Ukázať, že sme svätí

Ukázať, že sme svätí: Tretia kapitola – Minúť cieľ

od autora: Ján Krupa · 19 júla, 2024

Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo

a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.

Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.

Vedomý som si svojej neprávosti

a svoj hriech mám stále pred sebou.

Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil

a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé,

aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku

a nestranný vo svojom súde.

Naozaj som sa v neprávosti narodil

a hriešneho ma počala moja mať.

Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom

a v samote mi múdrosť zjavuješ.

Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý;

umy ma a budem belší ako sneh. (Ž 50, 2 – 9)

Božím plánom pre nás je, aby sme odrážali Boží obraz a podobu vo stvorení. Keďže pre pád sme neschopní to robiť, hľadíme na Krista ako na vzor pre pravé človečenstvo na Boží obraz. Dosahujeme zjednotenie s Kristom v krste a pokúšame sa žiť túto jednotu modelovaním našich životov podľa Kristovho života. Jedine Kristus, ktorý je obrazom Otca, je dokonalosťou Božieho plánu pre nás, pretože samotné človečenstvo je porušené, poznačené hriechom.

Anglické slovo sin (hriech) predstavuje stav, ktorý je v protiklade k Božej podobe, ako je smrť v protiklade k životu, tma v protiklade k svetlu alebo choroba v protiklade k zdraviu. Hoci Sväté písmo používa na opis tohto stavu viacero obrazov, napríklad smrť, bezprávie, odklon alebo nenávisť, hlavným slovom, ktoré sa v Biblii používa na opis tohto stavu, je hamartia, grécke slovo, ktoré znamená „minúť cieľ“, zlyhať. Hriech teda nikdy nemožno chápať len ako vákuum, absenciu nejakého očakávaného dobra, ale označuje pád, rozpad, skazu. Šíp vystrelený na cieľ sa jednoducho nezastaví, ak minie svoj cieľ, ale ide mimo neho a môže sa stratiť alebo spôsobiť škodu.

Hriech nás vzďaľuje od nášho účelu odrážať Boha a takto spôsobuje základné skreslenie našej prirodzenosti. Ako poznamenáva svätý Maxim Vyznávač: „Keď sa nám nedarí dosiahnuť dobro pohybom a poriadkom, ktorý je v súlade s našou prirodzenosťou, sme prenesení do iracionálneho, všeobjímajúceho a neskutočného stavu neexistencie, ktorý je v rozpore s prirodzenosťou.“

Hriech teda nepredstavuje jednoduchý nedostatok cnostnosti u jednotlivca, ako napríklad prázdny pohár. Skôr znamená porušenie jeho schopnosti plniť svoj účel, ako napríklad prasklina na pohári.

Človečenstvo bolo stvorené na Boží obraz a podobu, a aby naplnilo svoju prirodzenosť – aby bolo svojím pravým ja –, musí odrážať Božiu svätosť a spravodlivosť. Keď to prestane robiť, je stratené. Roztrhnutý balón sa nedá nafúknuť vzduchom, a tak stratil svoju pravú identitu. Môže vyzerať ako balón, ale keďže nemôže plniť svoj účel, už to nie je skutočný balón. Takým sa len zdá byť. Keď ľudia vo svojich životoch nezobrazujú Božiu spravodlivosť, prestávajú byť skutočnými osobami, pretože ich samotná prirodzenosť je zmarená.

Ľudí, ktorí hrešia, môžeme prirovnať k šípu, ktorý sa snaží určiť si svoj vlastný smer namiesto toho, aby sa spoliehal na smer, ktorý určil lukostrelec. Snažia sa byť sami sebou a určovať svoju vlastnú pravdu. Toto trvanie na svojej individualite je však samo o sebe neschopnosťou uvedomiť si, že sa nenapĺňajú stanovovaním si vlastných cieľov a vytváraním si vlastného sveta, ale žitím svojej pravej prirodzenosti na Boží obraz, ako sa táto pravá prirodzenosť teraz odráža v Kristovi. Hriech teda ničí naše človečenstvo v samotnom akte „snahy byť sám sebou“.

