Gréckokatolícke katechizmy / Ukázať, že sme svätí

Ukázať, že sme svätí – Prvá kapitola – Povolanie k svätosti

od autora: Ján Krupa · 29 júna, 2024

Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu

„Daroval nám vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti a unikli porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť. A práve preto vynaložte všetko úsilie na to, aby ste k svojej viere pripojili čnosť, k čnosti poznanie, k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť, k nábožnosti bratskú náklonnosť a k bratskej náklonnosti lásku.“ (2 Petrov 1, 4 – 7)

Morálka a etika sú v našej spoločnosti bežne používané pojmy, ktorých význam sa však veľmi líši. Bežne sa morálka používa na označenie noriem osobného správania, napríklad sexuálneho správania, zatiaľ čo etika sa zvyčajne používa pri diskusii o profesionálnom správaní, napríklad o lekárskej alebo obchodnej etike.

V oboch prípadoch je morálne alebo etické správanie vonkajším vyjadrením vnútorného presvedčenia o povahe ľudskej existencie. Z tohto vnútorného presvedčenia ľudia odvodzujú hodnoty, ktoré vyjadrujú slovami a skutkami a ktoré následne ovplyvňujú spôsob ich správania. Keďže nie všetci sa zhodnú na podstate alebo účele ľudskej existencie, nie všetci sa zhodnú na tom, čo je morálne alebo etické. Dokonca aj v rámci tej istej spoločnosti môžu existovať podskupiny, ktoré sa odlišujú od väčšiny, aspoň pokiaľ ide o určité body. Takmer každý má určité normy správania, ale často nie sú totožné. V súčasnom svete existuje množstvo etických systémov. Niektoré čerpajú poznatky od veľkých antických mysliteľov, iné sa stotožňujú s filozofmi neskorších vekov. Ďalšie sa opierajú o dôkazy moderných empirických vied (antropológie, psychológie, sociológie atď.). Aj keď sa ich pozorovania a závery môžu líšiť, väčšina ľudí, ktorí vyznávajú etický systém, považuje morálku za odvodenú z premyslenej reflexie sveta a toho, ako v ňom žijeme.

Keď ako kresťania hovoríme o tom, ako žiť morálny život, vychádzame z inej perspektívy: z perspektívy Zjavenia. V skutočnosti sa snažíme uvažovať o tom, ako naše zjednotenie s Bohom v Kristovi ovplyvňuje spôsob, akým žijeme, konáme a správame sa vo vzťahu k ostatným ľuďom a svetu. Ako veriaci sa na morálku pozeráme skôr ako na rozšírenie nášho vzťahu k Bohu a k jeho zjavenému plánu stvorenia než ako na pozorovanie stvoreného sveta. A tak naša reflexia začne predstavením dobrej zvesti o tom, čo Boh robí pri stvorení a obnovení ľudskej osoby.

Keďže uznávame, že Boh nám ponecháva slobodu spolupracovať s ním na našom posvätení alebo nie, budeme sa venovať otázkam hriechu a askézy vo svetle Božej milosti. Uvidíme tiež, ako môže veriaci, ktorý vedome žije život v Kristovi, dospieť k rozlišovaniu Pánovej cesty v mnohých rozhodnutiach, ktorým čelíme a ktoré ovplyvňujú naše správanie. Nakoniec sa pokúsime aplikovať túto víziu na niekoľko aktuálnych otázok, s ktorými sa stretávame v Amerike dvadsiateho storočia.

Stvorený na Boží obraz

Žalmista si položil pálčivú otázku, keď napísal: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8, 5) Prečo je ľudstvo v Božom pláne také dôležité? Bezprostrednú odpoveď na žalmistovu otázku môžeme nájsť aj vo Svätom písme: konkrétne v knihe Genezis, kde počujeme, ako Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gn 1, 26). Jedinečnosť ľudského rodu spočíva v tom, že bol stvorený Bohom, aby odrážal jeho božskosť vo stvorení.

