Ukázať, že sme svätí

Ukázať, že sme svätí: Piata kapitola – Hlas Ducha

od autora: Ján Krupa · 26 júla, 2024

Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal. Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Svätý Duch, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. (Jn 14, 23 – 26)

Keď ľudia v sekulárnom svete nastolia otázku morálky, často ju vnímajú v zmysle otázky: „Ako vieme, čo je správne?“ Aká je záruka, že takýto postup konania je etický alebo nie? Mnohí dnes majú pocit, že neexistujú žiadne objektívne normy. Niektorí zastávajú názor, že to, čo je alebo nie je správne, určujú momentálne pociťované potreby osoby. Iní považujú osobný pocit záujmu alebo dobrej vôle za ospravedlnenie akéhokoľvek konania. A tak Joseph Fletcher píše: „Žiadny zákon, princíp alebo hodnota nie sú dobré ako také – ani život, ani pravda, ani čistota, ani majetok, ani manželstvo, ani nič iné okrem lásky. Iba jedna vec je vnútorne dobrá, totiž láska, a nič iné“ (Situation Ethics, Philadelphia, The Westminster Press, 1966, s. 68).

Kresťan, ktorý je konfrontovaný s touto otázkou, sa uchyľuje nie k vlastným pocitom alebo náladám, ale k Božej vízii človeka ako stvoreného na Boží obraz. Čo je v tomto obraze, že nám môže pomôcť pri určovaní postupu konania? Okrem toho, čo je v obnovenej podobe, ktorú máme v Kristovi, že nám umožňuje, aby sme sa rozhodovali podľa jeho vzoru?

Ako sme videli, boli sme stvorení so schopnosťou voľby, a to podľa obrazu Boha, ktorý sa slobodne rozhodol stvoriť všetky veci. Nikto nám nemôže vziať slobodu voľby. Je pravda, že niektorí nám môžu ukladať obmedzenia našej schopnosti vykonávať túto slobodu, ale nemôžu nám odňať túto vrodenú slobodu.

A navyše sme boli stvorení na obraz Boha, ktorý sa rozhoduje múdro a spravodlivo, ktorý vie, čo je správne a tiež čo je vhodné pre konkrétne okolnosti. A tak v sebe nachádzame prirodzenú túžbu a sklon hľadať dobro, alebo aspoň to, čo chápeme ako dobro. Práve toto opisoval svätý Pavol, keď porovnával morálny postoj pohanov so Židmi, ktorí poznali Božie prikázania:

A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie… (Rim 2,14 – 15)

V každom z nás je teda niečo vrodené, čo nás podnecuje k tomu, aby sme hľadali, čo je správne, čo je dobré, a aby sme naše rozhodnutia robili vo svetle tohto vnútorného vedenia. Keďže sme sa narodili do porušeného sveta, do sveta skazenosti a ilúzie, naša schopnosť správne si vybrať to, čo je skutočne dobré, je vážne ohrozená, ale napriek tomu existuje. Práve tento vrodený zmysel pre dobro a zlo svätý Pavol nazýval svedomím.

Pojem svedomie ako zmysel pre dobro a zlo, zmysel, podľa ktorého ľudia konajú, je starý ako ľudstvo. Náboženskí ľudia ho považovali za nejakým spôsobom spojené s božstvom a často ho personifikovali ako posla od ich boha. Existuje text z druhého tisícročia pred Kristom, v ktorom istý Babylončan narieka, že už nedostáva vedenie od svojho boha: „Dobrý anjel, ktorý kráčal vedľa mňa, odišiel.“ Aj dnes ľudia niekedy zobrazujú svedomie ako anjela, ktorý sedí na pravom ramene človeka v opozícii k diablovi, ktorý sedí na ľavom ramene človeka.

