Svetlo pre život II.: Prvá kapitola – Viera vyjadrená v bohoslužbe
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Prvá kapitola: Viera vyjadrená v bohoslužbe
Život je tajomstvo. Prvky tajomstva sú čiastočne pochopiteľné, ale tieto prvky nevyčerpávajú jeho možnosti. Ústredná pre vnímanie života v jeho plnosti je viera v milujúceho Stvoriteľa, ktorý nám zjavuje svoju prítomnosť ako našu „cestu, pravdu a život“ (Jn 14, 6). Táto viera – koniec koncov Boží dar – je pozvaním znovuobjaviť náš svet v Božom svetle a oslavovať jeho milujúcu láskavosť v bohoslužbe.
Cirkevná tradícia bohoslužby hlboko odráža hĺbku a šírku skutočnosti Božej lásky k nám a jeho mystického zjednotenia s nami. Môžeme počuť tichý jemný hlas Boha[1], ktorý hovorí k nášmu vnútru naprieč vekmi svojím nadčasovým hlasom lásky, a rozpoznať ho, keď ho počujeme inými spôsobmi.
Bohoslužba je „klaňanie sa“ (gr. proskynesis) alebo „akt služby“ (gr. latreia); ale práve v tomto akte sebaponíženia pred Bohom sme napĺňaní jeho Duchom a robení podobnými Bohu. Bohoslužba je oslava (gr. doxologia) Iného: nášho Stvoriteľa, Spasiteľa a Darcu života; ale tento akt oslavy Iného nás ako tvory pozdvihuje na vrchol ľudského prejavu. Môže sa zdať, že naša malosť v obrovskom vesmíre nás znižuje k bezvýznamnosti. Avšak akt vzdávania slávy Bohu z našej vlastnej slobodnej vôle nám otvára skutočnú veľkosť nášho určenia, ktoré nemá obdobu v celom neživom stvorení. Iba vtedy, keď vzdávame slávu, česť a poklonu náležitú Bohu, objavujeme pravú dôstojnosť svojho ľudského povolania: podieľať sa na živote a láske Stvoriteľa.
Bohoslužbu by sme si nemali mýliť s doplnkovou nútenou prácou pre žiarlivého Boha. Táto nesprávna predstava zakrýva pravý význam bohoslužby: jednoduché uvedomovanie si nášho pravého vzťahu s Bohom. Samotné anglické slovo pre bohoslužbu (worship) znamená „mať vo vážnosti“ (worth-ship, worth) alebo vzdávať úctu tam, kde je to skutočne náležité. Bohoslužba uznáva našu úplnú potrebu Boha a uznávanie tejto závislosti nás povznáša do jeho vlastného života.
Kresťania ďalej chápu bohoslužbu vo svetle Krista a nášho zjednotenia v ňom. Po tom, čo sme si v krste obliekli Krista, sme boli uvedení do tajomstva Ježiša Krista a splnomocnení pripojiť sa k dokonalej bohoslužbe, ktoré Kristus neustále prináša Otcovi. V cirkevnej bohoslužbe sa zúčastňujeme na Kristovom diele spásy prostredníctvom Svätého Ducha, ktorý sa za nás modlí spôsobom, ktorý presahuje ľudskú reč (porov. Rim 8, 26). Nie sme to teda my, kto iniciuje bohoslužbu; skôr spolupracujeme s Kristom, zatiaľ čo On nás premieňa a zbožšťuje.
Bohoslužba ako obeta
Bohoslužba je akt, ktorý vyjadruje našu úplnú otvorenosť voči Bohu a zároveň túžbu po zjednotení s ním. Je to ponuka seba samého – obeta – vyjadrená slovami, gestami a skutkami. Tento postoj je vyjadrený v modlitbách takzvaného Zvyčajného začiatku, ktorým sa začína väčšina byzantských liturgických služieb[2]. Táto séria modlitieb, vrcholiaca v Pánovej modlitbe, ktorá ohlasuje naše zasvätenie sa Božiemu kráľovstvu, vyjadruje sebaobetovanie veriaceho slovom (modlitby) a gestami (poklony, znaku kríža). Tieto modlitby, ako každá obeta, odrážajú ducha otvorenosti voči Bohu, ktorý odlišuje veriaceho človeka od tých, ktorí neveria.
