Zachovávanie nedele podľa byzantskej tradície

od autora: Ján Krupa · 14 júna, 2024

Zachovávanie nedele má korene v týždennom slávení pamiatky Kristovo zmŕtvychvstania od apoštolských čias. Náš Pán vstal z mŕtvych „v prvý deň týždňa“ (Mk 16, 9), ktorý Rimania označovali ako Deň slnka („Dies Solis“), odtiaľ pochádza aj anglický názov – Sunday. Keďže Sväté písmo predstavuje Ježiša ako „Slnko spravodlivosti“ (Mal 3, 20), svätý Hieronym (+ 420) nemal problém prijať rímsky názov: „Ak ho pohania nazývajú deň slnka, my ochotne akceptujeme tento názov, lebo v tento deň sa objavilo svetlo sveta (Jn 8, 12), v tento deň zažiarilo Slnko spravodlivosti.“

Apoštoli ho nazvali Pánov deň (Zjv 1,10), pretože bol venovaný sláveniu pamiatky nášho Pána. Práve v tento deň sa veriaci zhromažďovali okolo oltára nášho Pána, aby počúvali Pánovo slovo a slávili svätú Eucharistiu na jeho „pamiatku“ (Lk 22, 19), ako uvádzajú Skutky apoštolov (20, 7). No trvalo nejaký čas, kým slávenie nedele nadobudlo svoju súčasnú podobu.

1. Od apoštolských čias sa nedeľa pre svoju spojitosť so slávnym zmŕtvychvstaním stala osobitným dňom bohoslužby. Kresťania ju poznali ako Pánov deň: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho (Ž 118, 24). Z tohto dôvodu všetci evanjelisti silne zdôrazňovali skutočnosť, že Kristovo zmŕtvychvstanie sa uskutočnilo v nedeľu – „prvý deň týždňa“ (Lk 24, 1).

Javí sa to tak, že týždenné slávenie pamiatky Kristovho zmŕtvychvstania bolo zámerom samotného nášho Pána, pretože po svojom prvom zjavení sa apoštolom vo veľkonočnú nedeľu čakal celý týždeň, aby sa znova zjavil a presvedčil pochybujúceho Tomáša o svojom zmŕtvychvstaní (Jn 20, 24 – 29). Nie je bez významu, že v byzantskom obrade sa Tomášova nedeľa označuje aj ako Antipascha, t. j. ďalšia Veľká noc. Náš Pán teda svojím druhým zjavením sa apoštolom v nedeľu o týždeň neskôr jasne naznačil, že nedeľa má nahradiť židovskú sobotu ako deň verejného uctievania Boha.

Presvedčenie apoštolov, že Ježišovou vôľou bolo, aby sa nedeľa stala sviatkom pre kresťanov, sa definitívne potvrdilo o päťdesiat dní neskôr, pretože práve v nedeľu náš Pán zoslal Svätého Ducha a slávnostne uviedol svoju Cirkev (Sk 2, 1 – 4). Apoštoli teda mali plné právo nahradiť sobotu a urobiť z nedele „Pánov deň“ (Zjv 1, 10), ktorý je venovaný uctievaniu Boha.

2. Raným kresťanom bolo jasné, že nie sú viazaní židovskými rituálnymi predpismi, a to vrátane zachovávania soboty (Sk 15, 28 – 29). Preto svätý Pavol od samého začiatku neukladal zachovávanie soboty tým kresťanským spoločenstvám, ktoré založil z konvertitmi z pohanstva (Kol 2,16). Inak to však bolo so židokresťanskými spoločenstvami, pretože tie naďalej zachovávali svoje židovské zvyky.

Zničenie Jeruzalema a jeho chrámu Rimanmi v roku 72 znamenalo konečné oddelenie židokresťanských spoločenstiev od synagógy. Vzhľadom na Izaiášovo proroctvo (Iz 1, 13) tieto spoločenstvá prestali dodržiavať sobotu a nahradili ju „Pánovým dňom“ (nedeľou).

Neznámy autor takzvaného Barnabášovho listu, ktorý bol napísaný pravdepodobne krátko po zničení Jeruzalema, vysvetľuje, že všemohúci Boh začal neznášať židovskú bohoslužbu, pretože Židia „opustili Pána a pohrdli Svätým Izraela“ (Iz 1, 4). Boh povedal: „Novmesiac a sobota a slávne zhromaždenia? Neznesiem hriech a slávnosť!“ (Iz 1, 13). Z toho dôvodu, ako hovorí autor, „my (kresťania) radostne slávime ôsmy deň (nedeľu), v ktorý Ježiš vstal z mŕtvych a zjavil sa“ (Barnabášov list, 15).

