Katechéza pre mládež: Cirkev – spoločenstvo veriacich. Najsvätejšia Bohorodička a všetci svätí (16)
Čítal som, že Zostúpenie Svätého Ducha je narodeninami Cirkvi. Čo to znamená?
Kristus začne stavať svoju Cirkev povolaním dvanástich apoštolov. A na päťdesiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní zošle Svätého Ducha a vytvorí z nich Cirkev – spoločenstvo spásy. A v tento deň spoločenstvo Cirkvi už nie je obmedzené na apoštolov a učeníkov, ako to bolo predtým. Tí, ktorí počuli radostnú zvesť o spáse a naďalej verili slovám apoštolov, sa stali príslušníkmi Cirkvi. Všetko, čo Kristus konal počas svojho pozemského života „pre nás a pre našu spásu“, robí aktuálnym v Cirkvi aj dnes.
Pôsobenie Svätého Ducha nie je obmedzené na Jeruzalem, kde sa odohral príbeh Päťdesiatnice. Kristus vyšle apoštolov „k pohanom“, aby každý mohol poznať pravdu a prijať spásu. Cirkev je Kristovým telom (porov. Efezanom 1, 22 – 23), ktorého hlavou je Kristus, veriaci sú jeho údmi a Svätý Duch posväcuje a premieňa veriacich a je „dušou tela“, inými slovami Cirkvi. Práve v Cirkvi sa človek oslobodzuje od sebectva a rastie v láske k Bohu a k blížnemu.
A ako človek rastie v tejto láske?
Účasť na svätých tajomstvách, najmä na svätom tajomstve Najsvätejšej Eucharistie, najviac prispieva k nášmu rastu v láske k Bohu a k blížnemu. Keď sa zúčastňujeme na Pánovom tele a krvi, zároveň sa stávame účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Druhý Petrov list 1, 4) a vzájomne účastnými jeden na druhom. Eucharistické zjednotenie medzi ľuďmi, inými slovami spoločenstvo, je nekonečne silnejšie ako všetky možné ľudské spôsoby zjednotenia.
Prečo sa v božskej liturgii modlíme za sväté Božie cirkvi, ak je Cirkev podľa Vyznania viery jedna?
Kristus vyslal svojich apoštolov ku všetkým národom bez výnimky. V každom národe, ktorý prijme evanjelium, sa jedna kresťanská Cirkev stane vlastnou cirkvou pre tento národ, to znamená samosprávnou. Cirkev, slúžiac spáse veriacich, podobne ako Kristus „prijme telo“ tohto národa a je vtelená do jeho kultúry.
Pri budovaní Cirkvi podľa Kristovho prikázania apoštoli vysvätili biskupov, aby slúžili miestnym spoločenstvám, a títo biskupi vysvätili kňazov (presbyterov) a diakonov. Na čele samosprávnych cirkví stoja patriarchovia, metropoliti alebo arcibiskupi.
A čo je pápež v Cirkvi?
Pápež (rímsky biskup) je nositeľom Petrovej apoštolskej služby jednoty a spoločenstva samosprávnych cirkví. Spoločenstvo s ním je manifestáciou príslušnosti k „jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej Cirkvi“.
Bola spomenutá „svätá Cirkev“, ale či nie sme hriešnici?
Áno, sme hriešnici, ale zároveň sme povolaní k svätosti rastom v láske. Tí, ktorí dosiahli Božiu lásku a boli ním oslávení, sú nazývaní svätí. Uctievame si ich tým, že s nimi naďalej zostávame v spoločenstve jedného Kristovho tela, inými slovami Cirkvi.
Spoločenstvo v Cirkvi nie je obmedzené len na prítomný historický okamih, ale presahuje časové obmedzenia a spája živých i mŕtvych v jedno, ľudí a anjelov, novozákonných svätých a starozákonných spravodlivých. Všetci, najmä Najsvätejšia Bohorodička, za nás neprestajne orodujú v modlitbe a my si ich uctievame tým, že sa k nim modlíme. Za tých, ktorí teraz žijú v Kristovi, a za tých, ktorí už zomreli v Kristovi, – všetci sú naďalej v jednom Kristovom tele, v ktorom Boží Syn premohol smrť a spojil v jedno tých, ktorých oddelila smrť.
| V deň Päťdesiatnice sa zrodila kresťanská Cirkev – spoločenstvo spásy. Zdrojom a vrcholom života Cirkvi je Eucharistia, ktorou sa kresťania zjednocujú s Bohom a navzájom v jednom Kristovom tele. Cirkev, ktorú Kristus vyslal k národom, slúži spáse ľudí evanjelizovaním kultúr národov. V každom národe sa Cirkev stane samosprávnou, dozeranou svojou hlavou. Rímsky biskup je služobníkom spoločenstva samosprávnych cirkví. Spoločenstvo vo vzkriesenom Kristovi sa vzťahuje na živých i mŕtvych. V Cirkvi sa hriešnici premieňajú na spravodlivých a svätých. |
Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa
Cirkev – ikona Najsvätejšej Trojice
271 V „plnosti času“ (porov. Gal 4, 4) Boh Otec navštívi ľudstvo prostredníctvom svojho vteleného Syna, počatého Svätým Duchom a Pannou Máriou, aby ľudský rod vo Svätom Duchu skrze adopciu v Kristovi mohol prísť k Otcovi. Miestom a prostredím, kde sa uskutočňuje Božia adopcia ľudí, je mystické Kristovo telo, Cirkev. Cirkev je ľud Boha Otca, Kristovo telo a chrám Svätého Ducha.[1] Cirkev, započatá vo večnom Otcovom pláne, sa stane skutočnosťou vo vtelení Božieho Syna a je zjavená pri zostúpení Svätého Ducha.
272 Cirkev ako miesto, kde pôsobia Otec, Syn a Svätý Duch, je ikonou Najsvätejšej Trojice, t. j. spoločenstvom, kde ľudia môžu komunikovať s Bohom a medzi sebou navzájom. Ako je Boh jeden v troch osobách, tak aj jedno spoločenstvo Cirkvi existuje v zhromažďovaní samosprávnych cirkví, ktoré žijú vo vzájomnom spoločenstve.