Aktuálny pojem svedomie sa v prvom storočí pred Kristom výrazne vyskytoval v gréckej ľudovej filozofii v zmysle toho prvku v našom vedomí, ktorý vynáša morálne súdy. Keď vznikla Cirkev, rozpoznala vzťah medzi touto myšlienkou a jej chápaním Božieho obrazu v nás. A tak začala používať slovo svedomie na vyjadrenie tohto aspektu našej prirodzenosti, ktorý odráža niečo z Božej dobroty. Ako to opísal Dorotej z Gazy: „Svedomie je niečo božské, horúca a jasná iskra, vdýchnutá do nás Bohom, ktorá osvetľuje myseľ a ukazuje nám rozdiel medzi dobrom a zlom.“

Svedomie porušené a obnovené

Tak ako všetko ostatné v nás, aj tento vrodený systém vedenia bol poškodený pádom. Nerozpoznávame automaticky, čo je dobré podľa Boha, a ani si to nevyhnutne nevyberáme, keď to uznáme. Tým, že sa ľudstvo vydalo na vlastnú päsť, stratilo podobu Bohu a v dôsledku toho aj tú jasnosť svedomia, ktorá pochádza z jestvovania v spoločenstva s Bohom. Máme zmätok v tom, čo je skutočne dobré, pretože sme stratili tú pôvodnú dôvernosť s Tým, ktorý jediný nám môže ukázať, čo je pravé dobro a spravodlivosť.

No keďže naše človečenstvo bolo obnovené v Kristovi, ovplyvnilo to aj naše svedomie. Pretože sme v krste dostali Ducha, náš systém vedenia už nie je len otázkou nášho vlastného nezávisle fungujúceho samo-uvedomovania dobrého a zlého. Naopak duch veriaceho človeka je v spoločenstve s Božím Duchom, ktorý človeka vedie a usmerňuje, aby plnil Otcovu vôľu. Ježiš označil Svätého Ducha za Tešiteľa alebo Sprievodcu práve preto, že Duch bol poslaný, aby viedol Cirkev a každého veriaceho na cestu spravodlivosti a pravdy.

Pretože v Kristovi sa obnovila pre nás podoba Bohu, naše vnútro je v kontakte s Božím Svätým Duchom. „Vo vás prebýva Boží Duch,“ ako hovorí svätý Pavol (Rim 8, 9n.). Máme byť vedení Svätým Duchom, ktorý „spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“, ako to opisuje Pavol. Práve naša schopnosť reagovať na toto vedenie nás vyznačuje ako Božie potomstvo napodobňujúce Krista, na ktorého Duch zostúpil pri krste, a ktorý bol v neustálom spoločenstve s Bohom.

Pod „naším duchom“ Pavol myslel tú najhlbšiu časť nášho vnútra, kde sa my a Boh spájame. Na inom mieste to nazval „vnútorným človekom“ a neskôr to Otcovia opisovali ako „srdce“. Tento pojem používame v liturgii, keď si navzájom želáme „Kňaz: Pokoj všetkým! Ľud: I tvojmu duchu!“. Je to ten najvnútornejší aspekt nášho bytia, v ktorom sa odohrajú naše najhlbšie zážitky.

Môžeme zhrnúť, že v tomto aspekte nášho bytia sme všetci na Boží obraz, pretože máme svedomie. Tí, ktorí sú v Kristovi, sú na Božiu podobu, pretože je to Jeho Duch, ktorý prebýva v našom svedomí a dáva nám svoje vedenie. V Kristovi je teda svedomie obnovené tak, ako malo byť na začiatku: „spolu-poznanie“, poznávať spolu, ako naznačuje samotný pôvod tohto slova, s Božím Duchom. To Boží Duch bude k nám hovoriť a bude nás viesť po správnych cestách, keď zostaneme otvorení jeho hlasu.

A tak, aby sme obrátili súčasné klišé, hoci je dôležité, aby sme boli „v kontakte sami so sebou“, pre nás, ktorí sme v Kristovi, je dôležitejšie byť v kontakte s Duchom, ktorý v nás prebýva. Keď pestujeme tento krstný vzťah, potom Duch necháva pociťovať svoju prítomnosť a dodáva istotu, že to, čo Boh určuje, je správne.

