Nedeľa 13. týždňa po Päťdesiatnici: Plody Božej vinice – Arcibiskup Cyril Salim Butros
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Toto podobenstvo o vinici nám pripomína iné príbehy o vinici vo Svätom písme. V piatej kapitole knihy proroka Izaiáša sa nachádza známa „Pieseň o vinici“, ktorú poznali aj Židia, ktorí počúvali Ježiša:
„Zaspievam svojmu miláčikovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici. Vinicu mal miláčik môj na úrodnom úbočí. Okopal ju, skálie z nej vyzbieral, viničom ju vysadil, postavil uprostred nej vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, urodila však plánky. A teraz, občania Jeruzalema a mužovia Júdska, súďte medzi mnou a mojou vinicou! Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej? Prečo, kým čakal som hrozno, urodila len plánky? Teraz však nechže vám ukážem, čo urobím ja svojej vinici: pováľam jej plot a stane sa pastvou, zrúcam jej ohradu a bude pošliapaná. Obrátim ju na púšť, nebude strihaná a nebude kopaná, takže vzrastie tŕnie a bodľač; ba aj oblakom prikážem, aby ju neskropili dažďom. Bo vinicou Pána zástupov je dom Izraela a júdski mužovia jeho sadom rozkošným. On čakal na právo – a hľa, bezprávie, na spravodlivosť – a hľa, kvílenie“ (Izaiáš 5, 1 – 7).
Z historického hľadiska je vinica symbolom židovského národa Starej zmluvy. Boh si ich vyvolil za svoj ľud a vychovával ich na svojich cestách, aby prinášali ovocie spravodlivosti. No namiesto spravodlivosti vinica priniesla „krviprelievanie“ a „krik“. Sériou poslov, ktorých poslal hospodár, sú proroci, ktorých Boh poslal Izraelu, aby hovorili jeho slovo a pripomínali im ich osud. No Židia „jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali“. To nám pripomína Ježišov plač nad Jeruzalemom: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste! Hľa, váš dom vám ostáva pustý (Matúš 23, 37 – 38).
Podobenstvo pokračuje: „Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.‘ Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili.“ „Vyvliekli z vinice“ pripomína, že Ježiš bol ukrižovaný mimo Jeruzalema.
Rozdiel medzi „Piesňou o vinici“ a podobenstvom o zlých vinohradníkoch je vo finále: v „Piesni o vinici“ je finále úplnou skazou: „Obrátim ju na púšť, nebude strihaná a nebude kopaná, takže vzrastie tŕnie a bodľač; ba aj oblakom prikážem, aby ju neskropili dažďom.“ V Ježišovom podobenstve je finále slovom nádeje: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“
Boh si vyvolil ľud Starého zákona, aby vybudoval svoje kráľovstvo. Poslal im svojho vlastného Syna, oni ho zabili. Potom prenajal svoju vinicu novému ľudu, kresťanskej Cirkvi Nového zákona, o ktorej svätý Peter vo svojom prvom liste hovorí: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud“ (Prvý Petrov list 2, 9 – 10).
My, kresťania, sme nový Boží ľud a Boh chce, aby sme prinášali plody spravodlivosti a svätosti. Boží súd v Starom zákone bol úplným odsúdením: „Aj oblakom prikážem, aby ju neskropili dažďom.“ V Novom zákone nám Boh neposlal Ježiša, aby nás odsúdil, ale aby nás zachránil. No my musíme prísť k nemu. On nám povedal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha“ (Ján 7, 37 – 39).
V inom podobenstve o viniči v Jánovom evanjeliu nám Ježiš pripomína, že nemôžeme prinášať ovocie, ak sme oddelení od hlavy:
„Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Ján 15, 1 – 5). To je jasný odkaz na Eucharistiu, sviatosť tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista, ako pokrm a nápoj pre naše duše.
Vypočujme si ešte raz, čo nám povedal Boh: „Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej?“ Boh nám dal všetko: stvoril nás na svoj obraz, a keď sme padli, poslal nám v Starom zákone prorokov ako svojich poslov, v Novom zákone svojho Syna ako Spasiteľa a v Cirkvi svojho Svätého Ducha ako posvätiteľa.
Keď Boh stvoril ľudstvo, mal sen pre všetky ľudské bytosti. Stvoril nás na svoj obraz, aby sme boli jeho telom na zemi a pokračovali v diele stvorenia. Kvôli našej dôstojnosti nás ustanovil za správcov stvorenia, „aby sme obrábali zem, aby sme ju zveľaďovali“, aby sme ju naplnili jeho Svätým Duchom. Žiadny anjel neodráža Boha, to robí len človek. Anjeli hovoria: „Svätý, svätý Boh.“ My hovoríme, zovretí v Božom náruči: Otče náš, príď kráľovstvo tvoje (to znamená: skrze nás); buď vôľa tvoja ako v nebi, tak aj na zemi (to znamená: skrze nás). V teológii tento Boží sen nazývame „plán spásy“ alebo „ekonómia spásy“. Boh nemá telo, Boh je Duch. My sme Božie telo. Boží sen sa nemôže uskutočniť bez nás. Boh nám zveril do starostlivosti budovanie svojho kráľovstva.
Keď slávime „Sviatok práce“, blahoželáme všetkým pracujúcim. Všetci sme pracujúci. Aj Ježiš, svätý Jozef a Panna Mária boli pracujúci. Všetci pracujeme, aby sme mali dôstojný život, aby sme postavili nový dom, vybudovali dobrú rodinu. Záleží nám na budovaní Božieho kráľovstva tak, ako nám záleží na budovaní našich materiálnych domov? Staráme sa o Božiu vinicu tak, ako sa Boh postaral o nás? Napredujeme v kresťanskom vzraste?
Sme zhovievavejší než v minulosti? Dávame viac prostriedkov na Pánovo dielo v našich chrámoch? Navštevujeme bohoslužby častejšie než v minulosti? Staráme sa o druhých ľudí viac než kedysi? Vypočujme si, čo hovorí svätý Pavol o ovocí Ducha: „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Galaťanom 5, 22 – 23). Aké ovocie prinášame v našich rodinách, v spoločnosti a v Cirkvi? Šírime lásku alebo nenávisť? Sme tvorcami pokoja alebo tvorcami problémov? Sme trpezliví, láskaví, verní, jemní k sebe navzájom alebo neustále bojujeme medzi sebou?
Pri každom našom konaní majme vždy na pamäti, že sme zodpovední za Božie stvorenie. Žime primerane tejto zodpovednosti.
Svoju homíliu uzavriem tradičným biskupským požehnaním v našej byzantskej liturgii: „Pane, Pane, zhliadni z neba a viď. Požehnaj túto vinicu, ktorú zasadila tvoja pravica,“ pomôž im, aby boli vernými pracovníkmi v tvojej Cirkvi a budovali tvoje kráľovstvo. Amen.
Zdroj: https://melkite.org/archbishop-cyril/the-fruits-of-gods-vineyard Preložil o. Ján Krupa
Nedeľa 14. týždňa po Päťdesiatnici: Príbeh kráľovskej svadbyPôst Bohorodičky
