Katechéza pre mládež: Vzkriesenie mŕtvych (18)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Čo znamená očakávať vzkriesenie mŕtvych?
Podľa vyznania viery „očakávame vzkriesenie mŕtvych“, inými slovami, pripravujeme sa naň. Podľa Kristových slov sa vzkriesenie mŕtvych už začalo: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť“ (Ján 5, 25). Od nášho postoja závisí, aby to bolo „vzkriesenie pre život“ a nie „vzkriesenie na odsúdenie“: „Všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Ján 5, 28 – 29).
A navyše Kristus hovorí o spojitosti medzi smrťou a vzkriesením pomocou nasledujúceho prirovnania: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Ján 12, 24). Vzkriesenie nastane po smrti, tak ako klíčenie zrna nastane po jeho zasiatí do zeme. Kristus po tom, čo premohol hriech ľudstva, premôže ľudskú smrť – dôsledok hriechu: „Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť“ (Prvý list Korinťanom 15, 26).
Vzkriesenie sa začína uverením a pokáním človeka, ktorý je stále „pochovaný“ pod svojimi hriechmi. Sám Ježiš Kristus v podobenstve o márnotratnom synovi prirovnáva pokánie človeka ku vzkrieseniu: „Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lukáš 15, 32).
A tak „čas“ vzkriesenia podľa Kristových slov nielen „prichádza“, ale aj „je tu teraz“. Človek, ktorý zomrel vo svojich hriechoch, počúva „hlas Božieho Syna“ v kázaní evanjelia a „počúvajúc ho“ žije z milosti Svätého Ducha. V človeku zomiera „starý Adam“ („už nežijem ja“) a začína žiť nový Adam („ale vo mne žije Kristus“) (porov. Gal 2, 20). Vo svätom tajomstve krstu zrná nového života „padajú do zeme“ bežného ľudského života, ktorý sa vyznačuje pominuteľnosťou a smrteľnou. A ako učí apoštol Pavol, tieto zasiate zrná musia rásť: „Seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné“ (Prvý list Korinťanom 15, 42).
Takže sa ukazuje, že neumierame skutočne?
Áno, pretože vierou v Krista už prechádzame zo smrti do života: „Kto počúva moje slovo a verí…, prešiel zo smrti do života“ (Ján 5, 24). V samotnej smrti dostáva ľudstvo príležitosť zbaviť sa všetkých stôp hriešnosti, ktorá bráni naplnenému životu. Na tejto „ceste“ ku vzkrieseniu sprevádzame zosnulých modlitbami, aby sa „cesta“ k ich vzkrieseniu zavŕšila požehnaným spôsobom: „Požehnaná je cesta, po ktorej dnes kráčaš, duša, lebo je pre teba pripravené miesto odpočinku“ (Prokimen pohrebného obradu).
A ako má človek rozumieť „vzkrieseniu na odsúdenie“?
„Vzkriesenie pre život“, ktoré Kristus dáva všetkým, môže človek zredukovať na „vzkriesenie na odsúdenie“. A odsúdenie podľa Kristových slov spočíva v tom, že „svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Ján 3, 19). Podľa toho tí, čo robili zlo, budú vzkriesení na odsúdenie.
V deň Kristovho slávneho druhého príchodu sa konečne „zjavia“ všetky druhy skrytého zla, ktoré neobstoja proti Kristovmu svetlu. Všetko, čo je ešte skryté, bude odhalené, „lebo nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť“ (Marek 4, 22), a bude strhnutá pokrytecká maska cnostnosti patriaca akémukoľvek druhu zla.
Pre „hriech sveta“ (porov. Ján 1, 29) a všetky činy zlého bude toto odsúdenie strašné, pretože prinesie konečný rozsudok nad zlým a bude znamenať úplnú porážku „zlého a všetkých jeho anjelov“ a s nimi aj všetkého „potomstva zlého“, inými slovami totalitných systémov, neľudských ideológií a foriem kultúry, ktoré ponižujú ľudí.
Nazývajú ľudia tento Boží súd strašným, pretože sa boja pekla?
Druhý príchod Krista nepremení zlých ľudí na dobrých automaticky, bez ich vedomia a súhlasu. Ak podľa slov Krista milovali tmu viac ako svetlo, tak potom ani svetlo ich fyzického vzkriesenia neprekoná tmu, ktorú si sami vybrali, a neprekoná ich túžbu zostať v tme. Vtedy sa podľa učenia cirkevných otcov svetlo Božieho kráľovstva stane pre nich pekelným ohňom. Božia prítomnosť vedľa nich bude pre nich neznesiteľná, pretože odmietli Boha.
