Liturgia / Veľký pôst

Božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého podľa tradície byzantského obradu

od autora: Ján Krupa · 20 júna, 2023

Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu

Pri Poslednej večeri, „v tú noc, keď bol zradený“ (1 Kor 11, 23), náš Pán Ježiš Kristus ustanovil Svätú Eucharistiu, ktorá je novozákonnou obetou. Urobil to preto, aby zvečnil svoju vlastnú obetu na kríži a zanechal svojej milovanej neveste Cirkvi „pamiatku“ svojej smrti a zmŕtvychvstania „kým nepríde“ (1 Kor 11, 25 – 26). Vďaka svojmu božskému ustanoveniu sa svätá Eucharistia stane „tajomstvom zbožnosti, znakom jednoty a putom lásky“ (sv. Augustín v PL, 35, 1613).

Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu (1963) vážne nabádali veriacich, aby „neboli prítomní na tomto tajomstve viery ako cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali a na posvätnom úkone sa zúčastňovali vedome, nábožne a aktívne“ (Sacrosanctum concilium, 48). Z toho vyplýva potreba vysvetliť historický a obradový vývoj svätej liturgie, pričom treba mať na pamäti liturgiu svätého Bazila Veľkého, ktorá je najstaršou z byzantských liturgií a dodnes sa používa v našich chrámoch.

Znovuprežitie Poslednej večere sa označuje ako svätá alebo božská liturgia. Slovo „liturgia“ je gréckeho pôvodu a znamená akúkoľvek verejnú činnosť v záujme ľudu (Ieitos – verejný; ergon – služba, činnosť). V starogréckom preklade Biblie, ktorý sa nazýva Septuaginta, sa slovo „liturgia“ používalo na obetu, ktorá sa považovala za náboženskú verejnú službu. V Novom zákone sa tento termín používal na Kristovu kňazskú činnosť (porov. Hebr 8). V súlade s tým kresťania prijali slovo „liturgia“ na označenie verejnej služby kňaza, ktorý prináša Bohu eucharistickú obetu tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista (porov. List svätého Klimenta Rímskeho, okolo roku 96).

V apoštolských časoch sa slávenie svätej liturgie nazývalo aj „lámanie chleba“ (Sk 2, 42; 1 Kor 10, 16). Ale čoskoro po nich bol zavedený nový grécky termín „Eucharistia“ (grécke slovo eucharistia znamená vďakyvzdanie). A tak na konci prvého storočia čítame v Didaché: „V Pánov deň, po tom, čo ste sa zhromaždili, lámte chlieb a obetujte Eucharistiu, keď ste najskôr vyznali svoje hriechy, aby vaša obeta bola čistá“ (kap. 14). V časoch apoštolských Otcov, pod vplyvom svätého Ignáca Antiochijského († 107), sa pojem svätá Eucharistia začal používať bežne. Svätý Ignác píše: „Snažte sa častejšie stretávať pri slávení Božej Eucharistie a tak Mu vzdávať chválu“ (porov. List Efezanom, kap. 13).

Až vo štvrtom storočí sa vo východných cirkvách definitívne ujal pojem „liturgia“ s konotáciou „svätá“ alebo „božská“. Do cirkevnej slovančiny sa slovo „liturgia“ prekladalo ako „služba“ a tak sa odborným termínom pre svätú liturgiu stalo „Svjasčennaja Služba Boža“, ľudovo „Služba Boža“. Na Západe latinský výraz „Missa“, ktorý znamená prepustenie ľudu z eucharistického zhromaždenia, zaviedol svätý Ambróz Milánsky († 397). Od štvrtého storočia tak západné cirkvi začali používať termín „svätá omša“, ktorý nakoniec vytlačil termín „svätá liturgia“. Od Druhého vatikánskeho koncilu však západné cirkvi opäť prijali výstižnejší termín „svätá liturgia“.

Božská liturgia je dielom Boha aj človeka. Jej ustanovenie a základné prvky pochádzajú od nášho Pána Ježiša Krista, ale čo sa týka jej vonkajšej formy a stavby, je výsledkom ľudského génia. Svätá Eucharistia bola ustanovená na paschálnej hostine, počas ktorej náš Spasiteľ:

1) predniesol dlhú a svoju poslednú reč (Jn 14, 1 – 16, 13);

2. recitoval dlhú kňazskú modlitbu (Jn 17, 1 – 26); a

3) spieval so svojimi učeníkmi predpísané alelujové žalmy (Mt 26, 30). Tieto sa potom stali konštitutívnymi prvkami prvej časti božskej liturgie, ktorá sa zvyčajne nazýva liturgia Slova, pretože Božie slovo (list, evanjelium a kázeň-homília) tvorí jej ústrednú časť.

Až neskôr boli pridané niektoré modlitby, spev žalmov (antifóny) a ďalšie liturgické hymny (tropáre, trisagion atď.).

