Nedeľa 25. týždňa po Päťdesiatnici: Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lukáš 10, 29 – 37)
Všetci traja synoptici (čiže evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš) zaznamenávajú debatu medzi Ježišom a židovskými znalcami o tom, ktoré prikázanie Zákona je najväčšie.
Jedine svätý Lukáš napája na prikázanie „milovať budeš… svojho blížneho ako seba samého“ (10, 27) ďalšiu debatu o presnej definícii pojmu „blížny“.
Ježišovou odpoveďou na túto otázku je podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi.
Podobenstvo preniká ku koreňu otázky a spochybňuje zákonnícke zmýšľanie.
Kňaz a levita (čiže príslušníci kňazských rodín, ktorí vykonávali menšie povinnosti v chráme) konali z právneho hľadiska správne, keď sa vyhli človeku, ktorý bol ponechaný zomrieť. Dotknutie sa mŕtvoly by ich učinilo rituálne nečistými a neschopnými vykonávať svoje posvätné funkcie.
No podľa Ježišovho názoru je ich rozhodnutie ignorovať tohto človeka jasne nesprávne.
Milosrdný Samaritán
Dalo sa očakávať, že aj Samaritán bude ignorovať „polomŕtveho“ človeka, keďže medzi Židmi a Samaritánmi sa vytratila láska.
A predsa Samaritán nehľadí na toto nepriateľstvo a venuje sa bezprostredným potrebám tohto človeka, možno zo základného ľudského súcitu.
Samaritán ide ďaleko nad rámec bežného očakávania tým, že sa dva dni osobne stará o tohto človeka a následne nechá peniaze hostinskému, aby sa o neho ďalej staral.
Otázka znalca Zákona: „Kto je môj blížny?“ sa pokúsila obmedziť zodpovednosť uplatnením striktnej definície.
Samaritánovo konanie ukazuje presne opačný postoj. Samaritán robí oveľa viac, než vyžaduje Zákon.
Podobenstvo očami cirkevných otcov
Okrem vyzývajúceho morálneho príkladu, ktorý milosrdný Samaritán ponúka, cirkevní otcovia chápali jeho konanie aj alegoricky.
Človek v núdzi predstavuje ľudstvo.
Z Jeruzalema, svätého mesta, „zostupujeme“ do Jericha tým, že podľahneme pokušeniu.
Hriech nás oberá o božskú podobu, podľa ktorej sme boli stvorení, a zbavuje nás milosti, takže sme prakticky mŕtvi.
Kňaz a levita symbolizujú nedostatočnosť starozákonného zákona, ktorý síce dokáže odsúdiť hriech, ale nedokáže vyliečiť človeka (pozri: Hebrejom 10, 4).
Samaritán je Ježiš, ktorý je podľa slovnej hračky jednej stichiry „nie zo Samárie, ale z Márie“ (ouk ek Samarias, all‘ ek Marias).
Olej a víno, ktoré liečia naše rany, sa vykladajú rôzne ako krst/myropomazanie a eucharistia alebo ako božská a ľudská prirodzenosť Krista.
Samaritánovo „dobytča“ je ľudské telo, ktoré Boží Syn prijal, aby vyniesol náš hriech na kríž.
Hostinec, v ktorom sa o nás starajú, je Cirkev, a dve zanechané mince, aby sa o nás starali neustále, sú biskupi a učitelia Cirkvi.
Poznámka: Konflikt medzi Židmi a Samaritánmi je komplexný. Z rasového hľadiska boli viac-menej rovnakí, hoci Samaritáni sa v priebehu storočí sobášili pravdepodobne voľnejšie. Samaritáni sa klaňali tomu istému Bohu ako Židia, ale odmietali židovské tvrdenie, že Bohu sa slobodno klaňať len v jeruzalemskom chráme. Samaritáni si udržiavali vlastnú svätyňu na vrchu Garizim, uznávali len prvých päť kníh Starého zákona (Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium) a neuznávali nijakého ďalšieho proroka po Mojžišovi. Mala samaritánska komunita existuje v Palestíne dodnes.
Preložil o. Ján Krupa
Nedeľa 22. týždňa po Päťdesiatnici: Premárnená príležitosť
