Ukázať, že sme svätí: Štvrtá kapitola – pokánie a sväté prijímanie
„Preto aj my, obklopení takým veľkým zástupom svedkov, odhoďme všetku príťaž a hriech, čo nás opantáva a vytrvajme v behu, ktorý máme pred sebou. Upierajme zrak na Ježiša, pôvodcu a završovateľa našej viery.“ (Hebr 12, 1 – 2)
Všetci sme niekedy žartovali o domácich prostriedkoch na rôzne choroby: kuracia polievka starej mamy alebo šálka špeciálne upraveného bylinkového čaju, ktorý vylieči všetko, čo vás trápi. Zároveň poznáme tragické prípady, keď sa ľudia takto liečia na závažné choroby, až kým ich stav nie je nezvratný. Potom je už neskoro.
Videli sme, že tá istá pravda platí aj v oblasti duchovných chorôb: hriechu a smrti. Nemôžeme sa vyliečiť a obnoviť v nás Božiu podobu našimi vlastnými silami. Je to jednoducho nad naše sily. Potrebujeme byť pripojení ku Kristovi v krste a mať účasť na jeho zbožštenom človečenstve, aby sme boli obnovení. Potrebujeme prispôsobiť naše životy modelu Kristovej spravodlivosti, aby sa táto podoba v nás mohla prehlbovať. A aj tu si uvedomujeme, že nedokážeme napodobňovať Krista na vlastnú päsť: na to sme príliš dotknutí hriechom. Zisťujeme, že nás postoje a sklony „starého človeka“ v nás v mnohých smeroch odvádzajú od božského života.
Táto neschopnosť poukazuje na ďalší prvok v našej štruktúre, ktorý bol prítomný v pôvodnom stvorení a je základom Božieho obrazu v nás: boli sme stvorení ako spoločenstvo a sme zodpovední za vytváranie spoločenstva. Keď sa vrátime ku knihe Genezis, vidíme, že naše stvorenie je opísané týmito slovami:
Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby.“ … A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. (Gn 1, 26. 27)
Otcovia vykladali tieto slová vo svetle nášho chápania Trojice. Tak ako je Boh jednotou osôb v jednej prirodzenosti (tri osoby v jednom Bohu), podobne je človek (muž a žena). Otcovia vnímali Boží obraz v nás tak, že zahŕňa aj spoločenskú a komunitnú stránku. Nie sme stvorení ako jednotlivci, ale ako osoby: bytosti vo vzťahu s ostatnými, s ktorými máme účasť na spoločnej prirodzenosti. Naše človečenstvo nie je naplnené, nezrkadlíme Boha plne, ak nie sme v spoločenstve s ostatnými.
Toto spoločenstvo sa nemá obmedzovať len na ľudské vzťahy. Adam a Eva sú znázornení, ako kráčajú s Bohom v záhrade, čo naznačuje, že ľudstvo je stvorené pre spoločenstvo s Bohom. Máme žiť v osobnom spoločenstve s ostatnými z nášho druhu a tiež s nebeským Otcom. Tu vidíme našu podobu Bohu, ako bola zamýšľaná pri stvorení. Našim spoločenským rozmerom máme nielen zobrazovať Boha, ale aj sa podieľať na Božom spoločenstve.
Ako sme videli, táto podoba sa nám stratila prvotným hriechom. Satan predstavil ľudským prarodičom možnosť absolútnej autonómie: šanca byť meradlom, podľa ktorého sa meria všetka skutočnosť. Tým, že si zvolili túto ilúziu, narušili vzťah, ktorý mali s Bohom, ako aj vzťah medzi sebou navzájom. Adamova voľba autonómie mala svoje následky v strate podoby: nemôžeme byť autonómni a zároveň v spoločenstve.
