Ukázať, že sme svätí – Druhá kapitola – Obliecť si Krista
„Skúmaj seba, chudák, ktorý si bol pokrstený v Krista a jeho smrť. Pozri, čo je v smrti, ktorou Kristus zomrel, aby si vedel, či kráčaš v jeho šľapajach. On je bezhriešny a predstavuje sa ako vzor na všetkých cestách, ktorými kráčal. On bol chudobný, ale ty nemôžeš znášať chudobu. On nemal kde hlavu skloniť, ale ty nemôžeš zniesť, že si cudzinec. On znášal svoje rany, ale ty nemôžeš zniesť ani najmenšiu bolesť. On nikdy neodplácal zlým za zlé, ale ty sa nemôžeš dočkať, kým vrátiš zlo. On sa nikdy nesťažoval, keď trpel, ale ty sa sťažuješ, keď musíš trpieť. On dokonca zostal ticho, keď ho niekto ranil, ale ty sa rozčuľuješ, aj keď ti nikto neublížil. On sa pokoril a utešoval tých, ktorí hrešili proti nemu, ale ty vraciaš údery jazykom aj tým, ktorí ťa milujú. On znášal nepríjemnosti s radosťou, a teba rozruší aj tá najmenšia nová nepríjemnosť. On je mierny voči tým, čo upadli do hriechu, ale ty si pyšný, dokonca aj voči tým, ktorí sú väčší od teba. On vydal seba, aby vykúpil tých, ktorý zhrešili proti nemu, ale ty sa nedokážeš obetovať ani za tých, ktorí ťa milujú.“ (Izaiáš Igumen, Homília 22)
Tajomstvo nášho zbožštenia je srdcom celého učenia Cirkvi. Je to Boží zámer pre ľudstvo od počiatku. Je to cieľ Kristovho príchodu, aby nás obnovil podľa pôvodného plánu. Je to dôvod svätých tajomstiev, ktoré sa snažia premeniť nás na účastníkov na božskom živote. Jeho naplnenie je cieľom, o ktorý sa usilujeme, pretože sme povolaní k tomu, aby sme boli úplne premenení Kristovým svetlom v budúcom kráľovstve.
V tomto kráčame po stopách Krista, v ktorom je podoba Otcovi úplná. Zatiaľ čo on je Božím Synom od prirodzenosti, nám bolo dané synovstvo ako dar z Božieho rozhodnutia alebo adopciou. A okrem toho, zatiaľ čo Kristus je vo svojom človečenstve dokonale a úplne zbožštený svojím úplným zjednotením s Otcom, naše premenenie sa ešte len začína semienkom, ktoré bolo do nás zasiate pri našom krste. Týmto mystickým začlenením do Krista sme dostali účasť na jeho živote, aby sme sa stali podielnikmi Božej prirodzenosti.
Toto Otcovia mysleli pod „napodobňovaním Krista“. Obnovenie Božej podoby v nás je podľa vzoru, akým je Kristovo človečenstvo na podobu Otca. Tak ako je padlý Adam predobrazom nášho porušeného človečenstva, Kristus je vzorom našej obnovenej prirodzenosti, „stvorenej pre veriacich ako autentický vzor cnostného a božského života“ (sv. Maxim Vyznávač, Asketická kniha). A krstom sme sa stali živými ikonami Kristovej zbožštenej ľudskej prirodzenosti.
Keď sme znovuzrodení vo vodách krstu, podobáme sa deťom v božskom živote. Jednodňové nemluvňatá majú všetky prvky plne rozvinutej ľudskej prirodzenosti, no majú ich v miniatúrnej podobe alebo dokonca len v možnosti. Tieto batoľatá musia prejsť mnohými stupňami rastu, aby dozreli všetky tieto aspekty ich bytosti. Rovnako aj čerstvo osvietení kresťania majú všetko, čo im môže dať účasť na Božom živote, a predsa aj oni musia v tomto živote rásť v múdrosti, veku a milosti, aby rozkvitli do plnosti premenenia.
Ako sme videli, svätosť prirodzenosti a spravodlivosť správania sú úzko prepojené. Svätý predmet, ktorý bol použitý neprávom, bol znesvätený. A tak aj naše sviatostné podieľanie sa na Kristovej svätosti a naša liturgická účasť na jeho živote, smrti a zmŕtvychvstaní sa musí spájať s vedomým napodobňovaním jeho spravodlivosti. „Napodobňujte Boha ako milované deti,“ radí svätý Pavol (Efezanom 5, 1), lebo deti prirodzene dozrievajú napodobňovaním toho, ktorý im dal život. Vytváraním svojej reči a konania podľa vzoru svojich rodičov si deti postupne osvojujú vzory správania dospelých. Podobne aj veriaci môžu rásť v podobe Bohu len napodobňovaním Pána Ježiša. My, ktorí sme boli pokrstení v Krista, ktorý obnovil v nás Božiu podobu, sa musíme naučiť aj jeho cestu spravodlivosti, aby v nás dozrela táto podoba.
