Kristus naša Pascha: Ohlasovanie Božieho kráľovstva – Znamenia príchodu Kráľovstva – Kristova Pascha – Pánov vstup do Jeruzalema – Umučenie – Vzkriesenie – Nanebovstúpenie – Kristov druhý príchod v sláve – Prítomnosť zmŕtvychvstalého Krista – Zjednotenie pozemského a nebeského v oslávenom Kristovi – Vzkriesenie mŕtvych – Boží súd – Boh: všetko vo všetkom (203 – 254)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Počas života na tomto svete dal nám spasiteľné prikázania,
zbavil nás klamstva modiel
a priviedol nás k poznaniu teba, pravého Boha a Otca.
Urobil z nás pre seba vyvolený ľud, kráľovské kňazstvo, svätý národ.
Očistil nás vodou a posvätil Duchom Svätým
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
Hlásanie Božieho kráľovstva
203 Kristus začal svoje verejné pôsobenie hlásaním: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Božie kráľovstvo je zosobnené v Ježišovi Kristovi. Človek sa stane účastným na tomto kráľovstve vierou v Krista a svätým krstom: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16, porov. Jn 3, 5). Boli sme stvorení pre Božie kráľovstvo: „Čokoľvek dobré je zasiate v ľudskej duši, je to ratolesť Božieho kráľovstva a zasial to Boh Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha.“[1] Božie kráľovstvo je Otcovou vôľou, zvestovanou Synom a naplnenou vo Svätom Duchu. Toto „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha“ bude trvať „na veky vekov“.
Zvestovanie Kráľovstva:
Kázeň na vrchu (Mt 5 – 7)
204 „Ikonou v slovách“, ktorá vyobrazuje Božie kráľovstvo, je Kázeň na vrchu, najmä blaženstvá, ktoré zvestoval Kristus:
Blažení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blažení plačúci, lebo oni budú potešení.Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blažení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blažení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blažení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blažení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
Blažení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blažení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť;
Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi
(Mt 5, 3 – 12).
205 Kázeň na vrchu zjavuje život v Božom kráľovstve a poukazuje na fakt, že Božie kráľovstvo je Boží dar, a nie niečo, čo sme si zaslúžili skutkami Zákona. Jedine prijatím Kráľovstva vierou a poslušnosťou Božej vôli sa človek stane „soľou zeme“ a „svetlom sveta“ (Mt 5, 13 – 16).
206 Kázňou na vrchu Kristus nenahradil Zákon: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5, 17). Kristus skôr odhalil plný význam starozákonných prikázaní:
Počuli ste, že predkom bolo povedané: „Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá… Počuli ste, že bolo povedané… No ja vám hovorím… Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5, 21 – 22; 27 – 47, 48).
207 Božie kráľovstvo je dar Božej lásky: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Keď prijímame Božiu lásku do nášho života, začíname vnímať druhých novým spôsobom – ako našich blížnych (porov. Lk 10, 25 – 37). Sila lásky dokonca premáha nenávisť voči nepriateľom:
Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.“ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 43 – 45).
208 Božie kráľovstvo je kráľovstvom Božej spravodlivosti – Otcovej vôle, ako ju oznamuje Ježiš Kristus: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá“ (Mt 6, 33). Ak „synovia a dcéry Božieho kráľovstva“ nežijú podľa Kristovho slova, stávajú sa soľou, ktorá stratila chuť, či zhasnutým svetlom: „Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!“ (Mt 6, 23). Každý, kto koná Otcovu vôľu, stavia svoj život na skale: „A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale“ (Mt 7, 24 – 25).
Znamenia príchodu Kráľovstva
Kristove slová
209 Znamením príchodu Božieho kráľovstva je kázanie dobrej zvesti (evanjelia): „Ježiš prišiel do Galiley a ohlasoval tam Božie evanjelium. Hovoril: ‚Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1, 14 – 15). Božské Slovo, Boží Syn, hovoril so všetkou mocou a s plnou autoritou. Čítame: „Nikdy tak človek nehovoril!“ (Jn 7, 46). Slovo, ktoré hovoril Kristus, nie je jeho vlastné, ale je to slovo Otca, ktorý ho poslal (porov. Jn 14, 24). Moc Kristovho slova vyznal apoštol Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 68).
210 Kristus učil o Božom kráľovstve v podobenstvách. Pomocou jednoduchých, ale hlbokých obrazov zo života zjavoval tajomstvo Božieho života. Božie kráľovstvo je ako pole, na ktorom pšenica aj kúkoľ rastú spolu, vedľa seba, až do času žatvy (porov. Mt 13, 24 – 30); ako horčičné zrnko, z ktorého vyrastie veľký strom (porov. Mt 13, 31 – 32; Lk 13, 19); ako kvas v ceste (porov. Mt 13, 33; Lk 13, 21); a ako poklad zakopaný v poli, ako drahocenná perla a rybárska sieť (porov. Mt 13, 44 – 50). Božie kráľovstvo je aj ako kráľ, ktorý odpustí dlhy svojim sluhom (porov. Mt 18, 23 – 35); ako hospodár, ktorý štedro odmení robotníkov pracujúcich vo vinici (porov. Mt 20, 1 – 16); ako kráľ, ktorý pozve hostí na svadbu svojho syna (porov. Mt 22, 1 – 14); a ako človek, ktorý svojim sluhom zveril talenty, aby ich rozmnožili (porov. Mt 25, 14 – 30). Božie kráľovstvo rastie vo svete podobne ako semená v zemi až do času žatvy (porov. Mk 4, 26 – 29).