Prvotný hriech

Prvoobrazom hriechu v Biblii je prvý zo všetkých hriechov, pád Adama a Evy. Túto dvojicu Boh varuje, aby nejedli zo „stromu poznania dobra a zla“ (Gn 2, 17): určite im to spôsobí, že zomrú. Tento príkaz možno prirovnať k značke na plote okolo generátora vysokého napätia: „Nevstupujte! Nebezpečenstvo! Nedotýkajte sa!“ Pánov príkaz nebol svojvoľnou skúškou Adama a Evy, ale užitočným a láskyplným varovaním: „Ak sa pokúsite nájsť pochopenie dobra a zla tým, že zjete toto ovocie, zničí vás to.“ Keď pokúšajúci had prvýkrát prehovorí k Eve, naznačuje to, že Boh klame človeka a zámerne ho drží v nevedomosti. A tak prvým aspektom hriechu je pocit, že Bohu nemožno dôverovať, že Všemohúci je klamár.

Eva začne prehodnocovať situáciu. Dôjde k záveru, že poznanie dobra a zla by bolo naozaj užitočné a že ovocie je lákavé a pravdepodobne aj uspokojujúce. A tak ho zje (ale všimnite si, že sa nič nestane!). Potom vezme trochu Adamovi a on zje a objavia sa prvé rozoznateľné účinky hriechu. Otvoria sa im oči a uvedomia si, že sú zraniteľní. Pristúpia k tomu, aby si vytvorili obranu proti sebe navzájom a potom sa ukryli pred Bohom. Ako to vnímal svätý Bazil Veľký: „Človek, dúfajúc vo viac, než mal, a bezhlavo bežiac k tomu, čo nebol schopný prijať, stratil to, čo bol schopný udržať.“

Keď Boh konfrontuje tento pár, manifestuje sa rastúca skazenosť hriechu. Adam obviňuje z tejto situácie Boha aj Evu („žena, ktorú si mi dal“), zatiaľ čo Eva obviňuje hada. Posledným štádiom hriechu je hľadanie viny, obviňovanie a sebaospravedlňovanie slabými zdôvodneniami. Tak to bolo a tak to stále je. Prvé zlyhanie (v tomto prípade Evino nedôverovanie Bohu) vedie k množstvu ďalších odchýlok. Prvý hriech otvára dvere ďalším a tieto ďalšie zlá – ako rastúca lavína – čoskoro strhnú jednotlivca do záhuby.

Keď sa automobil riadne pohybuje po ceste, plní svoj skutočný účel. Ak vodič stratí kontrolu nad vozidlom, vozidlo sa začne chaoticky otáčať a spôsobuje čoraz väčšie škody a zničenie sebe aj ostatným. A takto aj hriech jednotlivca plodí ďalšie hriechy a tento vývoj prebieha podľa akéhosi vzoru, pričom jeho závažnosť a zloba rastie s tým, ako sa dotýka hlbších úrovní nášho bytia.

Rovnako sa ľudstvo začalo vymykať spod kontroly prvotným hriechom. Výsledkom bola reťazová reakcia hriechu, ktorú ilustruje zavraždenie Ábela jeho vlastným bratom, Lamechova pomstychtivosť, pýcha Babylončanov a pomery okolo veľkej potopy (porov. Gn 4 – 11). Dejiny ľudstva sú skutočne dejinami hriechu, s veľkou výnimkou Krista, „ktorý jediný je bez hriechu, jeho spravodlivosť je večná a jeho slovo je pravda“ (Pohrebná bohoslužba). Jedine zjednotenie s Kristom zastaví vládu hriechu nad nami a umoží nám vyslobodiť sa zo zovretia hriechom.

Nasledovať Krista alebo sa vyhýbať hriechu?