Biblické obrazy Cirkvi
Cirkev v Starom zákone
273 Človek bol stvorený podľa vzoru spoločenstva osôb vnútri Najsvätejšej Trojici: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby… A stvoril Boh človeka …, [ako] muža a ženu ich stvoril (Gn 1, 26 – 27). V súlade s večným Božím plánom stvorenie človeka ako muža a ženy začína zjavenie Cirkvi. „Tak ako je Božou vôľou činnosť a nazýva sa stvorenie sveta, tak aj jeho plánom je spása človeka a nazýva sa Cirkev.“[2]
274 Boh zjavuje svoj plán o Cirkvi ako plnosti stvorenia v opise života Adama a Evy v raji. Bol to život v jednote s Bohom a v harmónii so všetkým stvorením. Svätí Otcovia opisujú puto medzi Kristom a Cirkvou vo vízii Božieho stvorenia Evy z Adamovho rebra: „Tak ako Eva vznikla z Adamovho rebra, tak aj Cirkev vznikla z Kristovho rebra.“[3] Vzťah medzi Adamom a Evou je predobrazom vzťahu medzi Kristom a Cirkvou:
Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená (Ef 5, 25 – 28).
275 Hriechom človek stratil raj (porov. Gn 3, 23 – 24) a oslabil svoje puto s Bohom. Ľudská zloba a násilie na zemi viedli k celosvetovej potope (porov. Gn 6, 5. 11). Archa, ktorou Boh zachráni spravodlivého Noema a jeho rodinu, je predobrazom Kristovej Cirkvi (porov. Gn 6, 13 – 16; Hebr 11, 7). Keď Boh uzavrie zmluvu s Abrahámom, prisľúbi, že z neho vyvedie veľký národ (porov. Gn 12, 2). Abrahám s vierou prijme toto prisľúbenie a stane sa „otcom všetkých, čo veria“ (Rim 4, 11).
276 Z Abrahámových potomkov Boh vytvorí svoj ľud, Izrael. Pod Mojžišovým vedením ich vyvedie z egyptského otroctva; prevedie ich cez Červené more; prevedie ich cez púšť. Potom s nimi na vrchu Sinaj uzavrie zmluvu. Viera v prisľúbenie a dodržiavanie prikázaní sinajskej zmluvy sa stanú znakmi príslušnosti k Božiemu ľudu – starozákonnej Cirkvi.
Cirkev v Novom zákone
277 Otec uskutočňuje svoj večný plán pre Cirkev, spásonosné spoločenstvo ľudí, skrze vtelenie Syna mocou Svätého Ducha. Vo svojom učení o Cirkvi vtelený Boží Syn Ježiš Kristus používa obrazy, ktoré boli dobre známe jeho poslucháčom. Cirkev prirovnával k stádu, pre ktoré je on dobrým pastierom (porov. Jn 10, 1 – 18). Cirkev je tiež vinicou (porov. Mt 21, 33 – 43), kde Kristus je viničom (porov. Jn 15, 1 – 5) a jeho učeníci sú ratolesťami. Kristus v Cirkvi je tiež nárožným kameňom stavby (porov. Mt 21, 42 – 44). Cirkev je nepoškvrnená „Baránkova nevesta“, ktorá sa pripravuje na príchod svojho Ženícha (porov. Zjv 19, 6 – 8).
278 Cirkev je úsvitom Božieho kráľovstva, ktoré Kristus ohlasuje v celom svojom kázaní, najmä v podobenstvách. Počúvame podobenstvá o horčičnom zrnku, ktoré vyrastie na strom (porov. Lk 13, 18 – 19); o poli, kde spolu rastie pšenica aj kúkoľ až do času žatvy (porov. Mt 13, 24 – 30); o poklade, ktorý je ukrytý v poli; o drahocennej perle; o rybárskej sieti (porov. Mt 13, 44 – 47).
279 Kristus stavia svoju Cirkev slovami svojho kázania a svedectvom svojho života, ktorý vyvrcholí jeho smrťou na kríži a jeho zmŕtvychvstaním. „Roztiahol si ruky na kríži a zhromaždil si k sebe všetky národy. Ukázal si im, že sú jedna Cirkev, ktorá ťa chváli, tí na zemi spievajú v harmónii s tými v nebi.“[4] Kristus povolal dvanástich apoštolov do služby v Cirkvi; tento počet zodpovedá dvanástim kmeňom Izraela. Kristus zverí Cirkev apoštolom tohto nového Božieho ľudu: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19 – 20). Aby splnili slovo božského Spasiteľa, apoštoli sa vydali do sveta „ako šípy vystrelené z Božieho luku do celého sveta“[5].
280 Božím plánom, čo sa týka Cirkvi, je spojiť celé ľudstvo v jedno: „Keď zostúpil Najvyšší, pomiatol jazyky a rozdelil národy. Teraz však rozdáva ohnivé jazyky a všetko povoláva k jednote. Preto jednohlasne oslavujme presvätého Ducha.“[6] To, čo bolo rozptýlené a odcudzené (Babylonská veža), Kristus dá dohromady a zjednotí, keď udelí Svätého Ducha (Päťdesiatnica). Patriarcha Josif Slipyj chápal túto jednotu ako spoločenstvo samosprávnych (po latinsky sui iuris; po ukrajinsky pomisni) cirkví: „Kristus svojím príchodom vytvoril z ľudstva Božiu rodinu, Boží ľud, ktorý pozostáva z mnohých národov, zo samosprávnych cirkví, ktoré sú zároveň malými Kristovými rodinami v rámci veľkého jednotného spoločenstva.“[7]
281 V Novom zákone sa starozákonnému Božiemu ľudu dáva grécke pomenovanie ekklesia, ktoré znamená zhromaždenie tých, ktorí boli povolaní. Cirkev sa manifestuje v zhromaždení božskej liturgie, ktoré je predobrazom budúceho zhromaždenia všetkých národov, ktoré Ježiš Kristus naplní pri svojom druhom a slávnom príchode (porov. Mt 25, 31n). Miestom, kde sa veriaci zhromažďujú na liturgických obradoch, je cerkev (chrám alebo Boží dom). Cerkev – chrám sa stáva centrálnym, zjednocujúcim a spoločenstvo vytvárajúcim faktorom generačného, rasového a sociálneho zbližovania. Stáva sa katalyzátorom pre vzájomné spoznávanie a spoluprácu ľudí.[8]
282 Apoštol Pavol nazýva Cirkev „Kristovo telo“. Hlavou Tela je sám Kristus a my sme jeho údy (porov. Rim 12, 3 – 6; 1 Kor 12, 12 – 30; Ef 1, 22 – 23; 4, 11 – 13). Pri Tajomnej večeri [Poslednej večeri] Kristus dá svoje telo v Eucharistii. Prijímaním tohto tela sa stávame Kristovým telom. Tak ako je len jeden Boh a jeden Prostredník medzi Bohom a ľudským rodom, Ježiš Kristus, tak je aj len jedna viera, jeden krst a jedna Cirkev, mimo ktorej niet spásy. Avšak spôsoby a prostriedky, ktorými Boh zachraňuje človeka pomocou Cirkvi, zostávajú vždy tajomstvom Božieho milosrdenstva.