Ak je človek stvorený na Boží obraz a podobu, potom čím viac chápeme o Bohu, tým viac chápeme aj o ľudskej prirodzenosti, ktorá nám dáva morálnu víziu. Vráťme sa k prvým trom kapitolám knihy Genezis, aby sme sa bližšie pozreli na Božiu prirodzenosť a na to, ako ju môžeme zrkadliť. Niektorí cirkevní otcovia zdôrazňovali, že „Boží obraz“ v nás sa vzťahuje na tie naše prirodzené schopnosti a spôsobilosti, ktoré sa podobajú na Jeho. V knihe Genezis teda vidíme, ako sa Boh tvorivo prejavuje len svojou vôľou, ktorá je taká mocná, že uvádza veci do existencie z ničoho: „Buď… Urobme…“ Vidíme, že aj my máme podobné schopnosti byť tvoriví a rozhodovať sa. V tom sa odráža, ako poznamenali niektorí Otcovia, Boží obraz.

Druhou Božou vlastnosťou, ktorá je uvedená v knihe Genezis, je schopnosť rozlišovať, posudzovať a hodnotiť. Pri pohľade na stvorenie „Boh videl, že to bolo dobré… I požehnal siedmy deň“. My, stvorení na Boží obraz, máme podobné vlastnosti. Keď uvažujeme o svete okolo nás, môžeme vyjadriť uznanie, vďačnosť, rozlišovanie alebo údiv. Otcovia učili, že v tom je niečo z Boha.

Ak pôjdeme ešte ďalej, uvidíme, že kniha Genezis zobrazuje Božiu prirodzenosť ako niečo, čo môžeme nazvať zmyslom pre morálku: potreba konať podľa toho, čo sa považuje za dobré. Boh rozpozná Adamovu osamelosť a koná podľa toho, čo vidí: „Nie je dobré byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ My, ktorí sme stvorení podľa Božieho obrazu, sme rovnako schopní usilovať sa o to, čo vnímame ako dobré, a konať na základe toho, čo vnímame ako správne. Tým, že máme niektorú z týchto prirodzených schopností – hovorili Otcovia –, máme v sebe Boží obraz.

Zo všetkých Božích vlastností, ktoré sa odrážajú vo Svätom písme, jedna vyniká ako najdôležitejšia. V Novom zákone je Nedefinovateľný definovaný ako láska. Tým, že aj my sme schopní milovať, sme vyčlenení ako jediná zložka v Božom stvorení, ktorá dokáže zobrazovať Boha lásky.

Otcovia učia, že „Božia podoba“, na druhej strane, odkazuje na jedinečnú Božiu dispozíciu alebo charakter, ktorý sa v našej Tradícii najčastejšie opisuje ako svätosť. Podstatou toho, čo znamená byť Bohom, je svätosť: tá oddelenosť, ktorá odlišuje Boha od všetkého jeho stvorenia. S Božou svätosťou úzko súvisí jeho spravodlivosť či spôsob správania. Hovorí sa, že spravodlivosť je pre svätosť ako je teplo pre oheň. Nie sú úplne totožné, ale ani oddelené. Svätosť poukazuje na Božiu jedinečnosť; spravodlivosť je spôsob, akým sa Svätý správa, že „Povýšený bude v súde Pán zástupov a svätý Boh v pravde ukáže sa svätým“ (Iz 5, 16).

Aké úžasné je teda to, že ľudstvo má žiť podľa Božej podoby: byť ako Ten, ku ktorému nemožno nič prirovnať. Náš charakter má odrážať jeho charakter, a preto morálka kresťanov nie je len snahou o to, čo považujeme za dobré, ale o to, čo chápeme ako dobré podľa Boha. Toto je teda Boží plán pre nás: zrkadliť Boha v našich schopnostiach ako jeho obraz, ako aj odrážať jeho podobu v našom charaktere a konaní.

Ako vieme, tento zámer bol zmarený hriechom. Ako hovorí príbeh o páde (Genezis 3), prví stvorení sa pokúšali byť ako Boh, ale nie nasledovaním jeho normy spravodlivosti, ale na vlastnú päsť. V dôsledku toho ľudský rod stratil svoju podobnosť s Bohom. Napriek tomu, hoci hriech poškriabal Boží obraz v nás, ten zostal v podstate nedotknutý. Máme teda schopnosť byť ako Boh, ale takí dotknutí hriechom, ako sme, nie sme schopní vlastnými silami uskutočňovať túto schopnosť v našom živote.