Keďže veľkou výzvou pre kresťanov je obliecť si Kristovo zmýšľanie – zvnútorniť si Pánov postoj a rozpoloženie –, aby sme mohli prežívať sviatostné zjednotenie s ním, kresťanská spiritualita sa zameriava na stále sa zlepšujúci stav duše. Preto sa kresťanský život nazýva snahou o dokonalosť. Keď však kresťanská cirkev prešla z počiatočného štádia svojej existencie ako vyberaného spoločenstva na okraji spoločnosti k spoločensky akceptovanej súčasti občianskeho života, došlo k veľkému posunu v postoji nových príslušníkov Cirkvi.

Tí, ktorí sa usilovali o dokonalosť, sa často utiahli do púšte alebo na nejaké osamelé miesto, aby našli Boha v modlitbe a prísnej asketickej disciplíne. Toto viedlo k vzniku toho, čo dnes nazývame mníšstvo.

Ale ostatní, v rastúcom počte, sa usilovali o členstvo v Cirkvi bez rovnakej intenzity. Chceli byť súčasťou Božieho kráľovstva a zároveň vytvoriť spolužitie so svetom. A tak sa snažili poznať minimum kresťanskej praxe: čo je absolútne nevyhnutné robiť alebo čomu sa vyhýbať, aby si zachovali dobré postavenie v Cirkvi. Boli napísané knihy nazývané penitenciáre, ktoré podrobne opisovali rôzne previnenia proti Božiemu zákonu a predpisovali pokánie vhodné pre týchto odpadlíkov. Tak vznikla predstava, že človek je dobrým kresťanom, ak sa vyhýba skutkom, ktoré sú zakázané v týchto penitenciároch. Táto tendencia, nazývaná minimalizmus, zostáva trvalým nebezpečenstvom pre napodobňovanie Krista, pretože, ako sme videli, kresťanský život nie je otázkou vyhýbania sa určitým skutkom, ale obnovenia Božej podoby v nás. A tak paradox minimalizmu spočíva v tomto: ak sa budeme snažiť len dodržiavať zákon a nič viac, nepodarí sa nám dodržiavať skutočný zákon, že máme nasledovať Krista.

Kresťan, ktorý si váži svoje zjednotenie s Bohom v Kristovi, zachováva prikázania nie preto, že sú zákonom, ale preto, že odrážajú skutočnosť, ako ju vidí Ten, ktorý ich dal. Dodržiavanie prikázaní sa stáva spôsobom zjednocovania sa s mysľou a srdcom Pána a stávania sa jedno vo vôli s Pánom.

Grécki Otcovia uprednostňovali skôr medicínsky než právny prístup. Duchovné blaho vnímali ako celistvosť, spôsob, akí máme byť, a hriech ako chorobu. V rámci tejto vízie zdôrazňovali, že hriechy nie sú izolované činy, ale vzájomne súvisia, pričom hriešne správanie často slúži ako symptóm závažnejších postojov. V rámci tohto lekárskeho modelu kresťanského rastu môžeme ľahšie pochopiť potrebu pokračovať v pokroku, pokračovať v napredovaní. Ten, kto sa snaží byť zdravý, sa nielen vyhýba chorobám, ale aj sa usiluje o rozvoj tela správnou výživou, cvičením a sebadisciplínou, zabezpečením dostatočného spánku, správneho oblečenia atď.

Rozlišovanie hriechov

Sväté písmo učí, že v živote každého človeka je základný prúd hriechu, „veď všetci zhrešili, chýba im Božia sláva“ (Rim 3,23). Sväté písmo zároveň učí, že v hriechoch sú rozdiely. „Každá neprávosť je hriechom, ale je aj hriech, ktorý nevedie k smrti“ (1 Jn 5, 17). Môžeme vystreliť šíp tak ďaleko od smeru, že sa stratí v lese za terčom; alebo sa môže zastaviť v blízkosti terča, kde ho môžeme ľahko získať späť a skúsiť to znova. Napriek tomu sme v oboch prípadoch mimo cieľa.

