Nedeľa 22. týždňa po Päťdesiatnici: Premárnená príležitosť

od autora: Ján Krupa · 9 novembra, 2024

Zdroj: https://grforafrica.blogspot.com/2016/11/the-rich-man-and-beggar-lazarus-from.html

Keď ľudia uvažujú o porušovaní Božieho zákona, uvažujú o hriechoch z konania zakázaného, napríklad z klamania, kradnutia, ubližovania druhým a podobne. Často zabúdame, že hriechy zo zanedbávania konania dobra sú často ešte škodlivejšie.

Boháč v Kristovom podobenstve nie je obvinený z nijakého hriechu, z konania zakázaného. Boháčovi sa nedáva za vinu, že je bohatý, rovnako ako Lazár nie je chválený za to, že je chudobný: mať peniaze samo osebe nie je hriech. Nie je nám povedané, ako si boháč zarobil peniaze. Boháč nie je obvinený z podvádzania ľudí, čo sa tvrdí o mýtnikovi Zachejovi. Jediná vec, z ktorej je boháč obvinený, je nedávanie almužny.

Kristus hovorí, že chudobný ležal pri boháčovej bráne a dúfal vo zvyšky. Možno je ľahké ignorovať žobráka na ulici, ale nie je také ľahké ignorovať ho, keď je deň čo deň pri prahu vašich dverí. No boháč robil práve toto. Neprehliadal abstraktné výzvy vzdialených charitatívnych organizácií, ale bez povšimnutia prechádzal okolo človeka z mäsa a kostí v núdzi pri prahu svojho domu, „živého tvora“, ako ho opisuje svätý Ján Zlatoústy, „o ktorého sa Boh stará“ (O bohatstve a chudobe).

Účel bohatstva

Jednou z hlavných otázok tohto podobenstva je: „Na čo sú peniaze?“ V etike tohto sveta je odpoveď jasná: peniaze sú na to, aby sme si mohli kúpiť viac, väčšie, novšie a lepšie. Avšak podľa Svätého písma chodíme síce v tele, ale nežijeme podľa tela. Vieme, že naše peniaze sú Pánove, akokoľvek sme ich získali.

Účel peňazí podľa vízie Božieho kráľovstva zobrazenej v podobenstve o boháčovi a Lazárovi je uvedený priamo v druhom liste svätého Pavla Korinťanom. Apoštol píše: „A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok“ (2 Kor 9, 8). Naše zdroje nám majú poskytnúť „úplný dostatok“, to znamená všetko, čo skutočne potrebujeme, a zároveň „hojnosť“ – všetko, čo je viac, než potrebujeme – na konanie dobra. Spadá pod položku „dostatok“ vlastnenie viacerých áut a domov alebo televízor v každej izbe?

Boháč z Kristovho podobenstva možno cítil, že „potrebuje“ každý kúsok, ktorý získal, ale, ako tvrdí svätý Ján Zlatoústy, nevedel, na čo to potrebuje: „Ak si človek užíva prepych s mierou a zvyšok rozdáva do žalúdkov chudobných, potom mu jeho bohatstvo prináša úžitok. Ak sa však oddá prepychu a zhýralosti, nielenže mu to vôbec nepomáha, ale dokonca ho to privádza do veľkej priepasti. Práve to sa stalo tomuto boháčovi“ (O bohatstve a chudobe).

Kde sa môžeme stretnúť s Bohom?

Pobožní veriaci sú presvedčení, že sa s Bohom stretávajú pri bohoslužbe – v slovách Biblie, v eucharistickej prítomnosti. Pán učil práve o tom: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Keď sa Kristovo telo stretáva pri bohoslužbe – najmä pri božskej liturgii –, určite je tam aj Hlava.

No Kristus poukazuje aj na ďalší prípad svojej prítomnosti medzi nami. Potvrdzuje, že je prítomný v núdznych tohto sveta. Vo svojom podobenstve o poslednom súde Kristus odmeňuje tých, ktorí ho kŕmili a obliekali, ktorí ho prijali alebo navštívili, keď bol chorý alebo vo väzení. „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

V liturgii sa skutočne stretávame s Kristom v sláve: sviece, spev, kadidlo a ikony – to všetko poukazuje na neho, ako je teraz: po pravici Otca, chválený svätými a anjelmi. No v chudobných sa stretávame s Kristom, ktorý odložil svoju slávu a vzal na seba naše porušené človečenstvo, aby sme nakoniec mali účasť na jeho božskom synovstve. Človek v núdzi je ikonou poníženého Krista, trpiaceho Krista, umierajúceho Krista – svojím spôsobom je ikonou Krista rovnako ako liturgia. Väčšine z nás je ľahšie vidieť Pána slávy v liturgii. Zdá sa, že na to, aby sme videli Krista vteleného v ľudskej slabosti, potrebujeme Dorothy Dayovú, Matku Terezu z Kalkaty alebo otca Damiána z ostrova Molokai.

