Gréckokatolícke katechizmy / Ukázať, že sme svätí

Ukázať, že sme svätí: Šiesta kapitola – Dať to dohromady

od autora: Ján Krupa · 5 augusta, 2024

A myslím si, že aj ja mám Božieho Ducha. (1 Kor 7, 40)

Svätý Pavol vo svojom liste Galaťanom opisuje, že je v pôrodných bolestiach, pokým sa v tamojšom ľude nesformuje Kristus. Je to veľmi výstižný opis procesu kresťanského morálneho úsilia. Napodobňujeme Krista, aby Kristov život v nás od krstu mohol byť privedený k zrelosti. Len tak sa naplní Boží obraz a obnoví sa Božia podoba, s ktorou bolo človečenstvo najskôr stvorené. Táto úloha je často namáhavou prácou, ktorá si vyžaduje hrnčiarsky zmysel pre rovnováhu. V duchu nás formujú Kristove ruky, ktoré pôsobia v jeho Cirkvi skrze jej sväté tajomstvá, učenie jej Tradície, rady jej starcov.

Napriek tomu, ako sme videli, existujú situácie, keď je mätúce nájsť správny postup v určitej otázke. Podobne ako Árius a svätý Atanáz máme zmysel pre naše duchovné korene, a predsa sa pohybujeme v neznámych vodách. Vtedy sa zdá, ako to raz vystihol svätý Tomáš Morus, že Boh nás stvoril, aby sme mu slúžili „v spleti [nášho] rozumov“. Ak by sme parafrázovali poznámku svätého Pavla Galaťanom, môže sa zdať, že každý z nás, ktorí hľadáme Božiu cestu, prežíva pôrodné bolesti, pokým sa v nás nenarodí Kristus.

Každá doba má svoje vlastné šedé zóny, s ktorými sa treba popasovať a určiť, či sú v súlade s Kristovým zmýšľaním. S viacerými z nich zápasila už raná Cirkev, ostatné – ako napríklad spor o ikony – sa objavili až oveľa neskôr v dejinách. Niekedy sa zdá, že Cirkev mení názor na prijateľnosť niektorých praktík; inokedy zostáva neústupná napriek mnohým tlakom na zmenu.

Ďalšia komplikácia vzniká z rozštiepenia kresťanov, najmä na Západe, na skupiny s veľmi odlišnými praktikami a vierou. Napríklad tí, ktorí považujú písané Sväté písmo za jedinú normu kresťanského života, neprijímajú svedectvo posvätnej Tradície. A tak významné kresťanské skupiny často vydávajú oficiálne vyhlásenia k aktuálnym problémom, ktoré si navzájom odporujú.

O niektorých z týchto morálnych otázok sa voľne diskutuje v médiách a možno už na ne máme svoj názor. Obraciame na ne našu pozornosť nie preto, aby sme ich riešili, ale aby sme ilustrovali princípy, ktoré sme sa pokúsili objasniť v tomto kurze.

Umelý potrat

Otázky týkajúce sa ukončenia života (umelý potrat, eutanázia, „odpojenie od prístrojov“) sú v niektorých oblastiach veľmi diskutovanými témami a vyvolávajú prudké reakcie medzi všetkými členmi našej spoločnosti, vrátane kresťanov. Povenujme pozornosť krátkemu skúmaniu jednej z najagresívnejšie diskutovaných tém, otázke umelého potratu.

Biblia nepodáva ani v jednej vete presný názor na túto konkrétnu vec. Neexistuje biblický text, ktorý by hovoril: „Nedovolíš potrat.“ Preto mnohí hovoria, že je to otvorená otázka. Mnohí odporcovia tejto praxe tvrdia, že je to vražda, a ako biblický zákaz uvádzajú prikázanie: „Nezabiješ,“ Iní tvrdia, že nejde o vraždu, pretože plod je predčlovek, a preto sa naň nevzťahuje piate prikázanie. Ďalší hovoria, že umelý potrat je zlý nie preto, že je to vražda, ale preto, že je to zmrzačenie a porušenie Božieho poriadku prírody.

Znamená absencia biblického textu na túto tému, že umelý potrat je otvorenou otázkou? Ak veríte, že Sväté písmo je jedinou normou pre kresťanov, tak áno. Ale ako sme zdôrazňovali po celý čas, Cirkev vidí Ducha, ktorý definitívne pôsobí aj v iných vonkajších formách Tradície. A tak si nemusíme predstavovať, že keď to nie je výslovne zakázané v Biblii, tak teda je to prijateľné.