V starozákonnej dobe sa duch obety prejavoval v chrámových obetách zvierat alebo potravín. Prinášanie týchto obiet vyjadrovalo túžbu veriacich po zjednotení s Bohom, ale nemohli ho dosiahnuť. Toto zjednotenie sa mohlo dosiahnuť len v Kristovi:
„Keďže zákon je len tieň budúcich dobier, a nie vlastný obraz vecí, nikdy nemôže tými istými obetami, prinášanými bez prestania každý rok, urobiť dokonalými tých, čo prichádzajú. … No tento (Ježiš) priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. … Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú“ (Hebr 10, 1. 12. 14).
Kristus nepriniesol gesto alebo symbolickú obetu, ale úplnú a totálnu obetu celej svojej bytosti. Vďaka tejto jedinečnej obete, ktorá sa nám sprítomňuje v božskej liturgii, sme „zdokonalení“: skutočne zjednotení s Bohom, úplne premenení a posvätení. Vďaka tomuto zjednoteniu je kresťanská bohoslužba úplne novou skutočnosťou, ktorú svätý Pavol nazval duchovnou bohoslužbou[3]: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1).
Pozemská účasť na nebeskom živote
Komentáre Otcov často porovnávajú pozemskú liturgiu a nebeskú liturgiu. Táto podobnosť je inšpirovaná proroctvom Izaiáša, ktorý mal videnie anjelov obklopujúcich Boží trón a spievajúcich: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy“ (Iz 6, 3). V Novom zákone kniha Zjavenie apoštola Jána opisuje Boha ako sediaceho uprostred anjelov a dvadsiatich štyroch starcov, ktorí spievajú: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13).
Táto téma nebeskej bohoslužby sa často opakuje v byzantských liturgických službách s častými zmienkami o anjelských zástupoch:
„Cherubíni, ktorí stoja s bázňou v tvojej prítomnosti, a serafíni, ktorí sa trasú a chvejú, ti nepretržitými hlasmi prinášajú trojsvätý hymnus. Spolu s nimi voláme aj my, hriešnici: „Svätý, svätý, svätý si, Bože! Na prosby svojich svätých zmiluj sa nad nami“ (Tropár pre veľkopôstnu utiereň, 6. hlas)
Na božskej liturgii, keď sväté dary sú posvätené, sa modlíme, aby mohli byť prijaté „na [Boží] svätý, nebeský a vznešený žertveník“. Stojac „okolo svätého žertveníka ako pred tvojím cherubínskym trónom“ (Liturgia vopred posvätených darov), ponúkame Bohu bohoslužbu, ktorá má duchovnú skutočnosť presahujúcu to, čo vidíme na povrchu. Človek, ktorý sa nepozerá očami viery, vníma bohoslužbu ako obyčajné slová a obradové gestá. Tí, ktorí sú osvietení vierou, ju vidia ako „Boha s nami“, ktorý posväcuje nás a skrze nás aj svet, v ktorom žijeme.
Bohoslužba a pokračujúca spása sveta
Cirkevná bohoslužba oslavuje večnú pravdu, že Boh je uprostred nás a pracuje pre našu spásu. Vtelením Krista naklonil nebesia a vzkriesením nás uviedol k nebeského života. Liturgia vyjadruje tento život v Kristovi, ktorý pramení z nášho zjednotenia s Bohom a živí nás ako jeho deti. Kristus povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Liturgická bohoslužba bola opísaná ako žitie v nebi na zemi, pretože práve tam nás živí vinič, ktorým je Kristus.
Ako povedal Pán, ten, kto je takto živený, má hojne produkovať. A tak nás náš liturgický život vyzýva k misii, ktorá presahuje hranice svätyne. Cirkevná bohoslužba rozširuje naše individuálne vyznávanie viery o záväzok voči Božiemu plánu spásy pre celý svet. Samotné bohoslužby vyjadrujú tento záväzok prostredníctvom príhovoru za „za mier na celom svete, za blaho svätých Božích cirkví a za zjednotenie všetkých“ (Veľká ekténia), čím do našej bohoslužby vťahujú všetci ľudia a všetky národy. Naša účasť na bohoslužbách nás zároveň vyzýva, aby sme zamerali svoju pozornosť na skutky, ktoré sa týkajú tých, za ktorých sa modlíme. Bez toho by „Otče náš, ktorý si na nebesiach… Príď kráľovstvo tvoje“ bolo márnou modlitbou.