Tragédia tohto skreslenia nie je nikde taká zjavná ako v samotnom Svätom písme. Boh znova a znova oslovoval ľudstvo z lásky a povolával ho do osobitného vzťahu s ním, ktorý bol neustále vyjadrovaný v „zmluvách“ Starého zákona. Boh sa postupne otvoril Noemovi, potom Abrahámovi a potom izraelskému ľudu a tak pokračoval v oslovovaní ľudstva. Zachránil ľudstvo pred zničením pri potope, z Abraháma vytvoril svätý národ a „pamätajúc na svoju zmluvu“ ho vyslobodil z otroctva pod Mojžišom, pričom mu v Zákone stanovil cestu svätosti. Keďže však ľudská prirodzenosť zostala zachovaná, táto cesta svätosti nemohla obnoviť podobnosť porušenému, aj keď človečenstvu, a to ani v prípade veľkých postáv Starého zákona. „A títo všetci, hoci sa vo viere osvedčili, nedosiahli prisľúbenie, lebo Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby nedosiahli dokonalosť bez nás“ (Hebrejom 11, 39 – 40).

Obnovení v Kristovi

Boží plán teda nemal byť natrvalo odklonený na vedľajšiu koľaj. Bola to vízia, ktorá sa mohla uskutočniť a nakoniec sa aj uskutočnila v Ježišovi, Božom vlastnom Synovi, vtelenom Logose, ktorý „zjednotil svoje človečenstvo so svojím božstvom nezmiešane, nerozdelene, nezameniteľne“ (Koptské pravoslávno-katolícke dohodnuté vyhlásenie o kristológii), čím ukázal božskú podobu vo svojom človečenstve. Svätý Pavol, uvažujúc o svojej skúsenosti s Bohom poznaným v Kristovi, nazval Krista „obrazom neviditeľného Boha“ (Kolosanom 1, 15), presne takým, akým mal byť Adam. Pôvodný Boží zámer s ľudstvom sa naplnil v Kristovi, ktorý dokonale odráža Boží obraz i podobu. Tak ako mal Ježiš povedať svojmu učeníkovi Filipovi: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Ján 14, 9).

To, že Ježiš z Nazareta je dokonalý človek, ktorý úplne naplnil Boží plán pre ľudstvo, je srdcom Novej zmluvy: Boh sa zaviazal obnoviť našu prirodzenosť. Túto pravdu neustále verejne hlásame v našej bohoslužbe, pričom anafora svätého Bazila je azda najjasnejším vyjadrením tejto viery: „Ty …. nemáš počiatok, si neviditeľný, neobsiahnuteľný, neopísateľný a nemeniteľný. Tvoj Syn, náš Pán Ježiš Kristus, naša nádej, veľký Boh a Spasiteľ je obrazom tvojej dobroty. Je tvoja verná pečať, obraz. ktorý ťa ukazuje v sebe samom, živé slovo, pravý Boh, predvečná múdrosť, život, svätosť, moc, pravé svetlo.“ V skorších časoch sa na overenie pravosti dokumentov do vosku vtláčala pečať s podobizňou kráľa. Obrazy na týchto pečatiach boli často hrubé, čo vyplývalo z obmedzenosti materiálu a zručnosti umelca. Kristus je však napriek obmedzeniam našej ľudskej prirodzenosti dokonalou podobou Otca, pretože bol vždy úplne jedno so svojím Otcom.