Kristove skutky
211 Navyše k slovám svojho kázania Kristus poukazoval na ďalšie znamenia, ktoré ukazujú príchod Božieho kráľovstva: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Lk 7, 22; porov. Iz 35, 5 – 6; 61, 1). Kristove skutky svedčia o prítomnosti a pôsobení Boha medzi svojím ľudom. „Ako človek sa štyridsať dní postil a vyhladol a ako Boh porazil pokušiteľa. Ako človek šiel na svadbu do Kány Galilejskej a ako Boh premenil vodu na víno. Ako človek spal v loďke a ako Boh prikázal vetru i moru a vietor i more ho poslúchli.“[2]
212 Ľudské choroby, utrpenie a smrť sú následkami Pádu. Kristus prišiel premôcť hriech, ktorý je príčinou všetkých našich nešťastí. Jedine Kristus ako Bohočlovek má moc vyslobodiť nás z hriechu. Dosahuje to pomocou odpustenia: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Lk 5, 20). Pomerne často sa fyzické vyliečenie alebo uzdravenie – ako výsledok odpustenia – stalo viditeľným znakom duchovnej zmeny (po grécky metanoia) v človeku: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ (Lk 5, 24). Kristus nás uzdravuje tým, že nám odpúšťa hriechy a obnovuje naše fyzické zdravie.
213 Uzdravenie je možné len vtedy, keď je prítomna viera – otvorenosť voči Bohu: „Veríte, že to môžem urobiť?“ (Mt 9, 28). Viera otvára človeka, aby prijal Boží dar, zatiaľ čo neviera sa stáva prekážkou prijatiu tohto daru: „A pre ich neveru tam [Ježiš] neurobil veľa zázrakov“ (Mt 13, 58).
214 Ako boli v Kristových časoch znameniami Božieho pôsobenia jeho zázraky, tak sú v živote Cirkvi znameniami sväté tajomstvá. Božia milosť pôsobí vo svätých tajomstvách skrze vonkajšie znaky, ako sú voda, olej, chlieb a víno, ako aj cez rôzne liturgické gestá a úkony. Pomocou prijímania svätých tajomstiev človek premáha svoje hriešne sklony a rastie v čnostiach.
Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta,
bol umučený a pochovaný,
ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma.
A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca
(Symbol viery)
Dal seba samého ako výkupné za smrť, ktorej sme podľahli
zapredaní hriechu. Skrze kríž zostúpil do podsvetia,
aby všetko naplnil a odstránil hrôzy smrti.
Na tretí deň vstal z mŕtvych a každému telu otvoril cestu ku vzkrieseniu…,
on je prvotinou zosnulých, prvorodený z mŕtvych, všetkým všetko a vo všetkom má prvenstvo.
Vstúpil na nebesia, sedí na výsostiach po pravici tvojej velebnosti.
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
Kristova Pascha (Prechod)
215 Slovo Pascha je odvodené od hebrejského slova Pesach a znamená prejsť popri, prejsť cez. Paschou Ježiša Krista je jeho prechod cez utrpenie a smrť do jeho oslávenia vzkriesením a nanebovstúpením. V najhlbšom zmysle je Paschou (Prechodom) sám Kristus (porov. 1 Kor 5, 6 – 8), pretože prechod zo smrti do života sa uskutočnil v ňom: „Pascha, Pánova Pascha, lebo zo smrti k života a zo zeme do nebies vyviedol nás Kristus Boh.“[3] Bez neho by bolo márne všetko úsilie ľudského rodu oslobodiť sa od otroctva hriechu a smrti.
216 V Starom zákone slávenie Pesachu pripomínalo vyslobodenie Božieho ľudu z egyptského otroctva. Keď faraón odmietol prepustiť ľud, anjel smrti vzal život egyptským prvorodeným. Prešiel popri izraelských domoch, ktorých dverné veraje boli na Mojžišov príkaz pomazané krvou obetovaného baránka, aby nezomrelo nijaké prvorodené hebrejské dieťa (porov. Ex 12, 12 – 13). Pri slávení Pesachu si Židia pripomínali aj prechod cez Červené more, keď Pán Boh zachránil izraelský ľud pred faraónovým vojskom (porov. Ex 14).
217 Starozákonný Pesach bol predobrazom Kristovej Paschy. Pripravoval Boží ľud na konečné vyslobodenie a spásu v Božom kráľovstve: Kristus – Boží Baránok – svojou krvou (porov. 1 Pt 1, 19) vyviedol ľudský rod v exode z otroctva hriechu a nadvlády smrti a priviedol nás ku vzkrieseniu a večnému životu.