Svedectvo Svätého písma
Prvé miesto, kde môžeme hľadať Kristovu cestu spravodlivosti, je jeho vlastný život v evanjeliách. Svätý Ján Klimak hovorí: „Kresťanom je ten, kto napodobňuje Krista v
myšlienkach, slovách a skutkoch, nakoľko je to pre človeka možné, pričom správne a bezúhonne verí vo Svätú Trojicu” (Rebrík výstupu k Bohu, krok 1, 4). My, ktorí sme boli učinení ikonami Kristovho zbožšteného človečenstva, sa preto musíme snažiť zobrazovať aj jeho spôsob života.
Keď hovoríme, že Kristus je náš vzor, nemyslíme tým, že máme identicky kopírovať jeho činy: čakať, kým budeme mať tridsať rokov, aby sme sa dali pokrstiť, štyridsať dní sa postiť na púšti, tri roky chodiť po vidieku a venovať sa pri tom kázaniu a vyučovaniu. Ako naznačil svätý Gregor Teológ, Kristov život, o ktorom rozprávajú evanjeliá, je pre nás skôr vzorom alebo normou než receptom, ktorý by sme mali nasledovať. Hodnoty, ktoré Kristus uplatňoval vo svojom živote a učil svojich učeníkov, sú rovnako platné aj pre nás, hoci budú uskutočňované výrazne odlišnými spôsobmi.
Ďalší vhľad do Pánovej cesty spravodlivosti môžeme získať, ak sa zamyslíme nad božskými cnosťami, o ktorých nám apoštoli hovoria, že ich v srdci veriaceho oživuje Duch, ktorý v ňom prebýva. Sú to vlastnosti samotného Slova, ktoré rozvíjajú tí, ktorí
žijú podľa Ducha a nasledujú jeho vedenie: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Galaťanom 5, 22 – 23). Tu vidno, že kresťan sa charakterom pripodobňuje Kristovi tým, že sa nechá viesť Svätým Duchom tak, ako bol Svätým Duchom vedený Kristus.
Vo Svätom písme sa nachádza množstvo ďalších pasáží, ktoré poukazujú na aspekty podoby Bohu, ktoré by mal odrážať charakter a správanie veriaceho. Vidíme ich znázornené v Kristovom živote a uvedené v náuke, ktorú dal svojim učeníkom a prostredníctvom nich aj nám. Nižšie sú uvedené niektoré z hlavných spôsobov, ktorými môžeme rozvíjať podobu, ktorá v nás bola obnovená krstom.
1. Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja:
Ježiš vo svojom živote kladie na prvé miesto svojho Otca a povoláva nás, aby sme robili to isté: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Matúš 6, 33). Sme teda povolaní obetovať mu celé naše srdce v bohoslužbe, a to tak v zhromaždeniach veriacich, ako aj vo svojom vlastnom vnútornom chráme. Klásť Boha na prvé miesto v našom živote zahŕňa aj podriaďovanie nášho úsudku jeho cestám, ako ich spoznávame v Tradícii prostredníctvom Svätého Ducha. Zároveň potrebujeme dať mu k dispozícii všetky naše sily a zdroje, či už ide o náš čas a schopnosti, alebo o naše materiálne vlastníctvo, pretože „kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6, 21).
2. Ako i my odpúšťame svojim vinníkom
Druhý spôsob, ako napodobňovať Krista, a vskutku samotného Otca, je prejavovať odpustenie, keď nám niekto ubližuje. Boh nám všetko odpustil v Kristovi, ako milujúci otec, ktorý prehliadol previnenia svojho márnotratného syna. Obraz Krista, ktorý z kríža odpúšťa svojim trýzniteľom, zostáva v tomto smere štandardom obnoveného človečenstva.
Kristus učil svojich učeníkov, aby robili to isté. Naša ochota odpustiť je podmienkou pre odpustenie nám a pre prijateľnosť našej bohoslužby pre Boha. Ako povedal Pán: „Keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy“ (Mk 11, 25 – 26).
