Kristus – naša Pascha III.: Kresťanská rodina a obrana dôstojného konca ľudského života ( 898 – 910)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Starostlivosť o chorých rodičov a príslušníkov rodiny
898 Vo Svätom písme čítame: „Z celého srdca si cti otca a na vzdychy svojej matky nezabúdaj! Pamätaj, že bez nich nebol by si sa narodil; oddaj (sa) im ako aj oni tebe“ (Sir 7, 27 – 28). Rešpektovať rodičov znamená mať k nim láskyplný vzťah, najmä keď sú slabí a potrebujú pomoc, napríklad, v starobe.
899 V učení o rodine metropolita Andrej zdôrazňoval zodpovednosť detí voči rodičom:
Dobrí kresťania sú v živote schopní dodržiavať štvrté Božie prikázanie: „Cti svojho otca a svoju matku,“ dokonca aj vtedy, keď rodičia nie sú dobrí a, nedaj Bože, nezasluhujú si rešpekt. Deti ich majú rešpektovať rovnako, lebo taký je Boží zákon. Kresťania vedia, aký trpký bol osud tých, ktorí si nectili svojich rodičov.[1]
Aj takto metropolita Andrej varoval deti: „Nech Boh chráni, že medzi nami budú bezbožné deti, ktoré sa jedného dňa opovážia nerešpektovať svojich rodičov, alebo, ešte horšie, zdvihnúť proti nim svoju ruku. Božechráň, že niektorí rodičia budú mať dôvod preklínať svoje deti!“[2]
900 Deti by sa mali starať o svojich chorých rodičov v ich chorobe a poskytovať im materiálnu a morálnu podporu v ich starobe. „Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije; ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile… Akú zlú povesť má taký, čo si opúšťa otca a kto trápi svoju matku, je od Boha prekliaty“ (Sir 3, 12 – 13. 16). Deti by si mali uvedomiť, že rešpekt a láska k rodičom znamená povinnosť starať sa o nich počas celého ich života. Nikdy nemôže byť oslobodený od tejto povinnosti. Ak rodičia už opustili tento život, ich deti sú povinné vystrojiť im kresťanský pohreb, splniť ich posledné želanie, modliť sa za nich, starať sa o ich hrobové miesto a pripomínať si výročie ich úmrtia.
Kresťanské chápanie smrti
901 Kresťan, keďže bol svätým tajomstvom krstu učinený hodným božského života, už tu na zemi žije večný život. Pre veriaceho človeka je smrť následkom hriechu našich prarodičov. Avšak smrť už bola raz a navždy porazená smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, ktorý „tým, čo sú v hroboch, život daroval“. Pre kresťana smrteľnosť nie je slepou uličkou, odchodom do nebytia alebo koncom ľudskej existencie. Smrť, rovnako ako život, má zmysel – zmysel, ktorý objavujeme vo svetle Kristovej Paschy. Smrť je prechodom do nového života, zo zeme do neba.
902 Smrť nemôže byť únikom zo života alebo popretím života. Preto samovražda – vedomé a dobrovoľné vzatie si života – je závažný hriech a Cirkev ju odsudzuje. K samovražde môže človeka priviesť mnoho sociálnych, psychologických a iných faktorov, ale hlavnými príčinami sú beznádej, strata zmyslu života, odmietanie Božieho milosrdenstva a zúfalstvo.
Človek nemá právo disponovať svojím vlastným životom. Podobne ako vojak, ktorý nemá právo opustiť svoje pridelené stanovište, keď ho svojvoľne opustí, je považovaný za dezertéra. Rovnako je dezertérom ten, kto svojvoľne opustí svoje povinnosti a stanovište, na ktoré ho umiestnila Božia prozreteľnosť.[3]
Užívanie prostriedkov na utíšenie bolesti
903 V súlade s kresťanským učením má utrpenie, najmä v posledných chvíľach života, osobitnú úlohu v Božom pláne spásy. Naše utrpenie svedčí o účasti na Kristovom utrpení a jeho spásonosnej obete. Preto niektorí kresťania uprednostňujú obmedzené používanie paliatívnych (čiže bolesť tlmiacich) opatrení ako dobrovoľné prijatie strastí ukrižovaného Krista aspoň v malej miere. Takýto heroizmus by sa však nemal podnikať ako všeobecné pravidlo. Naopak. V súlade s ľudskou a kresťanskou rozvážnosťou je vhodné ponúkať chorým pod dohľadom a na radu lekára užívanie liekov, ktoré zmierňujú alebo odstraňujú bolesť, aj keď takéto lieky môžu zhoršiť vedomie pacienta. Pri tom všetkom je dôležité zaistiť, aby užívanie takýchto liekov nenarušilo schopnosť chorého pripraviť sa na dôstojnú smrť, t. j. vyjadriť posledné želaniae vyspovedať sa a prijať pomazanie chorých a sväté prijímanie.
Transplantácia orgánov
904 Náš najväčší dar nášmu blížnemu spočíva v sebaobetovaní, najmä pre zachovanie zdravia a života druhého človeka. Súčasná medicína prostredníctvom transplantácie orgánov dokáže liečiť mnohých chorých, ktorí donedávna mohli očakávať len smrť alebo v lepšom prípade život v utrpení a obmedzeniach.
905 Transplantácia je prejavom súcitu s našimi blížnymi a solidarity s nimi. Darovanie ľudských orgánov na transplantáciu je hrdinskou službou za účelom záchrany životov. Túto službu vysoko ocenil svätý Ján Pavol II. slovami: „Vďaka vede a profesionálnej príprave a angažovanosti lekárov a zdravotníckych pracovníkov… sa nám otvárajú nové a úžasné možnosti… milovať blížneho novým spôsobom; milovať v evanjeliovom zmysle ‚až do krajnosti‘“ (porov. Jn 13, 1).[4]
906 Nezištné darovanie časti vlastného tela (orgánu alebo tkaniva) pre dobro druhého človeka, ktorý to naliehavo potrebuje, je prejavom kresťanskej lásky k blížnemu. Na druhej strane, obchodovanie s ľudskými orgánmi je neprípustné a predstavuje morálne zlo: „Každý postup, ktorý smeruje ku komercializácii ľudských orgánov alebo k považovaniu ľudských orgánov za predmet výmeny alebo obchodu, musí byť považovaný za morálne neprijateľný, pretože používať telo ako ‚predmet‘ znamená porušovať dôstojnosť ľudskej osoby.“[5]
907 Žijúci človek (darca) môže darovať len jeden z párových orgánov pod podmienkou, že to neohrozí jeho vlastný život. „Životne dôležité orgány, ktoré sú v tele po jednom, možno odobrať len po smrti, t. j. z tela niekoho, kto je určite mŕtvy. Táto požiadavka je samozrejmá, pretože konať inak by znamenalo úmyselne zapríčiniť smrť darcu pri disponovaní s jeho orgánmi.“[6]
Eutanázia
908 Eutanázia (z gréčtiny a znamená dobrú smrť) je konanie alebo nekonanie, ktoré svojou povahou alebo zámerom zapríčiní smrť človeka s cieľom odstrániť všetky druhy rôznorodého utrpenia.[7] Eutanázia sa používa nielen pri ťažko chorých, ale aj pri novorodencoch s vrodenými vadami. Okrem eutanázie „na individuálnu žiadosť“ existuje aj „sociálna eutanázia“, pri ktorej rozhodnutie ukončiť život nepochádza od samotnej osoby, ale od spoločnosti, keď sa ďalšia liečba považuje za zbytočnú alebo príliš nákladnú, zatiaľ čo potrebné prostriedky by sa mohli použiť na liečbu mnohých ďalších ľudí.
909 Cirkev učí:
Nič a nikto nemôže v žiadnom prípade dovoliť zabiť nevinnú ľudskú bytosť, či už je to plod alebo embryo, dieťa alebo dospelý človek, starý človek alebo človek trpiaci nevyliečiteľnou chorobou alebo umierajúci. Okrem toho nikto nesmie žiadať o tento akt usmrtenia ani pre seba, ani pre druhú osobu, ktorá mu bola zverená do opatery, a nemôže s ním ani výslovne, ani nepriamo súhlasiť. Takýto čin nemôže legitímne odporučiť ani povoliť žiadna autorita. Je to porušenie Božieho zákona, urážka dôstojnosti ľudskej osoby, zločin proti životu a útok na ľudskosť.[8]
910 Občas sa môže stať, že ľudia z dôvodu dlhotrvajúcej a neznesiteľnej bolesti žiadajú smrť pre seba alebo pre druhého človeka. Avšak takéto prosby o smrť nie sú vždy prejavom skutočnej túžby po asistovanej samovražde alebo eutanázii. V skutočnosti ťažko chorý človek potrebuje lásku, pozornosť, modlitbu a duchovnú podporu. Tí, ktorí sú chorému blízki – rodičia, deti, rodinní príslušníci, priatelia, ale aj lekári, zdravotné sestry, duchovní a ďalší členovia cirkevného spoločenstva – sú povolaní obklopiť chorého takouto starostlivosťou.
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 12. februára 2025
[1] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання О супружестві і родині [Pastiersky list o manželstve a rodine] (17. február 1902).
[2] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання О супружестві і родині [Pastiersky list o manželstve a rodine] (17. február 1902).
[3] Metropolita Andrej Šeptický, Не убий [Nezabiješ] (21. november, 1942).
[4] Ján Pavol II., Príhovor k účastníkom prvého medzinárodného kongresu Spoločnosti pre transplantáciu orgánov (20. jún, 1991).
[5] Ján Pavol II., Príhovor na 18. medzinárodnom kongrese Spoločnosti pre transplantáciu orgánov (29. august 2000), 3.
[6] Ján Pavol II., Príhovor na 18. medzinárodnom kongrese Spoločnosti pre transplantáciu orgánov (29. august 2000), 4.
[7] Pozri Ján Pavol II, Encyklika Evangelium vitae [Evanjelium života], 65.
[8] Kongregácia pre náuku viery, Deklarácia o eutanázii.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus – naša Pascha III.: Kresťanský pohľad na svet a hlásanie evanjelia (911 – 917)Kristus – naša Pascha III.: Problém umelého oplodnenia – Klonovanie človeka – Hriech umelého potratu – Hriech umelej antikoncepcie – Metódy rozpoznávania plodnosti – Zodpovedné rodičovstvo (874 – 897)