218 Kristus, naša Pascha, vzal na seba hriech sveta, utrpenie a smrť: „Aké utrpenie prijal pre naše dobro? Bolo to utrpenie lásky. Láska je trpezlivá.“[4] Kristova Pascha je zjavením Božej lásky: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1). Pán dobrovoľne prijal svoju smrť: „Ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať“ (Jn 10, 17 – 18). Kristus sa obetoval za nás „ako kňaz a zároveň ako Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“[5]. Kristus premohol smrťou svojím vzkriesením, lebo Boh nedopustil, aby jeho „svätý videl porušenie“ (Ž 15 [16], 10). Na základe Kristovho vzkriesenia sa Kristova smrť stala naším prechodom do nového života.
219 „Posledný nepriateľ – smrť“ (porov. 1 Kor 15, 26), proti ktorej bol ľudský rod bezmocný, je teraz zničená Kristovou Paschou. „My síce zomierame, ale nezostávame v smrti, čo znamená vôbec nezomierať. Lebo tyrania smrti a skutočne smrť je vtedy, keď tomu, ktorý zomrie, už nie je dovolený návrat do života. Ale keď po smrti nasleduje život, a to lepší život, to nie je smrť, ale spánok.“[6] Kristovo vzkriesenie je jedinečná a neopakovateľná historická udalosť a základ kresťanskej viery. „Ak nebol Kristus vzkriesený…, márna je vaša viera“ (1 Kor 15, 14). Viera v zmŕtvychvstalého Krista je začiatkom našej Paschy.
220 Každoročne počas obdobia Veľkého pôstu sa kresťania pripravujú na slávenie svätej Paschy. Pôstne obdobie trvá štyridsať dní na obraz štyridsaťročného putovania Božieho ľudu do prisľúbenej zeme a štyridsaťdňového pôstu Krista na púšti. Vychovávaním kresťana k zdržanlivosti od hriechu pôstne obdobie vedie k vnútornej slobode a pravej radosti. Počas pôstneho obdobia Cirkev liturgicky sprevádza kresťanov hymnami z Veľkopôstnej triódy, ktoré poukazujú na hlbší zmysel a účel pôstneho obdobie – zmierenie s Bohom a blížnym, službu Bohu a druhým ľuďom.
Pánov vstup do Jeruzalema
221 Cirkev začína sláviť Kristovo vzkriesenie ako víťazstvo nad smrťou slávením pamiatky Lazárovho vzkriesenia, počas ktorého sa Ježiš zjavil ako „vzkriesenie a život“. „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11, 25). Lazárovou sobotou sa začína Kvetná trióda. Lazárova sobota uvádza do Veľkého týždňa, ktorý prináša dobrú zvesť o Kristovom víťazstve nad hriechom a smrťou svojím umučením a krížom. Znamením bezprostredne blízkeho víťazstva je vstup Krista, Bohočloveka, do Jeruzalema. „Ako človek plakal za Lazárom a ako Boh ho vzkriesil z mŕtvych. Ako človek sedel na osliatku a ako Bohu mu prevolávali: ‚Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom‘.“[7]
222 V liturgických hymnoch Kvetnej nedele, ktorá je známa aj ako Palmová nedeľa, spievame o jeruzalemských deťoch, ktoré vítali Krista ako Kráľa, hoci farizeji a zákonníci ho odmietali prijať: „Zlé a cudzoložné pokolenie, prečo si tak neveriacky zaobchádzali so svojím Pánom?… Prečo ste odmietli prorokove slová, ktoré ho oznamujú? Vaše vlastné deti dnes spievali na vašu hanbu: ‚Hosanna Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!‘“[8] Tak ako ľud vítal Krista ratolesťami zo stromov, tak aj kresťania vítajú Krista „palmami čnostnosti“[9], keď nastupuje na svoje dobrovoľné umučenie. Tí, ktorí si neosvojili čnosti a odmietli Krista, sú prirovnávaní k neplodnému figovníku: „Hoci Áronova palica bola vyschnutá a odumretá, premenila sa na zelenú ratolesť vydávajúcu listy, ale toto zhromaždenie nerešpektujúce zákon sa zmenilo na neplodný figovník.“[10]
223 Liturgické texty Veľkého týždňa nám prezentujú príklad kajúcej ženy, ktorá drahým olejom pomazala Spasiteľove nohy (porov. Mt 26, 6 – 16; Lk 7, 36 – 50). Keď kajúca neviestka „uznala Kristovo božstvo“, dostala od neho odpustenie svojich hriechov a pohýna nás k pokániu: „Prijmi prúd mojich sĺz, ty, ktorý z oblakov čerpáš vody mora. Nakloň sa k stonaniu môjho srdca, ty, ktorý si svojím nevýslovným sebazrieknutím naklonil nebesia. Budem bozkávať tvoje najčistejšie nohy a utierať ich vlasmi svojej hlavy.“[11] Ježiša pozval farizej, ale požehnanie dostala neviestka: „Ježišu, životodarný Chlieb, jedol si s farizejom Šimonom, aby neviestka vyliatím oleja na tvoju hlavu mohla získať tvoju milosť, ktorá je neoceniteľná.“[12]
224 Dobrý skutok neviestky roznietil Judášovu žiarlivosť a podnietil ho k zrade. „Ó, Judášova bieda! Videl, ako neviestka bozkáva tvoje nohy, a ľstivo zosnoval plán, že ťa zradí bozkom. Ona si rozpustila vlasy a jeho spútala ako väzňa zúrivosť…, lebo závisť si nevie vybrať svoj prospech.“[13] Napriek tomu Ježiš robil všetko pre Judášovu záchranu: Umyl mu nohy a počas Tajomnej večere mu ponúkol chlieb. „Ó, nevýslovné sebaponíženie!… Ó, Spasiteľu, ty, ktorý si oheň, umyl si nohy svojmu zradcovi, a keď si ho umýval, nespálil si ho…, ale dal si mu Chlieb pri večeri.“[14]
Umučenie
225 V Starom zákone prorok Izaiáš vydal svedectvo o utrpení Božieho služobníka, ktoré Cirkev rozpoznala ako Kristovo utrpenie:
Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti a na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom a neotvoril ústa (Iz 53, 3 – 7).