V skutočnosti historická Cirkev, východná aj západná, od svojho rastu mimo židovskej komunity dôsledne odsudzovala potraty. Hoci medzi Židmi, ktorí sa starali o rozmnožovanie svojho rodu a očakávali narodenie Mesiáša, boli potraty nemysliteľné, v pohanskej spoločnosti boli vtedy rovnako ako dnes akceptovanou praxou. Cirkev na to čoskoro reagovala odsúdením tejto praxe. Didaché z druhého storočia, jedna z prvých kníh základného učenia Cirkvi, predpisuje: „Nezabiješ dieťa potratom ani ho nezabiješ pri narodení.“ Toto dielo, vysoko cenené v celom patristickom období, považovalo tento zákaz za rovnocenný s Desatorom a Kázaním na vrchu. Na niektorých miestach bolo doživotne upierané sväté prijímanie ženám, ktoré si zabezpečili potrat, ako aj chemikom, ktorí vyrábali použité lieky,

Prví kresťania považovali potrat najčastejšie za otvorenú vraždu a pripomínali scénu, keď Mária navštívila tehotnú Alžbetu a „dieťa v jej lone sa zachvelo“ (Lk 1, 41). Preto sa v našej Modlitbe nad ženou, ktorá potratila, modlíme, aby je bolo odpustené, pretože „upadla do vraždy, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne, pretože potratila to, čo v nej bolo počaté“. Iní sa domnievali, tak ako mnohí dnes, že plod ešte nie je človekom. Napriek tomu považovali potrat za nesprávny, pretože je násilnou deformáciou stvorenia. Ako napísal Tertulián: „Nezáleží na tom, či človek vezme život, keď je sformovaný, alebo ho odoženie, keď sa formuje, lebo tento život je tiež človekom, ktorý sa má stať jedným z nich“ (Apológia, 9).

A tak našou základnou otázkou nie je, či potrat je alebo nie je odsúdený v Biblii, alebo dokonca či je alebo nie je vraždou. Skôr sa musíme pýtať: Čo si myslíte o Tradícii ako celku? A pôsobil Svätý Duch prostredníctvom tohto dôsledného odsudzovania potratov, alebo je to len historická podmienenosť založená na nedostatku vedeckých poznatkov? Alebo to odráža základnú a nezmeniteľnú pravdu, že sám Boh je Darcom života a že nás vyzýva, aby sme život opatrovali, a nie hľadali spôsoby, ako ho zničiť.

A čo kresťan, ktorý sa ocitne v situácii, keď sa umelý potrat javí byť žiaduci, a nepociťuje, že umelý potrat je zlý. Takáto osoba síce môže uniknúť vine za hriech zo zlomyseľnosti, ale napriek je pravdepodobné, že už samotný čin proti tomu, čo je, v prospech toho, čo by jednotlivec chcel, by ešte viac znížil silu svedomia a prispel by k zhoršeniu Božej podoby v ňom, a okrem toho tento čin by bol sám osebe priestupkom. Táto osoba by zároveň znášala mnohé vyčerpávajúce psychologické následky, ktoré boli zaznamenané u ľudí, ktorí podstúpili umelý potrat (nevyriešená vina, výčitky svedomia atď.). A tak hoci osoba môže uniknúť vine v rámci právneho prístupu k morálke, nemôže uniknúť deštruktívnym vplyvom tohto nároku byť pánom života, a nie jeho služobníkom. Tak ako pri každom nesprávnom konaní, trpia nevinní aj vinní.

Sexuálna etika

Mnohí kresťania dnes odmietajú akékoľvek tradičné obmedzenia sexuálneho správania, dokonca aj tie, ktoré sú predpísané vo Svätom písme. Väčšina z nich sa síce hlási k prikázaniu, ktoré zakazuje cudzoložstvo, ale nariadenia, ktoré inak obmedzujú sexuálnu aktivitu, označujú za prudérnosť. A tak mnohí dnes vnímajú ako znižovanie telesnosti namiesto jej vyzdvihovania Pavlov opis smilstva a sexuálnych zvráteností ako prekážky života v Božom kráľovstve (porov. 1 Kor 6, 9) alebo homosexuálnej aktivity ako „hanobenia svojich svojich tiel“ (Rim 1, 24)!