Cirkev je jedna, svätá, všeobecná a apoštolská
283 Svätí Otcovia v jednotnej koncilovej podobe zhrnuli najcharakteristickejšie znaky Kristovej Cirkvi v Nicejsko-konštantínopolskom symbole viery.[9] Opierali sa o iné vyznania viery, ktoré sa používali od apoštolských čias, a Kristovu Cirkev označili za „jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú“. Tieto štyri znaky Cirkvi sa stávajú zjavnými vo svetle viery a v plnej sláve budú zjavené pri druhom Kristovom príchode.
Cirkev je jedna
284 Kristova Cirkev je jedna, lebo Boh je jeden: „Jeden je Boh a Otec všetkých“ (Ef 4, 6); a jeden je Ježiš Kristus, Staviteľ Cirkvi. Ako čítame v Matúšovi 16, 18: „Postavím svoju Cirkev.“ Cirkev, ktorú stavia Kristus a oživuje Svätý Duch, je „tajomstvo nedeliteľnej jednoty na obraz Najsvätejšej Trojice“[10]. Jednota Cirkvi je založená na jednej spoločnej viere v Najsvätejšiu Trojicu – Otca, Syna a Svätého Ducha – a na jednom krste: „jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 5). Jednou vierou a jedným krstom sa tí, ktorí uverili, stanú údmi jedného Kristovho tela: „Tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5). Jedna Cirkev je predobrazom jednotného Božieho ľudu, ktorý sa stane dokonale zjavným v Božom kráľovstve.
285 Tajomstvo Božieho života, „tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté“ (Kol 1, 26), bolo zjavené ľudstvu vo vtelenom Božom Slove. Rovnakým spôsobom sa Kristova Cirkev, ktorá je mystickým Kristovým telom, stáva viditeľne zjavnou v samosprávnych cirkvách. Práve v nich a z nich vytvorená existuje jedna a jediná všeobecná Cirkev.[11]
286 Každá miestna cirkev zjavuje jednotu Cirkvi v hierarchickom usporiadaní rôznych služieb okolo biskupa. Tieto služby sú: presbyterská a diakonská, mníšska a laická. Na základe týchto služieb, ktoré náležia rôznym údom jedného Kristovho tela, „celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa primeranej činnosti každého člena rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16). Vo svojej službe biskup rozlišuje dary Svätého Ducha vo veriacich a povoláva ich k rôznym službám v Cirkvi.
287 Jednota viery medzi samosprávnymi cirkvami sa manifestuje v spoločnom vyznávaní doktrinálneho učenia ekumenických koncilov. Jedna viera Cirkvi, Kristovho tela, je prameňom spoločnej účasti veriacich na svätých tajomstvách. To sa deje zvlášť v Eucharistii, keď sa veriaci účasťou na Pánovom tele a krvi vo svätom prijímaní stávajú jedným telom: „Náš spôsob myslenia je prispôsobený Eucharistii a Eucharistia zasa potvrdzuje náš spôsob myslenia.“[12] Pre každú samosprávnu cirkev je normou pre ortodoxné učenie („pravidlom viery“) Sväté písmo a posvätná Tradícia pričom služba rímskeho biskupa slúži ako garancia zachovávania ortodoxného učenia a vernosti tomuto učeniu.[13]
Cirkev je svätá
288 Vo Svätom písme sa Pán Boh označuje za Svätého: „Veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba“ (Oz 11, 9). Tento Boh vyzýva ľudstvo, aby sa mu pripodobnilo vo svätosti: „Lebo ja, Pán, som váš Boh! Preto dokážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11, 44). Božia svätosť je zdrojom svätosti pre Cirkev.
Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená(Ef 5, 25 – 27).
Cirkev potvrdzuje túto svätosť liturgicky, keď so slovami „sväté svätým“ pozýva veriacich, aby pristúpili k svätému prijímaniu.
289 Cirkev je miestom, kde máme rásť vo svätosti, ktorú nám dáva milosť Svätého Ducha. Svätý Duch nás vedie po ceste svätosti a ponúka milosť pokánia a zbožštenie vo svätých tajomstvách Cirkvi. Svätý Duch nám zjavuje pravdu, že „Cirkev, ktorá vo svojom lone zahŕňa hriešnikov, je v rovnakom čase svätá a vždy potrebuje byť očisťovaná“[14]. Tí, ktoré vstúpia do Cirkvi dverami pokánia, prejdú dverami raja do Božieho posvätenia a požehnania. Najväčším zázrakom, ktorý sa odohráva vo svätej Cirkvi, je premenenie hriešnika na svätého. Keď príslušníci Cirkvi rastú vo svätosti, Pán premieňa celé stvorenie, vyslobodzuje ho z nadvlády „tohto sveta“ a jeho síl a smeruje ho k plnosti „novej zeme“ (porov. Zjv 21, 1).
Cirkev je všeobecná/katolícka
290 Cirkev zjavuje, že je všeobecná/katolícka (z gréckeho slova katholike – všeobecný alebo plný), keď zhromažďuje spoločenstvo veriacich okolo eucharistického stola. Zhromaždené spoločenstvo Cirkvi vytvára Eucharistiu a Eucharistia vytvára Cirkev. Toto sa deje v spoločenstve veriacich s Kristom a veriacich navzájom: „A čím sa stávajú tí, ktorí sa na nej zúčastňujú? Kristovým telom: nie mnohými telami, ale jedným telom. Lebo ako je chlieb, ktorý pozostáva z mnohých zŕn, učinený jedno…, tak sme my spojení jeden s druhým i s Kristom.“[15] Eucharistickému zhromaždeniu predsedá biskup – „Kristov námestník“[16]. Je predsedajúcim (tým, ktorý stojí na prvom mieste), nakoľko stojí pred Bohom a na čele liturgického zhromaždenia. Zároveň je ikonou Boha pre spoločenstvo.[17] Jeho prvenstvo v spoločenstve, ktoré je zhromaždené na eucharistickom agapé, t. j. na „hostine lásky“,jeprvenstvom v láske. Keďže biskup predsedá Eucharistii, ktorá sa uskutočňuje v konkrétnom miestnom spoločenstve, stojí na čele miestnej cirkvi (eparchie): „Nech nikto nerobí nič, čo súvisí s Cirkvou, bez biskupa.“[18] Biskup je hlavou eparchie, ako je Kristus hlavou Cirkvi. Titul biskupa označuje mesto biskupského stolca, ktoré je miestom, kde biskup aktualizuje slávenie Eucharistie.