Účelom Kristovho príchodu medzi nás bolo dovŕšiť Otcov plán pre ľudstvo, obnoviť podobu, ktorá sa stratila na počiatku. No toto nové stvorenie sa nemalo skončiť Kristom: malo prechádzať na nás, rovnako ako naše telesná ľudskosť – a naša porušenosť – prešli na nás od našich prvých rodičov. „Boh sa stal človekom,“ ako hovorí svätý Irenej, „aby sa človek mohol stať božským.“ Tak ako máme účasť na porušenej ľudskosti Adama, tak máme mať účasť aj na zavŕšenom človečenstve Ježiša. Kresťan je teda človek, ktorého nedokonalá a porušená ľudská prirodzenosť je obnovená tým, že je spojená s Kristovou dokonalou a zbožštenou ľudskou prirodzenosťou: je naštepená do Krista ako ratolesti do viniča (porov. Ján 15, 1 – 5). Opäť to pre nás stručne vyjadruje anafora svätého Bazila: „Pripodobnil sa našej úbohosti, aby nás pripodobnil obrazu svojej slávy.“

Otcovia tento proces znovunadobudnutia podobnosti s Bohom prostredníctvom Krista nazvali výrazom zbožštenie. Svätý Maxim Vyznávač napríklad povedal, že kresťan sa má stať živou ikonou Krista, má sa stať rovnakým s Kristom, ba dokonca sa musí „stať“ samotným Pánom, pričom dodal, „ak sa tento výrok nezdá niektorým príliš silný“. Podľa týchto Otcov napodobňovanie Krista neznamená len nasledovať jeho učenie alebo napodobňovať jeho činy, ale stať sa jedno s Otcom ozajstným, organickým spôsobom. Božia cesta pre nás už nie je vnímaná ako dodržiavanie zákona, ale ako stávanie sa božským účasťou na božských energiách pomocou prebývania Svätého Ducha.

Osobná úvaha

Čo považujete za hlavný zdroj hodnôt vo vašej rodine, medzi farníkmi, medzi spolupracovníkmi? Sú rovnaké pre kresťanov a nekresťanov?

Vidíme ľahko Boží obraz v druhých ľuďoch?

Prečo je ľahšie vidieť obraz seba samých v ľuďoch, ktorých máme radi, než vidieť Boží obraz v každom človeku?

Ako sa udeje toto zjednotenie

Ak je zjednotenie s Kristom predpokladom zdokonalenia a zavŕšenia našej ľudskej prirodzenosti, ako sa privodzuje? Jednoducho našou sebadisciplínou? Naším vlastným úsilím? Tradícia odpovedá hlasným „Nie!“ Sami seba nedokážeme urobiť završenými. Často opakované učenie svätého Pavla hovorí, že ničím, čo robíme, si nemôžeme zaslúžiť božský život; ten prichádza ako dar. „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval“ (Efezanom 2, 8 – 9).

Počnúc Pavlom používa Cirkev na opis tohto daru života slovo milosť. Toto slovo pôvodne znamenalo dar alebo láskavosť, ako je to preložené vo vyššie uvedenom úryvku. Používa sa na opis Božieho pôsobenia pri obnove našej prirodzenosti, aby sa zdôraznilo, že ide o slobodne daný dar, nie o naše právo. Ako píše Mikuláš Kabasilas v knihe Život v Kristovi: „Ovce nehľadali pastiera, ani stratená minca nehľadala pána domu. Bol to On, kto prišiel na zem a získal späť svoj obraz. Bol to On, kto prišiel na miesto, kde ovca blúdila, zdvihol ju a zastavil jej blúdenie. Bol to On, kto nás urobil nebeskými… tým, že k nám sklonil nebo a priniesol ho dolu…“

A tak sa nikto nestavia do jednoty s Kristom. Dokonca ani rozhodnutie nasledovať Ježiša alebo prijať ho ako vzor pre svoj život nestačí. Je potrebná Božia iniciatíva, aby sa uskutočnilo skutočné zjednotenie medzi Kristom a nami. Tento Boží akt, ktorý nás zjednocuje s Kristom, sa uskutočňuje vo svätom krste.