Bohoslužba ako norma viery
Naša bohoslužobná činnosť je viac než len prejav viery; je to naša viera ako taká v činnosti. Preto Otcovia tak často zdôrazňovali, že naša bohoslužba predstavuje naše vyznanie, a preto sa z nášho liturgického života čerpajú formuly viery („slovné symboly“). Svätý Irenej toto učil už v druhom storočí: „Naše učenie je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa upevňuje naše učenie.“[4]
Ako prvok Tradície, pôsobenia Svätého Ducha v Cirkvi, je liturgická bohoslužba normou viery, prameňom a vzorom pre život. Nemôžeme ju svojvoľne meniť, považovať ju len za zábavu alebo ju odmietnuť ako nepodstatnú bez toho, aby sme sa oddelili od viery. Žijeme v spoločnosti, ktorá nás k tomu zvádza, pretože je individualistická a subjektívna. Namiesto toho, aby sme vieru čerpali z našej bohoslužby, máme tendenciu nútiť vieru, aby sa prispôsobila našim skresleným názorom. Namiesto toho, aby sme v našej bohoslužbe hľadali zdroj a vzor pre život, sa azda pokúšame nájsť v nej útočisko pred našimi osobnými starosťami a problémami.
Liturgia je spoločná skutočnosť
Liturgia je určená pre slávenie v rámci spoločenstva. Nie je len rámcom pre súkromnú modlitbu alebo doplnkom k nášho individuálnemu duchovnému životu. Kresťanská bohoslužba je založená na novozákonnom zjavení Boha ako „spoločenstva“ Otca, Syna a Svätého Ducha. Keď sme boli pokrstení v Krista, stali sme sa deťmi Otca a nositeľmi Ducha, skutočne členmi na základe rozšírenia spoločenstva Trojice. Spolu so všetkými pokrstenými sme boli spojení ako svätý chrám, „vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2, 22). Bolo nám nariadené, aby sme boli živými kameňmi tohto chrámu: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5).
Práve cirkevná bohoslužba je Božím nástrojom, ktorý z nás robí ľud a formuje nás do jeho kráľovstva – „Kráľovstva Otca i Syna i Svätého Ducha“. Preto sa v božskej liturgii opakovane modlíme za „jednotu vo viere a spoločenstvo vo Svätom Duchu“. Preto „spoločenstvo“ neslobodno chápať v užšom zmysle ako prijatie súkromného podielu na božskom živote prostredníctvom Eucharistie. Naša účasť na živote Trojice zahŕňa „spoločenstvo“ všetkých ostatných veriacich a my sa stávame vzájomne prepojenými údmi Kristovho tela. Toto spoločenstvo je rovnako základom pre tú užšiu jednotu, ktorá sa musí diať medzi členmi spoločenstva a prejavuje v skutkoch vzájomnej lásky. Toto spoločenstvo medzi veriacimi predpokladá spoločenstvo s Bohom a preto ho zahŕňa. Bohoslužba v Cirkvi je teda svojou podstatou spoločná a zjednocuje konkrétne zhromaždenie ľudí s celým kresťanským spoločenstvom v priestore a čase – vlastne s celým stvoreným svetom – prostredníctvom nášho zjednotenia s Kristom.
Musíme si zároveň uvedomiť, že slávenia sviatostí nie sú úplne súkromnými ceremóniami. Niekedy sa obrady, ako napríklad krsty, sobáše a pohreby, mylne chápu ako obrady, ktoré sa týkajú len zúčastnenej rodiny. Každé z týchto tajomstiev je, naopak, činnosťou celého spoločenstva. Vyjadrujú naše začlenenie do spoločenstva viery, Kristovho tela, ktorým je Cirkev.
Všetko stvorenia nachádza naplnenie v bohoslužbe
Život v Kristovi sa týka každého aspektu nášho bytia, a preto bohoslužba musí zapájať a pôsobiť na všetky telesné zmysly, aby celého človek zamerala na Boha. To dalo vzniknúť liturgickému umeniu (architektúre, ikonopisectvu, hymnografii), ktoré sa vo východných cirkvách natoľko začlenilo do liturgie, že sa stalo neoddeliteľným. A tak liturgické obrady východných cirkví zapájajú celého človeka – ducha, dušu i telo – prostredníctvom gest, hudby, pohľadu a zvuku.
