Kristus – naša Pascha III.: Duchovný boj v živote kresťana (785 – 798)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Duchovný boj v živote kresťana
785 Od okamihu krstu vstupuje každý kresťan do duchovného boja. V ňom zomierame hriechu, aby sme žili pre Boha. V tomto boji, ako učí apoštol Pavol, nejde o zápas „…s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6, 12). Kresťan sa zapája do duchovného boja vyzbrojený modlitbou, pôstom a almužnou. Takto očisťujeme naše myšlienky a dosahujeme stav bez vášní. Svätý Ján Kasián učí, že duchovný boj pomáha človeku dosiahnuť dokonalosť: „Tento boj je v súlade s Božou vôľou. Slúži ľudskému dobru a prebúdza v človeku horlivé úsilie o väčšiu dokonalosť.“[1]
Pôst a almužna
786 Kresťania sa postia už od staroveku. Pôst bol a je spôsobom napodobňovania Kristovho štyridsaťdňového pôstu, počas ktorého Kristus bojoval s diablovými pokušeniami a premohol ich. Pôst ako prostriedok duchovného boja ďalej rozvíjali mnísi, ktorí v pôste videli prostriedok na dosiahnutie čistoty srdca. Pôst sa týka celej bytosti: tela zdržanlivosťou v jedení a pití a duše krotením vášní. Svätý Ján Zlatoústy učí: „Neješ mäso? Nekŕm sa nemravnosťou pomocou očí. Nech sa postí aj ucho. Pôst ucha spočíva v tom, že odmietame prijímať ohováranie a osočovanie… Veď čo z toho, keď sa zdržiavame vtákov a rýb, a pritom hryzieme a požierame našich bratov a sestry?“[2]
787 Pôst je neoddeliteľne spojený s almužnou:
V deň, keď sa postíš, neochutnáš nič iné ako chlieb a vodu; a keď si spočítaš cenu jedál toho dňa, ktoré si chcel zjesť, dáš to vdove, sirote alebo nejakému človeku v núdzi, a tak prejavíš pokoru mysle, aby ten, kto z tvojej pokory získal úžitok, naplnil svoju vlastnú dušu a modlil sa za teba k Pánovi.[3]
Almužna ako prejav lásky k blížnemu je napodobňovaním samotného Boha. Bol to Boh, kto nám ako prvý zjavil svoje milosrdenstvo.
Zlé myšlienky
788 Neustále sme pod vplyvom rôznych myšlienok, ideí a názorov a vyberáme si z nich tie, ktoré považujeme za dôležité. Tieto myšlienky môžu byť buď dobré, alebo zlé, a preto rôznym spôsobom ovplyvňujú náš duchovný život.
789 V knihe Genezis čítame, ako had oklamal ľudský rod, keď povedal, že sa stanú ako Boh, ak odmietnu Božie prikázanie. Pokušenie je „poštuchnutie“ alebo stimul k hriechu. V konfrontácii s takýmto podnetom môže človek buď podľahnúť, alebo sa mu vzoprieť. Adam a Eva podľahli hriešnemu pokušeniu (zlej myšlienke), a preto sa stali osobne zodpovednými za hriech.
790 To isté sa vyskytuje aj v našich životoch. Ak súhlasíme so zlými myšlienkam, hrešíme. Začiatkom každého hriechu je prijatie zlej myšlienky spojené s túžbou uviesť ju do života. Ak si človek neprisvojí zlú myšlienku, táto myšlienka nie je hriechom, ale iba pokušením. Svätý Ján Damaský rozlišuje rôzne stupne v procese prenikania myšlienok do srdca.[4] Medzi tieto stupne patria: vnuknutie, vnútorný rozhovor, zápas, súhlas a vášeň (zajatie).
791 Pokušenie sa začína vnuknutím. Vnuknutie sa môže prejavovať v rôznych obrazoch, fantáziách alebo spomienkach. Vnuknutie môže prichádzať skrze materiálne veci a okolnosti, čím sa zlo javí ako príťažlivé. Takéto myšlienky sprevádzajú človeka po celý život. Podobnú skúsenosť mal aj Kristus, keď bol pokúšaný na púšti. Ak sa vnuknutie neodmietne, zlá myšlienka bude ďalej prenikať do srdca človeka.