Rozlišovanie hlasu Ducha

Pre tých, ktorí prijali Svätého Ducha skrze svoje zjednotenie s Kristom, treba preformulovať našu prvú otázku: „Ako spoznáme, čo je správne?“ Teraz sa musíme pýtať seba: Ako spoznáme, že Svätý Duch práve svedčí nášmu duchu? Je každý sklon, ktorý kresťan zažíva, dielom Božieho Ducha?“

Pri odpovedi na túto otázku musíme najprv povedať, že áno, môžeme a skutočne sme zažili vedenie Ducha. Všetko, čo bolo zaznamenané v rôznych vonkajších formách posvätnej Tradície, je príkladom vedenia a usmerňovania Svätým Duchom. To Duch inšpiroval Matúša a Marka, Petra a Pavla, Jána Zlatoústeho a Jána z Damasku v ich spisoch. To Duch viedol Cyrila a Metoda pri ich misijných snahách a Simeona Nového Teológa pri jeho zažívaniach Boha.

My zasa v súčasnosti zažívame Ducha v účinkoch reakcie týchto Otcov na vedenie Ducha. Práve od ponorenia sa do toho, čo Duch už dal Cirkvi – Sväté písmo, sväté tajomstvá, tradíciu duchovného myslenia –, sme vedení Duchom v našom osobnom živote. Keď čítame Božie slovo s vierou a oddanosťou, konfrontujeme svoje myslenie s myslením Ducha. Keď vstupujeme do bohoslužby Cirkvi plne a úprimne, ako to má byť, dostávame sa do situácie, v ktorej Svätý Duch môže priniesť svedectvo nášmu duchu. Skrátka, keď sa otvoríme spôsobom, ktorými k nám Duch už prehovoril, máme možnosť zažívať jeho ďalšie vedenie.

Táto skúsenosť väčšinou nemá podobu vedenia, ktoré určuje nové smery pre kresťanské spoločenstvo ako celok alebo dokonca pre náš osobný život, ale je to istý druh personalizácie Božej vôle pre nás všetkých. Duch najprv dáva každému z nás hlboko spoznať, že jeho slovo vo Svätom písme, jeho dielo v liturgii je hlboko skutočné a určené nám dôverným spôsobom. Všeobecne platí, že až po tom, čo sme takto reagovali na jeho pôsobenie a vedenie, môžeme začať prežívať individuálnejšie vedenie, pokiaľ ide o to, čo konkrétne máme robiť vo svojom živote.

Osobná úvaha

Čo nám môže povedať o svedomí výraz „česť medzi zlodejmi“?

V Sk 15, 28 svätý Peter hovorí: „Svätý Duch a my sme rozhodli…“ Ako mohol povedať niečo také? Môžeme to povedať aj my?

Kde je zvyčajne prvé miesto, kde začať, ak sa snažíme spoznať, čo Duch hovorí svojmu ľudu?

Keď si uvedomíme, ako Duch pôsobil v živote Cirkvi, začneme si uvedomovať, že Boh pôsobil aj v našich osobných životoch. Môžeme potom premýšľať o svojich osobných skúsenostiach a hľadať spôsoby, ako môže Duch pôsobiť. Životné okolnosti nám často naznačia, čo Boh chce, aby sme robili, alebo nás upozornia na príležitosti, ktoré by sme inak mohli ignorovať. Tak ľudia, ktorí stratili svoje deti v dôsledku choroby alebo násilia, často začnú venovať svoju energiu práci s podobne postihnutými deťmi alebo kampani proti tomu, čo mohlo zničiť ich vlastné potomstvo, ako sú drogy, jazda pod vplyvom alkoholu a podobne. Boh nás môže priviesť do situácií alebo pôsobiť prostredníctvom okolností, aby nás priviedol k novým spôsobom služby Bohu.

Kresťan, ktorý bol otvorený bežnej forme vedenia Duchom v Cirkvi, môže zažiť aj osobnejší zmysel pre vnútorné vedenie. Môžeme si uvedomiť, že Pán chce, aby som prevzal tú či onú zodpovednosť, vyhol sa tejto situácii, komunikoval s touto konkrétnou osobou. Môže to vychádzať z obzvlášť silného vhľadu, že nejaký čin je tým, čo odo mňa chce Duch. Človek, ktorý si „oblieka Kristovu myseľ“ pomocou pravidelnej komunikácie s Pánom cez modlitbu, Sväté písmo, sväté tajomstvá, by nemal pociťovať nič nezvyčajné, ak zažije takéto vnútorné vedenie.