V tomto svätom tajomstve sme z Božieho zámeru a z moci Svätého Ducha vštepení do Krista. Zatiaľ čo iba Kristus je Božím dieťaťom od prirodzenosti, krst nás robí znovuzrodenými ako Božie deti na základe adopcie. Toto zbožštenie nie je niečo, na čo máme právo alebo nárok, nie je to niečo, čo môžeme urobiť alebo dosiahnuť sami. Je to dar, milosť, ktorú nám milujúci Boh dáva zadarmo, aby v nás zavŕšil svoj plán. Vďaka tomuto zjednoteniu sme akoby nesení spolu s Kristom v jeho vzťahu s Otcom. Spolu s Adamom sme odumreli hriechu a spolu sme vzkriesení s Kristom (samotné obrady krstu to majú znázorňovať). Dostali sme pomazanie Svätým Duchom, ktoré dostal on, a tento Duch prebýva v nás tak, ako prebýva v Kristovi. Jeho fyzické telo a krv sa mysticky spájajú s našim telom a krvou v Eucharistii, aby sa celá naša prirodzenosť mohla vydať na cestu premenenia, ktorá sa zavŕši až vo večnosti.

Evanjeliá opakovane zdôrazňujú potrebu skutočného včlenenia do Krista skrze krst, myropomazanie a Eucharistiu: „Ak sa niekto nenarodí z vody a Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5); „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Bez tohto skutočného spojenia s Kristom skrze tieto sväté tajomstvá síce môžeme nasledovať Ježiša ako žiaci podľa vzoru svojho učiteľa, ale skutočná premena našej prirodzenosti, obnova podobnosti, nám nebola sprostredkovaná. Naša ľudská prirodzenosť zostáva nedostatočná: menšia, než aká mala byť podľa Božieho zámeru.

To, že sa táto premena začala, je zabezpečené mocou Svätého Ducha. To, že bude pokračovať a dozrievať až do konca, závisí od našej ochoty spolupracovať s Duchom, ktorý nám bol daný. Čím viac v nás Duch nachádza domov, čím viac spolupracujeme so životom, ktorý nám Boh predlžuje, tým viac sme zachytení v Božom živote, premenení na „účastných na Božej prirodzenosti“ (2 Petrov 1, 4).

A tak potrebujeme prijať túto Božiu milosť. Ako zdôrazňuje svätý Maxim Vyznávač, Svätý Duch nás nenúti k zbožšteniu, ale pôsobí na nás len vtedy, ak sme ochotní. Boh nás nepremení proti našej vôli, ale ak po tomto zbožštení túžime a spojíme svoju vôľu s Božou vôľou, potom to v nás Duch uskutoční.

Ak to teda zhrnieme, boli sme stvorení na Boží obraz, a hoci tento obraz bol narušený hriechom, nikdy nebol nestratený. Podobnosť s Bohom v jeho svätosti, ktorá sa stratila, bola obnovená v Kristovi. Táto podoba sa nám odovzdáva, keď sme v krste včlenení do Krista. Opäť, ako na počiatku, sme svätí, lebo máme účasť na Božej podobnosti v Kristovi skrze moc Svätého Ducha.

Zamýšľaní byť spravodliví

Naša podobnosť so Svätým skrze krst nás teraz robí svätými. A podobne ako mnohé „sväté veci“ používané v Cirkvi, napríklad svätená voda, olej, nádoby, ikony alebo rúcha, aj my sme boli oddelení, aby sme slúžili novému účelu. Tak ako bolo pôvodne zamýšľané celé ľudské pokolenie, aj my sme boli vyčlenení, aby sme odrážali Svätého vo stvorení.

Spôsob, akým používame vyššie uvedené sväté veci, odráža ich osobitný účel. Nepoužívame čašu pre bežné nápoje ani svätý stôl pre bufet. Rovnako aj naša ľudská prirodzenosť, ktorá sa raz stala svätou v krste, sa má používať len vhodným spôsobom, spôsobom, ktorý sme už opísali ako spravodlivosť. Pre človeka, ktorého človečenstvo sa stala svätým vďaka zjednoteniu s Kristom, je spravodlivý život jediný, ktorý sa hodí k jeho zbožštenej prirodzenosti.