291 Eucharistiou, ktorú slávi biskup, ako aj spoločnou vierou, každá miestna cirkev vstupuje do spoločenstva s ostatnými miestnymi cirkvami. Miestne cirkvi vo vzájomnom spoločenstve tvoria samosprávnu cirkev, na čele ktorej stojí ten, ktorý jej predsedá: biskup, arcibiskup, metropolita alebo patriarcha. Prvou medzi samosprávnymi cirkvami je Rímska cirkev, pretože jej predsedajúcim je rímsky pápež, nástupca apoštola Petra. On je učiteľom a normou apoštolskej viery; jemu Pán udelil dar neomylnosti vo veciach viery a mravov [keď je vyhlásená ex cathedra], aby zachoval čistotu a nemennosť božského učenia. Ako apoštol Peter prejavoval svoju lásku ku Kristovi viac ako ostatní apoštoli a dostal od Krista poverenie pásť jeho stádo (porov. Jn 21, 15 – 18), tak aj rímsky Petrov stolec „predsedá v láske“[19] a má primát (po latinsky primatus) medzi samosprávnymi cirkvami.[20] Tento primát sa napĺňa petrovskou službou rímskeho biskupa. Naša cirkev vyznáva službu pápeža tým, že ho tituluje „najsvätejší všeobecný veľkňaz“.
292 Spoločenstvo samosprávnych cirkví vytvára všeobecnosť/katolicitu (po cirkevnoslovansky sobornosť) Cirkvi. Najvyšším prejavom všeobecnosti/katolicity Cirkvi je ekumenický koncil. „Koncil sa zjavuje ako zhromaždenie hlavných pastierov Kristovej Cirkvi, ktorí vydávajú svedectvo o viere a živote cirkví, ktoré sú zverené ich pastoračnej a učiteľskej službe.“[21]
293 Kristus zverí apoštolovi Petrovi službu všeobecnosti/katolicite (sobornosti) Cirkvi: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 32). Rímsky biskup, nositeľ petrovskej služby, zvoláva ekumenické koncily, schvaľuje ich rozhodnutia, stojí za neomylnou vieroukou Cirkvi a vyjadruje ju, rieši ťažkosti, ktoré vznikajú v živote rôznych samosprávnych cirkví. Služba rímskeho veľkňaza je svedectvom „najhlbšej apoštolskej minulosti“[22]. Jeho služba má „posilňovať bratov“ v spoločnej viere (porov. Lk 22, 31 – 42), má byť „skalou“ (porov. Mt 16, 18) a „pastierom“ (porov. Jn 21, 15 – 18). „[Rímskemu veľkňazovi] bola v osobe blaženého Petra zverená plná moc pásť, riadiť a spravovať celú Cirkev, ako to bolo stanovené na ekumenických konciloch a v posvätných kánonoch.“[23]
Cirkev je apoštolská
294 Kristus povolal dvanástich apoštolov (gr. apostolos – ten, ktorý je poslaný). Na nich založil Cirkev a poslal ich do sveta kázať evanjelium: „Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3, 13 – 14). Apoštolská služba pokračuje v službe cirkevnej hierarchie a v apoštoláte (misii) všetkých veriacich. „Cirkev, hoci je rozptýlená po celom svete až po končiny zeme, prijala od apoštolov a ich učeníkov túto vieru… [a] starostlivo ju uchováva… hlása a učí… v dokonalom súlade, akoby mala len jedny ústa.“[24] Z tohto dôvodu v Symbole viery vyznávame Kristovu Cirkev ako apoštolskú. Apoštolskosť Cirkvi sa uskutočňuje v službe biskupov, kňazov, diakonov, mníšstva a laikov, ktorí spolupracujú kvôli spáse celého sveta.
295 V Cirkvi sú nástupcami apoštolov biskupi. Prostredníctvom nich sa odovzdáva apoštolské dedičstvo – spásonosná milosť a pravá viera. Uskutočňuje sa to hierarchickým rukopoložením (po grécky cheirotonia). „Apoštoli… v súlade s postupnosťou biskupov… odkázali Cirkev.“[25] Biskupi sú povolaní učiť, posväcovať a pásť. „Sme nástupcami apoštolov a Cirkev spravujeme s tou istou autoritou, s akou ju spravovali oni.“[26]
296 Biskup, ktorý predsedá v láske, vysviaca pre službu svojich pomocníkov – kňazov (presbyterov). „Medzi presbytermi a biskupmi nebol veľký rozdiel. Oba stavy sa ujali úradu učiteľov a predsedajúcich v Cirkvi; a to, čo [apoštol Pavol] povedal o biskupoch, platí aj o presbyteroch.“[27] Apoštolská úloha kňaza spočíva v tom, že v mene biskupa vystupuje ako hlava eucharistického spoločenstva, vyjadruje spoločenstvo s biskupom pripomínaním jeho mena a slúži posväcovaniu a spáse jemu zvereného Božieho ľudu.
297 Apoštolská úloha diakonov spočíva v starostlivosti o každodenné potreby cirkevných spoločenstiev (porov. Sk 6, 3). „Posilňovaní sviatostnou milosťou, v spoločenstve s biskupom a jeho skupinou kňazov, slúžia v diakonáte [službe] liturgie, slova a dobročinnosti Božiemu ľudu.“[28]
298Apoštolskou úlohou mníšstva je posväcovanie sveta pomocou modlitby: „Mníchom je ten, kto je oddelený od sveta a neustále sa rozpráva iba s Bohom; kto vidí Boha a je Bohom videný, kto miluje Boha a je Bohom milovaný a stáva sa svetlom, pretože mních je osvecovaný nevýslovným spôsobom.“[29] Mnísi spájajú svoju modlitbu s mnohotvárnou prácou apoštolátu a vychádzajú v ústrety potrebám Cirkvi. Duchovný život je prameňom, z ktorého vyviera ich „povinnosť pracovať podľa svojich síl a podľa povahy vlastného povolania – či už modlitbou alebo tvorivou prácou – na prehlbovaní a upevňovaní Božieho kráľovstva v dušiach a na jeho šírení po celom svete“[30].