Peklo je voľbou tých ľudí, ktorí na Božiu lásku k nim a na spravodlivých ľudí reagujú nenávisťou a agresívnym správaním, pretože neprijímajú nijaké vzťahy. Podľa slov svätého Augustína peklo je byť zbavený života. Bytosti v pekle „existujú“, pretože Boh ich povolal k bytiu, a preto nie sú schopné „neexistovať“. Avšak radikálny rozchod s Bohom – zdrojom života – vedie k tomu, že v sebe nemajú život (porov. Ján 6, 53), ale zotrvávajú v smrti: „Boh im odníme [ich] podiel na strome života“ (porov. Zjavenie 22, 19).
Dúfam, že očakávanie vzkriesenia mŕtvych prináša kresťanom nádej, a nie strach…
Áno. Našou kresťanskou vierou sa spoliehame na Kristovo pevné prisľúbenie o večnom živote: „Každý, kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života“ (Ján 5, 24). Preto dúfame vo vzkriesenie mŕtvych a očakávame ho. Naozaj neočakávame smrť, keď nás pochovajú a zabudnú na nás, ale „vzkriesenie mŕtvych“, keď všetko dobré, čo sme začali tu na zemi, bude nielen pokračovať, ale bude Pánom premenené na stvorenie, ktoré je nové.
| Vzkriesenie človeka do nového života sa začína od okamihu jeho uverenia a pokánia, aby sa v budúcnosti zavŕšilo vzkriesením v tele. Po smrti človeka a pred jeho vzkriesením Boh dáva človeku milosť dozrievať k novému životu. Deň Kristovho slávneho druhého príchodu sa stane dňom vzkriesenia mŕtvych. Pre tých, ktorí zanedbali vieru a pokánie, sa tento deň stane aj dňom bázeň vzbudzujúceho súdu nad všetkými ľudskými hriechmi, osobnými i „hriechom sveta“. Neprijatie Kristovej slávy je tiež peklo – nekajúci hriešnici zotrvávajú v smrti mimo života s Bohom. Prijatie Krista vedie ľudí do obnoveného „života budúceho veku“. |
Zdroj: We walk with Christ. Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Vzkriesenie mŕtvych
245 Vzkriesenie mŕtvych je rovnako ako stvorenie zjavením Božej stvoriteľskej moci. Vzkriesením Kristus vyvedie ľudstvo z nadvlády smrti a porušenosti.
Seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné… Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť (1 Kor 15, 42 – 44. 53).
Svätý Gregor Nysský poznamenáva: „Boh vzkriesi ľudskú prirodzenosť zjednotenú so sebou po tom, čo sa duša a telo od seba oddelili a potom sa opäť zjednotili. Výsledkom je úplná spása.“[1]
246 Pri vzkriesení mŕtvych „mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť… a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 25. 29). „Mŕtvi vstanú z hrobov a budú zhromaždení všetci zo všetkých pokolení. Vtedy budú pred vami vyjavené tajomstvá každého z nich.“[2] Vzkriesenie mŕtvych je „obnovením požehnaného a božského stavu, ktorý je oddelený od každej hanby a každého smútku“[3].
247 Oslávenie tela kresťana sa uskutočňuje už v tajomstve Najsvätejšej Eucharistie, keď sa stáva jedno s osláveným Kristom. „[Eucharistické] lámanie jedného chleba… je liekom nesmrteľnosti a protilátkou, ktorá nás chráni pred smrťou.“[4] Takto človek rastie, aby sa stal „duchovným telom“ (porov. 1 Kor 15, 44): „Naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušiteľné a majú nádej na vzkriesenie do večnosti.“[5]
Boží súd
248 Kristus učí: „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň“ (Jn 12, 47 – 48). Božím súdom je toto: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Jn 3, 19). Tento súd sa už začal a je teraz; a kritériom pre súd je viera v Krista: „Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3, 18). Súd závisí od viery a skutkov lásky: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili… Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili“ (Mt 25, 40 – 45).
249 Boží súd sa začal Kristovým vtelením (porov. Jn 1, 9 – 13) a naplní sa pri jeho slávnom druhom príchode (porov. Mt 25, 31). Avšak „o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Tento súd bude strašný pre všetkých páchateľov neprávostí (porov. Mt 7, 23); no pre spravodlivých bude požehnaním (porov. Mt 25, 34).
250 Ak človek zosnul v Bohu po tom, čo oľutoval všetky hriechy, ale ešte nedosiahol duchovnú zrelosť – plnosť života v Kristovi –, potom vstúpi do Božieho kráľovstva „ako skrze oheň“ (1 Kor 3, 15). Po smrti takýto človek ešte potrebuje duchovné uzdravenie a očistenie od všetkých škvŕn, aby mohol prebývať „na mieste svetla…, kde niet bolesti, zármutku ani stonania“[6]. V Cirkvi sa tento uzdravujúci stav zosnulých označuje ako „očistec“[7].