Východná liturgická bohoslužba je navrhnutá tak, aby nám uľahčila prítomnosť v skutočnosti, ktorú oslavujeme, s vedomím, že sme bytosti telesné i duchovné. Je naplnená významom prostredníctvom slov a pojmov a pôsobí na všetky naše telesné zmysly, aby nás úplne otvorila Božej prítomnosti. Zrakom vnímaná štruktúra chrámu a farba ikon posilňujú našu vieru, že sme skutočne v prítomnosti Krista a všetkých jeho svätých. V Eucharistii máme účasť na Kristovom tele a krvi a môžeme spievať: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Žalm 33/34, 9). Kadidlo nám prostredníctvom vône a pohľadu pripomína, že sme prinášaní Bohu ako „ľúbezná vôňa, príjemná obeta, milá Bohu“ (F lp 4, 18) a že jasný oblak Svätého Ducha napĺňa chrám našej bohoslužby. Posvätná liturgická hudba vnáša cez náš sluch svoje vzory Božej lásky do hlbín nášho bytia. Sme stvorenia naladené na hudbu, ktorá ovplyvňuje naše vnútro. Rúcha slúžiacich svedčia o tom, že krstom sme všetci odetí do Božej slávy. Samotný krst fyzicky pôsobí na všetky naše zmysly dotykom rúk, ktorý zjavuje Božiu lásku; pochovaním vo vode, ktoré predstavuje našu odumretie hriechu; a rozmanitou vôňou myra, ktoré nám dáva každý potrebný dar Svätého Ducha. Každé liturgické slávenie nás úplne zahŕňa do spásneho Božieho činu tým, že nás povznáša a oslavuje na duši i na tele.
Chrám – ikona bohoslužobnej Cirkvi
Všetky tieto aspekty bohoslužby nachádzajú konkrétne vyjadrenie v byzantskom chráme. Keď stojíme pred Pantokratorom, obrazom nevýslovného Boha, sme vyzývaní, aby sme sa poklonili a uznali svoje skutočné postavenie pred Bohom. Sme obklopení vybavením pripomínajúcim jeruzalemský chrám i jeho nebeský predobraz (porov. Ex 25, 1 – 27, 21), ale zreteľne zameraným na tajomstvo Krista pôsobiaceho medzi nami. Stojíme bok po boku s ikonami svätých a zaujímame svoje miesto v spoločenstve Svätého Ducha.
Niektorí ľudia majú pocit, že chrámy sú zbytočné, keďže Boh je prítomný všade, dokonca aj na poli pod hviezdami. Keby tichá modlitba pre komunikáciu s Bohom bola jediným účelom chrámu, tento argument by mal svoju váhu, pretože na tento účel by slúžili aj mnohé iné miesta. Samozrejme, že niekedy sa uchyľujeme do našich chrámov ako do miest ticha a pokoja pre súkromnú modlitbu, ale pravý účel chrámu sa prejaví až pri liturgii, ktorá sa v ňom slávi. Existujú podstatné aspekty Božej prítomnosti a Božieho vzťahu k nám, ktoré možno najlepšie vnímať v chráme, keď ožíva používaním. V cirkevnej liturgickej bohoslužbe Boh skutočne pôsobí uprostred svojho ľudu. Pán pracuje na tom, aby nás nanovo stvoril: spása je kontinuálna udalosť, ako často hlásali Otcovia. Preto pri bohoslužbách sme prítomní na spásonosných udalostiach Kristovho paschálneho tajomstva a zároveň v celej Cirkvi, naprieč časom a priestorom, ktorá žije jeho spásonosnými činmi.[5] Nadčasový a univerzálny účinok týchto udalostí sa zvýrazní, keď sa slávia v riadne zariadenom chráme, ktorý predstavuje plnosť stvorenia, ktorého sa dotkla spásonosná Božia ruka.
Steny byzantských chrámov sú obvykle pokryté ikonami, ktoré hlásajú „teológiu vo farbách“. Dodržiavajú určité tradičné formy zobrazovania výjavov alebo osôb, namaľovaných na odhalenie učenia Cirkvi. Vizuálne priťahujú pozorovateľa tým, že vyjadrujú významové roviny, ktoré sú príliš zložité pre slová. Ikony vyplývajú z tajomstva vtelenia v tom, že Kristus je „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). Vtelením sa Boh stal viditeľným v ľudskej podobe, čo umožňuje zobraziť ho v Kristovi. Štýl ikon odráža premenu nášho človečenstva božstvom Krista, ktorý je zobrazovaný ako dokonalý človek, vzor pre všetky ostatné obrazy svätých. Ikony svätých sa píšu podľa rovnakých zásad ako ikona Krista, aby ukazovali zbožštenie Svätým Duchom na obraz Boha. Oči svätých, zrkadlá duše, sú otvorené dokorán, aby znázorňovali múdrosť a duchovný vhľad. Ich postoj a odev sú harmonicky usporiadané, aby predstavovali bezúhonnosť a celistvosť bytia. Ikony znižujú dôraz na fyzické črty (fyziognómiu), aby nás viedli k vnímaniu duchovnej skutočnosti a krásy.
