Kristus – naša Pascha: Vtelenie Božieho Syna (178 – 201)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Obsah
Vtelenie Božieho Syna
Zvestovanie Panne Márii
Narodenie Krista
Bohozjavenie
B. „Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať Bohom“[1]
On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.
(Symbol viery)
A keď prišla plnosť času, prehovoril si k nám ústami svojho Syna…, ktorý sa pred vekmi zjavil na zemi a žil tu ako človek. Vtelil sa zo svätej Panny a utajil sa, vezmúc na seba podobu sluhu, pripodobnil sa našej úbohosti, aby nás pripodobnil obrazu svojej slávy…, aby každý, čo zomiera v Adamovi, ožil v tvojom jedinom Kristovi.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
178 Od stvorenia sveta bol Boh prítomný v rámci stvorenia svojou milosťou. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Boh sa zjavoval ľudskému rodu postupne až do plnosti času: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4, 4). Boží Syn – „Slovo Otca“ – zjavil svetu Otca: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9); „Ja som v Otcovi a Otec vo mne“ (Jn 14, 11). On je Boh: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1).
179 Vtelenie Božieho Syna sa uskutočnilo v súlade s Božím plánom „v plnosti času“ (porov. Gal 4, 4). Narodenie Božieho Syna sa stalo ústredným bodom ľudských dejín a zjavilo, ako veľmi Boh miloval svet (porov. Jn 3, 16). Vtelením je zjednotenie Boha so svojím stvorením skutočne sebazrieknutie Boha (po grécky kenosis, v doslovnom preklade: sebavyprázdnenie): „On [Kristus], hoci má božskú prirodzenosť…, zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6 – 7). Kristus vzal na seba „podobu služobníka“ bez poškvrny hriechu „a tým povýšil ľudské, ale neumenšil božské“.[2] V zjednotení božského a ľudského „netelesné vzalo na seba telo, Slovo sa stalo prístupným, neviditeľného vidia, nehmatateľného sa dotýkajú, ten, ktorý je mimo času, vstúpil do času, Boží Syn sa stal Synom človeka“[3].
180 Svätý Gregor z Nyssy učí, že Božie „zostúpenie k pokore ľudského rodu [t. j. kenosis] bol istým druhom nadmerného vykonávania moci, ktoré nenachádza žiadnu kontrolu ani v smeroch, ktoré odporujú prirodzenosti“[4]. V kenóze Boha „sa Slovo stalo telom a ‚malo telo a krv rovnako ako my‘“[5]: bezhriešny Boží Syn prijal krst v Jordáne ako nejaký hriešnik, za vlády Poncia Piláta bol odsúdený spolu so zločincami, ukrižovaním zostúpil do priepasti ľudského utrpenia a smrti, aby našiel prvého Adama (človeka) v podsvetí (hádese), krajine mŕtvych.
181 Boh sa stal jednou podobou s nami – stal sa človekom, aby nás urobil jednou podobou s ním (porov. Flp 2, 7). V kenóze (z gréckeho slova kenosis – sebazrieknutie alebo sebavyprázdnenie) Boží Syn zostúpil do podsvetia (hádesu) a keď našiel Adama, ľudstvu daroval odpustenie hriechov, účasť na Božej prirodzenosti a večný život. „Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať Bohom.“[6] Hadom oklamané ľudstvo v Adamovi márne túžilo stať sa ako Boh vlastnými silami (porov. Gn 3, 5). „Kedysi bol oklamaný Adam, lebo sa chcel stať bohom, a nestal sa. Boh sa stal človekom, aby sa Adam mohol stať bohom.“[7] Ľudská prirodzenosť v Kristovi sa rastom v podobnosti s Bohom môže skutočne stať ako Boh: „Daroval nám vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4).