226 Sám Ježiš predpovedal svoje budúce umučenie: „Splní sa všetko, čo napísali Proroci o Synovi človeka. Vydajú ho pohanom, vysmejú, potupia a opľujú, zbičujú ho a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 18, 31 – 33). Kristus dobrovoľne prijal utrpenie a smrť, aby premohol smrť. „To nie smrť prijala život, ale Život prijal smrť.“[15]
227 Vo svojej liturgickej tradícii rôznymi obrazmi, ktoré sú prezentované stichirami umučenia, cirkev nábožne ospevuje spásonosné utrpenie Božieho Syna. Tým, že dovolil, aby ho spútali v Getsemanskej záhrade, Kristus rozviazal reťaze hriechu praotca Adama. Kristus prijal rozsudok smrti, aby ponúkol odpustenie hriechov. Trstinou, ktorá je žezlom hanby, Kristus zapísal ľudí do Knihy života. Vyzlečením jeho rúcha na Golgote Kristus strhol z ľudského hriechu pokrývku pokrytectva. Tým, že dovolil, aby ho pribili na kríž, ukončil Adamovu túžbu po zakázanom ovocí. Písomný záznam o hriechoch ľudstva je pribitý na kríži a stotníkova kopija roztrhla naše dlhové záväzky. Strom kríža, nástroj smrti, sa stal stromom života. Kristovo telo, vyzdvihnuté na kríž, sa stalo majákom svetla, ktoré zažal Boh s cieľom nájsť stratenú drachmu – hriešnika. Kristove ramená rozprestreté na kríži sa stali Božím objatím a požehnaním pre všetkých ľudí. Miesto ukrižovania sa stalo rajom, pretože strom kríža vydal výhonok života – Krista. Zosnul na kríži a bol prebodnutý kopijou. A z jeho prebodnutého boku vyšla krv a voda. Krvou vykúpil všetky národy a vodou ich očistil. On, ktorý zomrel pre hlad hriešnosti, živí ľudský rod telom, ktoré je mäsom z jeho vlastného mäsa.
Vzkriesenie
228 Keď Kristus predpovedal svoju smrť, zároveň ohlásil svoje vzkriesenie z mŕtvych. Za znamenie svojho vzkriesenia označil trojdňový pobyt proroka Jonáša v bruchu veľryby (porov. Mt 12, 40). Kristus bude „tretieho dňa vzkriesený podľa Písem“ (1 Kor 15, 4): „Zbičujú ho [Syna človeka] a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 18, 33). Kristus prirovnal svoju smrť a vzkriesenie k zničeniu a obnoveniu jeruzalemského chrámu: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím… Ale on hovoril o chráme svojho tela“ (Jn 2, 19. 21).
229 Zázračným vzkriesením Jairovej dcéry (porov. Lk 8, 41 – 42, 49 – 56), vzkriesením syna vdovy v Naime (porov. Lk 7, 11 – 16) a vzkriesením svojho priateľa Lazára (porov. Jn 11, 1 – 57) Kristus postupne pripravoval apoštolov na jeho vlastné vzkriesenie. Kristus označil ľudskú smrť za spánok: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí“ (Mt 9, 24). Smrť nie je koncom života, ale zosnutím; človek nie je mŕtvy, ale zaspal. Aj cirkev označuje Kristovu smrť takto: „V tele si zosnul ako obyčajný smrteľník.“[16] Svätý Ján Damaský odhaľuje význam Kristovej smrti: „Hoci zomrel ako človek a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, predsa len jeho božstvo zostalo neoddeliteľné od oboch, tým chcem povedať, že bolo neoddeliteľné od jeho duše i tela.“[17] Kristova smrť je životodarná: samotný Kristus dovolil smrti držať ho, aby ju mohol nakoniec premôcť a darovať nový život.
230 Pomocou smrti na kríži Kristus zostúpil do podsvetia (hádesu), ktoré je miestom mŕtvych. V Kristovom zostúpení do podsvetia cirkev ospevuje moc Kristovho vzkriesenia: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1 Kor 15, 55). Ikona Kristovho zostúpenia do podsvetia zobrazuje Krista v žiarivom odeve nového stvorenia. Svetlom odetý Kristus rozohnal šero smrti, rozptýlil temnotu podsvetia, aby našiel Adama a Evu. Spolu s Adamom Kristus vyviedol z tieňa smrti tých, ktorí ho očakávali, starozákonných spravodlivých.