Znovuobnovení k spoločenstvu
Aj v tomto je Adamov hriech zvrátený v Ježišovi Kristovi, ktorý udržiaval neporušený vzťah so svojím Otcom životom ako ten náš. Evanjeliový príbeh o pokúšaní Ježiša na púšti ukazuje, že Ježiš nepostavil iné potreby nad tento vzťah. Namiesto toho, aby premenil kamene na chlieb, hľadal potravu v Otcovom slove. Uprednostnil udržiavanie tohto vzťahu pred bezpečím moci alebo dokonca sebazáchovy. Jeho životný princíp bol neochvejný: „Nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jn 5, 30).
Tento aspekt Božej podoby sa nám obnovuje aj v krste podľa Božieho zámeru, ktorý vracia ľudstvo k dôvernosti s Bohom. Mikuláš Kabasilas bez okolkov povedal: „Údy Krista sú s Kristom spojené užšie než s vlastnými hlavami!“ (Život v Kristovi 1, 3). Toto sviatostné včlenenie do Krista nás obnovuje k tomu, čo Otcovia nazývali „spoločenstvo vo Svätom Duchu“, životodarný vzťah s Bohom a našimi blížnymi, ktorým je Cirkev. A práve v tomto novom raji, v tomto obnovenom spoločenstve, prežívame život pokánia. Tak ako je vôľa byť zvrátene nezávislý zlomom, ktorý nazývame hriech, tak začlenenie do Cirkvi je srdcom Božieho lieku na hriech. Keď trváme na našej individualite, odzrkadľujeme naše odpadnutie od tej plnosti existencie, ktorou je život Trojice. Keď sa schádzame v Kristovom tele, aby sme boli jedno, ako sú Oni jedno, začíname „brať liek“ na hriech.
Krstom sme sa stali účastníkmi života a osobného spoločenstva svätých. Získavame spoločenstvo s Bohom a so všetkými ostatnými, ktorí sú jedno v Bohu. No akceptovať obmedzenia našej autonómie, ktoré toto spoločenstvo predpokladá, je pre nás ťažké. Sme ako rozbitý hlinený hrniec, ktorý bol opravený lepidlom. Hoci ešte stále môže držať obsah, ktorý je pre neho určený, nikdy nebude taký silný a pevný ako pôvodná, nerozbitá nádoba. A tak škody, ktoré na ľudskom rode napáchal prvý a každý ďalší hriech, stále sprevádzajú naše kroky.
Čeliť našej porušenosti v konaní a postoji je začiatok toho, čo svätý Ján Krstiteľ, samotný Kristus i Cirkev v priebehu vekov nazývali pokánie (metanoia). Tento termín pochádza z dvoch gréckych slov meta (zmena) a nous (myseľ). Pokánie nevyžaduje skutky umŕtvovania, ktoré často považujeme za „pokánie“, ale zmenu smerovania celého nášho života. Robiť pokánie znamená zmeniť spôsob, akým sa pozeráme na veci, a to je niečo, čo v našej porušenosti je celoživotnou úlohou. Preto nám naše liturgické texty prikazujú modliť sa, „aby sme zostávajúce dni nášho života prežili v pokoji a kajúcnosti“: aby sme mohli prebývať v takom pokoji, v ktorom môžeme neustále obnovovať svoj život. Žiť v oddanosti druhým v Kristovom tele si teda vyžaduje to najradikálnejšie pokánie: aby každý deň umieralo naše staré ja s jeho impulzom, aby sme hľadali osobnú autonómiu.
Spoločenstvo je to, o čom je Cirkev, čo ju robí „novým spoločenstvom, ktoré je nazývané Tvojím menom“ (kondák sviatku Povýšenia sv. Kríža). Neprekvapuje teda, že hlavným tajomstvom spoločenstva je Eucharistia, ktorú prijímame „na odpustenie hriechov“. Náš záväzok k obnovenému spôsobu života s Bohom a medzi sebou navzájom predstavujeme účasťou na jedom Chlebe a jednej Čaši, a práve táto samotná účasť prehlbuje túto jednotu milosťou Svätého Ducha.