299 Apoštolská úloha laikov spočíva vo vnášaní Cirkvi do všetkých oblastí spoločenského života. „Laici majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha, aby sa … ako kvas znútra pričiňovali o posvätenie sveta.“[31] Pri posväcovaní sveta sú laici povolaní úzko spolupracovať s hierarchiou. Svätý Ján Zlatoústy vyzýva svojich veriacich, aby sa podieľali na jeho službe: „Nezhadzujte všetko [bremeno] na svojich učiteľoch; nezhadzujte všetko na tých, ktorí vám predsedajú.“[32]
300Apoštolská povaha Cirkvi sa manifestuje aj v jej misijnej službe „všetkým národom“, aby z nich vytvorila jeden Boží ľud. Preto Cirkev evanjelizuje kultúry národov, vteľuje do nich Kristovu radostnú zvesť a premieňa ich Svätým Duchom. Cirkev to robí preto, aby im vštepila povedomie katolicity. Apoštolskosť Cirkvi priniesla ovocie:
Riadením Božej prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali do rozmanitých organicky spojených celkov, ktoré zachovávajú jednotu viery a jediné Bohom ustanovené zriadenie všeobecnej Cirkvi, pričom majú vlastnú disciplínu, liturgickú prax, ako aj teologické a duchovné dedičstvo. Niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné – dcérske partikulárne [= miestne] cirkvi.[33]
Eparchie, ktorým predsedali biskupi, sa zjednotili do metropólií a metropólie do patriarchátov. Všeobecná (katolícka) Cirkev bude pokračovať v raste do miery plného Kristovho veku „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Samosprávna povaha Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej spoločenstvo s ostatnými samosprávnymi cirkvami
Vývoj samosprávy v Cirkvi
301 Boží Syn vzal na seba ľudské telo v špecifickom historickom čase a na konkrétnom mieste. Bol synom židovského národa, prijal jeho zvyky, kultúru a mentalitu. Podobne aj Kristovo evanjelium – to isté včera, dnes i zajtra – je „zaodeté“ v hlásaní Cirkvi mentalitou a kultúrou rôznych národov. Takto sa formujú odlišné cirkevné tradície a rodia sa a rastú samosprávne cirkvi. „V spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú partikulárne [= miestne] cirkvi, ktoré majú vlastné tradície.“[34]
302 Patriarcha Josif Slipyj opisuje partikulárnu [= miestnu] povahu samosprávnej Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi takto: „Partikularita (po ukrajinsky pomisnist) našej cirkvi spočíva v jej jednote s minulosťou; v jej jednote ako cirkvi na Ukrajine i v diaspóre; v jednote zmýšľania s jej patriarchom; a v jej jednote so všeobecnou Cirkvou a jej Hlavou, nástupcom svätého apoštola Petra.“[35] V súlade so svojou partikulárnou samosprávnou povahou má naša cirkev synodálnu štruktúru. Synoda biskupov má najvyššiu zákonodarnú a súdnu moc v cirkvi.[36] Plní svoju službu Božiemu ľudu vo veciach, ktoré sa týkajú vyučovania viery, liturgického života a pastoračnej správy. Synode biskupov predsedá patriarcha, ktorý je hlavou a otcom samosprávnej (partikulárnej) cirkvi.
303 Samosprávna (partikulárna) cirkev má vlastné pramene kresťanskej tradície, vlastnú teológiu, spiritualitu a zbožnosť (alebo kresťanský životný štýl), vlastné liturgické a kánonické dedičstvo; inými slovami, aj vlastné spôsoby vyznávania tajomstiev spásy.[37] Život samosprávnej cirkvi korunujú jej svätí, mučeníci a vyznávači. Veľmi dôležitým znakom samosprávnej cirkvi je jej misionárske zameranie, ktoré sa prejavuje v kázaní Kristovho evanjelia nekresťanom rôznych národov a kultúr. Plným rozsahom vývoja samosprávnej cirkvi je patriarchát: „Cirkevný patriarchát je viditeľným znakom zrelosti a autonómie samosprávnej cirkvi a mocnou silou v cirkevnom i národnom živote.“[38]
Vývoj spoločenstva medzi sesterskými cirkvami
304 Plnosť Kristovej Cirkvi pôsobí v každej samosprávnej cirkvi, ktorá zostáva v spoločenstve s ostatnými samosprávnymi cirkvami. Viditeľným znakom spoločenstva medzi cirkvami je všeobecný veľkňaz, rímsky pápež, ktorého prvenstvo v láske a učiteľskej službe patrí k dedičstvu viery celého kresťanstva. Keď kyjevský metropolita Hilarion vychvaľoval pápeža svätého Klimenta, potvrdil, že je „chválou mučeníkov, ozdobou hierarchov a neotrasiteľným základom Kristovej Cirkvi, ktorú pekelné brány nepremôžu“[39]. Spoločenstvo s Rímskou cirkvou je znakom a podmienkou príslušnosti k všeobecnej Cirkvi. „Lebo od zostúpenia vteleného Slova medzi nás majú všetky cirkvi v každej časti sveta len túto najväčšiu cirkev ako svoje východisko a základ.“[40]
305 „Okolo Eucharistie a posvätnej bohoslužby sa vytvorili samosprávne cirkvi v rámci jednej Kristovej Cirkvi.“[41] V každej samosprávnej cirkvi sa tajomstvo Božej lásky napĺňa v službe Eucharistie a na tomto základe sa vyvinul zvyk označovať samosprávne cirkvi ako „sesterské cirkvi“[42]. Každá samosprávna cirkev má spásonosnú vieru, neprerušené apoštolské dedičstvo a pravé sväté tajomstvá. Označenie „sesterská cirkev“ teda znamená uznanie týchto atribútov v druhej cirkvi. Zároveň ddôrazňuje rovnosť samosprávnych cirkví.
306 Spoločenstvo cirkví bolo zakalené hriechom cirkevných rozkolov. V dejinách sesterských cirkví bolo potrebné prekonať dôsledky ľudského hriechu a slabosti. Príkladom prekonania takéhoto cirkevného rozdelenia bolo spoločenstvo cirkví dosiahnuté na Florentskom koncile – a následne, na základe florentskej tradície, pri Brestskej únii:
„Nech sa radujú nebesia a nech sa veselí zem“ (Ž 95[96], 11), pretože múr, ktorý oddeľoval západnú a východnú cirkev, bol odstránený, vrátili sa pokoj a harmónia, pretože nárožný kameň, Kristus, ktorý obe strany zjednotil (porov. Ef 2, 20; 2, 14), spojil obe strany veľmi pevným putom lásky a pokoja, zjednotil ich a drží spolu v zmluve večnej jednoty.[43]
Cesta k obnove spoločenstva medzi cirkvami závisí od obnoveného vedomia samosprávnych cirkví, že sú sesterskými cirkvami v lone jednej, svätej, katolíckej/všeobecnej a apoštolskej Cirkvi: „Po dlhom období delenia a vzájomného neporozumenia nám Pán dovoľuje znovu sa objaviť ako sesterské cirkvi, napriek prekážkam, ktoré sa v minulosti kládli medzi nás.“[44]
Vývoj cirkevného spoločenstva v rámci Kyjevskej metropólie
307 Kyjevská metropólia, zrodená v krste svätého Volodymyra, sa stala dcérskou cirkvou Konštantínopolskej cirkvi a prostredníctvom nej zostala v spoločenstve s Rímskou cirkvou a ostatnými samosprávnymi cirkvami v rámci všeobecnej Cirkvi. Napriek prerušeniu spoločenstva medzi Rímskou a Konštantínopolskou cirkvou Kyjevská metropólia zostala v spoločenstve s oboma cirkvami. V roku 1596 Brestskou úniou Kyjevská metropólia, verná svojim dávnym tradíciám, znovu potvrdila spoločenstvo s Rímskou cirkvou. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev je teda priamou dedičkou Kyjevskej metropólie v spoločenstve s Rímskou cirkvou.