Svätý Pavol spájal zachovávanie soboty so „starým poriadkom“. A keďže v Ježišovi Boh uskutočnil „nové stvorenie“ a vo sviatok Päťdesiatnice, ktorý pripadá vždy na nedeľu, slávnostne uviedol Nový zákon, z tohto dôvodu apoštol hovorí: „Staré sa pominulo a nastalo nové!“ (2 Kor 5, 17 – 18). Preto podľa svedectva svätého Ignáca Antiochijského (+ 110) aj „tí, ktorí boli vychovaní v starom poriadku vecí, ale dospeli k vlastneniu novej nádeje (t. j. židokresťania), už nezachovávajú sobotu, ale žijú v zachovávaní Pánovho dňa…, aby boli uznaní za učeníkov Ježiša Krista, nášho jediného učiteľa” (porov. List Magnezijčanom, 9).

3. Zachovávanie nedele, ako ho upravuje cirkevná tradícia, zahŕňa dva prvky – nedeľnú bohoslužbu a nedeľný odpočinok. Keďže tieto dva prvky sa nevyvíjali súčasne, je lepšie oddelene uvažovať o priebehu ich vývoja.

Nedeľná bohoslužba – od apoštolských čias bolo hlavným znakom zachovávania nedele slávenie svätej Eucharistie, o ktorej sa vo Svätom písme hovorí ako o lámaní chleba (Sk 2, 46).

Hovorí sa nám, že takáto prax bola v Pavlových cirkvách: „Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie chleba, Pavol s nimi hovoril…“ (Sk 20, 7).

Túto prax ako bežnú prax Cirkvi potvrdzuje cirkevný poriadok Didaché (Učenie dvanástich apoštolov), ktorý bol spísaný v rokoch 70 – 90 a v ktorom sa uvádza: „V Pánov deň (nedeľu) sa stretnite, lámte chlieb a vzdávajte vďaky (t. j. slávte svätú Eucharistiu) po vyznaní svojich hriechov, aby vaša obeta bola čistá“ (Didaché, 14). Tento raný dokument jasne naznačuje, že už koncom prvého storočia bola pevne zakotvená prax svätenia nedele slávením svätej liturgie.

V polovici druhého storočia svätý Justín Mučeník (+ okolo roku 165) dosvedčuje, že „v deň, ktorý sa nazýva Deň slnka (nedeľa), sa všetci kresťania, či už žijú v meste alebo na vidieku, zhromaždia na jednom mieste“, aby slávili Eucharistiu. Justínov opis svätej liturgie už obsahuje všetky podstatné prvky nedeľného slávenia: čítanie zo Svätého písma, homíliu, spoločné modlitby a svätú Eucharistiu, „ktorá sa rozdávala všetkým prítomným“ (porov. Prvá apológia, 67).

Môžeme teda konštatovať, že kresťanské spoločenstvo v Justínovej dobe, podobne ako prvotné Jeruzalemské spoločenstvo, bolo budované „učením apoštolov, lámaním chleba a spoločnými modlitbami“ (Sk 2, 42). A takáto prax je platná aj v súčasnosti.

4. Nedeľný odpočinok – Dôraz, ktorý Pán kládol na sobotný odpočinok v Starom zákone (Ex 20, 8 – 11 ; Dt 5,12 – 15), nepochybne ovplyvnil aj kresťanské zachovávanie nedele. Bolo to badateľné najmä v židokresťanských spoločenstvách. Väčšina veriacich v ranej Cirkvi však mala nízke spoločenské postavenie (boli medzi nimi dokonca aj otroci) a nemohla dodržiavať nedeľný odpočinok, keďže nedeľa vtedy bola pracovným dňom. Preto boli kresťania nútení konať bohoslužby v nedeľu v noci alebo skoro ráno, na úsvite. Ale ako počet kresťanov rástol, situácia sa začala meniť. Už Origenes v polovici tretieho storočia trval na zachovávaní nedeľného odpočinku, aby si veriaci „našli čas na duchovné veci – chodili do chrámu, počúvali Sväté písmo a rozjímali o nebeských veciach“. A Origenes uzatvára: „Preto by sa kresťan v nedeľu nemal venovať svetskému povolaniu“ (PG, 12, 749).