Táto kontroverzia vyvoláva ešte viac otázok ako otázka potratov. Treba teraz Sväté písmo obmedziť len na Ježišove slová? Nepôsobil Svätý Duch medzi apoštolmi, ktorí nám podali tie Ježišove slová, ktoré máme? Alebo sú trendy sekulárnej spoločnosti normami, podľa ktorých sa má posudzovať Duch i Kristus? Je kresťanstvo len záležitosťou chodenia do chrámu bez toho, aby poskytovalo víziu pre celkový život?

Cirkev tradične zakazuje sexuálnu aktivitu medzi všetkými, až na manželské páry, v presvedčení, že Bohom stanovený účel sexuality je zameraný na niečo viac ako len telesné potešenie. Cieľom sexuality je podporovať rast páru k jednote podľa vzoru Trojice. Odtiaľto pochádza varovanie svätého Pavla: „Alebo neviete, že ten, kto sa spája s neviestkou, je s ňou jedno telo?“ (1 Kor 6, 16). Sexualita nie je jednoducho živočíšnou činnosťou: má zapájať dušu i ducha rovnako ako telo.

Táto tradícia je založená na chápaní, že ľudská prirodzenosť, a teda aj ľudská činnosť, má byť zbožštená. Preto sa má usilovať o svoj najplnší potenciál. Tak ako všetko ostatné, aj sexualita má byť premenená medzi ľuďmi nového stvorenia a má sa stať skúsenosťou spoločenstva vo vnútri kráľovstva. Takýto pokus predpokladá jasnú víziu kresťanskej morálky ako formovania postoja, ktorý je Kristovým zmýšľaním. Pokiaľ ide o sexuálnu etiku, vidíme, že kresťanský postoj automaticky vylúči akýkoľvek príležitostný, rekreačný sex, ktorý je zameraný na niečo menej ako na jeho plný potenciál.

Táto plnosť Božej vízie pre sexualitu, ako aj pre zvyšok života, je jedinou normálnou praxou pre tých, ktorí sú na ceste zbožštenia, ktorí boli učinení svätými v krste. Naše telá nie sú oddelené od tohto posväcovania: aj ony sú sväté a určené na premenenie pri vzkriesení. Akékoľvek správanie, ktoré robí z tela kresťana menej ako posvätené, je nenáležité, dokonca svätokrádežné. Takto uvažuje svätý Pavol, keď hovorí: „Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi? … Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu. A neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás (1 Kor 6, 15. 18 – 19).

Možno ponúknuť argument, že ak sa pár úprimne miluje a stará sa o svoje najlepšie záujmy, osobný rast a rozvoj, môže mať sexuálne vzťahy povolené, pretože to posilní ich lásku a rast. No nebude takáto aktivita, ktorá prichádza skôr, ako sa pár úplne zaviaže k svojmu zväzku, znižovať ich víziu a rešpektovanie tejto zmluvy? A nebude to tiež podvracať prirodzený proces ich spoločného rastu v jednote, tak ako sa podvracia proces varenia, keď vložíme mäso alebo zeleninu na panvicu a potom pridáme olej na varenie namiesto opačného postupu!

Naša sexualita teda nemôže byť oddelená od zvyšku nášho života v Bohu. Tak ako človek nemôže byť súčasne chorý i zdravý, nemôžeme byť súčasne oddaní spôsobom starého stvorenia i spôsobom nového stvorenia. Tak ako sa surový materiál musí zmeniť a pretvoriť, aby vznikol hotový výrobok, tak aj naša stará prirodzenosť musí byť pretvorená, premenená v Kristovi. Proces zbožštenia berie to, čo je v nás pozemské, a mení to na niečo iné, na skúsenosť s Bohom. Tu musíme nájsť kresťanský prístup k sexualite. Musíme prekonať sebecké, seba-obmedzujúce a telesné aspekty sexuálnej aktivity, aby sme túto časť našej prirodzenosti uviedli do nášho nového života, kde je všetko premieňané podľa obrazu vzkrieseného Krista.

Osobná úvaha

Text naznačuje, že skutočným srdcom otázky umelého potratu pre kresťana je otázka: „Čo si myslíš o Tradícii?“ Čo si myslíš o tomto prístupe?

Majú kresťania nejaký dôvod naznačovať, že sexuálna etika Svätého písma je zastaraná?

