Kristus naša Pascha III.: Kresťanská rodina ako nové stvorenie (štvrté, piate, šieste a deviate prikázanie)
Ich manželstvá upevni v pokoji a jednomyseľnosti,
deti vychovávaj, mládež vyučuj, starobu podopieraj,
malomyseľných povzbudzuj, stratených pritúľ.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
Kresťanské manželstvo
Rodina – domáca cirkev
856 V jednote a láske prvého manželského páru svätí Otcovia vidia obraz Cirkvi. Manželské zjednotenie muža a ženy je cirkevné zo svojej prirodzenosti, tak ako sa prirodzenosť Cirkvi odráža v jednote manželského páru. V Liste Efezanom nás apoštol Pavol učí, že mystické zjednotenie medzi Kristom a Cirkvou je modelom manželského zväzku: „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5, 32). Manželstvo je „predobrazom Cirkvi“[1], miestom prítomnosti a pôsobenia Krista a znakom nového života. Svätý Ján Zlatoústy nazýva manželstvo malou cirkvou, ktorá kráča pred Božou tvárou vo dne i v noci.[2]
857 Pán, náš Boh, požehnáva manželskú lásku a obdarúva ju duchom obetavosti a plodnosťou. Manželská láska zjednocuje dvoch ľudí – muža a ženu – do jediného celku, ktorý nikto nemôže rozlomiť: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 6). Manželská jednota sa uskutočňuje vzájomným dávaním seba až po sebaobetovanie: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5, 25).
858 Svätý Duch – „poklad dobra a darca života“ – udeľuje manželstvu dary, ktorú sú potrebné pre zbožný život v pokoji, pravde, harmónii a láske. Manželstvo slúži Cirkvi budovaním Kristovho tela v spoločenstve viery, lásky a vzájomného posväcovania. Spoločenstvo manželstva sa pôsobením Svätého Ducha stáva „domácou cirkvou“. V modlitbách obradu korunovania sa kňaz obracia na Boha s prosbou: „Pane, Bože náš, korunuj ich slávou a cťou.“[3]
Sexualita a kresťanské manželstvo
859 Sexualita je dar od Boha byť mužom alebo ženou, dar, ktorý sme dostali v okamihu nášho stvorenia. Preto sme povolaní akceptovať tento dar od Boha a stelesňovať ho v našich životoch.
860 Sexualita zahŕňa všetky prirodzené rozmery ľudskej existencie: charakterizuje nielen telo, ktoré je viditeľným znakom pohlavia, ale aj dušu a ducha osoby. V Knihe Genezis sa píše, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu (porov. Gn 1, 27); preto je pohlavie človeka (bytie mužom alebo ženou) Božím darom, a nie vecou ľudskej voľby. Každý človek je povolaný prijať Stvoriteľov plán pre svoj život, ako je vyjadrený v pohlaví človeka.
861 Ľudskú sexualitu možno pochopiť len vo svetle kresťanského chápania lásky ako spoločenstva osôb. Takéto spoločenstvo sa uskutočňuje v láske ako sebadarovanie jednej osoby druhej osobe. Túto lásku udeľuje osobe Svätý Duch, ktorý túto osobu otvára pre druhú osobu.
862 V manželskom živote sa muž a žena otvárajú pre Boha pomocou vzájomnej lásky, ktorá sa stala základom ich nerozlučiteľného zväzku, vernosti a plodnosti. V panenskom stave zasväteného života sa sexualita premieňa vo Svätom Duchu, aby slúžila Bohu a blížnemu v láske v záujme nebeského kráľovstva (porov. Mt 19, 12).
863 Akékoľvek sebecké využívanie druhej osoby ako prostriedku pre získanie sexuálneho potešenia je v rozpore s Božím darom lásky, deformuje podstatu sexuality a hlboko zraňuje človeka. Protirečí šiestemu a deviatemu prikázaniu. Preto sexuálna aktivita mimo tajomstva manželstva, manželská nevera, ničenie manželskej plodnosti potratom alebo antikoncepciou, polygamia a polyandria, homosexuálne akty a autoerotizmus – to všetko ponižuje ľudskú dôstojnosť a je závažným hriechom.
864 Každý človek je od útleho detstva povolaný, aby miloval Boha i blížneho. Podstata kresťanskej sexuálnej výchovy spočíva vo vyučovaní človeka milovať. Cieľom takejto výchovy je pomôcť dospievajúcemu mladému človeku objaviť v sebe Boží dar sexuality a naučiť sa vážiť si osobný charakter tohto daru.
