David Petras: Byzantská liturgia – Ako je náš Pán prítomný
O prítomnosti nášho Pána vo svätom prijímaní môžeme uvažovať buď aktívnym, alebo pasívnym spôsobom. V prvých storočiach Cirkvi sa veriaci stretávali s Pánom vo svätom prijímaní veľmi aktívne. Očakávalo sa, že všetci prítomní pokrstení prijmú Kristovo telo a napijú sa z čaše Kristovej krvi. Avšak po obrátení starovekej Rímskej ríše sa udialo to, že u nových kresťanov často nebola taká silná oddanosť viere ako u tých, ktorí sa obrátili v časoch prenasledovania. Otcovia museli kázať o potrebe silnejšej viery, ale častejšie to znamenalo, že ľudia prestali často pristupovať k svätému prijímaniu pre strach z nehodnosti. Cirkev naďalej verila, že chlieb a víno, ktoré prinesieme, sa skutočne stanú Ježišovým telom a krvou a že Boží Syn je prítomný v tajomstve Eucharistie, ale nie všetci veriaci sa pravidelne zúčastňovali na svätom prijímaní.
Na Východe to znamenalo, že veriaci sa síce zúčastňovali na liturgii, ale len sledovali obrad. Na Západe sa dialo to isté, ale rituál bol menej dialogický. Namiesto toho boli vytvorené nové obrady, v ktorých sa klaňalo prítomnosti Pána vo vystavení hostie. Tieto nové obrady boli nazývané „požehnanie“ a boli zavedené aj v niektorých východných cirkvách, ktoré sa zjednotili s Rímskou stolicou. Tajomstvo Eucharistie sa stalo pasívnejším a hovorili sme veci ako „Pán odpočíva v Eucharistii“ a jeho prítomnosť bola uctievaná z diaľky.
Prítomnosť nášho Pána v Eucharistii je aktívna. Pomáha pamätať si, že telo a krv, ktoré prijímame, je „chlieb života“ Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych. Skrze jeho zmŕtvychvstanie bolo oslávené Ježišovo telo. Hoci nieslo stopy po ranách jeho obety na kríži, dotkol sa ho apoštol Tomáš. Miesto a čas už neboli obmedzeniami pre Pánovu prítomnosť. Pán sa zjavil dvom učeníkom na ceste do Emauz, vysvetlil im Písma, ktoré sa ho týkajú, a zjavil sa im pri lámaní chleba.
Zmŕtvychvstalý Pán prišiel k apoštolom, hoci dvere boli zamknuté. Dýchol na nich a dal im dar Svätého Ducha. Jedol s nimi, dokonca im pripravil rybu, aby ukázal, že On je skutočne život. Pri nanebovstúpení bol pred ich očami oslávený, čím sa naplnilo prisľúbenie Premenenia. V božskej liturgii k nám Ježiš prichádza do našich vlastných Emauz a pri lámaní chleba pred svätým prijímaním spoznávame prítomnosť vteleného Boha, ktorý nie je viazaný hranicami priestoru a času, ale je „všade a všetko naplňuje“, a osobitným a mystickým spôsobom posvätné tajomstvo Eucharistie.
V tejto prítomnosti Pán nie je pasívny, nie je len „prítomný“, ale koná pre našu spásu. Sila jeho lásky v jeho smrti na kríži, jeho zostup do podsvetia (hádes) a jeho vzkriesenie sú prítomné v našich životoch, keď pristupujeme k svätému prijímaniu „na odpustenie hriechov a večný život“. Preto bolo také dôležité, aby všetci prítomní pokrstení prijali Eucharistiu, aby všetci, ktorí na nej mali účasť, mohli byť posvätení. V božskej liturgii si „pripomíname“, čo pre nás Ježiš urobil v historických udalostiach ukrižovania a zmŕtvychvstania, ale viac než to, „slávime pamiatku“ týchto udalostí, pretože skutočnosť tajomstva je prítomná v mysli „Boha s nami“. Niektorí na ta zabúdajú a hovoria: „Kristus vstal z mŕtvych“ alebo „Kristus bol vzkriesený“, ale pravda je taká, že „Kristus je vzkriesený“.
Kristus je teraz prítomný v sláve, zachraňuje nás a posväcuje vo sviatostnom tajomstve svätého prijímania. Ako povedal svätý Ján Zlatoústy: „Vždy je to Pascha.“ Spása, ktorú náš Pán uskutočnil v minulosti v Jeruzaleme, a Pánov opätovný príchod v sláve, aby súdil živých a mŕtvych, sú teraz prítomné mysticky, teda prostredníctvom sviatostného predstavenia, ktoré presahuje historické časy a miesta. Preto naša viera vo sväté prijímanie musí byť aktívna, a nie pasívna.
Na každej božskej liturgii čítame aj z apoštolských spisov (Skutky apoštolov a listy Pavla, Petra, Jakuba, Jána a Júdu) a z evanjelií Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Ohlasovanie tohto slova je ďalší spôsob, ktorým je Pán skutočne prítomný. Počúvame a vstrebávame jeho slová života do nášho bytia. To bolo predpovedané už v Starom zákone, keď je prorokovi Ezechielovi povedané: „Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela!“ (Ezechiel 3, 1) Keď jeme sväté prijímanie, sme zjednocovaní s Bohom, ktorý aktívne uskutočňuje našu spásu, prináša nám život a napĺňa nás svojím učením. Zo všetkých týchto dôvodov musí byť pri liturgii konsekrovaný chlieb a víno skutočne telom a krvou vzkrieseného Pána.
Aj preto je Cirkev potrebná. Boh k nám prichádza v spoločenstve, v jedle, o ktoré sa spoločne delíme. V dobe individualizmu sa ľudia klamú, že Boha nájdu lepšie v izolácii, že nepotrebujú spoločenstvo Cirkvi, ktorá je „Kristovo telo“ (Efezanom 1, 22 – 23). Tvrdiť, že sme „samo-stvorení muži alebo ženy“, znamená, že nie sme stvorení Bohom. Zjednotenie s Bohom môžeme nájsť jedine vtedy, ak spievame: „My cherubínov tajomne predstavuje… odložme teraz všetky svetské starosti. Veď máme prijať Kráľa všetkých (vo svätom prijímaní).“
Zdroj: https://eparchyofpassaic.com/files/newsletter/20130401.pdf Preložil o. Ján Krupa
David Petras – Posilňovanie našej viery vo sväté prijímanieDavid Petras: Byzantská liturgia – Chápanie svätého prijímania