Pri rozlišovaní týchto druhov hriechov Západná cirkev uprednostňuje rozlišovanie smrteľných a všedných hriechov. Aby sme si požičali obraz zo žalmov, každý hriech je schádzaním zo svahu. Ak schádzame alebo padáme tak rýchlo, že vzťah s Bohom sa pretrhne, ide o smrteľný hriech. Všedný hriech je pomalšie schádzanie alebo odlúčenie, ktoré nie je také vzdialené.

Východné cirkvi používajú iný druh rozlišovania: medzi hriechmi a priestupkami.

Za hriech sa považuje zlý skutok spáchaný dobrovoľne a s poznaním. Priestupok je konanie, ktoré môže byť objektívne rovnako zlé, ale je spáchané neúmyselne alebo z nevedomosti. Práve toto rozlišovanie sa používa v mnohých liturgických modlitbách. V božskej liturgii sa modlíme: „Zmiluj sa nado mnou a odpusť mi moje priestupky: úmyselné i neúmyselné, spáchané slovom a skutkom, vedome alebo nevedome…“ Teda úmyselne niekoho uraziť alebo zlomyseľne zničiť jeho majetok je hriech. Raniť niekoho neúmyselne alebo omylom rozbiť obľúbenú vec je priestupok. Druhá osoba je zranená, ale neúmyselne. V oboch prípadoch bol Boží obraz v nás poškriabaný a znetvorený, ale hriechy spáchané so zlým úmyslom sú pre náš duchovný stav jednoznačne závažnejšie než tie, ktoré boli spáchané zo slabosti alebo z nevedomosti.

Minimalizmus by sa uspokojil s tým, že by sa vyhol závažnejšiemu previneniu vo východnom alebo západnom systéme, zatiaľ čo by ignoroval menej závažné: „To je len všedný hriech“ alebo „Nechcel som to urobiť, takže je to len priestupok“. Avšak človek, ktorý to myslí s prehlbovaním vzťahu s Bohom vážne, sa zaoberá všetkým, čo tento vzťah ovplyvňuje alebo spôsobuje ochladzovanie lásky.

Osobná úvaha

Vyššie uvedený citát svätého Maxima opisuje hriech ako iracionálny, neskutočný a v rozpore s prirodzenosťou. Takto sa pociťuje hriech? Prečo? Prečo nie?

Aká je tvoja reakcia na tvrdenie, že „prvým aspektom hriechu je, že Bohu nemožno dôverovať“?

Ktorý prístup sa ti zdá byť viac v súlade s tvojou vlastnou skúsenosťou: Rozlišovanie medzi smrteľnými a všednými hriechmi alebo rozlišovanie medzi hriechmi a priestupkami?

Ďalšie znaky porušenosti v nás

Okrem kontrastu hriechov a priestupkov východní Otcovia často poukazovali na ďalší rozmer starého človeka v nás. Prítomnosť zla môžeme rozpoznať v konkrétnych prípadoch nesprávneho konania. Avšak postoje a zlozvyky, ktoré sú základom nášho konania, môžu byť ešte významnejšie. Keď sa snažíme obliecť si Kristovo zmýšľanie, musíme Kristovmu zmýšľaniu prispôsobiť naše postoje, ktoré ovplyvňujú myslenie, cítenie a konanie. Toto si zasa vyžaduje, aby sme sa zaoberali postojmi a túžbami starého človeka v nás.

Otcovia vyjadrili toto presvedčenie v koncepcii ôsmich základných zlých túžob alebo smrteľných nerestí. Tieto sklony, často nazývané vášne, sú nezriadenými sklonmi v nás, ktoré sú výsledkom moci hriechu vo svete. Samotné vášne nie sú hriechom, ale podnetmi k hriešnemu správaniu, s ktorými sa denne stretávame. Hriechy sú vykonané vášne, výsledok toho, že vášňam v nás sme dovolili riadiť naše konanie. Avšak Kristov nasledovník je povolaný ovládať vášne tak, aby výsledkom nebolo hriešne konanie. „Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam“ (Rim 6, 12).