865 Rodičia dieťaťa majú osobitnú zodpovednosť za kresťanskú sexuálnu výchovu. Práve oni sú povolaní, aby boli jemnými a múdrymi sprievodcami. Práve oni musia viesť dieťa na jeho ceste objavovania Božieho daru sexuality v sebe samom a odhaľovať povahu a význam sexuality spôsobom, ktorý je primeraný veku, potrebám a hĺbke detského skúmania. Cirkev a spoločnosť by mali rodičom pomáhať pri uskutočňovaní tohto povolania, ale nikdy ich nemôžu primerane nahradiť.
Manželská vernosť
866 Podstatnou vlastnosťou kresťanského manželstva je vernosť. Je založená na Kristovej vernej láske, a nie iba na ľudskom úsilí manželov. Manželská vernosť vyplýva z Božej vernosti svojmu prisľúbeniu a z Kristovej vernosti svojej Cirkvi. Byť verný znamená vedieť sa odvážne rozhodnúť a byť zodpovedný za svoj sľub. Vernosť sa posilňuje účasťou na svätých tajomstvách (spoveď a sväté prijímanie), spoločnou modlitbou, vzájomným porozumením, podporou, dôverou a odpustením, ako aj neustálym duchovným bojom proti pokušeniam. „Spoločná modlitba celej rodiny ju aspoň čiastočne chráni pred nezhodami a hádkami… Ak by sa manželia takto modlili každý deň, boli by nútení navzájom si odpustiť každú urážku deň čo deň.“[4]
867 Manželskú vernosť oslabuje, ba dokonca ničí klamstvo, neúprimnosť, žiarlivosť a bezohľadné správanie. Všetko spomenuté môže viesť k manželskej zrade a k premrhaniu milostí, ktoré boli prijaté vo svätom tajomstve manželstva. Kristus prirovnáva aj žiadostivé myšlienky k cudzoložstvu: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 28).
868 Cirkev, verná slovám Ježiša Krista, zdôrazňuje nerozlučiteľnosť manželstva: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží“ (Mk 10, 11 – 12).
Manželská plodnosť v láske
869 Najdôležitejším cieľom manželského života je spoločenstvo muža a ženy v láske, aby, zotrvávajúc v láske, mohli čoraz viac spoznávať Boha, ktorý je Láska. Keďže zotrvávajú v Božej láske, ich láska bude zároveň plodná: „Čím je duša pre človeka, tým je láska pre rodinu. Tam, kde už nie je duša, zaniká aj život. Zostane síce telo, ale bude mŕtve. Rodina bez lásky je ako telo bez duše.“[5] Manželská láska existuje predovšetkým pre dobro samotných manželov.
870 V manželstve sú muž a žena povolaní byť stvoriteľmi spolu s Pánom rodením detí: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1, 28). Pán je zdrojom ľudského života, takže prijatím daru nového života sa manželia stanú účastnými na tomto Zdroji. Preto je dar plodnosti Božím požehnaním pre manželstvo a posilňuje manželstvo v láske. Manželstvo je ikonou Kristovej Cirkvi, ktorá rodí ľudí pre večný život.
871 Manželská láska muža a ženy sa prejavuje v ich spoločnom sexuálnom živote. V pohlavnom akte sú manželia spojení v láske a vyjadrujú nerozlučiteľnú jednotu manželského života. Opravdivá manželská láska je plodnou láskou, preto telesné zjednotenie manželov je otvorené pre rozmnožovanie. Sexuálny akt má dvojitý aspekt: zjednocujúci a plodivý. Jedine takýto manželský akt je cnostný a čistý. Strata jedného z týchto aspektov pohlavného aktu narúša jeho podstatu, ničí cnostnosť a čistotu manželského života, a z tohto dôvodu je hriechom.[6]
872 Rodením a výchovou detí sú muž a žena spolupracovníkmi Božej lásky. Práve toto charakterizuje zodpovedné rodičovstvo v manželstve. Osobitná zodpovednosť v manželstve spočíva v plánovaní pôrodov, ktoré súvisí so schopnosťou rodičov poskytnúť svojim deťom primeranú výchovu, zabezpečiť im náležitý telesný a duchovný rozvoj. Preto sa občas stane, že sa manželia rozhodnú dočasne odložiť rodenie detí. Takéto rozhodnutie by však nemalo byť založené na sebeckých a konzumných motívoch. Nemalo by úplne vylúčiť rodenie detí, ktoré je základným dobrom manželského života. Inými slovami, nemalo by sa stať odmietnutím otcovstva a materstva ako takého.[7]
873 Ctihodný metropolita Andrej učí: „Ak Boh niekomu dal deti, tak ten človek dostal veľkú zodpovednosť za ich zbožnú výchovu. Jedného dňa na Poslednom súde Boh prísne zúčtuje s rodičmi, ktorí sa málo starali o svoje deti.“[8]
Kresťanské manželstvo a obrana dôstojnosti začiatku ľudského života
Problém umelého oplodnenia
874 Na príkladoch mnohých požehnaných manželstiev, ktoré boli spočiatku neplodné – Abrahám a Sára, Jakub a Ráchel, Elkána a Anna, Zachariáš a Alžbeta, Joachim a Anna – nás Sväté písmo a posvätná Tradícia učia, že narodenie dieťaťa je vždy darom od Boha, za ktorý sa treba vrúcne modliť.