Bežne hovoríme o „svätom prijímaní“, pretože je to niečo, čo nám bolo dané: nevytvárame si ho sami. V inom zmysle by sme mali hovoriť o „akceptácii spoločného zjednotenia“, o uznaní následkov tohto konania. Každá účasť na svätej Eucharistii je akýmsi opätovnou akceptáciou alebo ratifikáciou nášho záväzku voči Kristovi a uznaním týchto vzťahov v Cirkvi a opätovným potvrdením našej túžby byť jedno s Bohom i so spoločenstvom, keď prijímame toto sväté tajomstvo. „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Eucharistia má teda ratifikovať a prehĺbiť naše pokánie akceptáciou života v spoločenstve Svätého Ducha.
Napriek tomu podliehame hrozbe hriechu a skazy. Jednotlivci zlyhávajú vo svojom záväzku uchovávať toto spoločenstvo. Ich oslobodenie sa musí opäť uskutočniť vo svätom tajomstve pokánia alebo spovede. Stretnutie v tejto sviatosti nie je určené len na uspokojenie psychologických potrieb ľudí, ktorí sa vyrovnávajú s pocitom viny a výčitkami svedomia, pretože toto by bolo na posilnenie pocitu osobnej autonómie. Skôr má nanovo vyjadriť vieru v spoločenstvo, Cirkev, ktorá nás vyslobodzuje z tejto sterilnej individuality. V tomto zmysle je to, ako to nazvali Otcovia, „druhý krst“, nový začiatok toho spôsobu života v spoločenstve, do ktorého sme vstúpili v krstnom prameni.
Cirkev už dávno povedala, že keď toto spoločenstvo bolo vážne pretrhnuté, pred pristúpením k Eucharistii sa musíme najskôr zmieriť v spovedi. Tým nechceme naznačiť, že spoveď je akýmsi mechanickou podmienkou pre sväté prijímanie. Skôr to naznačuje, že ak chceme byť v plnom spoločenstve s Cirkvou, musíme žiť životom pokánia. Tam, kde je potrebné obnoviť náš záväzok k tomuto spôsobu života a táto obnova sa neuskutoční, naše spoločenstvo je spochybnené. Ako povedal svätý Pavol: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi“ (1 Kor 1, 27).
Aj preto boli do božskej liturgie pred prijatím Eucharistie vložené modlitby pokánia. Aj tí veriaci, ktorí si nie sú vedomí vážnych hriechov vyžadujúcich sviatostnú spoveď, musia pred účasťou na tajomstve jednoty priznať, že sú hriešnici, a požiadať o odpustenie. Konať inak by bolo pozvaním k záhube. Týmto uvedomením bol zvlášť zasiahnutý svätý Simeon Nový Teológ. Cítil, že Pán radšej odstúpi od sviatosti a dovolí nám prijímať iba chlieb a víno, než aby nám dovolil prijímať tak nedbalo a obrátiť sa na popol.
Ak zhrnieme doteraz povedané: životom pokánia, radikálnym liekom na náš sklon k autonómii je spoločný život Cirkvi. Sväté tajomstvá Eucharistie a pokánia, ktoré stavajú na tom, čo nám bolo dané v krste, sú hlavné z bežných spôsobov, ktorými sa znovu zaväzujeme k tomuto životu a v ktorých Pán spečaťuje náš záväzok svojím božským životom.
Osobná úvaha
Moderná spoločnosť je označovaná za takmer úplne individualistickú. Tradícia na druhej strane hovorí, že sme stvorení pre vzťah. Kde máme začať, ak sa snažíme žiť pre spoločenstvo v individualistickej spoločnosti?
Vo všeobecnosti vidíme potrebu vyhnúť sa autonómii v rodine. Čo znamená vyhýbať sa autonómii v Cirkvi?
Akým spôsobom musí spoveď alebo Eucharistia zahŕňať obnovený záväzok k spoločenstvu v Cirkvi?