Mnohí ľudia si svoje vlastné sklony vysvetľujú ako pokyny Ducha. Kresťanský autor Steve Clark v tejto súvislosti píše o tom, ako sa v tom istom týždni stretol s tromi dievčatami, ktoré boli presvedčené, že Boh chce, aby sa vydali za toho istého muža. Niekedy takéto bludy môžu ľudí vážne zviesť na scestie. Vydajú sa na cestu, ktorá je pre nich a ich blízkych katastrofálna. Svoju duchovnú energiu rozptyľujú na pochybné vízie a posolstvá, niektorí dokonca zakladajú vlastné kongregácie alebo sekty, ktoré vedú ostatných ďaleko od Pánovej pravdy. Prežívajú akúsi duchovnú ilúziu, všeobecne známu pod slovanským termínom prelesť, ktorú Otcovia považovali za dielo diabla využívajúceho naše náboženské sklony, aby nás odlákal od Zdroja života. Práve nebezpečenstvo takéhoto bláznovstva nás vyzýva, aby sme svoje osobné náboženské skúsenosti podriadili hlasu Pána v evanjeliách a v živom svedectve Cirkvi.

Načúvanie Duchu v Cirkvi

Keď moslimskí Arabi v siedmom storočí vtrhli do Palestíny, snažili sa do istej miery uznať kresťanov a Židov, ktorí boli rovnako ako oni monoteisti. Moslimovia im umožnili praktizovať ich vieru, pretože aj oni boli „ľudia knihy“, príjemcovia písomného zjavenia. Poprední kresťanskí myslitelia toto označenie odmietali, hoci to viedlo k prenasledovaniu. Tvrdili, že nie sme ľudia knihy, ale živého Boha.

Niekedy sa veriaci, ktorí hľadajú Božie vedenie pre svoj život, obracajú na písané slovo, či už je to Sväté písmo alebo Otcovia, ako na akýsi súkromný dokument, ktorý im poslal Boh, oddelený od širšej skúsenosti Cirkvi. Ale my nie sme „ľudia knihy“, ktorí sú zameraní výlučne na písané slovo. V skutočnosti musíme povedať, že písané slovo nie je hlavným spôsobom, akým nás Duch vedie. Samotné živé spoločenstvo Cirkvi je hlavným darom, ktorý dostal každý veriaci na usmernenie. Neboli sme zamýšľaní tak, aby sme boli sebestačnými kresťanmi.

Ako sme už spomenuli v štvrtej kapitole, sme stvorení pre spoločenstvo, a preto sa dá očakávať, že máme prijímať vedenie Ducha z rúk toho druhého. Takto máme byť v Cirkvi závislí jeden od druhého pri používaní a uplatňovaní rôznych vonkajších foriem Tradície, prostredníctvom ktorých prehovoril Duch. Písané slovo je jedným z týchto darov, ale je určené na to, aby sme ho počúvali v kontexte toho živého spoločenstva, ktoré je chrámom Svätého Ducha.

V Cirkvi existuje viacero druhov služieb, prostredníctvom ktorých môžeme zažiť vedenie:

„Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania… iný schopnosť prorokovať, iný rozlišovať duchov“ (1 Kor 12, 4 – 8. 10).

Prvá služba, ktorú Pavol spomína, služba vyučovania, sa v Cirkvi vykonáva viacerými spôsobmi. Hlavným učiteľom v každej Cirkvi je, samozrejme, biskup, ktorého služba je v božskej liturgii – ktorá sama cituje 2 Tim 2, 15 – opísaná ako „správne ohlasovanie slova tvojej pravdy“. Biskup zasa zveruje niektoré aspekty tejto služby ostatným, kléru a laikom, ktorí ju môžu vykonávať rôznymi spôsobmi (vyučovanie, kázanie, poradenstvo, písanie). To isté platí aj v širších kruhoch Cirkvi. Prejavuje sa to najmä vtedy, keď sa skupiny biskupov schádzajú na synodách a najmä na konciloch, ktoré sú špeciálne zvolané na objasnenie pravdy Božieho slova. A tak Svätý Duch chcel, aby sa naše osobné chápanie Svätého písma a iných prvkov Tradície formovalo prostredníctvom živej skúsenosti učiteľského úradu Cirkvi.