Druhá časť božskej liturgie, ktorá sa zvyčajne nazýva liturgia Eucharistie, sa tiež skladá z troch základných prvkov: 1) obetovanie, t. j. prinesenie darov; 2) posvätenie alebo premenenie chleba a vína na telo a krv nášho Pána Ježiša Krista; 3) sväté prijímanie, t. j. účasť na Ježišovom tela a krvi.

Tieto prvky predstavujú organický vývoj troch jednoduchých úkonov, ktoré vykonal náš božský Spasiteľ pri Poslednej večeri, a to: 1) požehnal (obetoval Bohu) chlieb a víno; 2) vyslovil slová posvätenia/konsekrácie: „Toto je moje telo – toto je moja krv“; 3) odovzdal posvätené dary apoštolom vo svätom prijímaní so slovami: „Vezmite a jedzte – pite z nej.“ Tu máme v zárodku všetky podstatné prvky svätej liturgie, ktorú Ježiš Kristus poveril apoštolov sláviť týmito slovami: „Toto robte na moju pamiatku!“ (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24 – 26).

Kresťanstvo bolo prenasledované a prvé tri storočia muselo zostať v katakombách. Preto si slávenie svätej Eucharistie muselo zachovať svoju pôvodnú jednoduchosť a stručnosť, ako o tom svedčí svätý Justín Mučeník († 165) vo svojej Prvej apológii alebo svätý Hipolyt Rímsky († 235) v Apoštolskej tradícii. Až po Konštantínovom mieri (313) získalo kresťanstvo slobodu verejného kultu a mohlo rozvinúť svoju liturgiu. Vtedy sa začali stavať veľkolepé baziliky a zaviedlo sa veľkolepé slávenie svätej liturgie, ako to opísala slávna hispánska pútnička do Svätej zeme Egeria (cca. 394) vo svojom nedávno objavenom Denníku pútnika.

Apoštoli ani apoštolskí Otcovia nezanechali žiadny konkrétny formulár božskej liturgie. Liturgie pripisované niektorým apoštolom sú oveľa neskoršieho dáta a neboli nimi napísané. Zdá sa, že apoštoli a ich nástupcovia, nasledujúc všeobecný vzor liturgie, improvizovali liturgické modlitby, ako to možno usúdiť zo slov svätého Justína: „Ten, kto predsedá, sa potom modlí a vzdáva vďaky podľa svojich najlepších schopností, zatiaľ čo ľud vyjadruje svoj súhlas slovom Amen“ (porov. Prvá apológia, kap. 67). Niet divu, že v polovici štvrtého storočia sa spomínajú početné liturgické formuláre, ktoré sa v rôznych častiach kresťanstva odovzdávali ústnou tradíciou. Tieto rôzne formuláre dali vzniknúť rôznym formám bohoslužby, ktoré sa napokon vyvinuli do rôznych obradov.

S rastúcim vplyvom Konštantínopolu po Chalcedónskom koncile (451) na Východe a s formovaním byzantského obradu boli miestne liturgické formuláre postupne potlačené a zostali len dva základné formuláre, ktoré sú spoločné všetkým cirkvám byzantského obradu: Božská liturgia svätého Bazila Veľkého a Božská liturgia svätého Jána Zlatoústeho.

Keďže v Konštantínopole bola liturgia svätého Bazila slávená skôr než liturgia svätého Jána Zlatoústeho, ďalej sa budeme venovať výlučne Bazilovej liturgii, zatiaľ čo liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa povenujeme v samostatnom letáku.

V súčasnosti sa božská liturgia svätého Bazila Veľkého slávi len desaťkrát počas roka, a to: na Štedrý večer, na sviatok svätého Bazila (1. januára), v predvečer Bohozjavenia, v päť po sebe nasledujúcich nedieľ Veľkého pôstu, na Veľký štvrtok a Veľkú sobotu. V ostatné liturgické dni sa dáva prednosť kratšiemu formuláru svätého Jána Zlatoústeho. Z liturgických dokumentov spred 10. storočia však možno zistiť, že prevládajúcim a častejšie používaným formulárom bola Bazilova liturgia. Vo svojej súčasnej podobe sa od liturgie svätého Jána Zlatoústeho líši len kňazskými modlitbami, ktoré sú podstatne dlhšie, najmä eucharistickou modlitbou s posvätením, ktorá je v našom obrade známa ako anafora („anafora“ – obetovanie).

Liturgia svätého Bazila svojím pôvodom patrí k sýrskemu typu liturgie, ako je tento zachovaný v Apoštolských konštitúciách zo 4. storočia.