792 Druhým stupňom je takpovediac rozhovor s vnuknutou myšlienkou. Človek skúma a zvažuje argumenty za a proti vnuknutiu. O nebezpečenstve tohto rozhovoru so Zlým vieme z knihy Genezis: rozhovor medzi Evou a hadom bol prvým krokom našich prarodičov k hriechu. Naproti tomu Kristus, keď bol pokúšaný na púšti, odmietol viesť rozhovor s pokušiteľom a rozhodne odmietol jeho návrhy citátmi zo Svätého písma (porov. Mt 4, 1 – 11; Lk 4, 1 – 13).
793 Tretím stupňom je zápas. Myšlienku, ktorá prenikla do srdca skrze rozhovor, je ťažké odmietnuť. Človek sa jej nedokáže zbaviť bez zápasu a úsilia. Božie slovo a modlitba zaisťujú víťazstvo v tejto bitke.
794 Štvrtým stupňom je súhlas, t. j. prijatie zlej myšlienky, čo sa rovná porážke v bitke. Tým, že si osvojil zlú myšlienku a rozhodol sa ju uskutočniť, človek už zhrešil, aj keď ešte nevykonal zlý úmysel.
795 Posledným stupňom je skutočná vášeň. Je to stav zajatia, ktorý je následkom hriešnej činnosti. Človek, ktorý prepadol vášni, zažíva neustály sklon k zlému. Tento sklon sa môže stať takým silným, že človek stratí silu vzdorovať, stane sa závislým od zla a otrokom vášne.
Premáhanie vášní
796 Boj proti zlým myšlienkam a vášňam a získavanie cností je podstatou kresťanskej askézy. Účinky vášní sú také ničivé, že sú často prirovnávané k vyčerpávajúcej chorobe.
Ak je kresťan podnecovaný k odpadnutiu a unavovaný zlom, stáva sa podobným mestu bez hradieb, do ktorého lupiči vpadnú z ktorejkoľvek časti, kde sa mi zachce, lebo nemá absolútne žiadnu silu vzdorovať, a vyplienia a vypália ho. A tak, zatiaľ čo sa zanedbávaš a sotva robíš inventúru seba, vstupujú do teba zlí duchovia a ničia a robia neúrodnou tvoju myseľ tým, že tvoje myšlienky rozptyľujú vecami tohto sveta.[5]
Preto by sa kresťan mal čo najusilovnejšie snažiť premáhať vášne a oslobodzovať sa od nich.
797 Predpokladom kresťanskej dokonalosti je sloboda od vášní (po grécky apátheia). Boj proti vášňam pozostáva z troch prvkov: uvedomovanie si, vzdor a vykorenenie. Ľudský rozum osvietený milosťou je schopný dosiahnuť uvedomovanie si vášne. Ľudská vôľa v spolupráci s Božou milosťou dokáže vzdorovať vášňam. Vykorenenie vášní je korunou duchovného boja a znakom uzdravujúcej moci milosti. Slobodu od vášní posilňujú asketické praktiky. Avšak jediným zdrojom slobody od vášní je Božia láska, ktorá premáha všetky vášne a zhromažďuje všetky úsilia človeka pod moc Svätého Ducha.[6]
798 Byť slobodný od vášní neznamená, že človek je slobodný od pokušiteľských myšlienok, lebo vtieravosť takýchto myšlienok nezávisí vždy od nás. Keď však človek dosiahne stav apatheie, odmieta zlé myšlienky, ktoré vedú k vášni.[7]
Zdroj:Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 31. januára 2025
[1] Ján Kasián, Konferencie, 18, 13.
[2] Ján Zlatoústy, Homílie o sochách, 3, 4 – 5: PG 49, 53.
[3] Hermas, Pastier. Podobenstvá, 5, 3: PG 2, 960.
[4] Porov. Ján Damaský, O cnostiach a nerestiach: PG 95, 93.
[5] Pseudo-Makarios, Duchovné homílie, 15, 47: PG 34, 608.
[6] Maxim Vyznávač, Centúrie o láske k blížnemu, III, 50: PG 90, 1281.
[7] Izák Sýrsky, Asketické homílie, 1.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus naša Pascha: Modlitba v duchovnom živote (799 – 821)Kristus naša Pascha III.: Osem hlavných hriechov a ich protikladné čnosti – Pokánie (759 – 784)