Hoci každý hriešny čin alebo túžba má pôvod v počiatočnom nedostatku dôvery v Stvoriteľov plán, stále existuje určitá „hierarchia“, ktorú možno rozlíšiť podľa toho, ktorý aspekt našej prirodzenosti je postihnutý. Zatiaľ čo mnohí kresťania prijali chápanie gréckych filozofov, podľa ktorých sa ľudská osoba skladá z tela a duše, mnohí východní asketickí Otcovia vnímali ľudskú prirodzenosť z inej perspektívy. Nasledovali svätého Pavla, ktorý sa modlil: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus“ (1 Sol 5, 23). Podobne ako on vnímali ľudskú osobu ako osobu, ktorá má fyzický rozmer, prirodzenú, vnútornú vitalitu (dušu alebo myseľ) a najhlbšie „ja“, kde prebýva Svätý Duch. Smrteľné neresti sú vnímané ako útoky na jeden alebo druhý z týchto aspektov.

Začíname na fyzickej a materiálnej úrovni obžerstvom a smilstvom. V týchto nerestiach sa naše prirodzené potreby výživy a sebazáchovy stávajú samoúčelnými, a nie podpornými prostriedkami, ktoré by nám umožnili naplniť náš skutočný účel. Ovládajú nás a končia ako „vášne“, príčiny úzkosti a najväčšej bolesti. Niektorých ľudí šokuje, keď sa dozvedia, že grécki Otcovia ich považovali za najzákladnejšie zo smrteľných nerestí, pretože majú korene v materiálnej stránke našej prirodzenosti. Ak však tieto pudy nedostaneme pod kontrolu, nemôže nastať duchovný pokrok. Preto je pôst nevyhnutný pre duchovný rast každého človeka a preto intenzívny pôst a sexuálna zdržanlivosť boli vždy charakteristickými znakmi mníšskeho hnutia.

Odtiaľ sa presunieme na úroveň mysle a dostaneme sa do kategórie psychologických vášní: chamtivosť, depresia alebo melanchólia, hnev a skľúčenosť. Tento posledný postoj (po grécky akkidia) sa vzťahuje na to, čo by sme mohli nazvať duchovnou nudou: strata záujmu o zápas, aby sme boli čoraz viac ako Kristus. Tento zlozvyk, ktorý sa medzi svätými na púšti nazýval „poludňajší diabol“, by sme dnes mohli vnímať ako druh duchovnej krízy stredného veku, ktorá odvádza veriacich od úlohy prehlbovať svoj duchovný rast.

Z mysle prechádzame na úroveň ducha s túžbami po márnivosti a pýche. Túžbu byť uznávaný pre svoje dary, a najmä pre svoju duchovnú vyspelosť, Otcovia nazývali márnomyseľnosť. Človek môže prednášať svoje modlitby veľmi verejne alebo nápadne, aby upútal pozornosť, alebo neustále „vydávať svedectvá“ o svojich duchovných skúsenostiach. Čím významnejšia je nejaká osoba v živote Cirkvi, tým je náchylnejšia na márnivosť: „Určite ma požiadajú o radu, či aby som viedol farskú radu, či aby som bol biskupom.“ Je to opak cesty, ktorú určil Pán: potajomky dávať almužny, modliť sa a postiť, „a tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 18).

Pýcha sa nazýva démonickým hriechom, pretože je to najvyšší stupeň skazenosti: úplná dôvera vo vlastné sily bez odkazu na Boha. Svetský model pýchy úplne odmieta Boha. Ľudia sa realizujú, chvália sa svojou slobodou a autonómiou. V náboženskom modeli sa človek považuje za nadradeného nad ostatnými alebo svoje vlastné úsilie za zdroj svojej cnosti či svätosti. Podobne ako v prípade farizeja v Kristovom príbehu (Lk 18, 9 – 14) je Boh kopilotom, ktorý k ceste prispieva len málo. V oboch prípadoch už nevidíme, že sme znetvorení. Náš sebaklam je úplný a sme zaslepení ilúziou, ktorá nás láka do jamy.