Každá čestná a Boha milujúca duša, keď bola vyslobodená z pút tela, odíde odtiaľto a okamžite sa teší z pocitu a vnímania požehnaní, ktoré ju čakajú, pretože to, čo ju zatemňovalo, bolo očistené alebo odložené – neviem, ako inak to vyjadriť. Potom pociťuje úžasné potešenie a radosť a za jasotu sa vydáva v ústrety svojmu Pánovi.[8]
Z tohto dôvodu sa Cirkev modlí za zomrelých:
Poskytnime im teda pomoc a vykonajme pre nich spomienkové slávnosti. Veď ak boli Jóbove deti očistené obetou svojho otca, prečo pochybujete, že pre nich vznikne nejaká útecha, keď aj my obetujeme pre zosnulých? Veď Boh má vo zvyku vyplniť prosby tých, ktorí prosia pre druhých.[9]
251 Nekajúcnosť až do smrti vedie k tragickej realite pekla. Pekelný oheň naznačuje neschopnosť nekajúceho človeka prijať Božiu lásku. „Božie slovo je svetlo, ktoré osvecuje myseľ veriacich, ale zároveň je tiež súdnym ohňom, ktorý stravuje tých, ktorí… zotrvávajú v nočnej temnote tohto života.“[10] Peklo nie je ani tak Božím trestom, ako skôr stavom, ktorý si človek dobrovoľne zvolil. V tomto stave
sa duša ocitne mimo poriadku, spojenia a harmónie, v ktorých bola stvorená Bohom… Keďže nebude v súlade so sebou samou v účelnosti svojich rozumových pohybov, bude zažívať trest a muky, ktoré vznikajú z boja so sebou samou, a bude sa cítiť trestaná svojím vlastným neusporiadaným stavom.[11]
Boh – všetko vo všetkom
252 V rámci svojho slávneho druhého príchodu Kristus premení celý svet, ktorý sa oslobodí od všetkej porušenosti a všetkých pominuteľných vecí. „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“(1 Jn 3, 2). Premenený svet bude slúžiť a pomáhať ľudstvu pri oslave Boha. Sväté písmo označuje tento premenený svet ako „nebeský Jeruzalem“, v ktorom, „noci už nebude a [oni] nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán, Boh, a budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22, 5).
253 V obnovenom stvorení ľudský rod uzrie Pánovu tvár: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný“ (1 Kor 13, 12). Byť v oslávenom stave znamená pre ľudstvo mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice spolu s najsvätejšou Bohorodičkou, anjelmi a všetkými svätými. Tradícia tento stav nazýva nebo.
[Nebo] je krajina živých, v ktorej nie je noc, v ktorej nie je spánok (obraz smrti); v ktorej sa neje, nepije (opory našej slabosti); v ktorej nie sú choroby, bolesti, lieky, súdy, obchody, remeslá, peniaze (počiatok zla; zámienka vojen, koreň nenávisti); ale krajina živých, ktorí nezomreli hriechom, ale žijú pravým životom v Kristovi Ježišovi.[12]
254 Boží Syn sa podriadi Otcovi spolu s celým stvorením: „A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby Boh bol všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28). Vo svoje náuke o Božej prítomnosti vo všetkých veciach svätý Gregor Nysský poznamenáva nasledovné:
Lebo zatiaľ čo náš terajší život sa žije v rôznych podmienkach a vecí, s ktorými máme vzťah, je mnoho – napríklad čas, vzduch, miesto, jedlo a pitie, odev, slnečné svetlo, svetlo lampy a ďalšie životné potreby, z ktorých žiadna, aj keď je ich veľa, nie je Božia –, ten blažený stav, v ktorý dúfame, nepotrebuje žiadnu z týchto vecí, ale božská Bytosť sa pre nás stane všetkým a namiesto všetkého, pričom sa primerane rozdelí pre každú potrebu tejto existencie.[13]
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa
[1] Gregor Nysský, Proti Apolinárovi, 17: PG 45, 1153.
[2] Veľkopôstna trióda, Mäsopôstná nedeľa, Utiereň, Stichira na Chválach.
[3] Gregor Nysský, Veľká katechéza, 35: PG 45, 89.
[4] Ignác Antiochijský, List k Efezanom, XX, 2: PG 6, 662.
[5] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1029.
[6] Porov. Trebník, Obrad pohrebu, Modlitba ekténie za zosnulých.
[7] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli(6. júl 1439); porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1030
[8] Gregor Teológ, Reč 7, 21: PG 35, 781.
[9] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 41, 5:PG 61, 361.
[10] Maxim Vyznávač, Otázky Talasiovi, 39, 3: PG 90, 392.
[11] Origenes, Princípy, 10, 5: PG 11, 257.
[12] Bazil Veľký, Homília na 114. žalm: PG 29, 493.
[13] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou, 7:PG 46, 104.
Katechéza pre mládež: Život budúceho veku (19)Katechéza pre mládež: Krst na odpustenie hriechov (17)