Životné štýly pre spoločenstvo
Hoci každá skúsenosť v Cirkvi je pozvaním vzdať sa autonómie, existujú dva životné štýly alebo povolania, ktoré nám ponúkajú príležitosť rásť v živote pokánia tým, že nás zapájajú do každodenného zápasu s našou tendenciou k nezávislosti. Prvým je tajomstvo korunovania alebo manželstva. Mnohí vnímajú toto tajomstvo jednoducho ako požehnanie (alebo povolenie) udelené sexualite, potvrdenie a schválenie biologickej skutočnosti. Naša Tradícia si manželstvo predstavuje skôr predovšetkým ako povolanie k spoločenstvu, k spoločnému životu takým spôsobom, aby sa zničila autonómia a vytvorila jednota. Keďže manželstvo slúži na uvádzanie ľudí do „života pre druhého“, je radikálnym liekom na autonómiu.
Manželská láska zároveň ukazuje možnosť prežívať plnosť spoločenstva v odlišujúcej charakteristike Božieho obrazu v nás. Milovaný sa stáva tak veľmi výnimočným, že tento vzťah prenáša osobu za rámec poriadku každodennej reality. Romantika v plnom rozkvete je vytržením tohto typu. To poukazuje na skutočnosť, že pokánie nemá byť vecou temnoty a pochmúrnosti, ale obdobím jari pre dušu. To zároveň vysvetľuje, prečo sú sexuálne snahy bez spoločenstva a lásky znehodnotené.
Rovnako aj monastiere svojím komunitným štýlom života ponúkajú veriacim spôsob, ako sa prispôsobiť Kristovmu mysleniu. Keď človek žije deň čo deň v tesnej blízkosti k druhým, musí sa zaoberať pokušením izolácie a sebectva. Hlavná milosť mníšskeho povolania teda neprichádza v modlitbe alebo liturgickom živote, ale prostredníctvom vzájomných stretnutí, ktoré poskytujú príležitosť na obmedzovanie nášho sklonu k individualizmu.
Ostatné prostriedky pre spoločenstvo
Autentické prežívanie eucharistického života Cirkvi, najmä v manželstve alebo v mníšstve, v nás zachováva a zintenzívňuje život pokánia. Tieto vzťahy sú zasa podporované širšou sieťou cirkevných praktík a disciplín, ktoré konkretizujú náš záväzok žiť spolu. Zhromažďovanie v Pánov deň a slávenie sviatkov ročného cyklu Cirkvi sú príležitosťou na vzájomnú podporu viery a čerpanie povzbudenia z podpory, ktorú dostávame, ako aj na vzdávanie úcty Pánovi.
Ďalším aspektom nášho liturgického života, ktorý nás povoláva von z nás samých, je začleňovanie materiálneho sveta do bohoslužby. Keď požehnávame hmotné predmety, začíname ich vnímať nie ako veci, ktoré sa majú konzumovať pre naše potešenie, ale ako veci, ktoré majú byť premenené v kráľovstve. Kresťan na ceste pokánia ustupuje od konzumácie ako spôsobu života a vracia tieto dary Stvoriteľovi, aby boli premenené na znak našej vlastnej neustálej premeny. Požehnávaním týchto predmetov ich teda preberáme zo služby nám do služby Pánovi a meníme ich na znaky vzťahu a spoločenstva.
Nikde to nie je vidno zreteľnejšie než v pôste. Nepostíme sa preto, aby sme popierali dobrotu stvorenia alebo sa trestali sebazaprením. Odmietame však myšlienku, že materiálne dobrá nás môžu uspokojiť odhliadnuc od Stvoriteľa. Pôst je potrebný nielen na to, aby sme sa vrátili z pokraja nadmerného pôžitkárstva, ale je to aj nevyhnutný sviatostný úkon, ktorý znamená, že sa odvraciame od zneužívania stvorenia na naše osobné prežitie. A tak pôst je zárodkom mučeníctva.