Pokušenie a hriech

Tieto vášne sú na tom či onom stupni spoločné pre každého. Avšak nie každý sa dopúšťa každého hriechu, ktorý vášne môžu podnietiť. Čo sa v nás deje, že sa v nás odštartuje vášeň a vyústi do hriechu? Mnohí autori v Tradícii tento proces opísali v rôznych detailoch. Všetci sa zhodujú v tom, že tento proces sa začína pokušením, provokáciou alebo prvým postrkom k hriechu, ku ktorému sme všetci náchylní.

K pokušeniu dochádza vtedy, keď sa vonkajšia príčina nejakým spôsobom spojí s vášňou v nás a vynesie ju na úroveň vedomia. Vidíme nejaké „zakázané ovocie“, ktoré považujeme za príťažlivé, a sme k nemu priťahovaní. Pokušenie samo osebe nie je hriešne. Pokušenie je nevyhnutným dôsledkom toho oslabenia našej ľudskej prirodzenosti, ktoré pochádza z pádu. Už sa na veci nepozeráme Božími očami, a tak naša predstava o tom, čo je pre nás dobré, je často nerealistická.

Mnohí Otcovia uznávali, že dokonca aj pokušenie je oblasťou, v ktorej možno nájsť Boha. Svätý Pavol zdôrazňoval: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). A Otcovia nevnímali pokušenie ako výnimku z tohto pravidla. Keď prežívame pokušenie, môže nás priviesť k obnovenému povedomiu o vlastných slabostiach a závislosti od Boha, ktorý jediný je dobrý a spravodlivý. Znovu vidíme, že jedine Boh je Boh a že bez Boha sme bezmocní voči hriechu.

Mnohí Otcovia poznamenávajú, že keď sa objaví pokušenie, naša myseľ sa zatemní a naruší. Pokušenie nás môže lákať alebo nás desí, ale v každom prípade sme s ním konfrontovaní. Musíme sa rozhodnúť. Predpokladajme, že niekto nechá bez dozoru vypuklú peňaženku. Prejdú okolo nej tri osoby. Jedna je v pokušení pomôcť si obsahom, ale premôže pokušenie. Druhá nie je vôbec v pokušení: nikdy by jej to ani len na um nezišlo. Tretia osoba je v pokušení a peniaze si vezme. Zhrešila len tretia osoba, ale dve z troch osôb museli zápasiť s pokušením. Obe zažili toto zatemnenie mysle. Následne sa ich cesty rozišli.

Ďalšia úroveň pokušenia nastáva vtedy, keď človek dovolí pokušeniu, aby zostalo v jeho mysli bez toho, aby ho odmietol. Môže fantazírovať o tom, aká dobrá je príčina pokušenia, alebo aspoň aký dobrý je to pocit. Stále ešte neprivolil pokušeniu, ale ani ho neodmietol. Jednoducho odkladá voľbu. Konať takto však znamená zahrávať sa s ohňom, pretože čím dlhšie sa pohrávame s pokušením, tým ľahšie si ho v mysli racionalizujeme. Pre niekoho, kto vie, ako v nás funguje tento proces, dovolenie pokušeniu zostať na tomto mieste môže byť samo o sebe hriechom.

Bežná deliaca čiara medzi hriechom a pokušením je prekročená, keď človek súhlasí s impulzom a začne plánovať, ako ho uskutočniť. Aj keď sa z akéhokoľvek dôvodu čin neuskutoční, v srdci sa dopustil hriechu, ako učí Pán (porov. Mt 5, 28). Človek už povedal áno pokušeniu, a to ho premenilo na hriech.

S pribúdajúcim vekom môžeme zistiť, že určitým pokušeniam podliehame s menším bojom alebo vôbec nepomýšľame na boj s nimi. Keď človek pravidelne súhlasí s určitými impulzami, môže sa stať zajatcom hriešneho návyku. Zdá sa, že sa vymyká jeho kontrole, že je súčasťou jeho povahy, a on ho akceptuje ako normálny („Taký som“). Takýto druh zatvrdnutosti srdca sa dá liečiť len radikálnou operáciou, ako naznačuje Pán (porov. Mt 5, 29 – 30). Chamtivý človek musí vedome praktizovať dávanie dobrovoľnejšie než ostatní. Pyšný človek musí pestovať situácie služby druhým. Inak nedôjde k zaoberaniu sa hriešnym návykom a k skutočnému kresťanskému rastu.