1. Vtelenie Božieho Syna
182 Vtelenie Božieho Syna bol večným Božím plánom pre spásu: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Práve táto láska k ľudstvu – jeho láska k človeku (z gréckeho slova philanthropia, po cirkevnoslovansky čelovikoľubije) – privodila príchod Boha na svet. Pád ľudského rodu nezastavil Božiu lásku: „Milosrdný Spasiteľ, ty si ma veľmi miloval aj vtedy, keď som bol v nepriateľstve s tebou; v podivnom sebazrieknutí si prišiel na zem… Zatiaľ čo zostávaš na výšinách svojej nevýslovnej slávy, oslávil si mňa, kedysi takého zahanbeného.“[8]
183 Vtelením Kristus zjednotil božskú a ľudskú prirodzenosť:
Jedným hlasom učíme vyznávať jedného a toho istého Syna, nášho Pána Ježiša Krista… jednej podstaty s Otcom, čo sa týka jeho božskej prirodzenosti, a jednej podstaty s nami, čo sa týka jeho ľudskej prirodzenosti… v dvoch prirodzenostiach, ktoré sa nemiešajú, nemenia, nerozdeľujú, neoddeľujú… [On] nie je roztrhnutý alebo rozdelený na dve osoby, ale jeden a ten istý je jednorodený Syn, Boh, Slovo, Pán Ježiš Kristus.[9]
Kristus je skutočne Boh a skutočne človek:
Ako človek [Kristus] rástol v lone svojej matky a ako Boh z neho vyšiel bez toho, aby poškvrnil jej panenstvo. Ako človek sal mlieko svojej matky a ako Boh prikázal anjelom, aby s pastiermi spievali: „Sláva Bohu na výsostiach!“ Ako človek bol zavinutý do plienok a ako Boh hviezdou viedol mudrcov. Ako človek ležal v jasliach a ako Boh prijal dary a poklonu od mudrcov. Ako človek utiekol do Egypta a egyptské rytiny sa mu poklonili ako Bohu.[10]
a. Zvestovanie Panne Márii
184 Pán Boh si vyvolil Pannu Máriu z Nazareta a prostredníctvom archanjela Gabriela jej oznámil, že sa stane matkou Božieho Syna: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho“ (Lk 1, 31). Tým, že dala svoj súhlas – „Hľa, služobníčka Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova!“ (Lk 1, 38) –, sa Mária obetovala Bohu a Svätý Duch na ňu zostúpil a moc Najvyššieho ju zatienila (porov. Lk 1, 35). „Vyznávame, že svätá Panna je Bohorodička [po grécky Theotokos], pretože Boh Slovo sa vtelil a stal sa človekom.“[11]
185 Pri porovnávaní Márie s Evou cirkevná tradícia zdôrazňuje poslušnosť Panny Márie v kontraste s neposlušnosťou našej pramatky Evy. Eva je matkou všetkých žijúcich, Mária (nová Eva) je matkou Zdroja života. Eva stratila život (zomrela v smrti); Mária prijala a ponúkla Život, ktorý zmŕtvychvstaním premohol smrť. Eva poslúchla hada a stratila raj pre ľudstvo, Mária poslúchla Boha a vrátila raj v Kristovi. Adam bol pred Evou, ale Mária, nová Eva, bola pred novým Adamom, Kristom:[12]
Kým Mária spievala hymnus chvály na toho, ktorého porodila, a hladila dieťa, ktoré sama priviedla na svet, Eva, ktorá rodila v bolestiach, ju začula a naradovaná povedala Adamovi: „Panna porodila Vykúpenie z prekliatia, kto spôsobil, že mi v ušiach zaznela táto vytúžená správa? Už jej hlas ma vyslobodil z mojich múk. Jej pôrod zranil toho, ktorý zranil mňa. Ona je tá, ktorú Amosov syn prorokoval ako výhonok z pňa Jesseho. Tento výhonok, milostiplná Mária, vydal ratolesť, z ktorej sa budem živiť a nezomriem.“[13]
186 Počatie Božieho Syna v lone Panny je naplnením Izaiášovho proroctva: „Sám Pán vám dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14). Cirkev kontempluje toto znamenie v ikone Bohorodička Znamenie: Boží Syn prišiel, aby prebýval v panenskom lone, a Panna Mária (v jej osobe Cirkev) dvíha svoje ruky a nábožne kontempluje Dieťa, ktoré je zatiaľ skryté pred vonkajším svetom.
187 Kristova Cirkev sa v učení o tajomstve vtelenia zameriava na Osobu, ktorú Mária počala a porodila. Preto bola Mária na Efezskom koncile v roku 431 slávnostne vyhlásená za Bohorodičku (po grécky Theotokos) [tento pojem sa do slovenčiny často prekladá jednoducho ako Božia Matka]. „Lebo toto pomenovanie zahŕňa celé tajomstvo dišpenzácie.“[14] Titul Theotokos znamená, že to večný Boží Syn sa telesne narodil z Panny Márie a stal sa človekom. „Z Bohorodičky si Ježiš vzal telo a stal sa jedno v bytí s našou ľudskou prirodzenosťou.“[15] Osobitným spôsobom Cirkev vyjadruje túto jednotu v bytí ikonou Neha, v objatí Matky a Syna.
188 Liturgická tradícia Cirkvi vychvaľuje najsvätejšiu, najčistejšiu, najblahoslavenejšiu a najslávnejšiu Vládkyňu a Bohorodičku ako „čestnejšiu ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšiu ako serafíni“. Cherubíni sú najvyšší anjelský rád. Cirkev velebí jej „sväté narodenie… i jej nepoškvrnené počatie“[16]. Svojou čistotou a nepoškvrnenosťou Bohorodička prevyšuje všetko viditeľné i neviditeľné stvorenie. A predsa zároveň patrí k ľudskému rodu, ktorý je rozšírený od Adama a zhromaždený v Božom Synovi.[17] Počatím bez semena v lone najsvätejšej Bohorodičky Boží Syn „prijal do seba staré stvorenie“[18] a „zjavil nové zrodenie“[19]. Toto všetko sa uskutočnilo z blahovôle Boha a so súhlasom Panny Márie.
189 V skutočnosti, že Mária je Bohorodička, Cirkev kontempluje zároveň tajomstvo jej panenstva a vychvaľuje ju ako „vždy Pannu“. Lateránsky koncil v roku 649 definoval „ustavičné panenstvo“ ako panenstvo pred, počas i po porodení Krista. „Panna pred porodením dieťaťa, Panna pri porodení dieťaťa a stále Panna po porodení dieťaťa.“[20] Pod panenstvom Bohorodičky Cirkev rozumie jej integritu – celostnosť múdrosti osoby, ktorá je naplnená milosťou a sú v nej harmonicky zjednotené telesné a duchovné túžby pri napĺňaní povolania od Boha. Máriino panenstvo je panenstvo „mysle, duše i tela“[21]. Cirkevné ikonopisectvo symbolicky zobrazuje Máriino panenstvo hviezdami, ktorú sú umiestnené na jej čele a pleciach. Mária si zachovala panenstvo a neporušenosť dokonca aj v smrti, ktorú Cirkev označuje ako jej Zosnutie (po cirkevnoslovansky Uspenie). Máriu, ktorá „telom usnula“, jej Syn „prebudil“ k životu v sláve: „Prešla si do života, lebo si Matka Života.“[22] Pán oslávil dušu i telo Márie, ktorá mala byť zbožštená ako prvá z ľudského rodu.
b. Narodenie Krista
190 Cirkev slávi príchod Božieho Syna na svet sviatkom Narodenia Pána. Kristovo narodenie oznámil pastierom Pánov anjel: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán“ (Lk 2, 11). Cirkevní otcovia velebili vianočnú noc ako deň radosti a pokoja:
Dnes sa Bohatý stal chudobným pre naše dobro… Dnes sme dostali dar, o ktorý sme neprosili… Tento prítomný deň otvoril nebeskú bránu našim modlitbám… Teraz božská Bytosť vzala na seba pečať človečenstva, aby ľudská prirodzenosť bola ozdobená pečaťou Božstva.[23]
191 Podľa liturgických textov narodenie Dieťaťa „z matky bez otca“[24] bolo naplnením Danielovho proroctva o kameni, ktorý sa odlúpol z vrchu bez zásahu ľudských rúk (porov. Dan 2, 45). Vtelením Boží Syn „vyšiel z lona Otca a za svojho nevýslovného sebazrieknutia vzal na seba náš nízky stav“[25]. Skrze najsvätejšiu Bohorodičku sa stal tým, čím predtým nebol – človekom. Cirkev takto ospevuje Božiu Matku: „Jasný a duchovný oblak naplnený nebeským dažďom dnes vystúpil nad zem, aby ju rosil a zavlažoval.“[26]
192 Pri Ježišovom narodení „jar milosti… premohla zimu neviery“[27]. Narodenie bolo predzvesťou Paschy. Jasle treba chápať ako znamenie Pánovho hrobu a uloženie Dieťaťa do jasieľ bolo predobrazom uloženia Krista do hrobu. Myrha, ktorú priniesli mágovia, bola už olejom pre budúci pohreb.