231 Zostúpenie Krista do podsvetia sa zavŕšilo spásu celého sveta, „neba, zeme i sveta pod zemou“[18]. Svojím vtelením Boh zostúpil z neba na zem a skrze smrť ďalej do samotných hlbín podsvetia, aby všetko naplnil sebou samým. „V hrobe si bol telesne, v podsvetí s dušou, veď si Boh, v raji so zločincom a na prestole si bol s Otcom a Duchom, všetko naplňujúci, neobsiahnuteľný Kriste.“[19] Kristus – Bohočlovek sa smrťou a zostúpením do podsvetia zjavil ako vzkriesenie a život: prebudil Adama zo spánku hriechu a vyviedol ho do raja. A tak ten, „kto chápe tajomstvo kríža a pochovania, chápe vnútornú podstatu stvorených vecí, zatiaľ čo ten, kto je zasvätený do nevýslovnej moci Kristovho vzkriesenia, chápe účel, pre ktorý Boh najskôr všetko ustanovil“[20].
232 V liturgických stichirách cirkev ospevuje Kristov hrob, zapečatený a strážený vojakmi, ako pokladnicu, do ktorej bol uložený pravý poklad – Kristus. Kristus, ktorý je Slnko spravodlivosti, zostúpil do hrobu, aby z neho vyšiel – aby vstal z mŕtvych. Tak ako Kristus pri vtelení vyšiel z lona Márie, tak pri vzkriesení vyšiel z lona zeme. Zostúpil do zeme ako Adam – prach zeme, ale vyšiel z nej, lebo ako Nepominuteľný sa do prachu nevrátil. „Hrob ho prijal, ale nemohol držať Slovo v zajatí.“ A tak sa znamenie smrti stalo prameňom Kristovho vzkriesenia. „Ako človek bol uložený do hrobu a ako Boh zničil podsvetie a oslobodil duše. Ako človek bol zapečatený v hrobe a ako Boh vyšiel von, pričom pečate zanechal neporušené.“[21] Prázdny hrob zvestoval radostnú zvesť o Kristovom vzkriesení: „Povedzte nám, neveriaci, kde je ten, ktorého ste uložili do hrobu a zapečatili kameňom? Vydajte nám jeho telo, vy popierači života. Vydajte nám pochovaného, alebo uverte v Kristovo vzkriesenie!“[22]
233 Anjeli zvestovali ženám myronosičkám: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24, 5 – 6). Kristovo vzkriesenie z mŕtvych je víťazstvom nad telesnou pominuteľnosťou: „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rim 6, 9). Vzkriesené Kristovo telo je nové a oslávené, oslobodené od pozemských časových a priestorových obmedzení. Práve preto je Kristovo vzkriesenie zjavením Božieho nového stvorenia. V nedeľu, ktorá je prvým dňom po sobote, Cirkev oslavuje Kristovo vzkriesenie ako prvý deň nového stvorenia.
234 Kristovo vzkriesenie je zárukou nášho vlastného vzkriesenia: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 20 – 22). Viera Cirkvi je úplne založená na Kristovom vzkriesení: „Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení“ (1 Kor 15, 17 – 18). „Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnulí, skrze Ježiša privedie s ním“ (1 Sol 4, 14).
235 Pri bohoslužbách Veľkého piatka si cirkev uctieva plaštenicu ako znak Kristovej smrti. Bohoslužba Jeruzalemskej utierne (utierne Veľkej soboty) sa koná pred plaštenicou. Hymnografia oplakáva toho, ktorý zomrel v nádeji na nadchádzajúce vzkriesenie: „Neroň slzy nado mnou, Matka…, lebo ja vstanem z mŕtvych.“ Počas Paschálnej polnočnice sa plaštenica prenesie z Pánovho hrobu na oltár vo svätyni. Veriaci vyjdú z chrámu so zapálenými sviecami a trikrát obídu chrám v procesii. Pred chrámovými dverami sa zaspieva paschálny tropár: „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“ Následne kňaz otvorí chrámové dvere, na ktoré zaklopal svojím ručným krížom. Veriaci vojdú do chrámu, oslavujú zmŕtvychvstalého Krista a ako ženy myronosičky v paschálne ráno – prvé svedkyne Kristovo vzkriesenia – prinášajú celému svetu radostnú zvesť o Kristovom vzkriesení: „Toto je deň Kristovho vzkriesenia. Nechajme sa osvietiť týmto sviatkom. Objímme sa navzájom. Nazvime bratmi a sestrami aj tých, ktorí nás nenávidia, a odpusťme všetkým pre Kristovo zmŕtvychvstanie a tak volajme: Kristus vstal z mŕtvych!“[23]
Nanebovstúpenie
236 Počas štyridsiatich dní po svojom vzkriesení sa Kristus zjavoval svojim učeníkom a utvrdzoval ich vo viere. Potom vstúpil do neba a zasadol po pravici Otca: „Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema“ (Lk 24, 50 – 52; porov. Mk 16, 19). Radosť apoštolov sa zrodila zo skutočnosti, že Kristus svojím nanebovstúpením neopustil svet: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Kristus neviditeľne prebýva vo svete, v ktorom je ľudstvo povolané dosiahnuť spásu. Apoštoli dostali od Krista požehnanie a poverenie kázať evanjelium celému stvoreniu (porov. Mk 16,15) a získavať učeníkov zo všetkých národov, krstiť ich a učiť zachovávať všetko, čo im Kristus prikázal (porov. Mt 28, 9 – 20).