Vojenská etika

Tí, ktorí prijímajú, že Duch pôsobí v konzistentnej Tradícii Cirkvi, vidia jasné smerovania vo vyššie uvedených záležitiach. Zdá sa, že ostatné otázky spadajú do oveľa šedivejších oblastí. Existujú oblasti morálneho záujmu kresťanov, v ktorých v priebehu storočí došlo k zmenám? Existuje v každej téme jedna konzistentná Tradícia, alebo Cirkev napriek svojej dlhej histórii nerozpoznala všeobecne platný predpis? Táto otázka sa často objavuje pri diskusii o vojenskej etike: môže sa kresťan podieľať na vojenskej službe a ísť do vojny alebo pracovať v priemysle, ktorý je zodpovedný za výrobu vojnových zbraní?

Zdá sa, že evanjelium naznačuje, že Kristus sa nepostavil proti Rímskej ríši, ktorá bola psotavená na sile svojich vojsk. Kristus platil dane a slúžil vojenským dôstojníkom bez toho, aby sa zaoberal touto otázkou.

Počas prvých sto rokov bola Cirkev pacifistická. Ako nejaký prorok sa Cirkev bránila zbraniam. Napriek častým násilným prenasledovaniam, ktorým kresťania v tomto období čelili, Cirkev zdôrazňovala, že keď Kristus odzbrojil Petra, odzbrojil aj všetkých kresťanov. „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú“ (Mt 26, 52). Kresťania často odmietali príležitosti upokojiť štát zapojením sa do vojenskej služby, pretože službu rímskemu cisárovi– bohu považovali za nezlučiteľnú so svojou službou Kristovi.

Keď impérium prijalo kresťanstvo, kríž bol umiestnený na rímske vojenské štandardy. Cirkev sa začala modliť: „Daruj cisárovi víťazstvo nad barbarmi” (tropár kríža), modlitbu, ktorú dodnes prednášame v podobe, ktorá viac zodpovedá našej forme vlády. Takmer pri každej bohoslužbe sa modlíme za civilné orgány a ozbrojené sily. A napriek tomu, aspoň na Východe, cirkev nikdy nepodporovala militarizmus bezvýhradne. Tí, ktorí preliali krv, dokonca aj v dobrej veci, boli zvyčajne vylúčení z možnosti ordinácie do kléru, pretože títo lídri kresťanského spoločenstva musia mať určitý prorocký aspekt, ako predstavitelia Kniežaťa pokoja. Dokonca ani ikony týchto svätých vojakov, napríklad veľkomučeníkov Juraja, Teodora alebo Demetera, neboli dovolené na posvätnom mieste vo vojenskom odeve: tam museli byť zobrazovaní v civilnom oblečení.

Keď kresťanstvo preniklo do slovanských krajín, potomkovia bojovných Vikingov rozpoznali v tých, ktorých nazývali trpitelia, osobitnú vlastnosť svätosti. Na rozdiel od mučeníkov, ktorí zomreli preto, že boli kresťanmi, títo svätci trpeli skôr napodobňovaním Krista, než aby sa bránili akýmkoľvek útokom. Tak sa Boris a Gleb radšej podrobili smrti, než aby sa postavili pokusu svojho brata zmocniť sa ruského trónu. Ich uctievaním Cirkev dosvedčuje, že láska, ktorá sa očakáva medzi kresťanmi, musí prekonať aj prirodzený pud sebazáchovy.

Kresťania sa dodnes rozchádzajú v názore na to, aká je náležitá reakcia veriaceho na takéto otázky. Niektorí sa uchyľujú k občianskej neposlušnosti, aby protestovali proti politickým a vojenským postojom svojich vlád alebo proti budovaniu toho, čo nazývajú vojensko-priemyselným komplexom. Iní ochotne prijímajú bremeno služby v ozbrojených silách alebo v zbrojárskom priemysle, pretože to považujú za prejav lásky a lojality a za skutočný akt služby druhým, najmä ak ide o obranu nevinných. Čo je pre kresťana správne? Môžeme v týchto otázkach ukázať na jeden jasný smer?

Možno nemôžeme. Cirkev oslavovala ne-odporovateľa za jeho napodobňovanie Krista a zároveň neodsudzuje vojaka za jeho obranu druhých, čo naznačuje, že Svätý Duch ešte nedal raz a navždy príkaz v tejto záležitosti. Sú tí, ktorí sa bránia vojenským výpravám, prorokmi, ktorí nám slúžia ako pripomenutie, že násilie samo osebe môže narušiť ľudskú rovnováhu a príliš ľahko pokaziť myseľ a srdce? Je pre veriaceho človeka odpor prijateľný – a niekedy aj nevyhnutný – za predpokladu, že sa udržiava v určitých medziach, ktoré určuje Kristov príkaz lásky? Alebo je to otázka, ktorá sa podobá neistote prvých kresťanov v súvislosti s konzumáciou jedla obetovaného modlám?

