Katechéza pre mládež : Kristova Pascha (umučenie a zmŕtvychvstanie) (13.)
Vidíme kríže na chrámových kupolách. Vieme, že kríž je kresťanský symbol. Počul som, že kríž bol potupným spôsobom popravy zavesením. A preto vraj naozaj nie je na čo byť hrdý. Čo si máme o tom myslieť?
Kríž bol skutočne nástrojom trestu smrti. Nevinný Pán Ježiš bol vystavený strašnému mučeniu a ukrutnej smrti na kríži na základe nespravodlivých obvinení. Ježišovým blízkym sa nikto neospravedlnil. Obvinenia vznesené proti nemu neboli stiahnuté. Nikdy nebol zbavený obvinenia. Pre samotného Ježiša neboli dôležité žiadne ospravedlnenia, „prepustenie z väzby“ a „výmena za zločinca Barabáša“.
Podľa svedectva evanjelistov zostal bez slov v reakcii na všetky tie hrôzy súdneho procesu, lži falošných svedkov, znevažovanie jeho ľudskej dôstojnosti. Dokonca aj jeho hlavný sudca Poncius Pilát bol veľmi prekvapený. Dokonca aj po ukrižovaní farizeji, urputní Kristovi nepriatelia, prinútili Piláta, aby pri Ježišovom hrobe zriadil nepretržitú stráž: „Ten zvodca, ešte kým žil, povedal: ‚Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.‘ Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa“ (Matúš 27, 63 – 64). Iróniou bolo, že farizeji mali pochopiteľný strach. Kristovo utrpenie a smrť paradoxne viedli k jeho zmŕtvychvstaniu. Na tretí deň po smrti na kríži bol vzkriesený, a preto sa jeho kríž stal pre kresťanov znakom spásy.
A tak sa kríž stal nástrojom víťazstva nad smrťou?
Bezpochyby. Vo svetle Zmŕtvychvstania sa ukázalo, že dokonca aj ľudská smrť v tomto svete má relatívny, prechodný či paschálny charakter. V podstate samotné slovo „pascha“ znamená „prechod“. A okrem toho, keď každoročne slávime Paschu, pripomíname si neoddeliteľne prepojené utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Preto každý obraz ukrižovaného Ježiša svedčí o Kristovej Pasche. Kríž je to, čo môžeme vidieť a čo nás začleňuje do zázraku vzkriesenia z mŕtvych, ktorý naše oči nedokážu vidieť.
Pod paschou sa zvyčajne rozumie košík s jedlom. A aký je hlbší význam tohto sviatku?
To, čo sa stalo Ježišovi Kristovi, nie je len historická skutočnosť. Kristus v tejto udalosti svedčí o svojej poslušnosti Otcovi až do smrti a prijal všetko, „celú času“, ktorú mu dal Otec vypiť. Boží Syn prijal ľudské telo a s ním aj celý pozemský údel, aby mohol vo všetkom súcitiť s našimi slabosťami. On sám, bez hriechu, vzal na seba ako obetný Baránok hriech sveta, aby tento hriech zničil na kríži. Obetoval svoj život za nás hriešnikov, pretože podľa jeho slov „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).
Boží Syn prijal ľudské telo, aby našiel smrť v tomto tele a zneškodnil ju. Dovolil ľuďom, aby ho zviazali v Getsemanskej záhrade, potom zbičovali, dali mu na hlavu tŕňovú korunu a ukrižovali ho na kríži.
Slovami proroka Izaiáša: „Vskutku on niesol naše choroby… On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti… a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 4 – 5).
Nesmiernosť Božej lásky na kríži, po tom, čo sa stretla s odpornou povahou hriechu sveta, neustúpila pred hriechom, ale premohla ho.
Hriech, ktorý zapríčinil smrť, bol vyčerpaný a láska, ktorá prijala smrť, zostala. Preto na kríži to nebola smrť, ktorá pohltila život, ale život, ktorý pohltil smrť a nakoniec ju premohol zmŕtvychvstaním. Kristova smrť sa stala Paschou (prechodom) k životu. Kristova smrť a zmŕtvychvstanie sú neoddeliteľne prepojené, a preto spievame: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme!“
A prečo si každoročne pripomíname udalosť Paschy?
Nielenže si ju pripomíname, ale stávame sa jej účastníkmi. Kristovo zmŕtvychvstanie je odpoveďou na otázku, čo sa s nami stane po smrti. Ježiš Kristus je jedinečným svedkom, ktorý sa po svojej smrti ocitol na „druhom svete“, na tretí deň sa odtiaľ vrátil a vyhlásil, že po smrti existuje život. A že to nie je túžba, ani fantázia, ani ilúzia, ale skutočnosť: On „skutočne vstal z mŕtvych!“
Ak vezmeme do úvahy túto skutočnosť, všetky choroby, utrpenie a dokonca aj samotná smrť nadobudnú paschálny význam. Už sa ich nemôžeme báť. Nádej a radosť zo vzkriesenia teraz liečia smútok a depresiu zapríčinené smrťou. Chýba nám radosť, keď sme ešte neprijali pravdu o Zmŕtvychvstaní. A tak, keď teda slávime Paschu, rastieme v radosti z Paschy.
| Ježiš bol nevinne odsúdený na ukrižovanie. Dobrovoľne prijal toto odsúdenie, poníženie a dokonca aj samotnú smrť. Jeho smrť však nebola koncom, ale cestou k vzkrieseniu. Preto sa Pánov kríž stal znakom víťazstva nad smrťou a hriechom, znakom našej spásy. Kristus ako veľkonočný Baránok vzal na seba hriech a premohol ho odpustením. |
Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Kristova Pascha (Prechod)
215 Slovo Pascha pochádza od hebrejského slova Pesach a znamená prejsť popri, prejsť cez. Paschou Ježiša Krista je jeho prechod cez utrpenie a smrť k jeho osláveniu v zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení. V najhlbšom zmysle je Paschou (Prechodom) sám Kristus (porov. 1 Kor 5, 6 – 8), pretože prechod zo smrti k životu sa koná v ňom: „Pascha, Pánova Pascha, lebo zo smrti k životu a zo zeme do nebies nás vyviedol Kristus Boh.“[1] Bez neho by bolo márne všetko úsilie ľudského rodu vyslobodiť sa z otroctva hriechu a smrti.
216 V Starom zákone slávenie Pesachu pripomínalo vyslobodenie Božieho ľudu z egyptského otroctva. Keď faraón odmietol prepustiť ľud, anjel smrti vzal život egyptským prvorodeným. Prešiel popri izraelských domoch, ktorých dverné veraje boli na Mojžišov príkaz pomazané krvou obetovaného baránka, aby nezomrelo žiadne prvorodené hebrejské dieťa (porov. Ex 12, 12 – 13). Pri slávení Pesachu si Židia pripomínali aj prechod cez Červené more, keď Pán Boh zachránil izraelský ľud pred faraónovým vojskom (porov. Ex 14).
217 Starozákonný Pesach bol predobrazom Kristovej Paschy. Pripravoval Boží ľud na konečné vyslobodenie a spásu v Božom kráľovstve: Kristus – Boží Baránok – svojou krvou (porov. 1 Pt 1, 19) vyvedie ľudský rod v exode z otroctva hriechu a nadvlády smrti a privedie nás ku vzkrieseniu a večnému životu.
218 Kristus, naša Pascha, vezme na seba hriech sveta, utrpenie a smrť: „Aké utrpenie prijal pre naše dobro? Bolo to utrpenie lásky. Láska je trpezlivá.“[2] Kristova Pascha je zjavením Božej lásky: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1). Pán dobrovoľne prijme svoju smrť: „Ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať“ (Jn 10, 17 – 18). Kristus sa obetuje za nás „ako kňaz a zároveň ako Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“[3]. Kristus premohol smrťou svojím zmŕtvychvstaním, lebo Boh nedopustí, aby jeho „svätý videl porušenie“ (Ž 15 [16], 10). Na základe zmŕtvychvstania sa Kristova smrť stane naším prechodom do nového života.
219 „Posledný nepriateľ – smrť“ (porov. 1 Kor 15, 26), proti ktorej bol ľudský rod bezmocný, je teraz zničená Kristovou Paschou. „My síce zomierame, ale nezostávame v smrti, čo znamená vôbec nezomierať. Lebo tyrania smrti a skutočne smrť je vtedy, keď tomu, ktorý zomrie, už nie je dovolený návrat do života. Ale keď po smrti nasleduje život, a to lepší život, to nie je smrť, ale spánok.“[4] Kristovo zmŕtvychvstanie je jedinečná a neopakovateľná historická udalosť a základ kresťanskej viery. „Ak nebol Kristus vzkriesený…, márna je vaša viera“ (1 Kor 15, 14). Viera v zmŕtvychvstalého Krista je začiatkom našej Paschy.
220 Každoročne počas obdobia Veľkého pôstu sa kresťania pripravujú na slávenie svätej Paschy. Pôst trvá štyridsať dní na obraz štyridsaťročného putovania Božieho ľudu do prisľúbenej zeme a štyridsaťdňového pôstu Krista na púšti. Vychovávaním kresťana k zdržanlivosti od hriechu pôst vedie k vnútornej slobode a pravej radosti. Počas pôstu Cirkev liturgicky sprevádza kresťanov hymnami z Veľkopôstnej triódy, ktoré poukazujú na hlbší zmysel a účel pôstu – zmierenie s Bohom a blížnym, službu Bohu a druhým.
Pánov vstup do Jeruzalema
221 Cirkev začína sláviťZmŕtvychvstanie ako víťazstvo nad smrťou slávením pamiatky Lazárovho vzkriesenia, počas ktorého sa Ježiš zjavil ako „vzkriesenie a život“. „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11, 25). Lazárovou sobotou sa začína Kvetná trióda. Lazárova sobota uvádza do Veľkého týždňa, ktorý prináša dobrú zvesť o Kristovom víťazstve nad hriechom a smrťou svojím umučením a krížom. Znamením bezprostredne blízkeho víťazstva je vstup Krista, Bohočloveka, do Jeruzalema. „Ako človek plakal za Lazárom a ako Boh ho vzkriesil z mŕtvych. Ako človek sedel na osliatku a ako Bohu mu prevolávali: ‚Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom‘.“[5]
222 V liturgických hymnoch Kvetnej nedele, ktorá je známa aj ako Palmová nedeľa, spievame o jeruzalemských deťoch, ktoré vítali Krista ako Kráľa, hoci ho farizeji a zákonníci odmietali prijať: „Zlé a cudzoložné pokolenie, prečo si tak neveriacky zaobchádzali so svojím Pánom?… Prečo ste odmietli prorokove slová, ktoré ho oznamujú? Vaše vlastné deti dnes spievali na vašu hanbu: ‚Hosanna Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!‘“[6] Tak ako ľud vítal Krista ratolesťami zo stromov, tak aj kresťania vítajú Krista „palmami cnostnosti“[7], keď nastupuje na svoje dobrovoľné umučenie. Tí, ktorí si neosvojili cnosti a odmietli Krista, sú prirovnávaní k neplodnému figovníku: „Hoci Áronova palica bola vyschnutá a odumretá, premenila sa na zelenú ratolesť vydávajúcu listy, ale toto zákon nerešpektujúce zhromaždenie sa zmenilo na neplodný figovník.“[8]
223 Liturgické texty Veľkého týždňa nám predstavujú príklad kajúcej ženy, ktorá drahým olejom pomazala Spasiteľove nohy (porov. Mt 26, 6 – 16; Lk 7, 36 – 50). Keď kajúca neviestka „uznala Kristovo božstvo“, dostala od neho odpustenie svojich hriechov a pohýna nás k pokániu: „Prijmi prúd mojich sĺz, ty, ktorý z oblakov čerpáš vody mora. Nakloň sa k stonaniu môjho srdca, ty, ktorý si svojím nevýslovným sebazrieknutím naklonil nebesia. Budem bozkávať tvoje najčistejšie nohy a utierať ich vlasmi svojej hlavy.“[9] Ježiša pozval farizej, ale požehnanie dostala neviestka: „Ježišu, ktorý si životodarný Chlieb, jedol si s farizejom Šimonom, aby neviestka vyliatím oleja na tvoju hlavu mohla získať tvoju milosť, ktorá je neoceniteľná.“[10]
224 Dobrý skutok neviestky roznietil Judášovu žiarlivosť a podnietil ho k zrade. „Ó, Judášova bieda! Videl, ako neviestka bozkáva tvoje nohy, a ľstivo zosnoval plán, že ťa zradí bozkom. Ona si rozpustila vlasy a jeho spútala ako väzňa zúrivosť…, lebo závisť si nevie zvoliť svoj prospech.“[11] Napriek tomu Ježiš robil všetko pre Judášovu záchranu: Umyl mu nohy a počas Tajomnej večere mu ponúkol chlieb. „Ó, nevýslovné sebaponíženie!… Ó, Spasiteľu, ty, ktorý si oheň, umyl si nohy svojmu zradcovi, a keď si ho umýval, nespálil si ho…, ale dal si mu pri večeri Chlieb.“[12]
Umučenie
225 V Starom zákone prorok Izaiáš vydá svedectvo o utrpení Božieho služobníka, ktoré Cirkev rozpozná ako Kristovo utrpenie:
Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti a na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom a neotvoril ústa (Iz 53, 3 – 7).
226 Sám Ježiš predpovedal svoje budúce umučenie: „Splní sa všetko, čo napísali Proroci o Synovi človeka. Vydajú ho pohanom, vysmejú, potupia a opľujú, zbičujú ho a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 18, 31 – 33). Kristus dobrovoľne prijme utrpenie a smrť, aby premohol smrť. „To nie smrť prijala život, ale Život prijal smrť.“[13]
227 Vo svojej liturgickej tradícii rôznymi obrazmi, ktoré sú prezentované stichirami umučenia, cirkev modlitbovo ospevuje spásonosné utrpenie Božieho Syna. Tým, že dovolí, aby ho spútali v Getsemanskej záhrade, Kristus rozviaže reťaze hriechu praotca Adama. Kristus prijme rozsudok smrti, aby ponúkol odpustenie hriechov. Trstinou, ktorá je žezlom hanby, Kristus zapíše ľudí do Knihy života. Vyzlečením svojho rúcha na Golgote Kristus strhne z ľudského hriechu pokrývku pokrytectva. Tým, že dovolí, aby ho pribili na kríž, ukončí Adamovu túžbu po zakázanom ovocí. Písomný záznam o hriechoch ľudstva je pribitý na kríži a stotníkova kopija roztrhne naše dlhové záväzky. Strom kríža, ktorý je nástrojom smrti, sa stane stromom života. Kristovo telo, ktoré je vyzdvihnuté na kríž, sa stane majákom svetla, ktoré zažal Boh s cieľom nájsť stratenú drachmu – hriešnika. Kristove ramená rozprestreté na kríži sa stanú Božím objatím a požehnaním pre všetkých ľudí. Miesto ukrižovania sa stane rajom, pretože strom kríža vydal výhonok života – Krista. Zosnul na kríži a bol prebodnutý kopijou. A z jeho prebodnutého boku vyšla krv a voda. Krvou vykúpil všetky národy a vodou ich očistil. On, ktorý zomrel pre hlad hriešnosti, živí ľudský rod telom, ktoré je mäsom z jeho vlastného mäsa.
Vzkriesenie
228 Keď Kristus predpovedá svoju smrť, zároveň ohlasuje vzkriesenie z mŕtvych. Za znamenie svojho vzkriesenia označí trojdňový pobyt proroka Jonáša v bruchu veľryby (porov. Mt 12, 40). Kristus bude „tretieho dňa vzkriesený podľa Písem“ (1 Kor 15, 4): „Zbičujú ho [Syna človeka] a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 18, 33). Kristus prirovná svoju smrť a vzkriesenie k zničeniu a obnoveniu jeruzalemského chrámu: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím… Ale on hovoril o chráme svojho tela“ (Jn 2, 19. 21).
229 Zázračným vzkriesením Jairovej dcéry (porov. Lk 8, 41 – 42, 49 – 56), vzkriesením syna vdovy v Naime (porov. Lk 7, 11 – 16) a vzkriesením svojho priateľa Lazára (porov. Jn 11, 1 – 57) Kristus postupne pripravoval apoštolov na jeho vlastné vzkriesenie. Kristus označí ľudskú smrť za spánok: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí“ (Mt 9, 24). Smrť nie je koncom života, ale zosnutím; človek nie je mŕtvy, ale zaspal. Aj cirkev označuje Kristovu smrť takto: „V tele si zosnul ako obyčajný smrteľník.“[14] Svätý Ján Damaský odhaľuje význam Kristovej smrti: „Hoci zomrel ako človek a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, predsa len jeho božstvo zostalo neoddeliteľné od oboch, tým chcem povedať, od jeho duše i tela.“[15] Kristova smrť je životodarná: samotný Kristus dovolil smrti držať ho, aby nakoniec mohol ju premôcť a darovať nový život.
230 Pomocou smrti na kríži Kristus zostúpi do podsvetia (hádesu), ktoré je miestom mŕtvych. V Kristovom zostúpení do podsvetia cirkev ospevuje moc vzkriesenia: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1 Kor 15, 55). Ikona Kristovho zostúpenia do podsvetia zobrazuje Krista v žiarivom odeve nového stvorenia. Svetlom odetý Kristus rozoženie šero smrti, rozptýli temnotu podsvetia, aby našiel Adama a Evu. Spolu s Adamom Kristus vyvedie z tieňa smrti tých, ktorí ho očakávali, starozákonných spravodlivých.
231 Zostúpením Krista do podsvetia sa zavŕši spása celého sveta, „neba, zeme i sveta pod zemou“[16]. Vo svojom vtelení Boh zostúpi z neba na zem a smrťou ďalej do samotných hlbín podsvetia, aby všetko naplnil sebou samým. „V hrobe si bol telesne, v podsvetí s dušou, veď si Boh, v raji so zločincom a na prestole si bol s Otcom a Duchom, všetko naplňujúci, neobsiahnuteľný Kriste.“[17] Kristus – Bohočlovek sa smrťou a zostúpením do podsvetia zjaví ako vzkriesenie a život: prebudí Adama zo spánku hriechu a vyviedie ho do raja. A tak ten, „kto chápe tajomstvo kríža a pochovania, chápe vnútornú podstatu stvorených vecí, zatiaľ čo ten, kto je zasvätený do nevýslovnej moci vzkriesenia, chápe účel, pre ktorý Boh najskôr všetko ustanovil“[18].
232V liturgických stichirách cirkev spieva o Kristovom hrobe, ktorý je zapečatený a strážený vojakmi, ako o pokladnici, do ktorej bol uložený pravý poklad – Kristus. Kristus, ktorý je Slnko spravodlivosti, zostúpil do hrobu, aby z neho vyšiel – aby vstal z mŕtvych. Tak ako Kristus pri vtelení vyšiel z lona Márie, tak pri zmŕtvychvstaní vyšiel z lona zeme. Zostúpil do zeme ako Adam – prach zeme, ale vyšiel z nej, lebo ako Nepominuteľný sa do prachu nevrátil. „Hrob ho prijal, ale nemohol držať Slovo v zajatí.“ A tak sa znamenie smrti stalo prameňom vzkriesenia. „Ako človek bol uložený do hrobu a ako Boh zničil podsvetie a oslobodil duše. Ako človek bol zapečatený v hrobe a ako Boh vyšiel von, pričom pečate zanechal neporušené.“[19] Prázdny hrob zvestoval radostnú zvesť o vzkriesení: „Povedzte nám, neveriaci, kde je ten, ktorého ste uložili do hrobu a zapečatili kameňom? Vydajte nám jeho telo, vy popierači života. Vydajte nám pochovaného, alebo uverte vo vzkriesenie!“[20]
233 Anjeli zvestovali ženám myronosičkám: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24, 5 – 6). Vzkriesenie z mŕtvych je víťazstvom nad telesnou pominuteľnosťou: „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rim 6, 9). Vzkriesené Kristovo telo je nové a oslávené, oslobodené od pozemských časových a priestorových obmedzení. Práve preto je Kristovo vzkriesenie zjavením Božieho nového stvorenia. V nedeľu, ktorá je prvým dňom po sobote, Cirkev oslavuje Kristovo zmŕtvychvstanie ako prvý deň nového stvorenia.
234 Kristovo vzkriesenie je zárukou nášho vlastného vzkriesenia: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 20 – 22). Viera Cirkvi je úplne založená na Kristovom zmŕtvychvstaní: „Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení“ (1 Kor 15, 17 – 18). „Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnulí, skrze Ježiša privedie s ním“ (1 Sol 4, 14).
235 Na bohoslužbách Veľkého piatka si cirkev uctieva plaštenicu ako znak Kristovej smrti. Bohoslužba Jeruzalemskej utierne (utierne Svätej a Veľkej soboty) sa koná pred plaštenicou. Hymnografia oplakáva toho, ktorý zomrel v nádeji na nadchádzajúce vzkriesenie: „Neroň slzy nado mnou, Matka…, lebo ja vstanem z mŕtvych.“ Počas Paschálnej polnočnice sa prenesie plaštenica z Pánovho hrobu na oltár vo svätyni. Veriaci vyjdú z chrámu so zapálenými sviecami a trikrát obídu chrám v procesii. Pred chrámovými dverami sa zaspieva paschálny tropár, „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“. Následne kňaz otvorí chrámové dvere, na ktoré zaklopal svojím ručným krížom. Veriaci vojdú do chrámu, oslavujú zmŕtvychvstalého Krista a ako ženy myronosičky v paschálne ráno – prvé svedkyne vzkriesenia – prinášajú celému svetu radostnú zvesť o Vzkriesení: „Toto je deň vzkriesenia. Nechajme sa osvietiť týmto sviatkom. Objímme sa navzájom. Nazývajme bratmi a sestrami aj tých, ktorí nás nenávidia, a odpusťme všetkým pre vzkriesenie a tak volajme: Kristus vstal z mŕtvych!“[21]
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa
[1] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Kánon Paschy, Prvá pieseň, Irmos.
[2] Origenes, Komentár k Ezechielovi, 6, 6: PG 13, 714.
[3] Gregor Nysský, Reč 1: Na Svätú Paschu, 1: PG 46, 612.
[4] Ján Zlatoústy, Komentár k Listu Hebrejom, Homília 17, 2: PG 63, 129.
[5] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
[6] Kvetná trióda, Veľký pondelok, Večiereň, Stichira na stichovnách.
[7] Porov. Veľkopôstna trióda, Šiesty týždeň pôstu, Pondelok, Utiereň, Prvý a druhý sedalen.
[8] Kvetná trióda, Veľký pondelok, Povečerie, Kánon, Deviata pieseň.
[9] Kvetná trióda, Veľká streda, Utiereň, Stichira na stichovnách.
[10] Kvetná trióda, Veľký utorok, Veľké povečerie, Kánon, Deviata pieseň.
[11] Kvetná trióda, Veľký a svätý štvrtok, Večiereň, Stichira na 140. žalm.
[12] Kvetná trióda, Veľký a svätý piatok, Povečerie, Kánon, Ôsma pieseň.
[13] Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 12, 10 – 11: PL 35, 1489 – 1490.
[14] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Exapostilarion.
[15] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 27: PG 94, 1097.
[16] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Kánon Paschy, Tretia óda.
[17] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Modlitba pri veľkom okiadzaní.
[18] Maxim Vyznávač, O teológii a vtelení Božieho Syna, I, 66: PG 90, 1107.
[19] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň zákone a milosti, 26.
[20] Oktoich, Štvrtý hlas, Nedeľa, Utiereň, Stichira na Chválach.
[21] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Stichira Paschy.
Katechéza pre mládež: Verejné hlásanie Božieho kráľovstva – slová a skutky Ježiša Krista (12)