875 Mnohé manželstvá zažívajú neplodnosť ako drámu, výzvu, stratu a neprekonateľnú prekážku na ceste k úplnej sebarealizácii. Súčasné biomedicínske technológie poskytujú neplodným párom možnosť získať dieťa pomocou umelého oplodnenia. Avšak lekársky zásah je prípustný len vtedy, ak uľahčí účinnosť sexuálneho aktu na počatie detí, ale v žiadnom prípade nenahradí sexuálny akt. Dôstojnosť počatia dieťaťa si totiž nevyhnutne vyžaduje manželský sexuálny akt muža a ženy ako duchovné a telesné zjednotenie osôb v láske.[9] Umelé oplodnenie vylučuje sexuálny akt, manželov redukuje na darcov biologického materiálu a dieťa na produkt biomedicínskej manipulácie. Cenou za takéto počatie je zničenie takzvaných „prebytočných embryí“ alebo manipulácia s ich životom. V skutočnosti by narodenie nového človeka, pomocou spolupráce muža a ženy s mocou Stvoriteľa, malo byť ovocím a znakom vzájomného sebadarovania manželov, ich lásky a vernosti.
876 Súčasné biomedicínske technológie umelého oplodnenia zapájajú do počatia a donosenia dieťaťa vonkajšie subjekty (napríklad darcov gamét, lekárov alebo „náhradné matky“). Zasahovanie takýchto externých osôb do tajomstva počatia nového života je samo osebe morálnym zlom. Náhradné materstvo, v ktorom žena vynosí a porodí dieťa počaté v skúmavke pre klientov, predstavuje skutočné nerešpektovanie daru materstva: žena obchoduje so svojím materstvom a takto narodené dieťa sa znižuje na predmet obchodu. Náhradné materstvo, počatie dieťaťa s úmyslom predať ho po narodení, a iné podobné činy sú ťažkými hriechmi proti dôstojnosti začiatku ľudského života. Takéto konanie je urážkou Boha a dôstojnosti dieťaťa ako ľudskej bytosti, ktorá je stvorená na Boží obraz a podobu.
Klonovanie človeka
877 Klonovanie je experimentálna metóda nesexuálneho rozmnožovania. Dnes sa ju vedci pokúšajú aplikovať aj na ľudí, aby vytvorili geneticky identické osoby na terapeutické alebo iné technologické účely. Obhajcovia klonovania neuznávajú dôstojnosť ľudských klonov ako osôb.
878 Klonovanie porušuje ľudskú dôstojnosť. Klonovanie redukuje osobu na „biologický materiál“. Takáto metóda počatia oddeľuje sféru rodenia (rozmnožovania) od autenticky ľudského kontextu manželského aktu a odstraňuje potrebu láskyplného zjednotenia manželov, ktorí spolupracujú s Bohom pri prijímaní daru ľudského života. Samotná myšlienka klonovania človeka popiera manželstvo a rodinu ako takú. Človek sa takýmto spôsobom pokúša zaujať miesto Stvoriteľa a sám rozhoduje o tom, ako a kedy začať alebo ukončiť ľudský život.
879 A k tomu ešte klonovanie môže vytvoriť nebezpečenstvo sociálnej manipulácie v selekcii „geneticky lepších“ ľudí. Klonovanie môže viesť k výrobe živých ľudských klonov výlučne ako materiálu pre transplantáciu orgánov. Toto znižuje ľudí na úžitkové predmety. Toto je úplne neprípustné z hľadiska kresťanského rešpektu k ľudskej osobe a úcty k ľudskej dôstojnosti.