Túto myšlienku opakujeme neustále, keď recitujeme Pánovu modlitbu. Napriek tomu často prechovávame zatrpknutosť a pestujeme neodpustenie. Dokonca ani len nedokážeme túžiť po Božom odpustení, pretože „vieme“, že máme pravdu. Práve s povedomím o tejto vlastnosti nášho porušeného človečenstva často prosíme o vzájomné odpustenie pri našich bohoslužbách.
Osobná úvaha
Ako môže kladenie si otázky „Čo by v tejto situácii urobil Ježiš?“ ovplyvniť tvoje konanie v práci?
Porozmýšľaj o niekom, o kom si myslíš, že vo svojom živote kladie Boha na prvé miesto. Čo ťa vedie k presvedčeniu, že je to tak?
Prečo je podľa teba také ťažké odpustiť krivdy, ktoré nám boli spôsobené, a ľahké odpustiť krivdy, ktoré boli spôsobené druhým?
3. Milujte tak, ako som ja miloval vás:
Tretím spôsobom napodobňovania Krista je odpovedať na jeho príkaz milovať. On opakoval a prekonal židovskú tradíciu tým, že reštartoval negatívne prikázania Desatora v pozitívnej podobe. Potom prekonal dokonca aj toto vyjadrenie, keď povedal: „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Ján 15, 12). Vydal sa za nás tak úplne, ako by sa to nikdy nepodarilo žiadnemu človeku. Jeho služba bola neustálou starostlivosťou: o druhých, pričom čas si vyhradzoval len na modlitbu. A keď sa okolnosti sprisahali, aby ho pripravili o život, dal aj ten.
Aj keď nie je vôbec prehnané predstaviť si, že jedného dňa budeme môcť obetovať svoj život za druhého, bežnejším spôsobom, ako reagovať na toto prikázanie, je dať sa do služby druhým, najmä našim bratom a sestrám v Cirkvi. Tí, ktorí neustále uprednostňujú svoje vlastné potreby pred potrebami blížneho, by len ťažko preukázali, že napodobňujú Krista.
Pán nás ďalej žiada, aby sme milovali nielen tých, ktorí našu lásku opätujú, ale aj tých, ktorí ju neopätujú alebo odmietajú (porov. Matúš 5, 38 – 48). Tým, ako hovorí Pán, najviac preukazujeme, že Boh je náš Otec. On totiž zo svojej lásky k človeku žehná rovnako spravodlivých aj nespravodlivých.
4. Nenechať sa obsluhovať, ale slúžiť
Konkrétnym vzorom lásky, ktorý Kristus poskytol pri Poslednej večeri, bol vzor sluhu, ktorý umýva nohy druhým (porov. Ján 13, 1 – 17). Učiteľ sa ponížil, aby vykonal úlohu, ktorú zvyčajne vykonávajú sluhovia, aby sme videli, že ho máme napodobňovať slúžením tým, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom pod nami alebo menej ako my. „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Ján 13, 15).
Cirkev vždy vnímala toto prikázanie ako zvlášť určené tým, ktorí sú vo vedúcich pozíciách, či už v rodine, v Cirkvi alebo vo svete. „V pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“ (Filipanom 2, 3 – 5). Symbolicky sa to predstavuje každoročne na Veľký štvrtok, keď biskup umýva nohy svojim duchovným. Žije sa to vždy, keď sa ktokoľvek z nás dá k dispozícii tým, ktorí by za riadnych okolností slúžili nám.
5. Každý deň vezmi svoj kríž
Ďalší spôsob napodobňovania Krista, ku ktorému sú veriaci tradične pobádaní, je trpezlivo znášať akékoľvek utrpenie, ktoré ich môže postretnúť. Kristus reagoval na nespravodlivé prenasledovanie spôsobom, ktorý je úplne v rozpore s inštinktmi „starého človeka“. Nevzpieral sa okolnostiam a nedovoľoval im, aby zmenili jeho spôsob správania. Dôveroval Bohu a Otcovu prítomnosť považoval za významnejšiu a trvalejšiu než ťažkosti, ktoré bol nútený znášať. V tom je pre nás vzorom, ako čeliť ťažkostiam.
Aj keď máme väčšiu tendenciu búriť sa proti udalostiam alebo osobám, ktoré nám spôsobujú utrpenie, vzor, ktorý máme za takýchto okolností nasledovať, je jednoznačne nový: „Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach“ (1 Petrov 2, 21).
Cena učeníctva
Všetky tieto evanjeliové príkazy sú v rozpore s porušenosťou v nás. Sme náchylnejší klásť seba na prvé miesto, chcieť, aby nám slúžili, byť zatrpknutí, trpko sa sťažovať v utrpení. A tak nahrádzanie hriechu a smrti svetlom a životom môže byť veľmi bolestivé, únavné a nákladné. A predsa pre tých, ktorí v krste dosiahli dar svätosti a sú povolaní prejavovať túto svätosť životom podľa Pánových ustanovení, existuje iná cesta. „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Matúš 5, 48).
