsob hovorenia nazývali katafatický, pričom zdôrazňovali, že Boh sa určitým spôsobom prejavuje cez svoje diela.

Naša poézia o Bohu môže byť katafatická, hovorí nám niečo pozitívne o tom, kto Boh je, pretože poézia sa ho nesnaží obmedziť alebo dokonale opísať. Ale väčšina našej reči o Bohu je apofatická, hovorí nám niečo o Bohu tým, že opisuje to, čo Boh nie je.

Ak chceme o Bohu hovoriť pozitívnymi výrokmi, sme nútení uchýliť sa k obraznosti, k reči poézie, aby sme na Neopísateľného vrhli trochu svetla. Potom o ňom hovoríme ako o „roztápajúcom ohni a zeline práčov“ (Malachiáš 3, 2), ako o pastierovi či viniči, ako o „živote, svätosti, moci, pravom svetle“ (Anafora, Liturgia svätého Bazila Veľkého). Je zrejmé, že to nie sú pokusy opísať Božiu podstatu – to je nemožné –, ale naznačiť niečo o tom, aký Boh je. Jednoducho poukazujú na tajomstvo, ale nemyslia si, že ho zachytávajú.

Keď uvažujeme o tejto Božej odlišnosti a o našej neschopnosti hovoriť o ňom výrokmi s konečnou platnosťou, uvedomujeme si, že všetko, čo môžeme povedať, je obmedzené a nepresné a že naša myseľ i naša reč sú príliš malé na to, aby sme mohli pochopiť veľkosť nášho Boha. A tak zisťujeme, že našej skúsenosti s Bohom sa nikdy nemôže rovnať naše vedomé vnímanie Boha, ktoré je také obmedzené. Ani náš intelekt, ani naše emócie nestačia na to, aby sme pochopili Boha. On je neprístupný pre skúmanie filozofa a takisto pre pocity ctiteľa.

Táto pravda je obzvlášť dôležitá pri pohľade na tajomstvá: Boh je pre nás prítomný spôsobmi, ktoré prevyšujú náš intelekt, ale aj naše emócie. Keďže naša vedomá činnosť nedokáže pochopiť Boha, je o to vhodnejšie, že Boh k nám prichádza vo sviatostiach: spôsobmi, ktoré sú vo svojej vnútornej skutočnosti rovnako skryté ako on sám.

OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE

Aké je miera tvojho sebapoznania alebo ako hlboko poznáš seba či svojich blízkych?

Čo to hovorí o našej schopnosti poznať Boha?

Aký je tvoj obľúbený obraz Boha? Čo tento obraz vypovedá o Bohu?

Aké prostredie alebo skúsenosti nám pomáhajú lepšie si uvedomovať Svätého?

Ak by si sa chcel s niekým porozprávať, poučiť ho o Svätom, na aké miesta by si ho mohol vziať? Keď odpovieš na túto otázku, porozmýšľaj o rozhovor s niekým, koho poznáš – možno s dieťaťom, ktoré vyrastá vo viere, alebo s dospelým, ktorý nikdy nebol v chráme.

Videli sme jeho slávu

Táto Božia skrytosť v hlbinách jeho bytia neznamená, že je pre nás neprítomný. Boh je neprítomný len pre démonov. Ak vôbec, tak Božiu odlišnosť si uvedomujeme tým viac, čím viac zažívame znaky jeho prítomnosti. „Boha nikto nikdy nevidel,“ ako hovorí svätý Ján (Ján 1, 18). V jeho svätosti alebo podstate ho nemôžeme stretnúť, ale môžeme ho zažiť a zažili sme ho prejavoch – čo Sväté písmo nazýva Božou slávou.

V starovekom svete bol slávou človeka vplyv alebo postavenie – odraz jeho vnútornej hodnoty. Starý zákon túto myšlienku aplikoval na Boha, ktorého prejavy božskej energie odrážajú niečo z jeho nepoznateľnej podstaty.

Prvými prejavmi Božej slávy, ktoré nachádzame vo Svätom písme, sú v skutočnosti obrazy, ktoré poukazujú na Božiu skrytosť. V príbehu exodu sme videli Božiu prítomnosť, ktorá sa prejavila v dyme, oblaku, ohnivom stĺpe (porov. Exodus 19, 16 – 19). Neskôr židovský chrám naznačoval Božiu prítomnosť svätyňou svätých, vnútornou svätyňou s oponou, ktorú nikto nemohol vidieť, ani do nej vstúpiť. Žida vnímali Božiu slávu ako prítomnú, ale skrytým spôsobom. Tento zmysel pre slávnu a zároveň tajomnú Božiu prítomnosť najvýstižnejšie zachytil Izaiáš, keď zaznamenal svoje videnie Boha v chráme:

Izaiáš 6, 1 – 4

Neskôr proroci videli Božiu prítomnosť zjavenú v žiarivom svetle: „Hľa, tma pokrýva zem a temnota národy, ale nad tebou sa zaskvel Pán a jeho sláva sa zjavila nad tebou“ (Izaiáš 60, 2).