V tejto kontroverzii niektorí odmietali jesť takéto jedlo a jedenie takéhoto mäsa nazývali rúhaním. Iní tvrdili, že keďže modly aj tak nie sú bohmi, nezáleží na tom. Ak niečo, tak to svedčilo o pohŕdaní pohanskou vierou. Svätý Pavol videl problém skôr v motivácii človeka než v správnosti alebo nesprávnosti tohto činu. Každý z týchto činov bol prijateľný, pokiaľ dôvodom jeho vykonania bolo osláviť pravého Boha. „Len nech je každý úplne presvedčený o svojom. Kto zachováva deň, zachováva ho kvôli Pánovi; kto je, je kvôli Pánovi, veď vzdáva vďaky Bohu; a kto neje, neje kvôli Pánovi a vzdáva vďaky Bohu“ (Rim 14, 5 – 6).

A tak je to možno oblasť, v ktorej sa pravda musí nájsť v srdci veriaceho. Človek môže byť pacifistom alebo ísť do vojny, pretože chce robiť to, čo je správne, dokonca slúžiť Bohu; alebo sa môže zdržať niektorej z týchto činností z nesprávneho dôvodu. Azda najviac možno povedať to, čo napísal Pavol, že každý musí dospieť k uváženému rozhodnutiu a byť si istý vlastným svedomím ako osoba, ktorá sa zaviazala ceste zbožštenia.

Sociálna etika

Ďalšia šedá zóna vzniká, keď sa pokúšame uvažovať o tom, ako naša kresťanská vízia ovplyvňuje náš pohľad na politiku a ekonomiku. Aj tu sa stretávame so zdanlivým rozporom. Cirkev často hovorí proti sociálny nešvárom, ale rovnako často sa modlí za sociálne štruktúry, ktoré udržiavajú takéto nešváre, a podporuje ich. Podobne Cirkev fungovala v každom type politického zriadenia od autokracie rímskych cisárov až po súčasné demokracie. Niekedy štát a Cirkev tvorili jedno spoločenstvo, ako napríklad v Byzancii alebo na „Svätej Rusi“. Dnes, prinajmenšom v Amerike, sa navzájom vylučujú. Štát nepodporuje Cirkev, ani otvorene neobmedzuje jej činnosť. Za iných okolností, napríklad v Osmanskej ríši alebo v mnohých komunistických a islamských spoločnostiach, je štát voči kresťanstvu vyslovene nepriateľský. Ako reagovala Cirkev?

Na jednej strane Cirkev vždy podporovala každú formu občianskej autority, pričom si vyhradzovala právo postaviť sa proti nemorálnej činnosti týchto autorít. Tak svätý Pavol často nabáda svojich obrátených, aby poslúchali občianske autority, lebo „niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku“ (Rim 13, 1. 2). Zároveň on sám neustále neposlúchal tie isté autority, keď sa stavali proti jeho misijnej činnosti. Svätý Ján Zlatoústy sa určite tešil z jednoty Cirkvi a štátu v Byzantskej ríši, ale vehementne útočil na cisárske hriechy: horlivosť, ktorá ho poslala do vyhnanstva a na smrť. Podobne sa Cirkev vždy modlila za občianske autority, či už išlo o byzantského cisára, ktorý bol členom kresťanského spoločenstva, alebo o tureckého sultána, ktorý sa horlivo staval proti Cirkvi.

Cirkev sa najprv tešila „symfónii“ cirkvi a štátu v Byzancii alebo v kresťanskej Európe. Evanjeliové hodnoty sa mohli stať normami, podľa ktorých sa formovala celá spoločnosť. Čoraz viac sa však ukazovalo, že za takýchto okolností Cirkev príliš často podlieha pokušeniu použiť svetskú moc na presadenie evanjelia vždy, keď sa jeho akceptácia oslabila alebo spochybnila.

Dnes sa Cirkev zdržiava kanonizovania jedného politického alebo ekonomického systému. Aj keď neustále hovorí o potrebe slobody alebo starostlivosti o chudobných, prestala vyčleňovať jednu politickú filozofiu ako evanjeliový systém pre všetky časy. Na jednej strane Cirkev pochopila, že presadzovanie evanjeliových hodnôt mečom je kontraproduktívne. Boh rešpektuje slobodu, ktorú dal ľudstvu, a ak sme jeho obrazom vo stvorení, musíme robiť to isté. Preto sa za dôslednejší spôsob zobrazovania Boha a vzájomnej služby v sociálnej oblasti začalo považovať skôr prorocké svedectvo než uplatňovanie hrubej moci.