Hriech umelého potratu
880 Umelý potrat je úmyselné a priame zabitie ľudskej bytosti v období medzi jej počatím a narodením – na samom začiatku jej života.[10] Vo všeobecnosti má umelý potrat podobu vynúteného ukončenia tehotenstva. Umelý potrat pozostáva aj zo všetkých činností zahŕňajúcich manipuláciu, ktorá vedie k zničeniu ľudských embryí, ktoré boli získané použitím reprodukčných technológií.
881 Sväté písmo nás učí, že dôstojnosť ľudskej osoby existuje od počatia: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa…“ (Jer 1, 5). Posvätnosť a nedotknuteľnosť ľudského života je založená na osobnej pozornosti Stvoriteľa ku každej ľudskej osobe.
882 Svätý Bazil Veľký učí:
Žena, ktorá dobrovoľne zničí plod, dopustí sa trestného činu vraždy. U nás sa nepýtame, či plod bol alebo nebol zrelý. V týchto veciach sa žiada spravodlivosť nielen pre dieťa, ktoré sa malo narodiť, ale aj proti tej, ktorá strojila úklady proti sebe samej, pretože v týchto okolnostiach ženy väčšinou zomierajú. K tomu sa pridáva aj zničenie plodu, ďalšia vražda, v úmysle tých, ktorí sa odvážia spáchať tento hriech.[11]
883 Metropolita Andrej Šeptický vo svojom pastierskom liste Nezabiješ zdôrazňuje:
Prípady, keď rodičia zabijú vlastné deti, sú obzvlášť ohavné, hrozné a neprirodzené. Ale možno ešte horšie sú prípady, keď dieťa ešte neprišlo na svet. Samotná skutočnosť, že zločin spácha vlastný otec alebo matka dieťaťa a že dieťa sa nemôže brániť… to všetko robí z potratu najzvláštnejší druh zločinu.[12]
884 Ľudské dieťa je od svojho počatia zverené matke a otcovi, ktorí sa oň starajú a opatrujú ho. Niekedy však dramatické okolnosti (znásilnenie, tlak rodiny a pod.) alebo sebecké dôvody môžu ženu prinútiť zničiť život, ktorý nosí v sebe. Tieto okolnosti však nezbavujú matku zodpovednosti. Avšak za potrat sú zodpovední aj ďalší, napríklad otec dieťaťa, ktorý matku núti k potratu alebo ju opustil počas tehotenstva. Spoluvinníkmi na hriechu umelého potratu sú aj príbuzní, známi a priatelia, ktorí niekedy tlačia na ženu, aby podstúpila umelý potrat, pričom používajú výhovorku, že to môže pomôcť „uchovať si dobré meno“ a pod. A nakoniec, podstatnú vinu – veľkú vinu – majú lekári a ostatný zdravotnícky personál, ktorí skutočne vykonávajú umelý potrat. Nepriamo vinní sú aj všetci tí, ktorí v spoločnosti obhajujú a presadzujú potraty.
Hriech umelej antikoncepcie
885 Antikoncepcia je úmyselné konanie, ktorým človek ničí plodnosť reprodukčnej sféry a znemožňuje počatie nového ľudského života. Antikoncepčné konanie zasahuje celú ľudskú osobu tým, že obmedzuje jej schopnosť prijať dar nového života. Dôsledkom takéhoto konania môže byť nielen fyziologická, ale aj duchovná, morálna a psychologická neschopnosť manželského páru porodiť deti. Dôsledkom sa môže stať aj vytvorenie antikoncepčnej mentality.
886 Žiadne medicínske antikoncepčné metódy nie sú úplne účinné v bránení počatiu. V rodinách, kde je manželský pár fyziologicky plodný, ale nie je schopný prijať nový život pre antikoncepciu, budú počaté „nechcené deti“ a vzniknú „nechcené tehotenstvá“, a toto povedie k narodeniu „nechcených detí“ alebo dokonca k umelému potratu. Antikoncepčná mentalita neúprosne vedie k potratovej mentalite. Namiesto toho, aby antikoncepcia znižovala počet umelých potratov, ako tvrdia jej obhajcovia, len podnecuje nezriadený sexuálny život a vlastne vedie k rastu počtu umelých potratov.
887 Antikoncepcia je často znakom už existujúcej krízy v rodinných vzťahoch a ničí jednotu kresťanského manželstva. Zvyčajne je rozhodnutie používať antikoncepčné metódy spojené so strachom z tehotenstva a s odmietaním plodnosti. Ak je starostlivosť o deti úplne na jednom z manželov, potom je odpor voči počatiu zvyčajne akýmsi „protestom“ proti takejto osamelosti v manželstve. Antikoncepčné úkony sú morálnym zlom, pretože odstraňujú manželské povolanie k otcovstvu a materstvu.