Zaoberať sa našou hriešnosťou

Naše chápanie hriechu môžeme zhrnúť do tohto prehľadu. V každom z nás sa skrýva spodný prúd hriešnej rebélie a tak to bolo od počiatku. Vstúpili do sveta, ktorý sa vzbúril proti Bohu a pre našu ľudskú slabosť sa nedokážeme vyhnúť hriechu. Keď sa táto rebélia – chronické pokušenie – začne objavovať v našom živote, spravidla je to v jednotlivých činoch. Môžeme sa vyhýbať ťažkým hriechom z dôvodu výcviku alebo jednoducho zo strachu, aby sme sa nedočkali odsúdenia. Napriek tomu, ak sa vzdáme neustáleho vytvárania nášho života podľa Kristovho vzoru Krista, vstúpili sme do ríše temnoty. Ríša temnoty nás pomaly pohlcuje, pokým nedosiahneme bod, keď utíchne naše prirodzené svedomie. Vtedy sa staneme obeťou tej či onej smrteľnej neresti, čo nakoniec zničí zvyšky Božej podoby a ešte viac znehodnotí obraz, pretože budú zmrzačené naše schopnosti úsudku a vôle.

Pravidelný modlitbový život Cirkvi si uvedomuje konečnú deštruktívnosť takýchto činov a postojov. V každom dennom cykle modlitieb počas Veľkého pôstu sa modlíme túto modlitbu svätého Efréma Sýrskeho, ktorá prosí o oslobodenie od takýchto útokov na rast kresťana:

Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha zúfalstva, nedbanlivosti, mocibažnosti a prázdnych rečí.

Daruj mne, tvojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.

Áno, Pane a Kráľu, daruj mi vidieť vlastné hriechy a neodsudzovať môjho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.

V tejto modlitbe uznávame každodenný boj proti duchovnej nedbanlivosti a zúfalstvu, proti pýche a spokojnosti so sebou samým. Každý z nás podľa svojich dispozícií a okolností svojho života pravidelne inklinuje k jednému alebo druhému z týchto extrémov; a niekedy k obom extrémom súčasne! V každom prípade je to činnosť, ktorou odpútavame svoj pohľad od cieľa – Kristovho vzoru – a ktorá spôsobuje, že míňame cieľ, na ktorý nás zameral náš Stvoriteľ: mať účasť na jeho živote, aby sme mohli zrkadliť jeho svätosť celému svetu.

Keď sa teda snažíme rásť v podobe Bohu, musíme si najskôr priznať, že sme boli zasiahnutí týmito hriešnymi skutkami a postojmi. Preto je priznanie, že sme hriešnici, srdcom najčastejšie opakovaných modlitieb v našej Cirkvi: mýtnikovej modlitby, Ježišovej modlitby a modlitby Trisagion. Musí byť srdcom aj našej osobnej modlitby. Iba ak sa postavíme tvárou v tvár našej porušenosti v konaní a postoji, môžeme vidieť múdrosť „lieku Svätého Ducha“, asketickej praxe kresťanského života, prostredníctvom ktorej Pán obnovuje zdravie duše i tela.

Osobná úvaha

Podľa Otcov skľúčenosť a zúfalstvo sú závažnejšie vášne než žiadostivosť. Aká je tvoja reakcia?

Existuje nejaká súvislosť medzi zverejňovaním mien cirkevných darcov a márnomyseľnosťou?

Aký rozdiel vidíš medzi hriechom, priestupkom, pokušením a vášňou?

Zdroj: Shown to be holy, God with us publications 1990. Preložil o. Ján Krupa.