Morálka pre kresťana je teda záležitosť odpovedania spravodlivým životom na zbožštený dar svätosti, ktorý nám bol daný. Preto svätý Pavol prvým kresťanom neustále pripomínal, že ich spôsob života musí odrážať povahu života, ktorý im bol daný. Keď sa zdalo, že korintská Cirkev je na pokraji rozpadu pre frakcionárstvo svojich členov, Pavol nalieha: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy“ (1 Korinťanom 3, 16 – 17).

V podobnom duchu, keď sa prejavila sexuálna nemravnosť, Pavol odpovedal: „A neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1 Korinťanom 6, 19 – 20). To, čo je posvätené, sa musí používať v záujme spravodlivosti. Všetko ostatné je svätokrádež: znesvätenie niečoho svätého na nesvätý účel.

Skreslené vízie kresťanského života

Počas celých dejín Cirkvi kresťania vedeli, že sú povolaní, aby žili spravodlivo. Ľudia však často zabúdali, prečo boli povolaní k tomuto novému spôsobu života. Namiesto toho, aby ho považovali za jediné použitie vhodné pre svoju novú, zbožštenú prirodzenosť, kresťania často vnímali svoj spôsob života ako správne správanie, ktoré má zodpovedať vonkajšej norme, a nie božskému životu v nich. To viedlo k tomu, čo sa nazýva legalizmus: pokušenie stotožňovať spravodlivosť s prispôsobovaním sa zákonu. Niekedy to viedlo k tomu, že ľudia považovali „dodržiavanie zákona“ za najvyšší prejav ľudskej dobroty. Inokedy to viedlo ľudí k minimalizmu: ochote robiť len to, čo zákon absolútne vyžaduje, pretože to je všetko, čo je „potrebné“. Nedávne zmeny v disciplíne Rímskej cirkvi, ako napríklad stiahnutie pôstu z oblasti zákona, boli pokusom odviesť ľudí od tejto legalistickej mentality.

V dôsledku toho boli ľudia často v pokušení prijať opačný extrém: to, čo niektorí nazývajú „nedbalé agapé“. V tomto pohľade nezáleží na tom, čomu veríte, a dokonca ani na tom, čo robíte. Dôležité je „byť dobrý“ alebo dokonca len „byť úprimný“. Veriť v Boha a dodržiavať Desatoro jednoducho nie je definíciou kresťanstva. Názory ako tieto sú určite veľmi cudzie celej Tradícii Cirkvi, ktorá je zakorenená v Kristovom uistení: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Ján 14, 6).

Oba tieto extrémy sú vzdialené od spirituality našej Cirkvi, ktorá je postavená na učení o zbožštení a obnovení pravého cieľa našej prirodzenosti v Kristovi. Napriek tomu tieto dva extrémy často infikovali náš prístup ku kresťanskému životu. Možno je to preto, lebo nám možno viac vyhovuje súbor pravidiel, podľa ktorých vieme, čo je správne a čo nie, alebo nám viac vyhovuje presvedčenie o vlastnej dobrote než snaha reagovať na posväcujúcu prítomnosť Boha v nás. A tak dodržiavanie súboru pravidiel nie je o nič viac základom spravodlivého kresťanského života, ako by ním bola obyčajná slušnosť alebo „byť dobrým človekom“. Nepotrebovali by sme Krista, keby niečo také bolo čo i len vzdialene postačujúce. To, čo máme v Kristovi, je „nové stvorenie“, človečenstvo, ktoré nás zjednotilo s Božou svätosťou. A tak naším povolaním ako kresťanov nie je len dodržiavať súbor zákonov, nech sú akokoľvek legitímne, „ale ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní“ (1 Pt 1, 15).

Osobná úvaha

Prečo môže byť pre niektorých ľudí ťažké predstaviť si, že Boh v Kristovi úplne prijal našu prirodzenosť a úplne ju zbožštil?

Ako by sa mohlo zmeniť naše správanie, keby sme hlboko a osobne spoznali, že sme Božím chrámom?

Je súčasná americká spoločnosť náchylnejšia na legalizmus alebo na „nedbalé agapé“? Prečo?

Zdroj: Shown to be holy, God with us publications 1990. Preložil o. Ján Krupa.