193 Ako spievame na bohoslužbách sviatku Narodenia Pána, Boh Slovo sa ráčil vtelením obmedziť v čase – „Bezpočiatočné Slovo tajomne prijalo počiatok“ – a v priestore – „Neobsiahnuteľný je obsiahnutý telom.“ Kristus prijal poníženosť detstva, aby vyvážil Adamovu voľbu samopovýšenia. Keď Panna prijala do svojho lona Božie Slovo, jej lono sa stalo noetickým rajom [noetický, z gréckeho slova nous – myseľ alebo intelekt; v slovenských reáliách sa hovorí o duchovnom raji]. Jej lono sa teda stalo miestom stretnutia Boha a ľudstva. Ovečka-jahnička nosila vo svojom lone veľkého Pastiera. A potom v jaskyni z Panny vyrašil Kristus – Strom života. Múr rozdelenia, ktorý oddeľoval ľudstvo od Boha a zem od neba, je teraz odstránený. Nebo to oznámilo Zemi prostredníctvom „hlasu hviezdy“ a „hviezdneho zástupu“ anjelov. Samotná maštaľ sa stala kráľovským palácom a jasle kráľovským trónom. Ježiš bol poviazaný v plienkach, aby odpútal ľudskú prirodzenosť z reťazí hriechu. Hoci ľudská prirodzenosť bola padlá, kráľovský obraz ľudskej prirodzenosti bol teraz obnovený k svojej plnosti Kristovým vzkriesením.
194 V súlade s nariadením rímskeho cisára, aby boli všetci ľudia v ríši zapísaní, sa Jozef, ktorý pochádzal z Dávidovho rodu, vydal s Máriou do Betlehema, rodného mesta kráľa Dávida, aby sa zapísali do súpisu. Tam, v jaskyni v judskom Betleheme, Mária porodila Dieťa (porov. Lk 2, 1). Naplnili sa slová proroka Micheáša o Mesiášovi, synovi Dávidovom, že vyjde z Betlehema (porov. Mich 5, 1). Jozef, poslušný slovu, ktoré vyriekol Pánov anjel, dal Dieťaťu meno Ježiš, ktoré znamená Boh zachraňuje, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). K novonarodenému Dieťaťu prišli pastieri (porov. Lk 2, 15 – 18) a tiež mágovia z Východu (porov. Mt 2, 1 – 11). Skutočnosť, že mágovia – predstavitelia celého ľudstva – sa poklonili Kristovi, poukázala na univerzálny charakter spásy. V Božom Synovi ponúkol Boh Otec spásu všetkým národom zeme.
195 Stvorenie radostne privítalo Boha v tele a prinieslo dary pre novonarodené Dieťa: anjeli svoj spev, nebesia hviezdu, mágovia zlato, kadidlo a myrhu, pastieri svoj údiv, zem jaskyňu, pustatina jasle, ľudstvo panenskú Matku. Tajomstvo Narodenia Pána, teda vstup Boha do ľudských dejín, trvá dodnes: „Dnes zostupuje Boh na zem a ľudský rod vystupuje do neba.“[28]
196 V tradícii našej cirkvi sa vyznačuje osobitnou slávnostnosťou predvečer sviatku Narodenia Pána, nazývaný aj Svätý večer (po ukrajinsky Sviat večir). Každá domácnosť sa stane Betlehemom rodiny: stôl symbolizuje jasle, pod obrus sa dáva slama a na obrus sa kladie prosfora (chlieb pre sväté prijímanie), ktorá je symbolom dieťaťa Ježiša. Vedľa prosfory sa položí zapálená svieca, ktorá symbolizuje betlehemskú hviezdu. Pri bezmäsitej večeri sa rodina zhromaždí okolo stola, aby si modlitbou uctila vteleného Božieho Syna. Veriaci spievajú vianočné koledy. V rámci pohostinnosti domácnosti otvárajú svoje dvere všetkým, ktorí oslavujú Kristovo narodenie. Vrcholom slávenia sviatku Narodenia Pána je slávnostná bohoslužba, na ktorej sa zhromaždia všetci farníci. Eucharistická večera pri božskej liturgii korunuje rodinnú večeru.