Neskoršia Katarína de Hueck Dougherty, dcéra šľachtickej ruskej rodiny, rozpráva o tom, ako jej rodičia rozpoznali prítomnosť Krista v chudobných. „V ranom detstve mi rodičia svojím príkladom a slovami ukázali pravdu, že Kristus je v mojich blížnych. Od našich dverí nikdy neodohnali nikoho, ani tuláka ani žobráka, ani ženu z ulice ani zlodeja. Mužov vítal môj otec. Sám ich kúpal. Pri ženách to robila mama. Potom im dával oblečenie, ak ho potrebovali. Matka s otcom a my deti – ak sme boli cez týždeň dobré, a teda hodné slúžiť Kristovi v chudobných – sme ich v hlavnej jedálni obsluhovali na našom najlepšom prestieraní a z najlepšieho porcelánu“ (Moje ruské včerajšky).

Barón a barónka sa zjavne naučili to, čo sa nenaučil boháč v Kristovom podobenstve: žobrák pri bráne je ten, ktorého Boh posiela ako prostriedok pre spásu bohatých. Ako to sformuloval svätý Ján Zlatoústy: „Boháč mal v Lazárovi príležitosť naučiť sa čnostnosti a prejaviť lásku. Namiesto toho, aby prijal Lazárovu pomoc, spreneveril sa bezcitnou chamtivosťou a neochotou podeliť sa o vlastné bohatstvo…

Nič nedokáže pripodobniť človeka Kristovi tak ako starostlivosť o blížnych.

Aj keby si sa postil alebo spal na tvrdej zemi, alebo dokonca trpel až do smrti, ale nemyslel by si na blížneho, neurobil si nič veľké. Napriek tomu, čo si urobil, stále stojíš ďaleko od tohto vzoru dokonalého kresťana“ (O bohatstve a chudobe).

Kto je bohatý?

„Ak máme povedať pravdu, bohatý nie je ten, kto zhromaždil veľa majetku, ale ten, kto potrebuje málo majetku. A chudobný nie je ten, kto nemá majetok, ale ten, kto má veľa túžob. Toto by sme mali považovať za definíciu chudoby a bohatstva. Ak teda vidíš niekoho, kto je chamtivý po mnohých veciach, mal by si ho považovať za najchudobnejšieho zo všetkých, aj keď získal peniaze všetkých. Na druhej strane, ak vidíš niekoho, kto má málo potrieb, mal by si ho považovať za najbohatšieho zo všetkých, aj keď nezískal nič.

„Sme zvyknutí posudzovať chudobu a bohatstvo podľa rozpoloženia mysle, nie podľa miery majetku. Tak ako by sme nenazývali bohatým človeka, ktorý je stále smädný, aj keby sa tešil hojnosti, aj keby žil pri riekach a prameňoch (lebo na čo je mu všetka tá voda, keď jeho smäd zostáva neuhasiteľný). Podobne postupujme aj v prípade bohatých ľudí: nikdy nepovažujme za bohatých tých ľudí, ktorí stále túžia a prahnú po cudzom majetku, nemyslime si, že sa tešia nejakej hojnosti. Ak totiž človek nedokáže ovládať svoju chamtivosť, aj keď si privlastnil majetok všetkých, ako môže byť vôbec bohatý? Za najbohatších však treba považovať tých, ktorí sú spokojní s tým, čo majú, a tešia sa z vlastného majetku a nemajú oči pre majetok druhých, aj keby boli najchudobnejší zo všetkých. Lebo kto nepotrebuje majetok druhých, ale je šťastný, že je sebestačný, ten je najbohatší zo všetkých.“

Ján Zlatoústy, Druhá kázeň o Lazárovi a boháčovi

Zdroj: https://melkite.org/faith/sunday-scriptures/a-missed-opportunity

Preložil o. Ján Krupa