308 Kresťanské cirkvi si uvedomujú, že spoločenstvo cirkví nie je „ani pohltením ani splynutím… Jednota je stretnutie v pravde a láske“[45]. Toto stretnutie vedie k jednote vo viere a spoločnej účasti na svätých tajomstvách. Naša cirkev sa zapája do ekumenickej činnosti za účelom dosiahnutia takéhoto spoločenstva medzi rozdelenými cirkvami, ako aj obnovenia vnútornej jednoty Kyjevskej metropólie.
Cirkev – nové stvorenie
309 Zo svojho milosrdenstvaBoh Otec zavŕšil plnosť stvorenia v Ježišovi Kristovi, novom Adamovi. Kristus zveril šírenie tejto plnosti apoštolom: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Cirkev – nositeľka nového stvorenia – pôsobí „na tomto svete“, aj keď ona sama nie je z tohto sveta (porov. Jn 17, 14 – 16). Cirkev je znamením „nového neba a novej zeme“. „Založenie Cirkvi je to isté ako stvorenie nového sveta a, ako hovorí prorok Izaiáš, vytvára sa nové nebo… nová zem… a nové ľudstvo, ktoré je obnovené podľa obrazu Stvoriteľa“[46]. Cirkev označuje týchto nových ľudí na obraz Stvoriteľa ako svätých, zbožštených milosťou Svätého Ducha.
310 V zhromaždení všetkých svätých patrí prvé miesto najsvätejšej Božej Matke. Ona je „ikonou Cirkvi, symbolom a predzvesťou ľudstva premeneného milosťou, vzorom a spoľahlivou nádejou pre všetkých, ktorí kráčajú po ceste do nebeského Jeruzalema“[47]. Spolu s ňou stoja pred nebeským trónom „apoštoli, kazatelia, evanjelisti, mučeníci, vyznávači, pustovníci a duše všetkých spravodlivých, ktorí vo viere dokončili svoj život“[48]. Oni všetci sú živými ikonami Boha, svedkami a nositeľmi nového stvorenia. Stoja pred Bohom v ustavičnej modlitbe; a sú medzi nami prítomní z Božej milosti vo svojich relikviách a ikonách.
Oddanosť Presvätej Božej Matke
311 V jednotnej koncilovej podobe Cirkev vyznáva Máriu, Matku nášho Pána Ježiša Krista, ako Božiu Matku či Bohorodičku a vždy Pannu. A Cirkev si ju uctieva sviatkami liturgického roka a ikonami. V rámci mariánskych sviatkov si Cirkev modlitbovo pripomína spásonosné udalosti života Božej Matky: Počatie svätou Annou[49], Narodenie, Vstup do chrámu, Zvestovanie, Stretnutie v chráme a Zosnutie. Cirkev vidí v Bohorodičke dokonalý vzor pre náš rast vo svätosti.
312 Ikona Znamenie zobrazuje Krista v lone Panny, čo je znamenie, ktoré predpovedal prorok Izaiáš (porov. Iz 7, 14). Ikona Hodegetria (z gréčtiny – tá, ktorá ukazuje cestu) zobrazuje Božiu Matku, ktorá ukazuje na Krista, „cestu, pravdu a život“ (Jn 14, 6). Ikona Neha zobrazuje dôverné spoločenstvo Matky a Syna. Ikona Božej Matky ustavičnej pomoci zobrazuje božské Dieťa, ktoré uvažuje o svojom budúcom umučení, a zdôrazňuje spolu-utrpenie Božej Matky pri umučení jej Syna. Ikona nazývaná Oranta (z latinčiny – tá, ktorá sa modlí) zobrazuje presvätú Bohorodičku s rukami pozdvihnutými v modlitbe, ako oroduje za ľudský rod pred nebeským Otcom.
313 Božej Matke, ktorá bola ako prvá zbožštená milosťou, Cirkev smelo adresuje slová: „Presvätá Bohorodička, zachráň nás.“ Cirkev tak robí s presvedčením, že to Božia milosť zachraňuje a pôsobí v nej. Jej pokojná smrť, pokojná ako spánok v plnosti milosti, sa stala prebudením do samotného neba; náležite tomu sa jej smrť nazýva Zosnutie. Zosnutie Bohorodičky je na ikone sviatku zobrazené ako narodenie do neba: Kristus drží v náručí Máriinu dušu, zavinutú do plienok. Slávením sviatku Zosnutia cirkev vyznáva, že Bohorodička vo svojej smrti nepodstúpila telesné porušenie, ale bola „prenesená zo zeme do neba“[50], bola [Pánom] „vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“[51]. Ako prvá z ľudského rodu bola Božia Matka oslávená vo svojom tele. Toto je obrazom aj nášho vzkriesenia. Božia Matka ako Matka Života bola prenesená k Životu; a „vo svojom Zosnutí neopustila svet“[52]. Jej neustále orodovanie u Stvoriteľa oslavuje Cirkev sviatkom Ochrany Presvätej Bohorodičky [1. október]: „Dnes Panna stojí pred nami v chráme a spolu so zbormi svätých sa neviditeľne za nás modlí k Bohu.“[53]
Uctievanie najsvätejšej Božej Matky v kyjevskej tradícii
314 Oddanosť Božej Matke má v kyjevskej tradícii hlboké korene. Veľkoknieža Jaroslav Múdry zasvätil Rus-Ukrajinu ochrane presvätej Bohorodičky. Na jej počesť bolo postavených mnoho chrámov a napísaných mnoho ikon.Najznámejšie ikony kyjevského kniežacieho obdobia, napísané v byzantskej tradícii, sú nasledovné: Vyšhorodská ikona (dnes známa ako Vladimírska ikona) a Belžská ikona (dnes známa ako Čenstochovská ikona). Z tejto tradície sa vyvinula jedinečná podoba ukrajinského ikonopisectva. Na ukrajinských ikonách sú črty tváre Bohorodičky láskavé a jemné; jej pohľad je vrelý a srdečný.