888 Antikoncepcia nielenže bráni spojeniu mužských a ženských gamét, ale ničí aj schopnosť manželov spolupracovať so Stvoriteľom pri prijímaní a uvádzaní nového života na svet. Takýto manželský pár odmieta Boží plán pre nich a redukuje rodinný život len na „súkromnú sféru“, pričom pohŕda skutočnosťou, že jedine Boh je pánom začiatku a konca ľudského života.
889 Používanie antikoncepcie deformuje prirodzený význam sexuálneho aktu tým, že ničí nielen jeho plodiacu, ale aj zjednocujúcu podstatu. Antikoncepcia vedie k nezodpovednej súloži, ktorej cieľom je hľadanie osobného uspokojenie. Tým sa vážne poškodzuje pravý základ manželského života, sebaobetavá láska, v ktorej sa manželia navzájom dávajú a prijímajú úplne, najmä svoju vlastnú plodnosť.
890 Hormonálne antikoncepčné metódy majú dvojaký účinok: antikoncepčný a potratový, a preto sú nemorálne. Tieto metódy bránia normálnym fyziologickým procesom v tele ženy a robia ju neplodnou. Napriek tomu tieto metódy nie vždy zabránia počatiu dieťaťa. Preto je hormonálna antikoncepcia určená aj na to, aby zabránila ďalšiemu vývoju dieťaťa v maternici matky a spôsobila jeho smrť v ranom štádiu vývoja. Preto Cirkev, ktorej záleží na živote každého človeka od okamihu jeho počatia, je proti používaniu antikoncepčných metód. Jedinou výnimkou môže byť používanie hormonálnych látok s potenciálne antikoncepčným pôsobením na účel lekárskej liečby a jedine na obmedzený čas podľa predpisu lekára.
891 Metropolita Andrej vyjadruje osobitnú škodlivosť antikoncepcie takto:
Podobné zabíjaniu detí, hoci ide o úplne iný druh hriechu, sú skutky, ktorými rodičia obmedzujú počet svojich potomkov. Takéto prípady, samozrejme, nie sú hriechom vraždy, ale je ťažké nepovažovať ich za ťažké previnenie… lebo hoci život nebol odňatý, nebolo mu dovolené vzniknúť! Ľud, ktorého ženy sa nechcú podrobiť… povinnostiam materstva a ktorého muži hľadajú sexuálne uspokojenie bez ohľadu na povinnosti a bremená rodinného života a bez ohľadu na cieľ manželstva: takýto ľud je odsúdený na záhubu.[13]
Metódy rozpoznávania plodnosti
892 Zodpovedné otcovstvo a materstvo sa prejavuje aj v prirodzenom plánovaní rodiny. Spočíva v tom, že manželia sú vždy otvorení pre povolanie od Boha priniesť život. Aby manželia mohli odpovedať na toto povolanie, chápu a uznávajú vlastnú povahu intímnych vzťahov, ktoré Boh zahrnul do prirodzenosti. Vlastná povaha týchto vzťahov zahŕňa možnosť podieľať sa na udelení nového života. Prirodzené plánovanie je spojené s hľadaním vhodného okamihu na počatie nového života.
893 Povolaniu k otcovstvu a materstvu neodporuje pravidelná zdržanlivosť a uplatňovanie metód regulovania pôrodnosti, ktoré sú založené na využívaní období neplodnosti ženského tela. Manželský život zostáva počestný, pretože rešpektuje telesný aspekt lásky a nezbavuje ho prirodzenej plodnosti.
894 Prirodzená regulácia počatia sa zásadne líši od antikoncepčných opatrení, pretože manželský pár zostáva otvorený prijatiu nového života. Tento spôsob regulácie odmieta akýkoľvek zásah do rozmnožovacej sféry muža alebo ženy s cieľom dočasne alebo dlhodobo vylúčiť ich schopnosť počať. Prirodzené plánovanie rodiny učí manželský pár chápať a rešpektovať vzájomnú plodnosť a rozpoznávať obdobia plodnosti ženského tela.