Podľa zmýšľania cirkevných otcov bol nedeľný odpočinok znakom slobody a vykúpenia ľudskej duše, ktorú Boh predurčil k večnému životu. Preto Otcovia povzbudzovali veriacich, aby sa v nedeľu zdržiavali práce. Cirkevní otcovia zdôrazňovali: „V Pánov deň zanechajte všetko a horlivo bežte do svojho chrámu, lebo toto je vaša sláva vykúpenia“ (Didascalia, 13).

Vo štvrtom storočí prišla so slobodou kresťanstva aj sloboda v zachovávaní nedele.

Dokonca aj pohania boli za týždenný odpočinok „v úctyhodný deň Slnka“. Preto cisár Konštantín Veľký v roku 321 vyhlásil nedeľu za oficiálny sviatok, ktorý je záväzný pre všetkých občanov Rímskej ríše. Odvtedy mohli kresťania slobodne zachovávať nedeľný odpočinok a predlžovať svoje liturgické služby.

Zdá sa, že prvý písomný cirkevný zákon, ktorý sa týka nedeľného odpočinku, pochádza od Laodicejskej synody, ktorá sa konala koncom štvrtého storočia a vyhlásila, že „z dôvodu Pánovho zmŕtvychvstania“ majú veriaci „uctievať (zachovávať) Pánov deň tým, že sa zdržiavajú manuálnej práce – kedykoľvek môžu – a zúčastňujú sa na bohoslužbách v chráme“ (kán. 29).

5. Zachovávanie nedele a sviatkov nám nariaďuje, aby sme: 1) zúčastnili božskej liturgii a 2) zdržiavali sa nádenníckych prác.

Účasť na nedeľnej božskej liturgii bolo vždy vážnou povinnosťou v Cirkvi. Túto povinnosť považovali prví kresťania za takú dôležitú, že boli ochotní vystaviť sa radšej prenasledovaniu, než aby zmeškali slávenie svätej liturgie. Svedkami rovnakého postoja sme aj dnes pri byzantských katolíkoch za železnou oponou.

Medzi cirkevnými predpismi, ktoré sú od čias svätej únie vytlačené v každom katolíckom katechizme byzantského obradu, čítame vždy na prvom mieste:

„V nedele a prikázané sviatky sa zdržujte svetskej (každodennej) práce a zúčastňujte sa na božskej liturgii.“ A tu sa odvolávame na prvý tlačený rusínsky katechizmus, ktorý vydal mukačevský biskup J. J. de Camillis, OSBM v roku 1698. Odvtedy sa našim veriacim neustále ukladala povinnosť zúčastňovať sa v nedeľu na božskej liturgii. Predpis „svätiť“ nedeľu a prikázané sviatky je vážny a zaväzuje vo svedomí, ak neexistuje dostatočný dôvod, ktorý by nás ospravedlňoval od tejto povinnosti. Preto Laodicejská synoda uviedla: „kedykoľvek môžu“ a pokiaľ je to možné. Dôvody, ktoré oslobodzujú veriacich od tejto dvojakej nedeľnej povinnosti, sa vysvetľujú počas náboženských poučení alebo v nedeľných kázňach.

Apoštolské konštitúcie zo 4. storočia (2. kniha, 59. kapitola)

„V deň zmŕtvychvstania nášho Pána, ktorým je Pánov deň (nedeľa), sa zhromažďujte so všetkou usilovnosťou a vzdávajte chválu Bohu, ktorý stvoril svet prostredníctvom Ježiša Krista, poslal ho k nám, blahosklonne ho nechal trpieť a vzkriesil ho z mŕtvych. Akú výhovorku bude môcť Bohu predložiť ten, kto sa v ten deň nezhromaždí (v chráme), aby počúval spásne slovo o vzkriesení? V ten deň (v nedeľu) sa modlíme na pamiatku Toho, ktorý vstal z mŕtvych na tretí deň. Počas tohto dňa sa uskutočňuje čítanie Svätého písma, kázanie evanjelia, prinášanie obety a podávanie svätého pokrmu (svätého prijímania).“

Druhý vatikánsky koncil

„Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom… dňom radosti a odpočinku od práce“ (Sacrosanctum concilium 106).

Zdroj: https://archpitt.org/the-observance-of-sunday-according-to-the-ruth-en-ian-tradition/ Preložil o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://rcparish.org/about-rcp/icons/resurrection-icon/