315 Oddanosť Božej Matke sa rozšírila najmä po zázračnom ukončení tureckého obliehania monastiera v Počajeve. Tento zázrak sa pripisoval ikone Božej Matky, ktorá sa dnes uchováva v chráme Počajevského monastiera. Ďalšie pútnické miesta zázračných mariánskych ikon sú: Zarvanica, Univ, Hošiv, Stradč, Žyrovyci, Jaroslav, Cholm, Máriapoč a mnohé ďalšie. Osobitné spoliehanie sa na ochranu a pomoc Božej Matky sa stalo zbožnou tradíciou ukrajinského ľudu.
Svätí Kristovej Cirkvi
316 Svätosť je dar Svätého Ducha. Vďaka tomuto daru, keď sa pripodobňujeme Kristovi, stávame sa deťmi nebeského Otca. Pán, ktorý jediný je svätý, udeľuje svoju vlastnú svätosť ľuďom a prichádza, aby v nich prebýval: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Kresťanská svätosť je manifestáciou zbožštenia človeka. „Vás všetkých svätých, ktorí sa tešíte z nádhery, ktorá prevyšuje každého ducha, žalmista nazýva bohmi, pretože prebývate v blízkosti Boha a prijímate zbožšťujúce lúče z jeho svetla.“[54]
317 V kresťanstve sa svätosť spája so svedectvom o viere, ktoré je často vyjadrené mučeníctvom. Slovo mučeník (z gréckeho slova martys – svedectvo) nezdôrazňuje až tak veľmi skutočnosť utrpenia, ako skôr svedectvo o Kristovi.„Zbory svätých preukázali mladosť a statočnosť v utrpení. Prijali bolestné rany kvôli neporušiteľným korunám slávy a krásy.“[55]
318 Cirkev uznáva za svätých aj veriacich, ktorí si vybrali cestu asketického zápasu. Nazývajú sa prepodobní (toto cirkevnoslovanské slovo znamená najpodobnejší a jeho obdobou je slovo ctihodný), pretože na svojej asketickej ceste života získali dar Božej podoby, keď vykonali cestu od „obrazu“ k „podobe“ Boha: „Vy všetci prepodobní, ktorí ste žili vo svätosti, porážali ste démonov; a, uhášajúc muky svedomia, statočne ste znášali pálenie vášní.“[56]
319 Cirkev spieva chvály na zápasy svätých hierarchov – biskupov –, ktorí službou Božiemu slovu a slávením svätých tajomstiev posilňovali a rozvíjali Kristovu Cirkev: „Poučení Božím slovom sa svätí hierarchovia stali Božími hovorcami.“[57] Zápas vyznávačov je bojom za pravdu a obranou pravdy proti rôznym herézam, ale aj odvážnym vyznávaním viery v Krista v časoch prenasledovania. Ďalšou manifestáciou svätosti, ktorú Cirkev uznáva, je nezištná sociálna služba znevýhodneným a chorým. Preto si Cirkev uctieva aj nezištných divotvorcov, nezištných lekárov, ktorí nebrali žiadne peniaze.
320 Na čele chóru svätých je najsvätejšia Božia Matka: „Čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni.“ Spolu s ňou si Cirkev uctieva Kristových apoštolov, evanjelistov a kazateľov – tých, ktorí ohlasovali evanjelium. Cirkev si uctieva aj starozákonných spravodlivých – patriarchov a prorokov –, ako aj neviditeľný svet – anjelov a archanjelov. To preto, lebo posväcujúce pôsobenie Svätého Ducha zahŕňa celé dejiny spásy.
321 Zápasy svätých Cirkvi sú opísané v textoch životov svätých ako slovné ikony týchto svätých ľudí, napísané vo svetle zbožštenia milosťou. Hagiografia svätca, rovnako ako obsah jeho ikony, nespočíva ani tak v predstavení životopisu, ako skôr v zobrazení jeho duchovných kvalít. Plnosť duchovného života svätého sa v hagiografiách opisuje ako dosiahnutie spoločenstva s Bohom. Toto spoločenstvo sa dosahuje životom hlbokej modlitby, láskou k blížnemu a harmóniou s okolitým svetom.
Noví ukrajinskí mučeníci a vyznávači viery
322 Kyjevská cirkev s viac ako tisícročnou históriou sa pýši rozsiahlym zhromaždením svätých. Slovami patriarchu Josyfa, „svedectvo ukrajinskej cirkvi o viere v Krista a jeho jednu, svätú, všeobecnú/katolícku a apoštolskú Cirkev bolo potvrdené krvavou pečaťou nebojácneho vyznávania a utrpenia; mučeníctvom a horami [tiel] našich ľudí, ktorí sa obetovali“[58]. Skutočne, „krv mučeníkov“, známych i neznámych, sa stala „semenom Cirkvi“[59].
323 Medzi mučeníkmi našej cirkvi má špeciálne čestné miesto hieromučeník Jozafat, polocký arcibiskup, ktorý trpel za jednotu Kristovej Cirkvi v čase Brestskej únie. Jeho osobnosť trpiteľa je príkladom sebaobetovania kvôli zmiereniu. Podobne ako svätí Boris a Hlib radšej obetoval svoj vlastný život, než aby sa prizeral prelievaniu krvi svojich bratov.
324 Mučeníctvo tejto cirkvi pokračovalo aj v nasledujúcich storočiach. V roku 1709 podstúpili polockí baziliánski mnísi mučenícku smrť rukami ruského cára Petra I. A v roku 1768 zomrelo za svoju vieru 68 berdyčivských mučeníkov. V 19. storočí sa odohrali dve veľké vlny prenasledovania, v roku 1839 a v roku 1875. Toto mučeníctvo bolo korunované oslávením pratulynskych mučeníkov – jednoduchých dedinčanov, ktorí verne stáli pred svojím domovským chrámom v Pratulyne (a v okolí Cholmu) až do svojej smrti, zastrelila ich cárska polícia. Veľké bolo aj mučeníctvo tejto cirkvi v 20. storočí počas vlády ateistického režimu. V roku 1946, keď bola zakázaná činnosť Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, boli chrámy vyvlastnené, majetok skonfiškovaný a začalo sa prenasledovanie veriacich. Všetkých biskupov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine zatkli. Mnohých kňazov, mníchov, mníšky a laikov zavraždili, ďalších uväznili a poslali do vyhnanstva.