Korene liturgie svätého Bazila siahajú do sýrskej Antiochie a palestínskeho Jeruzalema, dvoch miest, ktoré zohrali významnú úlohu v rozvoji kresťanskej bohoslužby. Práve v Antiochii boli nasledovníci Krista nazvaní „kresťanmi“ (Sk 11, 26). Z Antiochie sa kresťanstvo a s ním aj kresťanská bohoslužba rozšírili na východ do Mezopotámie a na západ do Kapadócie a do ďalších častí Malej Ázie. Ako prvá prijala svätú liturgiu z Antiochie Kapadócia s metropolitnou stolicou Cézareou, ktorej v rokoch 370 – 379 predsedal svätý Bazil Veľký.

Práve vtedy svätý Bazil zaviedol niektoré liturgické reformy, ustanovil správny poriadok pri slávení božskej liturgie, sformuloval početné liturgické modlitby a zložil niektoré nové hymny. Svätý Bazil zložil aj najinšpiratívnejšiu eucharistickú modlitbu, nazývanú Anafora, ktorú založil na Svätom písme. Bazilova anafora je považovaná za najkrajšiu liturgickú modlitbu všetkých čias, vďaka ktorej si svätý Bazil zaslúži sám byť považovaný za autora tejto božskej liturgie.

Najstarší text liturgie svätého Bazila Veľkého možno nájsť v Barberiniho kódexe z 8. storočia. Ale písomné svedectvá o existencii božskej liturgie, ktorú sformuloval svätý Bazil, možno nájsť oveľa skôr. Svätý Gregor Nysský († 394) vo svojej Pohrebnej reči o svojom bratovi spomína, že svätý Bazil „ustanovil novú formu (eucharistickej) obety“ (porov. PG, 46, 808). To isté dosvedčujú Agathangelos a Faustos Byzantský vo svojich slávnych dejinách kresťanských počiatkov v Arménsku, ktoré boli napísané začiatkom piateho storočia.

Dokonca aj Trullský koncil (Konštantínopol, rok 692) uznáva Bazilovo autorstvo božskej liturgie (32. kánon). Ale najlepším dôkazom pravosti liturgie svätého Bazila sú vnútorné, textové kritériá, keďže liturgické modlitby v sebe zhŕňajú celé teologické myslenie tohto slávneho Kapadóčana.

Niekoľko mesiacov po smrti svätého Bazila v roku 379 sa jeho najlepší priateľ svätý Gregor z Nazianzu († 389) stal konštantínopolským arcibiskupom. Po tom, čo svojim zmäteným veriacim pripomenul učenie nicejskej viery (325), sa svätý Gregor pokúsil nastoliť určitý poriadok v liturgickej bohoslužbe vo svojej novej stolici tým, že zaviedol slávenie liturgie svätého Bazila.

V krátkom čase pod vplyvom Konštantínopolskej cirkvi prijali Bazilovu liturgiu všetky cirkvi byzantského obradu, ako o to svedčí diakon Peter (asi 520). Vo svojom liste africkým biskupom spomína, že „modlitba oltára (liturgia) blaženého Bazila Cézarejského“ sa v jeho dobe „slávila takmer na celom Východe“ (porov. PL, 65, 449).

Samozrejme, že liturgia svätého Bazila v priebehu storočí prešla určitými zmenami vo svojej forme a obradoch, ale anafora, centrálna časť formulára, zostala nedotknutá, pretože pochádza z pera svätého Bazila. Preto sa celý formulár oprávnene nazýva Božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého.

Tropár k úcte sv. Bazila Veľkého (1. hlas)

Tvoj hlas, úctyhodný otče Bazil, znie po celom svete, ktorý prijal slovo tvojho správneho učenia vysvetľujúceho podstatu stvorených vecí a zdobiaceho dobré zvyky ľudí. Svojím kráľovským kňazstvom sa preto za nás prihováraj u Krista, aby spasil naše duše.

Hymnus na Bohorodičku

V tebe, milostiplná, sa raduje celé stvorenie – anjelské zástupy s ľudským pokolením, lebo v tebe, ó posvätný chrám, duchovný raj a sláva panien, si Boh vzal telo a On, ktorý je naším Bohom od večnosti, sa stal dieťaťom; a keď si z tvojho lona urobil svoj trón, urobil ho priestrannejším než nebesia. V tebe, milostiplná, sa raduje celé stvorenie, sláva tebe.

Modlitba

„Svätý Bazil, zákonodarca mníchov, bol tiež múdrym liturgickým reformátorom. V tejto oblasti jeho činnosti zostáva ako veľmi cenné dedičstvo pre celú Cirkev anafora, ktorá právom nesie jeho meno. Táto veľká eucharistická modlitba, ním (sv. Bazilom) prepracovaná a obohatená, sa považuje za najkrajšiu aj medzi tými, ktoré vynikajú svojou krásou“ (Pápež Ján Pavol II., O Bazilovi, 2. januára 1980).

Zdroj: https://archpitt.org/the-divine-liturgy-of-our-father-st-basil-the-great-according-to-byzantine-rite-tradition/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://www.blessedmart.com/shop/hand-painted-icons/male-saints-icons/saint-basil-the-great/