Alexander Schmemann: Svätý pondelok, utorok a streda

od autora: Ján Krupa · 28 marca, 2023

Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu

Koniec

Tieto tri dni, ktoré Cirkev nazýva veľké a sväté, majú v rámci liturgického vývoja Svätého týždňa veľmi konkrétny cieľ. Umiestňujú všetky jeho slávenia do perspektívy konca a pripomínajú nám eschatologický zmysel Paschy. Svätý týždeň je tak často považovaný za „krásnu tradíciu“ alebo „zvyk“, za samozrejmú „súčasť“ nášho kalendára. Berieme ho ako samozrejmosť a tešíme sa z neho ako z cenenej každoročnej udalosti, ktorú „slávime“ od detstva. Obdivujeme krásu jeho bohoslužieb, okázalosť jeho obradov a v neposlednom rade sa nám páči aj rozruch okolo paschálneho stola. A potom, keď sa to všetko skončí, pokračujeme v bežnom živote.

Ale chápeme, že keď svet odmietol svojho Spasiteľa – keď na Ježiša „doľahli… smútok a úzkosť… a jeho duša bola smutná až na smrť“, keď zomrel na kríži –, že „normálny život“ sa skončil a už nie je možný?

Boli to totiž „normálni“ ľudia, ktorí kričali: „Ukrižuj ho!“ Pľuli na neho a pribili ho na kríž. A nenávideli a zabili ho práve preto, že im prekážal v normálnom živote. Bol to naozaj úplne „normálny“ svet, ktorý uprednostňoval tmu a smrť pred svetlom a životom. Ježišovou smrťou bol „normálny“ svet a „normálny“ život neodvolateľne odsúdený. Či skôr odhalili svoju pravú a nenormálnu povahu, svoju neschopnosť prijať svetlo, strašnú moc zla v nich. „Teraz je súd nad týmto svetom“ (Jn 12, 31). Ježišova Pascha znamenala koniec pre „tento svet“ a odvtedy je svet na svojom konci. Tento koniec môže trvať stovky storočí, čo však nič nemení na povahe času, v ktorom žijeme, ako „posledného času“. „Tvárnosť tohto sveta sa pomíňa…“ (1 Kor 7, 31).

Konečný prechod

Pascha znamená prechod. Sviatok Paschy bol pre Židov každoročnou spomienkou na celú ich históriu ako spásu a na spásu ako prechod z egyptského otroctva do slobody, z vyhnanstva do zasľúbenej krajiny. Pascha bola aj anticipáciou konečného prechodu do Božieho kráľovstva. Kristus bol naplnením Paschy. On uskutočnil konečný prechod: zo smrti do života, z tohto „starého sveta“ do nového sveta, do nového času kráľovstva. A otvoril nám možnosť tohto prechodu. Žijúc v „tomto svete“ už môžeme byť „nie z tohto sveta“. To znamená, že môžeme byť oslobodení od otroctva smrti a hriechu a môžeme byť účastní „sveta, ktorý príde“. Ale na to musíme vykonať aj svoj vlastný prechod, musíme odsúdiť starého Adama v sebe, musíme si obliecť Krista v krstnej smrti a mať svoj pravý život skrytý v Bohu s Kristom, vo „svete, ktorý príde…“

Pascha teda nie je každoročnou spomienkou – akokoľvek slávnostnou a krásnou – na minulú udalosť. Je to samotná udalosť, ktorá nám ukázala, dala, zjavila, že náš svet, náš čas, náš život je na svojom konci. Oznamuje začiatok nového života. Úlohou prvých troch dní Veľkého týždňa je práve vyzvať nás týmto konečným zmyslom Paschy a pripraviť nás na jeho pochopenie a prijatie.

Táto eschatologická – teda konečná, rozhodujúca, finálna – výzva sa odhaľuje najskôr v spoločnom tropári týchto dní:

„Hľa, Ženích prichádza o polnoci a blažený je ten, ktorého nájde bdieť, ale nehodný je ten, ktorého nájde nepozorného. Daj si teda pozor, duša moja, aby ťa nepremohol spánok, aby si nebola vydaná a vylúčená z kráľovstva. Ale prebuď sa a volaj: Svätý, svätý, svätý si, Bože. Na príhovor Bohorodičky zmiluj sa nad nami.“

Polnoc je okamih, keď sa končí starý deň a začína sa nový. Je teda symbolom času, v ktorom žijeme ako kresťania. Na jednej strane je totiž Cirkev stále v tomto svete a má účasť na jeho slabostiach a tragédiách. Na druhej strane pravá podstata Cirkvi nie je z tohto sveta, pretože je Kristovou nevestou a jej poslaním je ohlasovať a zjavovať príchod kráľovstva a nového dňa. Život Cirkvi je neustálym bdením a očakávaním, bdením zameraným na úsvit tohto nového dňa. Vieme však, aká silná je naša pripútanosť k „starému dňu“, k svetu s jeho vášňami a hriechmi. Vieme, ako hlboko ešte stále patríme „tomuto svetu“. Videli sme svetlo, poznáme Krista, počuli sme o pokoji a radosti nového života v ňom, a predsa nás svet drží vo svojom otroctve. Táto slabosť, toto neustále zrádzanie Krista, táto neschopnosť dať celú svoju lásku jedinému skutočnému objektu lásky sú nádherne vyjadrené v exapostilarione (= tropári, ktorý nasleduje po kánone utierne) týchto troch dní:

„Vidím tvoju svadobnú komnatu bohato vyzdobenú, môj Spasiteľ, ale nemám svadobný odev, aby som do nej dôstojne vstúpil. Urob žiarivým odev mojej duše, Darca svetla, a zachráň ma.“

Tá istá téma sa ďalej rozvíja v evanjeliových čítaniach týchto dní. Najskôr sa na hodinkách (Prvá, Tretia, Šiesta a Deviata) číta celý text štyroch evanjelií (až po Jn 13, 31). Táto rekapitulácia ukazuje, že kríž je vrcholom celého Ježišovho života a služby, kľúčom k ich správnemu pochopeniu. Všetko v evanjeliu vedie k tejto Ježišovej poslednej hodine a všetko treba chápať v jej svetle. Každá bohoslužba má potom svoje špeciálne evanjeliové čítanie:

V pondelok

Na utierni: Matúš 21, 18 – 43: príbeh o figovníku, symbole sveta, ktorý bol stvorený, aby prinášal duchovné ovocie, a ktorý zlyhal vo svojej odpovedi Bohu. Na liturgii vopred posvätených darov: Matúš 24, 3 – 35: Ježišova veľká eschatologická reč. Znamenia a ohlásenie konca. „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.“

V utorok

Na utierni: Matúš 22, 15 až 23, 39: odsúdenie farizejov, teda slepého a pokryteckého náboženstva, tých, ktorí si myslia, že sú vodcami ľudí a svetlom sveta, ale v skutočnosti „zatvárajú nebeské kráľovstvo pred ľuďmi“. Na liturgii vopred posvätených darov: Matúš 24, 36 až 26, 2: znovu o konci a podobenstvá o konci: desať múdrych panien, ktoré mali dosť oleja v lampách, a desať nerozumných, ktoré neboli pripustené na svadobnú hostinu. A podobenstvo o desiatich talentoch: „Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny.“ A napokon Posledný súd.

V stredu

Na utierni: Ján 12, 17 – 50: odmietnutie Krista, rastúci konflikt, konečné varovanie: „Teraz je súd nad týmto svetom… Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu; slovo, ktoré som povedal, bude ho súdiť v posledný deň.“ Na liturgii vopred posvätených darov: Matúš 26, 6 – 16: žena, ktorá vyliala na Ježiša vzácny olej, obraz lásky a pokánia, ktoré nás ako jediné zjednocujú s Kristom.

Tieto evanjeliové čítania sú vysvetlené a rozpracované v hymnológii týchto dní: stichiry a triódy (krátke kánony pozostávajúce z troch ód, ktoré sa spievajú na utierni). Všetkými sa tiahne jedno varovanie, jedna výzva: blíži sa koniec a súd, pripravme sa na koniec a súd:

„Keď Pán odchádzal na svoje dobrovoľné umučenie, povedal cestou svojim apoštolom: Hľa, ideme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný, ako je o ňom napísané. Poďme teda a sprevádzajme ho s mysľou očistenou od rozkoší tohto života, nechajme sa s ním ukrižovať a zomrieť, aby sme s ním žili a počuli, ako nám hovorí: Teraz idem nie do pozemského Jeruzalema trpieť, ale k môjmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a k vášmu Bohu, a vzkriesim vás do horného Jeruzalema, do nebeského kráľovstva“ (Utiereň Veľkého pondelka).

„Hľa, duša moja, Vládca ti zveril talent; prijmi túto láskavosť s bázňou; požičaj tomu, ktorý dal; rozdaj chudobným a získaj si svojho Pána za priateľa, aby si, keď príde v sláve, mohla stáť po jeho pravici a počuť jeho požehnaný hlas: Vstúp, služobník môj, do radosti svojho Pána. Spasiteľu môj, uznaj ma, pocestného, za hodného toho, vďaka svojmu veľkému milosrdenstvu“ (Utiereň Veľkého utorka).

Počas celého Veľkého pôstu sa na večierni čítali dve starozákonné knihy: Genezis a Príslovia. Na začiatku Svätého a Veľkého týždňa ich nahradili Exodus a Jób. Exodus je príbeh o oslobodení Izraela z egyptského otroctva, o ich Prechode/Pasche. Pripravuje nás na pochopenie Kristovho exodu k Otcovi, Kristovho naplnenia celých dejín spásy. Trpiaci Jób je starozákonnou ikonou Krista. Toto čítanie ohlasuje veľké tajomstvo Kristovho utrpenia, poslušnosti a obety.

Liturgická štruktúra týchto troch dní je stále veľkopôstneho typu. Zahŕňa teda modlitbu svätého Efréma Sýrskeho s poklonami, rozšírené čítanie Žaltára, liturgiu vopred posvätených darov a pôstny liturgický spev. Stále sa nachádzame v čase pokánia, pretože len pokánie nás robí účastnými na Pasche nášho Pána a otvára nám dvere paschálnej hostiny. A potom, na Veľkú a Svätú stredu, keď sa končí posledná liturgia vopred posvätených darov, po odnesení svätých darov zo svätého stola/prestola, kňaz naposledy prečíta modlitbu svätého Efréma. V tejto chvíli sa príprava končí. Pán nás teraz pozýva na svoju Poslednú večeru.

Zdroj: Alexander Schmemann, Liturgické vysvetlenie Svätého týždňa. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa