Kristus naša Pascha: Modlitba v duchovnom živote (799 – 821)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
799 Modlitba je jeden z dôležitých prejavov duchovného života. Spolu s pôstom a almužnou je modlitba zložkou duchovného boja. Modlitba utvrdzuje človeka v dobrom a podporuje komunikáciu s Bohom. Modlitba je veľkým požehnaním – hlbokým spojením s Bohom v láske.[1] „Modlitba je svojou povahou dialóg a zjednotenie človeka s Bohom. Jej pôsobnosťou je udržiavať svet pohromade. Dosahuje zmierenie s Bohom.“[2]
800 Modlitba je rozhovor s Bohom, ktorý neiniciujeme my, ale Boh. On k nám hovorí neustále skrze svojho Syna (porov. Hebr 1,1), hoci my si to neuvedomujeme bezprostredne. Keď sa rodičia skláňajú nad kolískou a rozprávajú sa so svojím nemluvňaťom, spočiatku dieťa nedokáže chápať ich slová. Časom však dieťa začne chápať a snaží sa napodobňovať zvuky, ktoré počuje. Týmto spôsobom sa dieťa naučí hovoriť. To by však nebolo možné, keby sa rodičia predtým neprihovárali dieťaťu.
801 Podobným spôsobom my začíname hovoriť s Bohom v reakcii na to, že Boh sa prihovára nám. Postupne nás Boh prostredníctvom praxe modlitby učí, že rozhovor sa nezačína našimi slovami, ale skôr naším počúvaním. Navyše k schopnosti počúvať modlitba nás učí ešte niečo ďalšie – považovať to, čo hovorí osoba rozprávajúca sa s nami, za dôležitejšie než to, čo chceme povedať my.
Stupne modlitby
Telesná modlitba
802 Telesná modlitba sa uskutočňuje recitáciou slov, modlitbovými gestami a telesným postojom. Sem patrí znak kríža, veľké a malé poklony, kľačanie, modlitbové zloženie rúk a státie. Týmito úkonmi sa aj telo človeka zúčastňuje na modlitbe. Modlitbový postoj pomáha človeku koncentrovať svoje myšlienky a pozdvihovať ich k Bohu. Telo by malo prijať formu modlitby, na ktorú sa pripravuje duša. Napríklad, keď chválime Boha, stojíme, a keď vyznávame svoje hriechy a prosíme o odpustenie, kľačíme.[3]
Modlitba mysle
803 Modlitba mysle je ďalším stupňom modlitby. Spočíva v sústredení pozornosti na prednášané slová. Myseľ je najvyššou silou duše. Pomocou mysle sa duša pozerá na neviditeľný svet. Myseľ prebudená modlitbou odhaľuje vnútorný zmysel vyslovených slov a na ten zameriava svoju pozornosť. Podporovaní prácou mysle, vnútornou pozornosťou a schopnosťou logicky uvažovať sa chránime pred zlými myšlienkami a obraciame sa len na Boha s vedomím o jeho prítomnosti. V modlitbe mysle nám Boh umožňuje rozpoznať naše myšlienky, túžby a pocity. Modlitba mysle umožňuje človeku oslobodiť sa od závislosti od spomienok a fantázie, kontrolovať svoje myšlienky a sústrediť pozornosť na samotnú modlitbu.
804 Činnosť mysle vedie k tomu, že slová modlitby k nám hovoria čoraz plnšie. Keď vzniká túžba pozorne počúvať každé slovo, tempo modlitby sa spomaľuje. Keď myseľ ešte nie je pripravená na nepretržitú vnútornú pozornosť a stane sa roztržitou, duchovní otcovia nám radia, aby sme sa v modlitbe vrátili na miesto, kde sa začala roztržitosť začala, a modlitbu zopakovali, ale tentoraz pozorne. Cieľom tohto opakovania je vytvoriť možnosť pre hlbšiu modlitbu, t. j. pre prechod od vonkajšej telesnej modlitby k modlitbe mysle.
Modlitba srdca
805 Modlitba srdca je modlitba, ktorá zahŕňa celého človeka – jeho vnútorné „ja“. Modlitba srdca vytvára nepretržité puto medzi človekom a Bohom. Preto je nepretržitá. Apoštol Pavol nás nabáda, aby sme sa „modlili bez prestania“ (1 Sol 5, 17). Vďaka tomuto putu s Bohom je človek považovaný za hodného Božej milosti a zažíva Božiu lásku a duchovnú radosť. V modlitbe srdca človek spoznáva Boha ako Otca, vníma seba ako Božie dieťa a všetkých ostatných rozpoznáva ako bratov a sestry, deti jedného a toho istého Otca.
806 V modlitbe srdca človek postupne prechádza od modlitby ako samostatnej činnosti k modlitbe ako vnútornému stavu trvalého zotrvávania s Bohom. Človek už nepotrebuje veľa slov na modlitbu. Príkladom takejto modlitby srdca je Ježišova modlitba: Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym (nad nami hriešnymi).
807 Ovocím modlitby srdca je uzdravenie – obnovenie celistvosti bytia človeka. Modlitba neoddeľuje človeka od života, naopak, zahŕňa celý jeho život a vnáša do neho pokoj a rovnováhu.
Kontemplatívna modlitba
808 Kontemplatívna modlitba, ktorú nemožno vyjadriť slovami, je najvyšším stupňom modlitby. Kontemplatívna modlitba je dar Svätého Ducha. Tento dar môže prijať len človek, ktorý si s pomocou skúseného duchovného sprievodcu úplne očistil myseľ i srdce. Keď sa človek v modlitbe stretáva s Bohom v hlbinách svojho srdca, už tu na zemi priamo zažíva to, čo apoštol Pavol opisuje ako stretnutie s Bohom „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Človek „vidí“ toho, v ktorého uveril. Človek zostáva v Božej prítomnosti. Apoštol Pavol prirovnáva tento nový stav človeka k „videniu“ Boha. Kontemplatívna modlitba spočíva v tom, že Boh sa nechá vidieť človekom, je to teda „videnie“ Neviditeľného. Samozrejme, že nejde o fyzické videnie očami tela. Kontemplácia sa začína v tichu, ktoré človek dosiahne tým, že odloží slová, obrazy a predstavy, ktoré sa zrodili v mysli.
809 V kontemplatívnej modlitbe človek hlbšie prežíva ten božský Archetyp (Model), podľa ktorého sme boli stvorení. Keď človek zotrváva s Bohom, postupne dospieva k tomu, že veci vidí tak, ako ich vidí Boh. Ľudský intelekt nie je schopný kontemplovať Boha, pokým ho vyrušujú úzkostlivé myšlienky. Svätí otcovia prirovnávali nepokojné myšlienky k vlnám na mori. Pokým je more pokryté vlnami, voda je kalná. Na druhej strane, keď je more pokojné, človek vidí cez vodu až na samé dno.
Typy modlitby
Chvála
810 Modlitba chvály je ovocím našej komunikácie s Bohom. Rozkvitá, keď si uvedomíme nevýslovnú Božiu veľkosť, ako aj Božiu nevýslovnú dobrotu a nekonečné milosrdenstvo voči nám. Keď sa cítime byť vo svetle Božej slávy, vyjadrujeme svoje duchovné nadšenie v modlitbe chvály: „Lebo tebe patrí všetka sláva, česť a poklona, Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“[4]
811 Svätý Irenej Lyonský učí, že ľudia sú povolaní chváliť Pána, pretože boli stvorení, aby sa podieľali na jeho sláve.
Tí, ktorí sú vo svetle, sami svetlo neosvetľujú, ale sú ním osvietení a zjavení: určite k nemu ničím neprispievajú, ale, prijímajúc úžitok, sú osvietení svetlom. Tak ani služba [poskytovaná] Bohu naozaj neprináša Bohu nijaký úžitok, a Boh ani nepotrebuje ľudskú poslušnosť. No tým, ktorí Boha nasledujú a Bohu slúžia, Boh udeľuje život i neporušiteľnosť i večnú slávu… My sa podieľame na sláve Pána, ktorý nás stvoril i pripravil na to, aby sme, keď budeme s ním, mohli mať účasť na jeho sláve.[5]
„Obetuj Bohu obetu chvály… Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí; a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu“ (Ž 49 [50], 14. 23).
812 Ovocím takejto modlitbovej chvály je, že nás Pán osvieti a naplní svetlom svojej nedosiahnuteľnej slávy. Človek, ktorý chváli Pána, dospieva k noseniu podoby Toho, koho chváli. Toto vysvetľuje apoštol Pavol, keď píše: „A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2 Kor 3, 18).
Vďakyvzdávanie
813 Modlitba vďakyvzdávania vychádza z toho, že človek si uvedomuje, že všetko, čím je a čo má, je darom od Boha. Len keď sa v modlitbe postavíme pred tvár Stvoriteľa, môžeme pochopiť slová: „Ty si nás z nebytia priviedol k bytiu a tých, čo padli, znova si pozdvihol a neprestajne si konal všetko, aby si nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo.“[6] Odpoveďou našej vďačnosti za takéto nekonečné Božie dary je úprimný výkrik vďakyvzdávania nášmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi za jeho dielo stvorenia a spásy. „Chcem ti ďakovať, Pane, môj Bože, celým srdcom a navždy velebiť tvoje meno. Veľká je tvoja milosť voči mne, vyslobodil si ma z hlbín podsvetia“ (Ž 85[86], 12 – 13 SEB).
814 Vrcholom vďakyvzdávania Bohu je božská liturgia, pri ktorej sa Cirkev zhromažďuje na slávenie Eucharistie. Slovo eucharistia znamená vďakyvzdávanie. Z toho vyplýva, že zúčastniť sa na Eucharistii znamená byť účastný aj na všeobecnom vďakyvzdávaní Kristovej Cirkvi. V eucharistickej modlitbe (anafore) sa Cirkev modlí k nebeskému Otcovi: „Za toto všetko vzdávame vďaky tebe i tvojmu jednorodenému Synovi i Svätému Duchu, za všetky dobrodenia, ktoré sa nám dostali, známe i neznáme, zjavné i skryté.“[7]
815 Svätý Bazil Veľký nám opisuje hlbokú skúsenosť s modlitbou vďakyvzdávania:
Ak teraz prechovávame prirodzenú lásku a dobrú vôľu k našim dobrodincom a podstupujeme akékoľvek ťažkosti, aby sme sa odvďačili za to, čo nám bolo prv poskytnuté, aké slová môžu vhodne pojednávať o Božích daroch? Je ich toľko, že sa ani nedajú vymenovať. Sú také veľké a obdivuhodné, že už aj jedno z nich si vyžaduje všetku našu vďačnosť Darcovi.[8]
Kajúca modlitba
816 Kajúca modlitba (alebo modlitba pokánia) je nielen prejavom zármutku pre spáchané priestupky, ale aj obrátením sa kajúcnika k svojmu Stvoriteľovi: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 41[42], 2). Pokánie človeka prechádza tromi fázami: 1) obrátenie – odvrátenie sa od hriechu a návrat k životu v Bohu; 2) očistenie – uzdravenie od vášní a očistenie od následkov hriechu; 3) zjednotenie s Bohom v kontemplácii. Všetky tri stupne nachádzajú svoje vyjadrenie v kajúcich modlitbách Cirkvi.
817 Kajúce modlitby sa zvyčajne skladajú z dvoch častí. Na začiatku si kajúcnik predstaví, kto je Pán, uzná jeho vznešenosť, svätosť a čistotu a jeho aktívne milosrdenstvo voči hriešnikovi. Potom kajúcnik uzná rozdiel medzi Božou svätosťou a vlastnou hriešnosťou a nepodobnosť medzi sebou a Bohom. „Pretože si spravodlivý vo všetkom, čo si urobil… Lebo sme zhrešili a prestúpili zákon, keď sme odpadli od teba a hrešili vo všetkom“ (Dan 3, 27. 29). Kajúca modlitba spočíva v tom, že hriešnik prosí o milosť, aby milosťou Svätého Ducha dosiahol podobu Bohu a zjednotenie s Bohom. Slová mýtnika: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ (Lk 18, 13) sú príkladom kajúcej modlitby. Liturgická prosba: „Pane, zmiluj sa“ je najbežnejšou formou takejto modlitby.
818 Veľký kánon svätého Andreja Krétskeho je najlepším a najúplnejším vzorom kajúcej modlitby. Tento starobylý text slúži ako škola modlitby pre spoločnú liturgickú a individuálnu kajúcu modlitbu. Kánon obsahuje kajúce meditácie nad Svätým písmom, ako aj morálne a asketické poučenia a nabádania. Kánon odráža hlboké emócie a prežívanie výčitiek svedomia. Spieva sa na osobitný nápev a sprevádzajú ho kajúce gestá, t. j. hlboké poklony (veľká metania). Do dynamiky kajúcej modlitby je tak zapojená celá osoba – intelekt, vôľa, emócie i telo. Ovocím takejto kajúcej modlitby je schopnosť prijať milosť obrátenia, očistenia a zjednotenia s Bohom. Inými slovami, človek, ktorý sa takto modlí, je schopný prijať vnútorné premenenie.
Modlitba naliehavej prosby
819Naliehavá prosba, akt modlitbovej žiadosti o niečo, ktorá je adresovaná Bohu, má dôležité miesto v našom vzťahu s Bohom. Pred svojím umučením sa Kristus modlil k Otcovi za všetkých apoštolov, pričom prosil, aby ich Otec chránil (zachoval), aby všetci boli jedno (porov. Jn 17, 11). Kristus sa modlil aj za nás všetkých, za tých, ktorí v neho uveria pomocou slova apoštolov (porov. Jn 17, 20 – 21). V prosebnej ekténii božskej liturgie Cirkev prosí Boha o spásu celého sveta.
820 Kristus nás nabáda, aby sme svoju naliehavú prosbu smerovali k Bohu: „Proste a dostanete… Lebo každý, kto prosí, dostane…“ (Mt 7, 7 – 8). Kristus nás zároveň ubezpečuje, že nebeský Otec vie, čo potrebujeme, ešte skôr, ako o to prosíme (porov. Mt 6, 8). Prosebná modlitba je pre nás dôležitá v tom, že sa učíme, o čo by sme mali Boha prosiť. Cirkev sa obracia na Boha, aby nám dal „všetko, o čo prosíme na spásu“.[9] Niekedy sa ľudia v modlitbe obracajú na Boha a žiadajú bezpodmienečné splnenie svojich túžob a potrieb. Pravá naliehavá prosba však nie je požiadavkou, ale skôr pripravenosťou prijať Božiu odpoveď a plne dôverovať Bohu. A to preto, lebo si uvedomujeme, že Boh nám vždy dá to, čo potrebujeme (porov. Lk 12, 30).
821 Občas sa nám môže zdať, že Boh neplní naše naliehavé prosby, avšak aj vtedy musíme vytrvať v modlitbe. Modlitba premieňa toho, kto sa modlí, robí ho vytrvalým v konaní dobra, poučuje ho o tom, čo skutočne potrebuje, a robí ho otvoreným pre Božiu vôľu. Vo vytrvalej modlitbe nás Pán učí rásť od prosenia, aby Pán splnil našu vôľu, k prijímaniu jeho vôle: „Buď vôľa tvoja“ (Mt 6, 10). Svätý Ján Zlatoústy povzbudzuje k vytrvalej modlitbe: „Ak si pri modlitbe vypočutý, pokračuj vzdávaním vďaky v modlitbe. Ak nie si vypočutý, zotrvaj v modlitbe, aby si mohol byť vypočutý… Boh ťa chráni zámienkou potreby, aby si s ním mohol konverzovať užšie a venovať sa modlitbe.“[10]
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 1. februára 2025
[1] Ján Zlatoústy, Homílie na Genezis, 30, 5: PG 53, 280.
[2] Ján Klimak, Rebrík do raja, Stupeň 28: PG 88, 1129.
[3] Porov. Origenes, O modlitbe, 31, 2 – 4: PG 11, 550.
[4] Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Veľká ekténia.
[5] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 14: PG 7, 1010.
[6] Liturgikon, Božská liturgia nášho svätého otca Jána Zlatoústeho, Anafora.
[7] Liturgikon, Božská liturgia nášho svätého otca Jána Zlatoústeho, Anafora.
[8] Bazil Veľký, Veľké pravidlá, 2, 2: PG 31, 911.
[9] Časoslov, Večiereň, Tretia svitilničná modlitba.
[10] Ján Zlatoústy, Homílie o pokání, 3, 4: PG 49, 297.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus – naša Pascha III.: Duchovný boj v živote kresťana (785 – 798)