Starec (Gerontos)

Doteraz sme sa sústredili na tie aspekty života Cirkvi, ktoré nám slúžia ako základné vedenie, ktoré Duch zamýšľa pre nás všetkých. Teraz by sme sa mali pozrieť na časom overenú charizmu v Cirkvi, ktorá uľahčuje harmonické využívanie všetkých týchto prvkov v živote každého jednotlivca: na duchovného sprievodcu.

Služba duchovného sprievodcu v Cirkvi má korene v mníšskom hnutí. Horlivé duše, ktoré sa snažili zdokonaliť Božiu podobu v sebe, hľadali sprievodcu. Zvyčajne to boli starší muži a ženy, ktorí pokročili do stavu, ktorý je veľmi blízky ideálu, a preto boli nazývaní starci (gerontos v gréčtine). Títo starší ľudia nemuseli nevyhnutne vyučovať formou prednášok. V mnohých prípadoch bolo študentovi alebo žiakovi dovolené žiť so starcom alebo v jeho blízkosti, aby mohol pozorovať a napodobňovať to, čo videl. Starec odovzdával svoje skúsenosti žiakovi tak, ako to robí rodič s dieťaťom.

Toto usporiadanie práce na dokonalosti s druhým človekom, ktorý vás vedie, pomáha predchádzať chybám, pýche a iným nebezpečenstvám. Uľahčuje sebapoznanie buď tým, že poskytuje štandard, s ktorým sa dá porovnávať, alebo tým, že má niekto možnosť spochybniť domnienky a predsudky. Zároveň pomáha posilniť myšlienku, že kresťanský ľud má absolútne komunitný charakter. Spásu nenájdeme inak ako s ostatnými príslušníkmi spoločenstva, Cirkvi, a prostredníctvom nich, aj keď žijeme osamelým životom. Skúsený sprievodca, niekto, kto už prešiel cestou, ktorou putujeme, a kto nám môže ponúknuť vedenie a usmernenie, nám ponúka mimoriadne intenzívny a osobný kontakt s týmto spoločenstvom svätých.

V dejinách Cirkvi sa často vyskytovali starci obdarení tým, čo svätý Pavol nazýval dar rozlišovania alebo, ako je to v preklade vyššie, schopnosť rozlíšiť jedného ducha od druhého. Takýto starec nám pomáha hodnotiť naše skúsenosti a naše výklady Svätého písma alebo duchovných spisov v kontexte Tradície aj vo svetle jeho osobitného daru duchovného vhľadu. Tento dar umožňuje starcovi rozlíšiť, či naše vnemy a inšpirácie pochádzajú od Boha, z našej vlastnej predstavivosti, alebo – čo môže byť prípadom – od zlého ducha. Toto milosťou naplnené rozlišovanie v Duchu je vrcholom, ku ktorému smeruje zrelé duchovné vedenie.

Avšak takýchto sprievodcov je dnes veľmi málo. Čo teda? Svätá Terézia z Lisieux čelila tomuto problému, ako aj mnohí iní, a vyriešila ho tak, že sa spojila so sprievodcami Tradície Cirkvi. Môže sa teda stať, že dobre nasmerovaným kurzom duchovného čítania a reflexie môže žiakovi pomôcť takpovediac kolektívna múdrosť spoločenstva. To, samozrejme, nie je také užitočné ako mať sprievodcu, ktorý nás môže zapojiť do konfrontácie, ale môže to stačiť.

V každom prípade je základom duchovného vedenia Cirkev, v ktorej náručí sa nachádza bohatstvo skúseností a poznatkov. Živá účasť na Cirkvi, modlitbová účasť na svätých tajomstvách, pozornosť voči Božiemu slovu, vstup do tradičných praktík a života spoločenstva poskytne veľa v podobe vedenia a duchovnej prípravy. Možno miestny duchovný nie je schopný poskytnúť pokročilejšie vedenie. Napriek tomu nám stále sprístupňujú veľké znamenia, v ktorých s nami komunikuje Kristus. Nemali by sme ich zanedbávať, pretože niet starca, ktorý by nám umožnil čo najlepšie ich využiť.