Ikonostas je najvýraznejším prvkom štruktúry byzantského chrámu. Jeho praktickou funkciou je oddeliť oltárny priestor od hlavnej časti chrámu (lode). Tento architektonický účel ikonostasu bol prevzatý zo štýlu iných verejných stavieb v Rímskej a Byzantskej ríši. Obvyklé oddelenie priestoru pre verejnosť a priestoru pre oficiálnu funkciu tvoril nízky plot, často umocnený stĺpmi s architrávom (priečnym brvnom nad stĺpmi). Ikony dostali významnejšie miesto na zástene po tom, čo v 9. storočí kontroverzia s ikonoklastami (obrazoborcami) zdôraznila súvislosť s Vtelením.
Teologickou funkciou ikonostasu je byť „bránou do raja“, hlásajúcou, že skrze Krista, „odblesk jeho [Otcovej] slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3), máme prístup k Otcovi a do Božieho kráľovstva. Ikony Bohorodičky, apoštolov a evanjeliové scény sú na ikonostase umiestnené vďaka ich spätosti s tajomstvom Vtelenia. Takisto Cirkev, ktorú predstavujú ikony farských patrónov, je tu ako pokračovanie Vtelenia a poskytuje nám duchovné a telesné zjednotenie s Bohom.
Svätyni a lodi sa prisudzujú rôzne významy. Oltárny priestor predstavuje trón Boha, ktorý sa stal skutočne prítomným ako „náš Otec v nebi“, ktorý „naklonil nebesia“, aby prebýval medzi nami vo svojom jedinom Synovi. Loď, miesto bohoslužobného spoločenstva veriacich, vyjadruje putujúcu Cirkev na jej ceste do Božieho kráľovstva. Cieľom tejto putujúcej Cirkvi je dosiahnuť zjednotenie s Bohom, ktoré sa začína v tomto živote a vrcholí v budúcom svete („Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“).
Svätý Maxim Vyznávač zdôraznil, že obe časti chrámovej štruktúry majú spoločný účel.[6] Maxim tvrdí, že štruktúra chrámu je ikonou symbolizujúcou zjednotenie medzi Bohom a ľudstvom, medzi duchom a telom, medzi budúcnosťou a minulosťou a medzi symbolom a skutočnosťou. A tak chrámová štruktúra predstavuje účel samotnej Cirkvi: uviesť nás do Božej prítomnosti, aby sme mohli byť zjednotení s Bohom. Prostredníctvom samotnej štruktúry chrámu sa neviditeľná skutočnosť Cirkvi predstavuje našim telesným očiam, zatiaľ čo my a naše dary sme premieňaní do nebeskej skutočnosti.
[1] See 1 Kings 19, 11 – 13 (LXX, 3 Kings) Porov. 1 Kr 19, 11 – 13
[2] „Svätý Bože… Sláva Otcu… Presvätý Trojica, zmiluj sa nad nami…“ a zvyšok.
“ alebo „bohoslužba, ktorú ponúka rozum a srdce“ (NEB). Tento termín sa používa v Božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho na označenie eucharistickej obety. Tak v epikléze, ako aj v komemorácii, ktoré nasledujú.
[4] Irenaeus, Against Heresies, 4. 18, in Nicholas Ouspensky, Evening Worship in the Orthodox Church, trans. Paul Lazor (Crestwood, NY: St. Vladimir’s Seminary Press, 1985), 200
[5] cf. John Chrysostom, Victory over Death, 1, ed. A. Hamann in the Paschal Mystery (Staten Island, NY: Alba House, 1969), 98
[6] Maximos Confessor, Mystagogy, 2, trans. George C. Berthold in Maximus Confessor, Selected Writings (New York: Paulist Press, 1985), 188.
Svetlo pre život II.: Druhá kapitola – Naše posväcovanie v čase