Pôst je tiež zárodkom jednoty, pretože sa postíme v spoločenstve Cirkvi. Tak ako cirkevné sviatky, tak aj cirkevné pôsty sú úkonom tela, ktorý sa koná ako jeden celok v určených dňoch a obdobiach. Ako taký je to ďalší spôsob podpory vzájomnej angažovanosti vo viere pre život v Cirkvi.
Ďalšou z tradičných praktík kajúceho života, ktorá nás má odviesť od individualistického konzumizmu, je almužna. Tu vraciame stvorenie Bohu prostredníctvom našich blížnych v núdzi. Túžba hromadiť sa prejavuje už v ranom veku, keď dieťa zbiera hračky okolo seba, hoci sa nemôže hrať s nimi všetkými. Asketizmus almužny nás pozýva, aby sme oslobodili prebytočný majetok z nášho dosahu a takto sa vyslobodili z otroctva pôžitkov, ktoré prebytočný majetok prináša.
Samotná modlitba je ďalšou z asketických disciplín Cirkvi a my sa môžeme čudovať prečo. Modlitba je koniec koncov spoločenstvo s Bohom a to by malo byť radosťou! Ale my všetci vieme, že sú chvíle, keď by sme najradšej s nikým nekomunikovali. Nosíme gombíky s „nešťastnou tvárou“, aby sme od seba odradili nič netušiacich ľudí: „Chceme byť osamote.“
Asketická stránka kresťanskej modlitby spočíva v tom, že sme povolaní komunikovať s Bohom deň čo deň, či sa nám chce alebo nie. Cirkev od svojich prvých dní podporovala praktizovanie pravidelnej modlitby počas dňa a navrhla základné formy tejto modlitby. Táto pravidelnosť nás pozýva, aby sme si uvedomili, že komunikácia s Bohom by nemala podliehať našim náladám, ktoré sú tvrdením o našej autonómii. Božia milosť nás podporuje v každom čase: naša odpoveď má odrážať túto lásku.
Ďalším spoločným aspektom súkromnej modlitby, ktorý nás odvádza od individualizmu, je používanie cirkevných modlitbových foriem. Mnohí kresťania zdôrazňujú, že sa radšej modlia vlastnými slovami a vyhýbajú sa tradičným formuláciám. Ak ich pozorne počúvame, často zistíme, že majú svoje vlastné formulácie (Len ti chceme poďakovať, Ježišu), ktoré sú rovnako časom opotrebované ako cirkevné, ale odrážajú ich vlastnú individualitu. Modlitba sa však stáva súčasťou lieku na hriech, lieku, ktorým je pokánie, keď v modlitbe dáme bokom našu autonómiu. Práve preto dostali učeníci stanovenú formuláciu, Pánovu modlitbu, keď sa pýtali na tajomstvo modlitby.
Každý človek sa však nachádza na inom stupni duchovného rastu, a preto je bežné, že východní kresťania sa riadia osobným pravidlom modlitby podľa toho, kde sa nachádzajú na svojej duchovnej ceste. Toto pravidlo by malo obsahovať určité základné modlitby, ktoré sa nikdy nesmú vynechať. Tým, že sa disciplinujeme v kontexte takéhoto pravidla, znovu podriaďujeme svoju individualitu spoločenstvu Cirkvi, aby sa kontroloval náš sklon k autonómii.
Osobná úvaha
Ako je manželstvo (alebo mníšstvo) „liekom na autonómiu“?
Svätý Bazil Veľký povedal: „Ak budeš žiť sám, komu budeš umývať nohy?“ Ako môže slobodný človek žiť životný štýl pre spoločenstvo?
Pán povedal, že modlitba, pôst a almužna sa majú robiť v skrytosti. Ako potom sú znakmi oddanosti nášmu spoločnému kresťanskému životu?
Zdroj: Shown to be holy, God with us publications 1990. Preložil o. Ján Krupa.
Ukázať, že sme svätí: Piata kapitola – Hlas DuchaUkázať, že sme svätí: Tretia kapitola – Minúť cieľ