Tieto prejavy Božej slávy sú vzorom pre väčšinu liturgických obrazov, ktoré sú použité v našich chrámoch. Kadidlo – „jeden veľký oblak kadidla“, ako to opísal jeden návštevník – pripomína Izaiášovo videnie. Nespočetné množstvo sviečok nás kúpe v žiare Božieho svetla. Oltár, odetý v jemných látkach, stojí v novej svätyni svätých, kde je teraz Boh viditeľný v Kristovi.

Reakcia Svätého písma na Božiu slávu je vzorom aj pre náš postoj. V našej bohoslužbe neustále ohlasujeme Božiu svätosť – odlišnosť: „Lebo ty si svätý, Bože náš, a my ti vzdávame slávu…“ Toto je naša prvá a najzákladnejšia reakcia na Boha a jeho slávu: ohlasujeme, aký odlišný je Boh od nás. Takýto postoj mal Mojžiš, keď sa stretol s Bohom v horiacom kríku. Vyzul si topánky a poklonil sa tvárou po zem vzhľadom na posvätnosti tejto skúsenosti. Tak ako Mojžiš, keď zažil Boha na vrchu Sinaj, aj naši kňazi si zakrývajú tvár závojom (vozduchom), keď sa na božskej liturgii spieva vyznanie viery, čím zjavujú Božiu slávu. V niektorých východných tradíciách si duchovní vyzúvajú topánky pred vstúpením na sväté miesto stretnutia s Bohom.

V neskorších starozákonných spisoch sa Božia sláva zjavuje v jeho spasiteľných činnosť: Božia spravodlivosť a vernosť, oslobodenie, ktoré sľubuje ľudstvu prostredníctvom Mesiáša, ktorého pošle. Všetky tieto jedinečne láskyplné a mocné činy ukazujú slávu toho, ktorý nás volá k sebe. Pretože je svätý, je na rozdiel on nás aj verný a spravodlivý bez hraníc. A tak, hoci sa svätosť nerovná správaniu, odráža sa v spravodlivých skutkoch Svätého.

Boží ľud, ktorý je svedkom Božej slávy a zažíva žiaru Božieho svetla, je povolaný k tomu, aby ho oslavoval, aby spoznával jeho svätosť a ohlasoval jeho božstvo. Robíme to v chvále a poklone, kde neustále vzdávame slávu Bohu. Práve toto je naším pravým účelom: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (Prvý Petrov list2, 9).

OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE

V akých skúsenostiach si videl prejavenú Božiu prítomnosť?

Čo ti táto skúsenosť povedala o Bohu?

Ktoré aspekty našej liturgickej tradície ti najviac pripomínajú Božiu svätosť?

Na ktorom obraze by si vystaval poučenie o Božej sláve?

Buďte svätí, ako som ja svätý

Svätosť je, ako sme už povedali, jedinečnou Božou vlastnosťou: „Jediný je svätý, iba jeden je Pán,“ ako hlásajú všetky východné liturgie. Ale tí, ktorí prichádzajú do kontaktu so Svätým, určite nezostávajú nedotknutí. Starý zákon neustále vykresľuje tieto stretnutia ako úžasné: Jakub sa čuduje, že videl Boha a nezomrel (Genezis 32, 31); Hebrejci sú varovaní, aby nevystupovali na horu Sinaj uvidieť Boha, lebo inak zahynú (Exodus 19, 21). Stretnutie so Svätým je desivé i úžasné.

Akokoľvek ohromujúca a dokonca odpudivá môže byť táto skúsenosť, zároveň je fascinujúca a príťažlivá. Sme priťahovaní k Svätému, pretože vieme, že On jediný môže skompletizovať a naplniť naše životy. On napĺňa túto túžbu a sprístupňuje sa nám a tým premosťuje priepasť, ktorú my by sme nikdy nedokázali preklenúť.