237 Svojím nanebovstúpením Kristus pozdvihol obnovenú ľudskú prirodzenosť do božskej slávy. Liturgická stichira sviatku Nanebovstúpenia Pána spieva o otvorených „dverách do neba“ a Kristovom vstupe „do neba“, kde ho s bázňou a chvením vítajú anjelské sily. Kristus je vyzdvihnutý „na oblakoch“, nad cherubínov a „vyššie“ než nebo. Ako Bohu mu patrí „miesto“ po pravici Otca. V Božom pláne je Kristovo nanebovstúpenie podmienkou pre zostúpenie Svätého Ducha: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde!“ (Jn 16, 7). Kristus vystúpil k Otcovi „pre nás ľudí a pre našu spásu“ (Symbol viery). „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 2). Tak ako vystúpil Kristus v sláve, tak sa v sláve aj vráti.
A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych
a jeho kráľovstvu nebude konca.
(Symbol viery)
A zasa príde, aby každému odplatil podľa jeho skutkov.
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
Kristov druhý príchod v sláve
238 Na pojednávaní pred židovskou veľradou (synedriom) Kristus v odpovedi na otázku veľkňaza Kajfáša, či je „synom Požehnaného“ (Mk 14, 61), citoval slová proroka Daniela o príchode Syna človeka v sláve: „A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi“ (Mk 14, 62; porov. Dan 7, 13). Po Kristovom nanebovstúpení anjeli oznámili apoštolom: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Sk 1, 11). Tak ako vystúpil vo svojej ľudskej prirodzenosti do božskej slávy, tak sa aj vráti vo svojej oslávenej ľudskej prirodzenosti, aby vykonal súd.
239 Pri slávnom druhom príchode Krista (po grécky parousia) bude súd nad živými a mŕtvymi okamihom požehnania pre spravodlivých. Pri súde sa vyjaví všetko, čo je tajné a skryté, a stane sa viditeľným: „Veď nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo“ (Lk 12, 2 – 3).
240 Slávny druhý Kristov príchod privodí aj oslávenie ľudského rodu (porov. Kol 3, 4), čo bude naplnením zbožštenia, dosiahnutím „plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13). Kristus začal oslávenie človeka svojím zmŕtvychvstaním a od tej chvíle toto oslávenie pokračuje počas celých dejín Cirkvi cez svedectvo manifestované svätými. „Kristus vstal z mŕtvych, on, ktorý je prvotina zosnulých, prvorodený stvorenia a Stvoriteľ všetkého stvoreného. Kristus v sebe obnovil prirodzenosť nášho porušeného rodu.“[24] A potom, v odpovedi: „Pane, Stvoriteľ prírody, svet ti ponúka bohabojných mučeníkov ako prvotiny prírody.“[25]
Prítomnosť zmŕtvychvstalého Krista
241 Zmŕtvychvstalý Kristus povedal svojim apoštolom: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Kristus je vždy prítomný vo svojej Cirkvi, najmä vo svätých tajomstvách, v slove Svätého písma, v liturgickom zhromaždení, v životoch a zápasoch svätých, v ich relikviách a vo svätých ikonách. Zmŕtvychvstalý Kristus nám ponúka milosť znovuzrodenia a nového života. Ako učí apoštol Pavol, starý človek v nás zomiera a nový človek povstáva v Kristovi: „Hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje“ (2 Kor 4, 16). Po tom, čo si človek v krste obliekol Krista (porov. Rim 6), rastie „k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13), až kým podľa slov apoštola Pavla nemôže tvrdiť: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).
242 Mocou Kristovho vzkriesenia sa ľudská smrť stala prechodom (paschou) do večného života: „Už sa nebojím návratu do prachu, Kriste Pane, lebo vo svojom veľkom milosrdenstve pomocou svojho zmŕtvychvstania si ma, zabudnutého, vyviedol z prachu do výšin neporušenosti.“[26] Sám Kristus je zárukou víťazstva nad smrťou a porušenosťou: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 25 – 26).
Zjednotenie pozemského a nebeského v oslávenom Kristovi
243 Zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý naďalej prebýva v ľudských dejinách po všetky dni, postupne priťahuje k sebe všetkých ľudí a všetko stvorenie prostredníctvom spoločenstva Cirkvi. Zavŕšením tohto priťahovania k sebe bude druhý a slávny Kristov príchod, lebo Boh zjednotí v Kristovi všetko nebeské a pozemské stvorenie (porov. Ef 1, 10). „Sám[Kristus] je hlásateľom svojho duchovného príchodu a svojím vlastným učením vedie naše duše vpred, aby prijali jeho božský a zjavný príchod. Robí to neprestajne, pomocou čností, pričom od tela k duchu obracia tých, ktorí boli uznaní za hodných. A bude to robiť na konci veku.“[27]
244 Premenenie stvoreného sveta vyvrcholí vo vzájomnej spolupráci Boha a ľudského rodu. Až vtedy bude zjavená vznešenosť Božieho plánu pre stvorenie. Apoštol Pavol o tomto premenenom svete, „novom nebi a novej zemi“ (Zjv 21, 1) dosvedčil, že „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).