c. Bohozjavenie
197 Pri krste Ježiša Krista v Jordáne sa začalo verejné pôsobenie Spasiteľa (porov. Mt 3; Mk 1). Ján Krstiteľ ukázal na Krista v Jordáne a identifikoval ho ako „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Počas Ježišovho krstu sa oznámila Najsvätejšia Trojica: „Zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica. Otcov hlas ti vydal svedectvo. Nazval ťa svojím milovaným Synom. Aj Svätý Duch v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov.“[29] „Otcov hlas“ je hlas nebeského Otca a „Duch v podobe holubice“ je Svätý Duch, ktorý zostúpil na Krista a zjavil, že Kristus je Boží Syn. Z tohto dôvodu cirkevná tradícia označuje krst Ježiša Krista ako Bohozjavenie (z gréckeho slova Theophaneia).
198 Bohozjavenie pri Jordáne je liturgicky spojené so sviatkom Narodenia Pána. Vo svojom slávení oboch týchto udalostí cirkevná tradícia zdôrazňuje, že vtelenie i krst Pána sú chvíle, keď sa zjavil Boh (po grécky theophania). V rámci Veľkého posvätenia vody na sviatok Bohozjavení sa spieva: „V predchádzajúcom sviatku sme ťa videli ako dieťa a v tomto sviatku ako dokonalého človeka, ktorý sa zjavil ako náš dokonalý Boh.“ Pri Narodení sa Boh Slovo „narodil“, ale teraz „sa zjavil v tele ľudskému rodu“. Pri Narodení vyšlo „Slnko spravodlivosti“ a teraz „svieti“. V liturgickej tradícii cirkvi sa sviatok Bohozjavenia nazýva aj sviatok Osvietenia. Stichiry sviatku Bohozjavenia objasňujú väzbu medzi sviatkami Narodenia Pána a Bohozjavenia: To, čo zvestoval anjel, teraz ľuďom zvestuje Krstiteľ, preliatie krvi nemluvniatok zapríčinilo, že Betlehem sa stal bezdetným, ale vďaka posväteným vodám krstu má teraz Jordán veľa detí. To, čo hviezda zvestovala mágom v Betleheme, teraz svetu zjavil samotný Otec.
199 Boží Syn, „ktorý sa prikrýva svetlom ako rúchom… je dnes prikrytý prúdmi Jordánu“. Samotný Kristus „nepotreboval, aby bol nimi očistený, ale skrze očistenie, ktorú sám prijal, nás obdaril obnovou“[30]. „Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: ‚Ja by som sa mal dať pokrstiť tebe, a ty prichádzaš ku mne?‘ Ježiš mu však povedal: ‚Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé‘“ (Mt 3, 13 – 15). Bohočlovek vstúpil do jordánskych vôd: „Ako človek prišiel, aby bol pokrstený, a Jordán sa ho bál ako Boha a obrátil sa späť. Ako človek sa obnažil a vstúpil do vody a Otec dosvedčil, že je Boh, keď povedal: ‚Toto je môj milovaný Syn.‘“[31]
200 Kristus priniesol ľudstvu obnovu a na vyjadrenie toho si vybral vody Jordánu. Vo Svätom písme je voda symbolom živelných síl a smrti a zároveň symbolom očistenia, znovuzrodenia, života a milosti Svätého Ducha. Vodou Boh „utopil hriech… za Noemových dní… [a] Mojžišovou rukou vyslobodil hebrejský národ z faraónovho otroctva… [a] ohňom a vodou prostredníctvom Eliáša vyviedol Izrael z bludu Bála. Ponorením do vody (krstom) Kristus zmyl záznam Adamových hriechoch. Vody Jordánu obnovili celé stvorenie. V Jordáne Kristus „obnovil vodou a Duchom našu prirodzenosť, ktorá zostarla následkom hriechu“[32].
