Nanebovstúpenie nášho Pána Ježiša Krista: Aký je zmysel tohto sviatku?

od autora: Ján Krupa · 9 mája, 2024

Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu

Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery výslovne hlása, že Ježiš Kristus po svojej smrti a zmŕtvychvstaní na vykúpenie človeka z hriechu „vstúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych“.

Nanebovstúpenie predstavuje jednu z najvýznamnejších pasáží v ekonómii spásy a má veľmi špecifickú funkciu. Nanebovstúpenie nie je len momentom Kristovho života, ale týka sa aj človeka. Vtelené Slovo – sediace po pravici Otca – zmieri s Bohom celé ľudstvo – padlé pre hriech a vykúpené Kristovou obetou – a obnoví spoločenstvo medzi nebom a zemou.

Ľudstvo – oddelené od Boha, vzdialené od Boha – bolo privedené späť k „trónu“ Otca, aby malo účasť na jeho živote svetla a slávy a na jeho moci nad životom a smrťou, duchom a telom. Nanebovstúpenie predstavuje konečný cieľ Vtelenia, vrchol dejín spásy.

Odkedy sa slávi tento sviatok?

Slávenie tohto sviatku siaha do 4. storočia. Prvotným zvykom bolo pripomínať si Nanebovstúpenie v deň Päťdesiatnice. Neskôr bolo predsunuté na 40. deň po vzkriesení, čím sa potvrdil aj dátum uvedený v Skutkoch apoštolov (Sk 1, 3), a tak bdenie (streda) plní aj funkciu apodosis, čiže odovzdania sviatku Paschy.

Aj hispánska pútnička Egeria sa v 4. storočí zmieňuje o sviatku Nanebovstúpenia vo svojom cestopise: „Vo štvrtok, 40 dní od Paschy, sa riadne slúži eucharistická bohoslužba, na ktorej kážu kňazi a biskupi a hovoria spôsobom primeraným ľudu a miestu“ za prítomnosti mnohých veriacich. Toto vyjadrenie potvrdzuje, že okolo témy Nanebovstúpenia sa už sformovala tradícia vlastného sviatku, ktorý sa slávil veľmi slávnostne a za veľkej účasti ľudu.

Ako ikonopisecká tradícia znázorňuje tento sviatok?

Ikonopisecké znázornenie tohto sviatku prešlo v priebehu času premenami. Najstaršie zobrazenia pochádzajú z konca 3. storočia. Na nich je Kristus zobrazený, ako stúpa medzi oblakmi akoby po ideálnych schodoch a občas sa objavuje aj Božia ruka, akoby sa snažila ponúknuť mu pomoc potrebnú na výstup. Neskôr (6. storočie) sa presadí aktuálna typológia.

Obraz ikony je uzavretý v skalnatom pozadí, akoby naznačovalo Olivovú horu, kde sa odohrala udalosť Nanebovstúpenia. Postavy sú zobrazené v symetrickej konštrukcii, ktoré je usporiadaná do dvoch rovín: jedna nebeská v hornej časti s postavou slávneho Krista, ktorý je obklopený anjelskými mocnosťami, a druhá pozemská v dolnej časti s apoštolmi, uprostred s Bohorodičkou, ktorá je obklopená dvoma anjelmi. Ikona sa takto snaží reprodukovať udalosť podľa rozprávania v Markovom a Lukášovom evanjeliu.

Zdá sa, že Pán – odetý do purpurového a zlatého rúcha, farieb symbolizujúcich kráľovskú moc, s ohnivou tvárou podobnou slnečnej žiari – sedí na tróne. Slávnostné gesto jeho pravej ruky vyjadruje jeho panovanie nad všetkým, zatiaľ čo v ľavej ruke zviera zvitok, v pohybe, ktorý je skôr zostupný než vzostupný, akoby chcel naznačiť svoj návrat na svet.

