David Petras: Byzantská liturgia – príprava na sväté prijímanie (1)

od autora: Ján Krupa · 15 júna, 2024

Svätý Maxim Vyznávač povedal, že sväté prijímanie je „vrchol“ božskej liturgie. To, ako rozmýšľame o zjednotení s telom a krvou nášho Pána, si dnes vyžaduje našu najväčšiu pozornosť. Je to aspekt liturgie, ktorý potrebuje najväčší rast a reformu. Môžeme začať otázkou, ako sa pripravujeme na pristúpenie k svätému prijímaniu. Zákon Cirkvi vyžaduje v bezprostrednej príprave len veľmi málo, len to, aby sme sa zdržali jedenia a pitia, výnimkou je voda, jednu hodinu pred samotným pristúpením. Tento zákon bol veľmi zhovievavý, aby sa podporilo časté pristupovanie k svätému prijímaniu.

Až do druhej polovice dvadsiateho storočia ľudia pristupovali veľmi zriedkavo, zvyčajne len dvakrát do roka. Katolícka cirkev mala zákon, podľa ktorého sa k svätému prijímaniu muselo pristupovať aspoň raz do roka, v paschálnom období. Avšak dnes, po uvoľnení asketických zákonov, ľudia pristupujú oveľa častejšie. Pravoslávna cirkev neupravila svoje pôstne zákony tak ako Katolícka cirkev, ale tiež povzbudzuje k častému pristupovaniu k svätému prijímaniu.

Aká je najlepšia príprava na sväté prijímanie? Skôr než o tom začneme diskutovať, treba si veľmi jasne uvedomiť jednu vec. Časté pristupovanie by malo byť pre veriacich normou. V skutočnosti bolo v zákonoch ranej Cirkvi nutné, aby pokrstený kresťan pristúpil k svätému prijímanie pri každej liturgii, na ktorej sa zúčastní. Predpokladalo sa, že ak ste sa zúčastnili na liturgii, pristúpili ste k svätému prijímaniu.

Apoštolské kánony predpisovali, že „všetci veriaci, ktorí vstúpia do chrámu a počúvajú čítanie Svätého písma, ale nezúčastňujú sa na modlitbe a svätom prijímaní, musia byť exkomunikovaní ako rozsievači neporiadku v Cirkvi“ (kánon 9). Vyplýva to z príkazov nášho Pána, keď zjavil tajomstvo Eucharistie, lebo povedal: „Vezmite, jedzte, vy všetci…“ a „Vezmite, pite…“

Liturgia ďalej hovorí: „Pripomínajúc si toto spasiteľné prikázanie a všetko, čo sa pre nás stalo.“ Pristúpením k svätému prijímaniu akceptujeme dar nášho Pána a stávame sa súčasťou jeho ľudu, mystického tela nášho Pána, ktorým je Cirkev. Odmietaním pristupovať k svätému prijímaniu umenšujeme mystické telo.

Pravoslávna cirkev má vo všeobecnosti prísnejšie pravidlá, čo sa týka pôstu pred svätým prijímaním. Pravidlá nemusia byť úplne rovnaké pre všetky jurisdikcie, ale sú prísnejšie ako u katolíkov. Ideálom bolo, aby prvým pokrmom, ktorý človek prijme počas dňa, bol „nebeský chlieb“, ktorý prináša našu spásu. Až potom môžeme jesť bežné jedlo na výživu tela.

Práve z tohto dôvodu Liturgická inštrukcia vatikánskej Kongregácie pre východné katolícke cirkvi poznamenala: „Zmena disciplíny eucharistického pôstu prispela k rozvoju väčšej účasti na Eucharistii, hoci občas prispela k oslabeniu povedomia o mimoriadnej hodnote a význame sláveného tajomstva… Prípadné aspoň čiastočné obnovenie starobylých noriem pre pôst vo východných katolíckych cirkvách sa hodnotí ako vhodné…“ (6. január 1996, paragraf 62) Treba to robiť opatrne, pretože by sa nemala ohroziť prvoradá hodnota častého pristupovania k svätému prijímaniu.

Aj keď je to žiaduce, nemyslím si, že by sa obnova mala uskutočniť pomocou zákona. Faktom je, že zákony samy o sebe nebudú účinné pri obnove zbožnosti voči Eucharistii. Dôležitejšie je, aby sme si vo viere uvedomili, aký veľký a potrebný je tento veľký dar. Obnova praxe môže nasledovať len po obnove viery. Keď sa viera v priebehu storočí oslabila, neboli zrušené zákony, ale prax častého pristupovania k svätému prijímaniu. Podobne ani viera sa nedá obnoviť zákonmi.

Samozrejme, existuje jeden dôvod, prečo by sa človek mal zdržať svätého prijímania. Ak človek spáchal ťažký hriech a neľutuje ho, nemal by pristupovať k svätému prijímaniu. Netýka sa to našej nehodnosti pristupovať k svätému prijímaniu. Nikto nie je hoden božského daru zjednotenia s Bohom na základe svojej prirodzenosti. V liturgii sa kňaz pred veľkým vchodom modlí: „Nikto spútaný žiadostivosťou a rozkošami tela nie je hodný predstúpiť ani priblížiť sa k tebe, ani ti slúžiť, Kráľ slávy.“ To platí v prvom rade pre najväčšie z našich požehnaní, pre dar svätej Eucharistie vo svätom prijímaní.

Z tejto nehodnosti nás uzdravuje dar samotného Boha vo svätom prijímaní, ako poznamenáva kňaz po rozdaní svätých darov: „Hľa, čo sa dotklo tvojich perí, sníma tvoje neprávosti a očisťuje ťa od hriechov.“ Ťažkým hriechom, ktorý nám bráni v pristupovaní k svätému prijímaniu, je však skutočný skutok, vykonaný úmyselne a zlomyseľne, ktorý porušil milosť krstu a zbavil nás dobrého postavenia v Kristovom tele. Tieto hriechy nie sú bežné a pre naše svedomie sú zvyčajne celkom zjavné. Musíme ich najskôr vyliečiť úprimným pokáním a spoveďou.

V otázke spovede sú pravoslávni opäť prísnejší než katolíci. Niektoré pravoslávne jurisdikcie očakávajú, že sa človek vyspovedá pred každým pristúpením k svätému prijímaniu, čo je starý postoj, ktorý zastávali aj mnohí katolíci. Katolícka cirkev v súčasnosti vyžaduje spoveď, ako už bolo uvedené, len pri veľmi vážnych, špecifických hriechoch. Naše hriechy slabosti a neúmyselnosti sa odpúšťajú samotným prijatím sviatosti.

Mnohé problémy pri príprave na sväté prijímanie sú však dôsledkom dnešnej individualistickej mentality. Sväté prijímanie pre mnohých nie je záležitosťou „spoločenstva“, ale nášho individuálneho vzťahu s Bohom. Občas sme síce celkom ochotní postiť sa alebo zdržiavať sa určitých jedál kvôli vlastnému telesnému zdraviu, ale nerobíme to zo solidarity so spoločenstvom alebo na počesť Kristovej obety.

Sväté prijímanie nie je súkromným Božím darom pre nás, ale prameňom jednoty pre celú Cirkev. Na to, aby sme ho takto prijali, potrebujeme disciplínu mysle a úprimnosť srdca.

Zdroj: https://eparchyofpassaic.com/files/newsletter/20120902ecl.pdf Preložil o. Ján Krupa