325 Mnohí veriaci naďalej vydávali svedectvo o svojej viere v podzemnej cirkvi, ktorá sa zhromažďovala na bohoslužby v súkromných domoch. Tajne prijímali sväté tajomstvá a počúvali vysielanie božskej liturgie vo Vatikánskom rozhlase. Komunistické orgány neustále prenasledovali podzemnú cirkev: kňazov väznili a mnohých laikov vyhodili zo vzdelávacích inštitúcií alebo zo zamestnania. Toto hrdinské obdobie mučeníctva trvalo od roku 1946 do roku 1989. Medzi vyznávačmi viery, ktorí v 20. storočí zakúsili väznenie a vyhnanstvo, boli aj hlavy Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ctihodný metropolita Andrej Šeptický (1865 – 1944) a patriarcha Josyf Slipyj (1892 – 1984). Pápež svätý Ján Pavol II. počas svojej púte na Ukrajinu v dňoch 23. až 27. júna 2001 zaradil do zboru blahoslavených viacerých mučeníkov a rehoľníkov – biskupov, kňazov, mníchov, mníšky a jedného laika. Sú to noví a prepodobní mučeníci Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v 20. storočí.
326 Cirkev v našich časoch, hojne pokropená krvou mnohých mučeníkov, zbiera milosťou naplnené plody svätosti svojich detí. Mučeníkmi a vyznávačmi sú tí, ktorí sa kvôli sláve budúceho veku obetovali v tomto veku. Ich príspevok budúcnosti Cirkvi je nezmerateľný, pretože ide o dar celého života „až po smrť na kríži“.
Nech sa prosby dávnych spravodlivých ukrajinskej zeme a utrpenie našich vyznávačov svätého evanjelia vznášajú ako voňavé kadidlo pred trón Najvyššieho, lebo práve ich obetami sa obnovuje a posilňuje Kristova Cirkev uprostred nášho ľudu.[60]
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa
[1] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium,2 – 4.
[2] Klement Alexandrijský, Pedagóg, 1,1: PG 8, 280.
[3] Ján Zlatoústy, Chváloreč na Maxima, 3: PG 51, 229.
[4] Oktoich, Štvrtý hlas, Nedeľa, Kánon, Ôsma óda.
[5] Porov. Oktoich, Tretí hlas, Štvrtok, Utiereň, Sedalen po tretej katizme.
[6] Kvetná trióda, Nedeľa Päťdesiatnice, Kondák.
[7] Patriarcha Josyf Slipyj, Vianočný pastoračný list (9. december 1974).
[8] Porov. Metropolita Andrej Šeptický, Pastiersky list veriacim Ľvovskej a Kamjaneckej eparchie – O Cirkvi (14. január 1901).
[9] Prvý konštantínopolský koncil, Symbol viery.
[10] Cyprián Kartáginský, Listy 69, 6.
[11] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23.
[12] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 18, 5: PG 7, 1028.
[13] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 3, 2: PG 7, 848-849.
[14] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 8.
[15] Ján Zlatoústy, Homília na Prvý list Korinťanom, 24, 4: PG 61, 203.
[16] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 27.
[17] Ignác Antiochijský, List Smyrňanom, 8, 2 – 9, 1: PG 5, 713.
[18] Ignác Antiochijský, List Smyrňanom, 8, 1: PG 5, 713.
[19] Ignác Antiochijský, List Rimanom1,1: PG 5, 688.
[20] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13 a 18.
[21] Patriarcha Josyf Slipyj, Testament (22. december 1981).
[22] Porov. Dmytro Tuptalo, Životy svätých, 11. október, Spomienka na Siedmy ekumenický koncil.
[23] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli(6. júl 1439).
[24] Irenej Lyonský, Proti herézam, I, 10, 1: PG 7, 549-552.
[25] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 33, 8: PG 7, 1077.
[26] Cyprián Kartáginský, Listy 4, 6.
[27] Ján Zlatoústy, Komentár k Listu Timotejovi, 11, 1: PG 62, 553.
[28] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 29.
[29] Simeon Nový Teológ, Božské hymny, 48.
[30] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 44.
[31] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 31.
[32] Ján Zlatoústy, Komentár k Listu Hebrejom. Homília 30, 4: PG 63, 428.
[33] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23.
[34] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13.
[35] Patriarcha Josyf Slipyj, List Farnosti svätých Vladimíra a Oľgy v Chicagu (27. september 1978).
[36] Porov. CCEO, kánony 102 – 113.
[37] Patriarcha Josyf Slipyj, Správa o Katolíckej cirkvi na Ukrajine (18. júl 1982).
[38] Patriarcha Josyf Slipyj, Odkazy(22. december 1981).
[39] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň na obnovu Chrámu desiatkov.
[40] Maxim Vyznávač, Teologické a polemické spisy: PG 91, 137 – 140.
[41] Patriarcha Josyf Slipyj, Pastoračný list o Eucharistii (19. august 1976).
[42] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint(25. máj 1995), 57
[43] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli(6. júl 1439).
[44] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint, 57.
[45] Ján Pavol II., Encyklika Slavorum apostoli(2. jún 1985), 27
[46] Gregor Nysský, Komentár ku Piesni piesní, 13: PG 44, 1049 – 1052.
[47] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen(2.máj 1995), 6.
[48] Porov. Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Anafora.
[49] Dekrétom Ineffabilis Deus (8. december 1854) pápež Pius IX. promulgoval dogmu o nepoškvrnenom počatí najčistejšej Panny Márie. „Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“ (Denzinger 2803; tiežKKC 491).
[50] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny (15. august), Večiereň, Stichira na 140. žalm.
[51] KKC 966; pozri aj 974. Apoštolskou konštitúciou Munificentissimus Deus (1. november 1950) pápež Pius XII. promulgoval dogmu, že „preblahoslavená Panna Mária po skončení svojho pozemského života bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“.
[52] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny (15. august), Tropár.
[53] Minea, Presvätá Bohorodička Ochrankyňa (1. október), Kondák.
[54] Kvetná trióda, Nedeľa všetkých svätých, Kánon, 8. óda.
[55] Oktoich, 7. hl., Sobota, Utiereň, Kánon za zosnulých, 3. óda.
[56] Oktoich, 6. hlas, Sobota, Večiereň, Stichira na 140. žalm.
[57] Oktoich, 1. hlas, Sobota, Utiereň, Kánon svätým, 4. óda.
[58] Patriarcha Josyf Slipyj, Testament (22. december 1981).
[59] Tertulián, Apológia, 50: PL 1, 535.
[60] Kvetná trióda, Nedeľa všetkých svätých ukrajinského národa, Večiereň, Stichira na litii.
Katechéza pre mládež: Krst na odpustenie hriechov (17)Katechéza pre mládež: Zostúpenie Svätého Ducha (15)