Keď prídeme do kontaktu s božstvom, nedôjde k znečisteniu Svätého, ale k nášmu posväteniu. Staneme sa svätými účasťou na jeho svätosti. V našej tradícii je tento princíp neustále ritualizovaný. Voda je posvätená, keď sa do nej ponorí kríž; ikony sú učinené svätými, keď sa položia na svätý stôl/prestol; osoby sú posvätené, keď sa ich dotknú posvätenou vodou a myrom. Cirkev sa stala spoločnosťou svätých: všetkých tých, boli učinení svätými v krste ponorením do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

Keď sme učinení svätými, je nám odovzdané niečo z Božej jedinečnosti. Všetko, čo je posvätené kontaktom s Bohom, je oddelené, pretože podstatou svätosti je byť odlišný. Hovoríme, že Boh je svätý, pretože je jedinečne oddelený od našej skúsenosti. Keď je nám dané mať účasť na jeho svätosti, máme účasť aj na jeho jedinečnosti – sme oddelení pre Boha.

Toto je jasné väčšine veriacich, keď pomyslíme na nádoby alebo rúcha posvätené pre liturgické používanie. Nedokážeme si predstaviť, že by sme kalich používali na koktaily – bol oddelený pre službu Bohu. Avšak aj my sme boli posvätení a tak oddelení pre službu Bohu. Boli sme posvätení a takto oddelení od profánneho používania. Ako možno túto účasť na Božej svätosti žiť deň čo deň?

Sám Kristus potvrdzuje toto posvätenie ako radikálne oddelenie kresťana od všetkého, čo nie je od Boha. V modlitbe za svojich nasledovníkov hovorí: „Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta“ (Ján 17, 16). Svätý Pavol opisuje toto oddelenie spôsobom, ktorý môžeme nazývať násilný: je to odumretie svetu: „Svet je ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (Galaťanom 6, 14). Máme žiť zásadne odlišným životným štýlom, pretože my teraz máme účasť na Božej svätosti.

Tak ako sú liturgické nádoby posvätené, oddelené, pre sväté používanie, tak aj my sme posvätení v krste. Už nie sme len z tohto porušeného sveta, ale Boh sa s nami delí o svoje božstvo a mení spôsob nášho života. Kresťania žijú vo svete, ale „nie sú zo sveta“ (Ján17, 16). Sme povolaní byť nápadne odlišní od väčšiny ľudí okolo nás.

Najzjavnejším a najextrémnejším spôsobom, akým sa kresťania snažili žiť toto povolanie, bolo odrezanie sa od okolitej spoločnosti. Púštni pustovníci, mnísi na vrcholoch hôr, kolónie a komúny nadšencov si vytvorili vlastné spoločnosti, aby sa mohli plnšie sústrediť na žitie božského života, pre ktorý boli ako veriaci oddelení.

Druhá a zdanlivo jednoduchšia cesta je tá, ktorú si vyberá väčšina veriacich: byť vo svete, ale nie z neho, žiť po boku so širšou spoločnosťou, a zároveň sa zdržiavať všetkých praktík tejto spoločnosti, ktoré sú v rozpore so životom svätosti. Pre niektorých to znamená zvoliť si iné hodnoty – nefajčiť, nepiť alebo nenakupovať v nedeľu. Bohužiaľ, pre väčšinu kresťanov žiť oddelene znamená len dodržiavať cirkevný zákon, a zároveň robiť to, čo robia všetci ostatní. A tak „oddelená cesta“ je zredukovaná na jednu hodinu pre Boha v nedeľu, rybu v piatok a dodržiavanie Desatora.

Kristus nás však vyzýva, aby sme boli nápadne odlišní: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Matúš5, 16). Kristus stotožňuje „oddelenie“ posvätených veriacich s tým, ako konajú a pôsobia na druhých.

Raná Cirkev toto vnímala a žila tak, aby to videli aj ostatní. Grék Aristides, ktorý žil v druhom storočí a zaujímal sa o rastúci počet kresťanov, napísal pre rímskeho cisára ich nasledujúci opis. Vidíme v ňom, ako kresťania druhého storočí chápali, čo znamená byť oddelený pre Krista.

„Toto sú tí, ktorí nad všetky národy zeme našli pravdu, lebo uznávajú Boha, Stvoriteľa a Pôvodcu všetkého, v jednorodenom Synovi a vo Svätom Duchu…

Ponáhľajú sa robiť dobro svojim nepriateľom. Sú mierni a rozumní. Zdržiavajú sa každého nezákonného obchodu a každej nečistoty. Nepohŕdajú vdovou a netrápia sirotu. Kto má, štedro rozdáva tomu, kto nemá. Ak uvidia cudzinca, prijmú ho pod svoju strechu a radujú sa z neho ako z pokrvného brata. Lebo nie podľa tela sa nazývajú bratmi, ale podľa Božieho Ducha… Ak je niekto z nich chudobný a nemá dostatok jedla, postia niekoľko dní, aby mu dali potrebné jedlo… Toto je naozaj nový druh človeka. Je v nich niečo božské.“

Obhajoba kresťanov

Sme teda povolaní k tomu, aby sme odpovedali Bohu, jedinému Svätému, jedinečne odlišnému od každého stvorenia, ktorý nám umožňuje vnímať jeho slávu a mať účasť na jeho svätosti tým, že žijeme ako ľudia, ktorí sú oddelení, aby mu vzdávali slávu.

OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE

Čím sa tvoj život odlišuje od života tvojho neveriaceho suseda?

Akými spôsobmi by sme ako kresťania mohli žiť odlišne od širšej spoločnosti?

Aké voľby robíš v súvislosti s týmto povolaním byť oddelený?

Ako by si mohol pomôcť dieťaťu, aby prijalo toto povolanie byť oddelený?

Rásť v povedomí

Ako kresťania sme boli uvedení do úžasného dôverného vzťahu s Bohom. Boli sme učinení účastníkmi na samotnom Božom živote, podielnikmi na smrti a zmŕtvychvstaní jeho Syna. V našej bohoslužbe pristupujeme k Bohu s dôvernosťou, akú v iných náboženstvách nenájdeme. Nazývame ho „Otec“, podieľame sa na samotnom Pánovom telo a krvi. Máme potešenie z toho, že sme chrámami jeho svätého Ducha.

Katechéza je systematické vyučovanie ľudí vo viere. Toto vyučovanie nie je len pre myseľ mysle, ale aj pre zvyšok človeka. Naša účasť na liturgii nám pomáha vidieť naše miesto pred Bohom, keď sa ponárame do Božej prítomnosti a pokorne sa skláňame pred naším Pánom. Žitie viery – konanie dobrých skutkov – nám tiež pomáha rozpoznávať svätosť, na ktorej mať účasť sme povolaní.

Liturgická tradícia našej Cirkvi neustále zdôrazňuje Božiu svätosť. Chrám so svojou svätyňou, obraznosť našich modlitbových textov a hymnov, obradné gestá a úkony – to všetko sa snaží vzbudiť v nás uznanie Božej odlišnosti. Obradom, ktorý azda najosobnejšie hovorí o našom vzťahu k Svätému, je metánia alebo poklona. Vždy, keď vstúpime do chrámu, priblížime sa k ikone, Svätému písmu, Eucharistii alebo k akémukoľvek posvätnému predmetu, skloníme sa pred Pánom, ktorého to predstavuje, a vyslovíme modlitbu mýtnika: „Bože, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Vo veľkopôstnom období a pri niektorých iných príležitostiach sa v úcte a pokore klaniame tvárou po zem. Tieto gestá vystihujú podstatu bohoslužby, pričom anglický výraz pre bohoslužbu (worship) sám o sebe znamená klaňať sa v úcte. Obe gestá zdôrazňujú Božiu svätosť a umožňujú nám pomocou nášho postoja vidieť a cítiť našu odlišnosť od Boha. On je Najvyšší a my sme ďaleko od toho, aby sme sa rovnali Bohu.

Ostatné liturgické prvky zdôrazňujú našu účasť na jeho svätosti. Ikony názorne zobrazujú to, čo Boh umožňuje, aby sa dialo v Kristovi: že veriaci majú účasť na Božej sláve a odrážajú túto žiaru okolo seba. Stručne povedané, väčšina toho, čo vidíme a robíme v chráme, nám má hovoriť o Božej svätosti a o našom povolaní mať na nej účasť. To je úžasný paradox nášho života v Kristovi. Sme povolaní byť účastní na Božej prirodzenosti – prirodzenosti, ktorá nás i celú našu skúsenosť úplne presahuje.

A tak jedným z hlavných cieľov katechézy by malo byť, aby si ľudia vážili a uctievali Božiu svätosť. Katechéza by sa mala usilovať o to, aby ľudia vnímali tie liturgické prvky, ktoré nás vyzývajú k uctievaniu. Spoznávať Svätého ľuďom umožňujeme aj vtedy, keď im pomáhame žasnúť nad znameniami Božej prítomnosti v prírode a najmä v tajomstve ľudského života. Koniec koncov naše katechetické úsilie by malo mať za cieľ umožniť ľuďom rozpoznať ich vlastné povolanie k svätosti. Spolu so svätým Pavlom sa katechéta môže stať hlásateľom, ktorý pred svojimi bratmi svedčí: „A neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha“ (Prvý list Korinťanom 6, 19).

„Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.“

Prvý Petrov list 2, 9

With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa. Verzia z februára 2024.