895 Otvorenosť pre Boží dar života a hľadanie Božej vôle umožňuje manželskému páru prijať nový život s láskou, aj keď „neplánovali“ splodiť dieťa. V takejto rodine bude každé Bohom darované dieťa chcené a prijaté s dôverou v Boha. Tým, že prirodzené metódy plánovania rodiny zachovávajú počestnosť pohlavného aktu v jeho otvorenosti pre život, posilňujú jednotu manželstva. Otvorenosť pre prijatie vlastných detí robí manželský pár schopným aj adoptovať osirelé deti.
Zodpovedné rodičovstvo
896 Zodpovedné otcovstvo a materstvo spočíva nielen v prijatí daru nového života, ale aj vo vytvorení vhodných podmienok pre plnohodnotný rozvoj dieťaťa. Kresťanskí rodičia by mali pochopiť, že deti, ktoré im dal Pán, patria predovšetkým Pánovi. Tieto Božie deti sú počas svojho pozemského života len zverené do starostlivosti rodičov. Rodičovské povolanie si vyžaduje obetavú lásku k deťom. Dobro dieťaťa je najvyšším cieľom zodpovedného rodičovstva. Preto rodičia nemôžu považovať deti za svoj „majetok“ alebo ich používať len ako prostriedok na dosiahnutie nejakého iného cieľa. Naopak, každé dieťa má prirodzené právo narodiť sa a vyrastať v skutočnej rodine.[14] Najlepším prostriedkom výchovy dieťaťa je príklad zrelého kresťanského správania rodičov, ako aj vzájomný vzťah rodičov a ostatných členov rodiny a spoločnosti.
897 Svätý Ján Zlatoústy pripomína kresťanom, že sú povolaní rodiť svoje deti nielen pre časný život, ale aj pre večný život.[15] Okrem materiálnych a psychologických potrieb majú deti aj duchovné potreby. Náboženská a duchovná formácia sú neoddeliteľným aspektom výchovy dieťaťa a jeho rastu v Božej milosti.
Kresťanská rodina a obrana dôstojného konca ľudského života
Starostlivosť o chorých rodičov a príslušníkov rodiny
898 Vo Svätom písme čítame: „Z celého srdca si cti otca a na vzdychy svojej matky nezabúdaj! Pamätaj, že bez nich nebol by si sa narodil; oddaj (sa) im ako aj oni tebe“ (Sir 7, 27 – 28). Rešpektovať rodičov znamená mať k nim láskyplný vzťah, najmä keď sú slabí a potrebujú pomoc, napríklad v starobe.
899 V učení o rodine metropolita Andrej zdôrazňoval zodpovednosť detí voči rodičom:
Dobrí kresťania sú v živote schopní zachovávať štvrté Božie prikázanie, „Cti svojho otca a svoju matku“, dokonca aj vtedy, keď rodičia nie sú dobrí a, nedaj Bože, nezasluhujú si rešpekt. Deti ich majú rešpektovať v každom prípade, pretože taký je Boží zákon. Kresťania vedia, aký trpký bol osud tých, ktorí si nectili svojich rodičov.[16]
Metropolita Andrej aj takto varoval deti: „Nech Boh chráni, aby sa medzi nami našli bezbožné deti, ktoré by sa jedného dňa opovážili nerešpektovať svojich rodičov, alebo, ešte horšie, zdvihnúť proti nim svoju ruku. Božechráň, aby niektorí rodičia mali dôvod preklínať svoje deti!“[17]
900 Deti by sa mali starať o svojich rodičov v ich chorobe a poskytovať im materiálnu a morálnu podporu v starobe. „Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije; ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile… Akú zlú povesť má taký, čo si opúšťa otca a kto trápi svoju matku, je od Boha prekliaty“ (Sir 3, 12 – 13. 16). Deti by si mali uvedomiť, že rešpekt a láska k rodičom nesie so sebou povinnosť starať sa o nich počas celého ich života. Tejto povinnosti nemôže byť nikto nikdy zbavený. Ak rodičia už opustili tento život, deti sú povinné vystrojiť im kresťanský pohreb, splniť ich posledné želanie, modliť sa za nich, starať sa o ich hrobové miesta a pripomínať si výročie ich smrti.
Kresťanské chápanie smrti
901 Kresťan, ktorý bol učinený hodným božského života svätým tajomstvom krstu, už tu na zemi žije večný život. Pre veriaceho človeka je smrť dôsledkom hriechu našich prarodičov. Avšak smrť bola raz a navždy premožená smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, ktorý „tým, čo sú v hroboch, život daroval“. Pre kresťana smrteľnosť neznamená slepú uličku, odchod do nebytia alebo koniec ľudskej existencie. Smrť, rovnako ako život, má zmysel – zmysel, ktorý objavujeme vo svetle Kristovej Paschy. Smrť je prechodom do nového života, zo zeme do neba.