Možno ešte dôležitejšie je, že Cirkev si uvedomila, že pre kresťanov, ktorí žijú „ako cudzinci“ (1 Pt 1, 1) v sekulárnom prostredí, nie je dostatočný žiadny politický ani ekonomický svetonázor: „Lebo tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce“ (Hebr 13, 14). Preto vízia Cirkvi pre našu budúcnosť nie je zameraná na budovanie lepšej (t. j. bohatšej, spokojnejšej, vzdelanejšej) spoločnosti, ale na pomoc ľuďom prekročiť prirodzenosť, pomôcť im vymaniť sa z úzkych hraníc „sveta“. Tajomstvo našej spásy si vyžaduje, aby sme prekročili systémy, v ktorých sa nachádzame, a stali sa skutočne slobodnými. Preto duchovným, ktorí boli v stredoveku často kniežatami alebo etnarchami, dnes Cirkev zakazuje zastávať verejné funkcie.

Mali by sa teda kresťania usilovať o zmenu spoločenských štruktúr a zlepšenie kvality života, alebo by sa mali zdržať angažovania sa v takýchto záležitostiach, pretože hlavným cieľom Cirkvi je umožniť ľuďom slobodné fungovanie bez obmedzení akéhokoľvek nedokonalého pozemského systému, slobodu, ktorá sa môže uskutočniť len v Božom kráľovstve? Mali by kresťania zamerať svoju energiu na zlepšenie života alebo na jeho premenu? Alebo sú oba ciele zlučiteľné?

Opäť neexistuje jediná odpoveď. Za určitých okolností môže snaha o sociálnu spravodlivosť v mysliach kresťanov v skutočnosti odmietnuť alebo prekonať transcendentný charakter evanjelia. V iných situáciách môže byť komunitným ekvivalentom almužny, ktorú Kristus nariaďuje v evanjeliu (porov. Mt 6, 1 – 4). Niekedy môžu použité prostriedky v skutočnosti odporovať nášmu povolaniu napodobňovať Krista. Inokedy môžu byť odrazom jeho horlivosti za Božie kráľovstvo. V každom prípade vzhľadom na naše hlavné povolanie k premene a obnove v Kristovi musí každá sociálna činnosť svedčiť o všeobecnej Božej láske a zároveň o jeho túžbe po skutočnej obnove ľudstva. S týmito zásadami na mysli sa teda zdá, že naša voľba závisí skôr od rozlišovania, aká je Božia vôľa pre nás v tej či onej konkrétnej situácii.

Osobná úvaha

Autor Thomas Groome navrhuje, aby sme rástli v porozumení objavovaním našich osobných pohľadov na danú tému (na základe našich skúseností) a tradície Cirkvi v tejto oblasti. Keď dovolíme obom názorom viesť dialóg, máme potenciál pre rast. Aplikuj tento proces na témy vojenskej a/alebo sociálnej etiky. K čomu ťa priviedli tvoje skúsenosti? Čo hovorí Tradícia? Ovplyvňuje skúsenosť s Tradíciou tvoj postoj?

Doslov

Každý, kto očakával, že táto kniha, a najmä posledná kapitola, poskytne pevné a rýchle odpovede na naliehavé potreby našej doby, je pravdepodobne sklamaný. Ale možno práve to potrebujeme: zbaviť sa stotožňovania kresťanského správania s legalizmom – bez ohľadu na to, o aký vznešený zákon ide – a vrátiť ho do roviny askézy. Takto starostlivo vyleštíme Boží obraz, ktorý nám bol daný v našom človečenstve, a obnovíme životný štýl našej sviatostnej skúsenosti, Božiu podobu. Kresťanská morálka neponúka viac ako sekulárna etika, ak nám dáva len spravodlivejší, výstižnejší alebo dokonca rozumnejší zákon. Naším „zákonom“ je Kristus, ktorý sa definoval ako Cesta, Pravda a Život, ktorý nás pretvára. Iba tým, že naše postoje zosúladíme s jeho postojmi, môžeme byť plne oživení Duchom, ktorého Ježiš posiela od Otca. Kresťanská morálka je teda rovnako procesom, ako sa stať spravodlivým, ako aj cieľom spravodlivosti. Je to Kristova vôňa vyvierajúca z našich duší.

Zdroj: Shown to be holy, God with us publications 1990. Preložil o. Ján Krupa.