Nie bezdôvodne je aj tento proces spojený s krížom. Cenou učeníctva je práve dobrovoľné prijatie kríža a námaha kráčať pod jeho ťarchou za Kristom. Toto učeníctvo môže znamenať smrť, a to aj v dnešnej dobe: ak nie úplnú fyzickú smrť, tak určite trvalú smrť vo forme osobného umŕtvovania, sebadisciplíny a sebazapierania. A preto sa v našej Tradícii za paralelu mučeníctva, ktoré spočíva v položení vlastného života za Krista, považuje samo-zvolené mučeníctvo v mníšstve a neskôr aj „znášanie strastí“, totiž akceptácia utrpenia bez odporu.
Odmenenie blaženosťou
Keď apoštol Peter uvažoval o cene nasledovania tohto nového spôsobu života, spýtal sa Ježiša, že čo môžu očakávať tí, ktorí ho nasledujú. Pán mu odpovedal, že ten, kto si nanovo usporiada svoj spôsob života podľa jeho predpisov, „dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života“ (Matúš 19, 29).
Aj my, ktorí sa snažíme napodobňovať Pánovu cestu spravodlivosti, môžeme očakávať dvojakú odmenu. Prvou je podľa Svätého písma formovanie nového charakteru v našom vnútri podľa Božej podoby. Keď dovolíme, aby sa náš život vytváral podľa Kristovho vzoru, najskôr zistíme, že prinášame to, čo svätý Pavol nazýva „ovocím Ducha“ (Galaťanom 5, 22). Náš charakter a postoje sa pretvárajú nasledovaním pokynov Ducha, takže postupne rozvíjame „Kristovo zmýšľanie“. Odhodlané praktizovanie Pánovej cesty v nás plodí ducha lásky, pokoja a radosti v nasledovaní Krista. Obrátenie v našom spôsobe správania tak povedie k premene našich dispozícií a postojov, čím sa rozvinie skutočná „podoba“ Bohu.
Ako pri každom pestovateľskom úsilí, ani toto ovocie nevznikne zo dňa na deň, ale po dlhej a trpezlivej starostlivosti. A nemali by sme očakávať, že toto ovocie vypestujeme vlastnými silami. Kristus nám hovorí, že ako vzor a spolupracovník stojí pri tých, ktorí sa snažia nasledovať jeho cestu (porov. Matúš 11, 29 – 30). Kristus nám ukazuje, ako prinášať toto ovocie tak, že to robí on sám a tým odľahčuje naše úsilie. A ubezpečuje nás, že ak budeme pracovať spolu s ním a nasledovať vedenie Ducha, ktorý je v nás, staneme sa takými ľuďmi, ktorí budú túto Božiu prítomnosť odrážať ľuďom okolo nás.
Druhou časťou prisľúbenia je večný život. Tí, ktorí hľadajú Božie kráľovstvo namiesto budovania vlastného, zdedia nebeské kráľovstvo. Tí, ktorí trpezlivo znášajú utrpenie alebo prenasledovanie, budú potešení: Tí, ktorí horlivo pracujú pre spravodlivosť, budú uspokojení. Tieto Kristove prisľúbenia, ktoré nazývame blahoslavenstvami (Matúš 5, 3 – 12), nám pripomínajú, že naplnenie, ktoré pochádza z nasledovania Krista, siaha za hranice formovania nášho charakteru v tomto živote. Naša premena bude pokračovať aj v ďalšom živote, keď sa budeme čoraz viac podobať tomu, ktorý nám zo svojej lásky k človeku dal účasť na svojej prirodzenosti.
Osobná úvaha
Prečo sa podľa teba Kristus rozhodol umyť nohy svojim učeníkom ako symbol toho, ako sa máme navzájom milovať?
Kríž je symbolom našej ochoty prijať utrpenie, a nie ho spôsobovať. Sú v tvojom živote nejaké okolnosti, ktoré zodpovedajú tejto definícii kríža?
Prečo nie je možné napodobňovať Krista bez toho, aby sme sa usilovali o premenu nášho charakteru?
Zdroj: Shown to be holy, God with us publications 1990. Preložil o. Ján Krupa.
Ukázať, že sme svätí: Tretia kapitola – Minúť cieľUkázať, že sme svätí – Prvá kapitola – Povolanie k svätosti