Vzkriesenie mŕtvych
245 Vzkriesenie mŕtvych je rovnako ako stvorenie zjavením Božej stvoriteľskej moci. Vzkriesením Kristus vyvedie ľudstvo z nadvlády smrti a porušenosti.
Seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné… Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť (1 Kor 15, 42 – 44. 53).
Svätý Gregor Nysský poznamenáva: „Boh vzkriesi ľudstvo zjednotené s ním, a to po tom, čo sa duša a telo od seba oddelili a potom sa opäť zjednotili. Výsledkom je úplná spása.“[28]
246 Pri vzkriesení mŕtvych „mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť… a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 25. 29). „Mŕtvi vstanú z hrobov a budú zhromaždení všetci z každej generácie. Vtedy budú pred vami vyjavené tajomstvá každého z nich.“[29]Vzkriesenie mŕtvych je „obnovením požehnaného a božského stavu, v ktorom niet nijakej hanby ani zármutku“[30].
247 Oslávenie tela kresťana sa už uskutočňuje v tajomstve Najsvätejšej Eucharistie, keď sa zjednocuje s osláveným Kristom. „[Eucharistické] lámanie jedného chleba… je liekom nesmrteľnosti a protilátkou, ktorá nás chráni pred smrťou.“[31] Človek sa tak stáva „duchovným telom“ (porov. 1 Kor 15, 44): „Naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušiteľné a majú nádej vzkriesenia do večnosti.“[32]
Boží súd
248 Kristus učí: „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň“ (Jn 12, 47 – 48). Božím súdom je toto: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Jn 3, 19). Tento súd sa už začal a je teraz; a kritériom pre súd je viera v Krista: „Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3, 18). Súd závisí od viery a skutkov lásky: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili… Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili“ (Mt 25, 40 – 45).
249 Boží súd sa začal Kristovým vtelením (porov. Jn 1, 9 – 13) a naplní sa pri jeho slávnom druhom príchode (porov. Mt 25, 31). Avšak „o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Tento súd bude strašný pre všetkých páchateľov neprávostí (porov. Mt 7, 23); no pre spravodlivých bude požehnaním (porov. Mt 25, 34).
250 Ak človek zosnul v Bohu po tom, čo oľutoval všetky hriechy, ale ešte nedosiahol duchovnú zrelosť – plnosť života v Kristovi –, potom vstúpi do Božieho kráľovstva „ako skrze oheň“ (1 Kor 3, 15). Po smrti takýto človek ešte potrebuje duchovné liečenie a očistenie od všetkých škvŕn, aby mohol prebývať „na mieste svetla…, kde niet bolesti, zármutku ani stonania“[33]. V Cirkvi sa tento liečebný stav zosnulých označuje ako „očistec“[34].
Každá čestná a Boha milujúca duša, keď bola vyslobodená z pút tela, odíde odtiaľto a okamžite sa teší z pocitu a vnímania požehnaní, ktoré ju čakajú, pretože to, čo ju zatemňovalo, bolo očistené alebo odložené – neviem, ako inak to vyjadriť. Potom pociťuje úžasné potešenie a radosť a za jasotu sa vydáva v ústrety svojmu Pánovi.[35]
Z tohto dôvodu sa Cirkev modlí za zosnulých:
Poskytnime im teda pomoc a uskutočňujte spomienkové slávnosti za nich. Veď ak boli Jóbove deti očistené obetou svojho otca, prečo pochybujete, že keď aj my obetujeme za zosnulých, vzniká pre nich nejaká útecha,? Veď Boh má vo zvyku vyplniť prosby tých, ktorí prosia za druhých.[36]
251 Nekajúcnosť až do smrti vedie k tragickej realite pekla. Pekelný oheň naznačuje neschopnosť nekajúceho človeka prijať Božiu lásku. „Božie slovo je svetlo, ktoré osvecuje myseľ veriacich, ale zároveň je tiež súdnym ohňom, ktorý stravuje tých, ktorí… zotrvávajú v nočnej temnote tohto života.“[37] Peklo nie je ani tak Božím trestom, ako skôr stavom, ktorý si človek dobrovoľne zvolil. V tomto stave
sa duša ocitne mimo poriadku, spojenia a harmónie, v ktorých bola stvorená Bohom… Keďže nebude v súlade so sebou samou v účelnosti svojich rozumových pohybov, bude zažívať trest a muky, ktoré vznikajú z boja so sebou samou, a bude sa cítiť trestaná svojím vlastným neusporiadaným stavom.[38]
Boh – všetko vo všetkom
252 V rámci svojho slávneho druhého príchodu Kristus premení celý svet, ktorý sa oslobodí od všetkej porušenosti a všetkých pominuteľných vecí. „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2). Premenený svet bude slúžiť a pomáhať ľudstvu pri oslave Boha. Sväté písmo označuje tento premenený svet ako „nebeský Jeruzalem“, v ktorom, „noci už nebude a [oni] nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán, Boh, a budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22, 5).