902 Smrť nemôže byť únikom zo života alebo popretím života. Preto samovražda – vedomé a dobrovoľné vzatie si života – je ťažký hriech a Cirkev ju odsudzuje. Mnohé sociálne, psychologické a ďalšie faktory môžu viesť človeka k samovražde, ale hlavnými príčinami sú beznádej, strata zmyslu života, odmietanie Božieho milosrdenstva a zúfalstvo.
Človek nemá právo zlikvidovať svoj vlastný život. Podobne ako vojak, ktorý nemá právo opustiť pridelené stanovište, keď ho svojvoľne opustí, je považovaný za dezertéra, rovnako dezertérom je ten, kto opustí svoje povinnosti a stanovište, na ktoré ho umiestnila Božia prozreteľnosť.[18]
Užívanie prostriedkov na utíšenie bolesti
903 V súlade s kresťanským učením má utrpenie, najmä v posledných chvíľach života, osobitnú úlohu v Božom pláne spásy. Naše utrpenie svedčí o účasti na Kristovom utrpení a jeho spásnej obete. Preto niektorí kresťania uprednostňujú obmedzené používanie paliatívnych (bolesť tlmiacich) opatrení ako dobrovoľné prijatie utrpenia ukrižovaného Krista aspoň v malej miere. Takýto heroizmus by sa však nemal podnikať ako všeobecné pravidlo. Naopak, podľa ľudskej a kresťanskej obozretnosti je vhodné ponúknuť chorým pod dohľadom a na radu lekára užívanie liekov, ktoré zmierňujú alebo odstraňujú bolesť, aj keď takéto lieky môžu zhoršiť vedomie pacienta. Napriek tomu je dôležité zabezpečiť, aby užívanie takýchto liekov nenarušilo schopnosť chorého pripraviť sa na dôstojnú smrť, teda vyjadriť posledné želania, vykonať spoveď a prijať pomazanie chorých a pristúpiť k svätému prijímaniu.
Transplantácia orgánov
904 Náš najväčší dar nášmu blížnemu spočíva v sebaobetovaní, najmä za účelom zachovania zdravia a života druhého človeka. Súčasná medicína pomocou transplantácie orgánov dokáže vyliečiť mnohých chorých, ktorí donedávna mohli očakávať len smrť alebo v lepšom prípade život v utrpení a obmedzeniach.
905 Transplantácia je prejavom súcitu s našimi blížnymi a solidarity s nimi. Darovanie svojich orgánov na transplantáciu je hrdinskou službou na záchranu života. Túto službu vysoko ocenil svätý Ján Pavol II. slovami: „Vďaka vede a profesionálnej príprave a angažovanosti lekárov a zdravotníckych pracovníkov… sa nám otvárajú nové a úžasné možnosti… milovať blížneho novým spôsobom; v evanjeliovom zmysle milovať ‚až do krajnosti‘“ (porov. Jn 13, 1).[19]
906 Nezištné darovanie časti vlastného tela (orgánu alebo tkaniva) pre dobro druhého človeka, ktorý to naliehavo potrebuje, je prejavom kresťanskej lásky k blížnemu. Na druhej strane, obchodovanie s ľudskými orgánmi je neprípustné a predstavuje morálne zlo: „Každý postup, ktorý smeruje ku komercializácii ľudských orgánov alebo k ich považovaniu za predmet výmeny alebo obchodu, treba považovať za morálne neprijateľný, pretože používať telo ako ‚predmet‘ znamená porušovať dôstojnosť ľudskej osoby.“[20]
907 Žijúci človek (darca) môže darovať len jeden z párových orgánov pod podmienkou, že to neohrozí jeho vlastný život. „Vlastné orgány, ktoré sa v tele vyskytujú jednotlivo, možno odobrať len po smrti, t. j. z tela niekoho, kto je určite mŕtvy. Táto požiadavka je samozrejmá, pretože konať inak by znamenalo úmyselne spôsobiť smrť darcu pri nakladaní s jeho orgánmi.“[21]
Eutanázia
908 Eutanázia (z gréčtiny a znamená dobrú smrť) je konanie alebo nekonanie, ktoré zo svojej povahy alebo zámerne spôsobí smrť človeka s cieľom odstrániť všetky druhy najrôznejšieho utrpenia.[22] Eutanázia sa používa nielen pre ťažko chorých, ale aj pre novorodencov s vrodenými vadami. Okrem eutanázie „na individuálnu žiadosť“ existuje aj „sociálna eutanázia“, pri ktorej rozhodnutie ukončiť život neprichádza od samotnej osoby, ale od spoločnosti, keď sa ďalšia liečba považuje za zbytočnú alebo príliš nákladnú, zatiaľ čo potrebné prostriedky by sa mohli použiť na liečbu mnohých ďalších ľudí.