V dolnej časti uprostred vyniká Bohorodička v postoji modlitby, hlavu má obklopenú aureolou, po jej bokoch sú dvaja anjeli v bielom, anjeli vzkriesenia. Apoštoli – zvyčajne rozdelení do dvoch skupín po šiestich – upierajú svoje udivené a dojaté pohľady nahor, akoby prosili Pána, aby ich neopúšťal. Medzi nimi vynikajú kniežatá apoštolov: Peter naľavo a Pavol napravo.

Aké posolstvo prináša toto tajomstvo pre môj život?

Nanebovstúpenie Pána neznamená, že opustil svet, ale že je naďalej prítomný a činný prostredníctvom Svätého Ducha. Dokonala sa spása pre človeka. Vtelenie Slova prinieslo ovocie: hriech a smrť boli porazené. A človek, obnovený na Boží obraz a podobu žije dary Ducha, je sviatostne umiestnený po pravici Otca, vystúpil tam spolu s Kristom. Ľudské telo teda je už oslávené v Kristovi ako prvotine.

Tak ako učeníci vtedy, aj dnešný veriaci hľadí s údivom a možno aj s bázňou na odchádzajúceho Pána. Ale Kristus, ktorý vystúpil do neba, je ten istý, ktorý sa vráti v parúzii. Cestou nanebovstúpenia človeka je cesta svätosti a spravodlivosti, ktorá ho vedie k prekonaniu vlastnej krehkosti a znovuobjaveniu svojej pravej prirodzenosti, aby sa stal „dokonalým“ človekom na úrovni Kristovej osobnosti, a teda hodným zasadnúť po pravici Otca.

Čo sa pripomína v nedeľu po nanebovstúpení?

V túto nedeľu si pripomíname svätých otcov Prvého ekumenického koncilu v Nicei (325), koncilu zásadného významu, pretože odsúdením Áriovej herézy, ktorá popierala Kristovo božstvo, sformuloval prvé spoločné vyznanie viery, nevyhnutné pre formovanie kresťanskej identity a pre samotnú misiu cirkvi vo svete.

Je tiež dôležité, že táto spomienka je umiestnená medzi dva veľké sviatky, Nanebovstúpenie a Päťdesiatnicu, a že evanjelium tohto dňa (Jn 17, 1 – 13) je prevzaté z textu „kňazskej modlitby“, ktorú Ježiš adresoval Otcovi pri Poslednej večeri:

„Ja som ťa oslávil na zemi… A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo.“

Slávou Otca a Syna, ktorý sedí po pravici Otca, je Duch, dar lásky odovzdaný učeníkom, aby boli zachovaní v jednote, svätosti, pravde a pravej viere. „Najslávnejší si, Kriste, Bože náš, ktorý si ustanovil našich Otcov za svetlá na zemi a skrze nich si nás všetkých priviedol k pravej viere. Milosrdný, sláva tebe!“ (kondák sviatku).

Byzantská tradícia zaviedla do liturgického roka aj ďalšie dve nedele na pamiatku všetkých svätých Otcov prvých siedmich ekumenických koncilov, ktoré definovali základné dogmy kresťanskej viery, uznávané katolíkmi aj pravoslávnymi.

Nedeľa medzi 13. a 19. júlom: pamiatka svätých Otcov Štvrtého ekumenického koncilu (Chalcedón), Prvého ekumenického koncilu (Nicea), Druhého ekumenického koncilu (Konštantínopol), Tretieho ekumenického koncilu (Efez), Piateho a Šiesteho ekumenického koncilu (Konštantínopol).

Nedeľa po 10. októbri: pamiatka svätých Otcov Siedmeho ekumenického koncilu (Nicea).

Tieto tri pamätné dni – pevne stanovené na tri nedele liturgického roka, s vlastnou hymnografiou, ako aj so slávnostným charakterom – majú teda osobitnú teologickú a ekleziologickú hodnotu.

Zdroj: Eparchia di Lungro degli Italo-Albanesi dell’Italia continentale: Mistagogia della vita cristiania, L’Anno liturgico bizantino, Lungro 2019. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pôvodne publikované na Svete kresťanstva v rámci denníka Postoj

Zdroj obrázka: https://psdsale.com/en/shop/prazdnichnye/voznesenie-gospodne-11260