253 V obnovenom stvorení ľudský rod uzrie Pánovu tvár: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný“ (1 Kor 13, 12). Človek v oslávenom stave má účasť na živote Najsvätejšej Trojice spolu s najsvätejšou Bohorodičkou, anjelmi a všetkými svätými. Tradícia tento stav nazýva nebo.
[Nebo] je krajina živých, kde nie je noc, kde nie je spánok (obraz smrti), kde sa neje, nepije (opory našej slabosti), kde nie sú choroby, bolesti, lieky, súdy, obchody, remeslá, peniaze (počiatok zla; zámienka vojen, koreň nenávisti). Nebo je krajina živých, ktorí nezomreli pre hriech, ale žijú pravým životom v Kristovi Ježišovi.[39]
254 Boží Syn sa podriadi Otcovi spolu s celým stvorením: „A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby Boh bol všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28). Vo svoje náuke o Božej prítomnosti vo všetkých veciach svätý Gregor Nysský poznamenáva nasledovné:
Lebo zatiaľ čo náš terajší život sa žije v rôznych podmienkach a vecí, s ktorými máme vzťah, je mnoho – napríklad čas, vzduch, miesto, jedlo a pitie, odev, slnečné svetlo, svetlo lampy a ďalšie životné potreby, z ktorých žiadna, aj keď je ich veľa, nie je Božia –, ten blažený stav, v ktorý dúfame, nepotrebuje žiadnu z týchto vecí, ale božská Bytosť sa nám stane všetkým a namiesto všetkého, pričom sa rozdelí primerane pre každú potrebu tejto existencie.[40]
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 9. januára 2025
[1] Origenes, Komentár na Matúšovo evanjelium, 10, 2: PG 13, 837.
[2] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
[3] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Kánon Paschy, Prvá pieseň, Irmos.
[4] Origenes, Komentár k Ezechielovi, 6, 6: PG 13, 714.
[5] Gregor Nysský, Reč 1: Na Svätú Paschu, 1: PG 46, 612.
[6] Ján Zlatoústy, Komentár k Listu Hebrejom, Homília 17, 2: PG 63, 129.
[7] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
[8] Kvetná trióda, Veľký pondelok, Večiereň, Stichira na stichovnách.
[9] Porov. Veľkopôstna trióda, Šiesty týždeň pôstu, Pondelok, Utiereň, Prvý a druhý sedalen.
[10] Kvetná trióda, Veľký pondelok, Povečerie, Kánon, Deviata pieseň.
[11] Kvetná trióda, Veľká streda, Utiereň, Stichira na stichovnách.
[12] Kvetná trióda, Veľký utorok, Veľké povečerie, Kánon, Deviata pieseň.
[13] Kvetná trióda, Veľký a svätý štvrtok, Večiereň, Stichira na 140. žalm.
[14] Kvetná trióda, Veľký a svätý piatok, Povečerie, Kánon, Ôsma pieseň.
[15] Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 12, 10 – 11: PL 35, 1489 – 1490.
[16] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Exapostilarion.
[17] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 27: PG 94, 1097.
[18] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Kánon Paschy, Tretia óda.
[19] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Modlitba pri veľkom okiadzaní.
[20] Maxim Vyznávač, O teológii a vtelení Božieho Syna, I, 66: PG 90, 1107.
[21] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň zákone a milosti, 26.
[22] Oktoich, Štvrtý hlas, Nedeľa, Utiereň, Stichira na Chválach.
[23] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Stichira Paschy.
[24] Oktoich, Tretí hlas, Nedeľná utiereň, Prvý sedalen.
[25] Časoslov, Každodenná bohoslužba, Sobota, Kondák mučeníkom.
[26] Porov. Oktoich, Šiesty hlas, Nedeľná utiereň, Kánon, Piata pieseň
[27] Maxim Vyznávač, O teológii a ekonómii vtelenia Božieho Syna, II, 29: PG 90, 1137.
[28] Gregor Nysský, Proti Apolinárovi, 17: PG 45, 1153.
[29] Veľkopôstna trióda, Mäsopôstná nedeľa, Utiereň, Stichira na Chválach.
[30] Gregor Nysský, Veľká katechéza, 35: PG 45, 89.
[31] Ignác Antiochijský, List k Efezanom, XX, 2: PG 6, 662.
[32] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1029.
[33] Porov. Trebník, Obrad pohrebu, Modlitba ekténie za zosnulých.
[34] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli (6. júl 1439); porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1030
[35] Gregor Teológ, Reč 7, 21: PG 35, 781.
[36] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 41, 5: PG 61, 361.
[37] Maxim Vyznávač, Otázky Talasiovi, 39, 3: PG 90, 392.
[38] Origenes, Princípy, 10, 5: PG 11, 257.
[39] Bazil Veľký, Homília na 114. žalm: PG 29, 493.
[40] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou, 7: PG 46, 104.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus naša Pascha: Päťdesiatnica – Prisľúbenie zoslania Svätého Ducha – Zoslanie Svätého Ducha – Oživujúci Duch je Darcom milosti (255 – 270)Kristus – naša Pascha: Vtelenie Božieho Syna (178 – 201)