909 Cirkev učí:
Nič a nikto nemôže v žiadnom prípade dovoliť zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či už ide o plod alebo embryo, dieťa alebo dospelého človeka, starého človeka alebo človeka trpiaceho nevyliečiteľnou chorobou, alebo človeka, ktorý zomiera. Okrem toho nikto nesmie žiadať o tento akt usmrtenia ani pre seba, ani pre inú osobu, ktorá mu bola zverená do opatery, a nemôže s ním ani výslovne, ani nepriamo súhlasiť. Takýto čin nemôže legitímne odporučiť ani povoliť žiadna autorita. Ide totiž o porušenie Božieho zákona, o urážku dôstojnosti ľudskej osoby, o zločin proti životu a o útok na ľudskosť.[23]
910 Občas sa môže stať, že ľudia z dôvodu dlhotrvajúcej a neznesiteľnej bolesti žiadajú smrť pre seba alebo pre druhého človeka. Avšak takéto žiadosti o smrť nie sú vždy prejavom skutočnej túžby po asistovanej samovražde alebo eutanázii. V skutočnosti ťažko chorý človek potrebuje lásku, pozornosť, modlitbu a duchovnú podporu. Tí, ktorí sú chorému blízki – rodičia, deti, rodinní príslušníci, priatelia, ale aj lekári, zdravotné sestry, duchovní a ďalší členovia cirkevného spoločenstva – sú vyzývaní, aby obklopili chorého takouto starostlivosťou.
[1] Ján Zlatoústy, Homílie na list Kolosanom, Homília 12, 5: PG 62, 587.
[2] Porov. Ján Zlatoústy, Homílie na list Efezanom, Homília 20: PG 62, 143.
[3] Trebník, Obrad korunovania, Zvolanie pri korunovaní páru.
[4] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання О супружестві і родині [Pastiersky list o manželstve a rodine] (17. február 1902).
[5] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання О супружестві і родині [Pastiersky list o manželstve a rodine] (17. február 1902).
[6] Porov. Pavol VI., Encyklika Humanae vitae [O ľudskom živote], 12.
[7] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Konštitúcia Gaudium et Spes [Cirkev v modernom svete], 51.
[8] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання О супружестві і родині [Pastiersky list o manželstve a rodine] (17. február 1902).
[9] Porov. Pavol VI., Encyklika Humanae vitae [O ľudskom živote]; Kongregácia pre náuku viery, Donum vitae [Dar života], 1.
[10] Porov. Ján Pavol II, Encyklika Evangelium Vitae [Evanjelium života], 58.
[11] Bazil Veľký, Listy, 188, 2: PG 32, 671.
[12] Metropolita Andrej Šeptický, Не убий [Nezabiješ] (21. november 1942).
[13] Metropolita Andrej Šeptický, Не убий [Nezabiješ] (21. november 1942).
[14] Porov. Ján Pavol II., Príhovor k Výboru európskych novinárov za práva dieťaťa.
[15] Ján Zlatoústy, Homílie na evanjelium podľa Matúša, 59, 7: PG 58, 574.
[16] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання О супружестві і родині [Pastiersky list o manželstve a rodine] (17. február 1902).
[17] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання О супружестві і родині [Pastiersky list o manželstve a rodine] (17. február 1902).
[18] Metropolita Andrej Šeptický, Не убий [Nezabiješ] (21. november, 1942).
[19] Ján Pavol II., Príhovor k účastníkom prvého medzinárodného kongresu Spoločnosti pre transplantáciu orgánov (20. jún, 1991).
[20] Ján Pavol II., Príhovor na 18. medzinárodnom kongrese Spoločnosti pre transplantáciu orgánov (29. august 2000), 3.
[21] Ján Pavol II., Príhovor na 18. medzinárodnom kongrese Spoločnosti pre transplantáciu orgánov (29. august 2000), 4.
[22] Pozri Ján Pavol II, Encyklika Evangelium vitae [Evanjelium života], 65.
[23] Kongregácia pre náuku viery, Deklarácia o eutanázii.
Kristus naša Pascha III.: Človek v Kristovi ako nové stvorenie