Istota alebo dôvera?

Cirkev štvrtého storočia poznala dvoch veľkých mužov. Oba boli hlboko ponorení do Svätého písma a posvätnej Tradície. Obaja veril, že ich učenie vedie Svätý Duch. Obaja boli očierňovaní a odmietaní cirkevnými učiteľmi, opakovane prenasledovaní a poslaní do vyhnanstva. Títo dvaja, Árius a svätý Atanáz, stáli na opačných póloch v doktrinálnych otázkach tej doby. Obaja sa spoliehali na Cirkev, ale samotná Cirkev ešte nebola v týchto témach rozhodnutá. Obaja sa spoliehali na svojich cirkevných kolegov a bojovali aj s nimi. Jeden, Árius, bol neskôr definitívne odsúdený ako bludár, ale on – nie menej ako svätý Atanáz – bol presvedčený, že ho viedol Boh.

Práve takéto epizódy viedli k učeniu, že neexistuje žiadny istý základ, na základe ktorého by sme mohli automaticky rozpoznať Božie vedenie v situáciách, ktoré neboli predmetom zjavenia. Môžeme v modlitbe hľadať Božiu vôľu, radiť sa s Cirkvou a jej Tradíciou, a napriek tomu sa mýliť. Na druhej strane sa môžeme ocitnúť v opozícii voči najvyššej cirkevnej autorite a mať pravdu. Takto mních svätý Maxim Vyznávač takmer sám oponoval konštantínopolským a alexandrijským patriarchom počas sporu o monotelizmus v šiestom storočí. Odmietol biskupov vlastnej Cirkvi a povedal: „Keď uvidím konštantínopolskú cirkev takú, aká bola predtým, vstúpim s ňou do spoločenstva bez akéhokoľvek napomínania zo strany ľudí. Ale pokým sú v nej heretické pokušenia a pokým sú jej biskupi heretikmi, žiadne slovo ani skutok ma nikdy nepresvedčí, aby som s ňou vstúpil do spoločenstva“ (Anastáz Rímsky, Život nášho otca svätého Maxima Vyznávača). V krátkom čase Cirkev zmenila názor a prijala Maximovo učenie.

A tak po tom, čo sa človek hlboko a vážne oboznámil s učiteľským úradom, ktorý bol daný Cirkvi, a v modlitbe uvažoval o jeho smerovaní, ako aj o vedení vlastného srdca, musí nasledovať svoje svedomie, aj keď je v rozpore so zaužívaným chápaním Cirkvi. Musíme si byť vedomí svojej náchylnosti k bludom, dôverovať skrytým Božím cestám a potom konať. Môžeme sa mýliť a dokonca sa dopustiť priestupku, ale nezhrešíme, ak náš záver bude založený na pevnej úvahe a modlitbovej zrelosti. Avšak musíme vedieť, že jednoduché nasledovanie rozmaru alebo pohodlnosti nie je to isté ako nasledovanie informovaného svedomia.

Avšak za normálnych okolností nás každá pochybná otázka pozýva, aby sme urobili odlišnú odpoveď. Volá nás k ešte väčšej miere dôvery, keď pokračujeme v tom, čo robí Cirkev, aj keď nevidíme všetky súvislosti. Veď práve v odovzdaní našej autonómie sa prekonáva najväčšia prekážka našej dokonalosti.

Osobná úvaha

Zažil si Božiu ruku pôsobiť v ťažkých okolnostiach tvojho života? Kedy si si uvedomil, že Boh nebol neprítomný?

Aká je tvoja reakcia na myšlienku nadviazať vzťah s duchovným sprievodcom?

Kedy môže byť počúvanie učenia Cirkvi cvičením v istote? V dôvere?

Zdroj: Shown to be holy, God with us publications 1990. Preložil o. Ján Krupa.