201 Jordánske vody, „premenené na liečivé vody“, sa stali „prameňom neporušiteľnosti“. Lebo pomocou vody Boh ponúkol svetu „krstné spasenie“. Po jeho prijatí je človek i všetko stvorenie naplnené „tajomnými prúdmi“. Posvätením človeka sa začalo posvätenie a eschatologické (z gréckeho slova eschaton – konečné) premenenie stvorenia.
[1] Porov. Atanáz Veľký, O vtelení Slova, 54: PG 25, 192. [This famous and very recognizable phrase by Athanasius expresses the conviction that God assumed humanity that we might become by grace what God is by nature. Táto slávna a veľmi rozpoznateľná veta od Atanáza vyjadruje presvedčenie, že Boh prijal ľudskú prirodzenosť, aby sme sa my milosťou mohli stať tým, čím je Boh prirodzenosťou.]
[2] Lev Veľký, List 28: Flaviánovi, konštantínopolskému arcibiskupovi, 3: PL 54, 764 – 766.
[3] Gregor Teológ, Slovo 38: Na Bohozjavenie či Narodenie Krista, 2 a 13: PG 36, 313 a 325.
[4] Gregor Nysský, Veľká katechéza, 24: PG 45, 61.
[5] Cyril Alexandrijský, Tretí list proti Nestóriovi, Piata anatéma: PG 76, 165.
[6] Atanáz Veľký, O vtelení Slova, 54: PG 25, 192.
[7] Veľkopôstná trióda, Piata sobota pôstu, Stichira na 140. žalm.
[8] Oktoich, Ôsmy hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá pieseň.
[9] Chalcedónsky koncil, Piate zasadnutie.
[10] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
[11] Cyril Alexandrijský, List 39: Jánovi Antiochijskému [Formula zjednotenia]: PG 75, 177.
[12] Porov. Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 4: PG 7, 958 – 959.
[13] Roman Sladkopevec, Druhý kondák na Narodenie, 3.
[14] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 12: PG 94, 1029.
[15] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 12: PG 94, 1029.
[16] Minea, Narodenie našej najsvätejšej Vládkyne a Bohorodičky, Márie vždy Panny (8. september), Utiereň, Druhý kánon, Šiesta óda.
[17] Porov. Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 3 – 4: PG 7, 958.
[18] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 4: PG 7, 958.
[19] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, 1, 3: PG 7, 1122.
[20] Oktoich, Siedmy hlas, Nedeľa, Voskresný bohorodičník.
[21] Ján Damaský, Homília prvá na Narodenie Bohorodičky, 9 a 5: PG 96, 676 a 668.
[22] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne a Bohorodičky Márie, vždy Panny (15. august), Tropár sviatku.
[23] Izák Sýrsky, Homília na Narodenie.
[24] Trebník, Obrad Veľkého posvätenia vody na sviatok Bohozjavenia, Druhá modlitba.
[25] Minea, Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Druhý sedalen.
[26] Minea, Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Stichira na Chválach.
[27] Minea, Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Stichira na Chválach.
[28] Minea, Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (25. december), Veľké povečerie, Stichira na lítii.
[29] Minea, Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (6. január), Tropár.
[30] Minea, Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (6. január), Veľké povečerie, Stichira na lítii.
[31] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
[32] Trebník, Obrad Veľkého posvätenia vody na sviatok Bohozjavenia, Tretia modlitba.
Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 29. decembra 2024
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus naša Pascha: Ohlasovanie Božieho kráľovstva – Znamenia príchodu Kráľovstva – Kristova Pascha – Pánov vstup do Jeruzalema – Umučenie – Vzkriesenie – Nanebovstúpenie – Kristov druhý príchod v sláve – Prítomnosť zmŕtvychvstalého Krista – Zjednotenie pozemského a nebeského v oslávenom Kristovi – Vzkriesenie mŕtvych – Boží súd – Boh: všetko vo všetkom (203 – 254)Kristus – naša Pascha: Prisľúbenie príchodu Mesiáša (159 – 177)