David Petras: Byzantská liturgia – Communition (3)
Existuje ešte jeden úkon prípravy na sväté prijímanie, ktorý má hlboký duchovný význam. Veriaci ho nevidia a v skutočnosti sa v katolíckych chrámoch, ktoré používajú byzantskú liturgiu, vykonáva zriedkavajšie. Pravoslávne cirkvi byzantskej tradície ho však dodržiavajú verne. Už sme videli, aké dôležité je lámanie chleba v slávení Eucharistie.
Siaha až k našim židovským počiatkom a predstavuje pravdu, že všetci sme účastní na jednom tele nášho Pána. Svätý Pavol túto pravdu ohlasoval vo svojom prvom liste Korinťanom: „A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16 – 17). Liturgia sa skutočne najskôr nazývala lámanie chleba (Sk 2, 42).
Preto kňaz najskôr rozlomí chlieb na štyri časti a položí ich na diskos v tvare kríža. Toto symbolizuje, že liturgia sa skutočne stotožňuje s obetou, ktorú náš Pán priniesol na kríži. Následne kňaz zjednotí jeden kúsok chleba s vínom v čaši. Toto symbolizuje, že sväté prijímanie, ku ktorému pristupujeme, je živé telo a krv nášho Pána, ktorý vstal z mŕtvych. Potom kňaz rozdelí chlieb na toľko častíc, koľko bude treba pre sväté prijímanie.
Toto naznačuje, že celé spoločenstvo, ako poznamenal svätý Pavol, ako jedno telo, ktoré je zjednotené vo viere a láske, sa podieľa na jednom chlebe. Prvé lámanie na štyri časti sa nazýva „melismos“, druhé lámanie pre sväté prijímanie sa nazýva „comminution“.
Druhé lámanie sa v súčasnosti v byzantskej katolíckej cirkvi vykonáva len zriedkavo, pretože táto cirkev je ovplyvnená latinským obradom. Pôvodne obe cirkvi posväcovali jeden chlieb v anafore, požehnávajúc ho, aby sa skutočne stal Pánovým telom. Rímska cirkev pôvodne tiež používala kvasený chlieb, ale potom prešla na nekvasený chlieb, aby symbolizoval väčšie stotožnenie božskej liturgie s pesachovou hostinou, pri ktorej sa jedol len nekvasený chlieb.
Byzantská cirkev naďalej používala kvasený chlieb, pretože Eucharistia sa zvyčajne slávila mimo obdobia Paschy, keď sa používala bežnejšia forma chleba. Teológie oboch cirkví hlásajú, že Ježišovo ukrižovanie, ktoré je obetným aktom, ktorého pamiatka sa slávi v Eucharistii a prijímaní svätého prijímania, je Pánovou Paschou.
Máme účasť na smrti a vzkriesení nášho Pána a sme privádzaní k novému životu. Rímska cirkev vtedy lámala a stále láme centrálnu hostiu nekvasených chlebov na dve časti a časť jednej časti sa odlomí a zjednotí s vínom v kalichu, aby manifestovala vzkriesenie. Byzantská cirkev láme jeden nekvasený chlieb, nazývaný Baránok (cirkevnoslovansky ahnec), na štyri časti a jednu časť zjednocuje s vínom v kalichu, aby manifestovala vzkriesenie.
Rímska cirkev potom rozdelila zvyšok hostie na toľko častí, koľko bolo treba pre sväté prijímanie. Podobne postupovali aj Byzantínci. V stredoveku Rímska cirkev zjednodušila rozdávanie svätého prijímania. Chlieb sa piekol vo forme hostií. Pre rituálne lámanie chleba sa používala veľká centrálna hostia a pre prijímanie veriacich sa vyrábali menšie hostie. Takto sa zachovala len prvá časť lámania, „melismos“, a kňaz jednoducho pridal toľko ďalších hostií, koľko bolo potrebné pre konsekráciu/premenenie.
Pravoslávna cirkev však zachovala tradíciu dvojitého lámania. Bolo by nepohodlné piecť malé častice kvaseného chleba. Došlo k určitému vývoju, pretože pôvodnou praxou bolo pravdepodobne odlamovanie častí z chleba, ktoré sa dávali veriacim, keď títo pristupovali. Teraz sa chlieb delil pred svätým prijímaním a všetky potrebné častice sa vložili do kalicha a rozdali sa lyžičkou.
Na druhej strane, byzantská katolícka cirkev vo východnej Európe si nejakú dobu po vstupe do únie s Rímskou cirkvou chcela vytvoriť viac katolícku identitu. Hoci nemohli vyrábať jednotlivé hostie, začali pripravovať častice pre sväté prijímanie pred prípravným obradom božskej liturgie. Stratila sa zásada, že sväté prijímanie sa má podávať z jedného chleba, ktorý má predstavovať jednotu Cirkvi. Niekedy sa piekol jeden veľký bochník a z neho sa vopred vykrajovalo sväté prijímanie a baránky (zodpovedajúce rímskej centrálnej hostii) pre mnohé liturgie.
Niekedy mohlo byť sväté prijímanie dokonca z rôznych chlebov. Takáto situácia pretrváva dodnes a existuje neochota vrátiť sa k autentickejšiemu obradu, možno preto, lebo sa to vníma ako náročnejšia prax a jednotlivé krájanie by príliš predĺžilo liturgiu. Toto druhé lámanie chleba je však predpokladané textom liturgie, ktorý vyjadruje teologický princíp, že Pán je prítomný v každej časti konsekrovanej Eucharistie, čo sa ohlasuje v modlitbe lámania: „Láme a rozdeľuje sa Baránok Boží, láme sa a nedelí, ustavične sa požíva, ale nikdy ho neubúda…“
Zdá sa, že tento relatívne nový spôsob prípravy častíc je manifestáciou meniacej sa koncepcie svätého prijímania. Je viac zameraná na každého jednotlivca ako naša osobná odmena za vieru v Ježiša, než na začlenenie do spoločenstva jeho tela, Cirkvi (Ef 1, 22 – 23). Úplné obnovenie tradičného spôsobu prípravy svätého prijímania by bolo silným svedectvom našej viery, že ako spoločenstvo veriacich tvoríme jedno Kristovo telo v jednote s Bohom a medzi sebou navzájom.
Zdroj: https://eparchyofpassaic.com/files/newsletter/20130101.pdf Preložil o. Ján Krupa
David Petras: Byzantská liturgia – Pristupovanie k svätému prijímaniu (4)David Petras: Božská liturgia – príprava darov (2)
