Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Vtelenie Božieho Syna; Zvestovanie Panne Márii; Narodenia Krista, Bohozjavenie
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
„Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom“[1]
On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.
(Symbol viery)
A keď prišla plnosť času, prehovoril si k nám ústami svojho Syna…, ktorý sa pred vekmi zjavil na zemi a žil tu ako človek. Vtelil sa zo svätej Panny a utajil sa, vezmúc na seba podobu sluhu, pripodobnil sa našej úbohosti, aby nás pripodobnil obrazu svojej slávy…, aby každý, čo zomiera v Adamovi, ožil v tvojom jedinom Kristovi.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
178 Od stvorenia sveta je Boh prítomný vo stvorení pomocou svojej milosti. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Boh sa zjavoval ľudstvu postupne až do plnosti času: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4, 4). Boží Syn – „Slovo Otca“–zjavil svetu Otca:„Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9); „Ja som v Otcovi a Otec vo mne“ (Jn 14, 11). On je Boh: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1).
179 Vtelenie Božieho Syna sa uskutočnilo v súlade s Božím plánom „v plnosti času“ (porov. Gal 4, 4). Narodenie Božieho Syna sa stalo ústredným bodom ľudských dejín a zjavilo, ako veľmi Boh miluje svet (porov. Jn 3, 16). Vo vtelení je zjednotenie Boha s jeho stvorením skutočne Božím sebazrieknutím (po grécky kenosis, v doslovnom preklade: sebavyprázdnenie): „On [Kristus], hoci má božskú prirodzenosť…, zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6 – 7). Kristus vzal na seba „podobu služobníka“ bez poškvrny hriechu „a tým povýšil ľudskú prirodzenosť, ale neumenšil božskú prirodzenosť“.[2] Zjednotením božskej a ľudskej prirodzenosti „netelesný vzal na seba telo, Slovo sa stalo prístupným, neviditeľný je viditeľný, nehmatateľného sa možno dotknúť, ten, ktorý je mimo času, vstúpil do času, Boží Syn sa stal Synom človeka“[3].
180 Svätý Gregor z Nyssy učí, že Božie „zostúpenie do pokory ľudského rodu [t. j. kenosis] je istým druhom viac ako dostatočného vykonávania moci, ktoré preto nenachádza žiadnu kontrolu ani v smeroch, ktoré sú v rozpore s prirodzenosťou“[4]. V Božej kenóze „sa Slovo stalo telom a ‚malo telo a krv rovnako ako my‘“[5]: bezhriešny Boží Syn akceptoval krst v Jordáne ako nejaký hriešnik; za vlády Poncia Piláta bol odsúdený spolu so zločincami; pomocou ukrižovania zostúpil do priepasti ľudského utrpenia a smrti, aby našiel prvého Adama (človeka) v podsvetí (hádese), krajine mŕtvych.
181 Boh sa stal jednou podobou s nami – stal sa človekom, aby nás urobil jednou podobou s ním (porov. Flp 2, 7). V kenóze (z gréckeho slova kenosis – sebazrieknutie alebo sebavyprázdnenie) Boží Syn zostúpil do podsvetia (hádesu) a keď našiel Adama, daroval ľudstvu odpustenie hriechov, účasť na Božej prirodzenosti a večný život. „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom.“[6] Hadom podvedené ľudstvo v Adamovi sa márne snažilo stať sa ako Boh vlastnými silami (porov. Gn 3, 5). „Kedysi bol oklamaný Adam, lebo sa chcel stať bohom, a nestal sa. Boh sa stal človekom, aby sa Adam mohol stať bohom.“[7] Ľudská prirodzenosť v Kristovi sa rastom v podobnosti s Bohom môže skutočne stať ako Boh: „Daroval nám vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4).
Vtelenie Božieho Syna
182 Vtelenie Božieho Syna je večný Boží plán spásy: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Práve táto láska k ľudstvu – Božia ľudomilnosť (z gréckeho slova philanthropia, po cirkevnoslovansky čelovikoľubije) – privodila príchod Boha na svet. Pád ľudského rodu nezastavil Božiu lásku: „Milosrdný Spasiteľu, ty si ma veľmi miloval aj vtedy, keď som bol v nepriateľstve s tebou; podivným sebazrieknutím si prišiel na zem… Zatiaľ čo si zostával na výšinách svojej nevýslovnej slávy, oslávil si mňa, ktorý som bol predtým taký zneuctený.“[8]
183 Vtelením Kristus zjednotil božskú a ľudskú prirodzenosť:
Jedným hlasom učíme vyznávať jedného a toho istého Syna, nášho Pána Ježiša Krista… jednej podstaty s Otcom, čo sa týka jeho božskej prirodzenosti, a jednej podstaty s nami, čo sa týka jeho ľudskej prirodzenosti… v dvoch prirodzenostiach, ktoré sa nemiešajú, nemenia, nerozdeľujú, neoddeľujú… [On] nie je roztrhnutý alebo rozdelený na dve osoby, ale jeden a ten istý je jednorodený Syn, Boh, Slovo, Pán Ježiš Kristus.[9]
Kristus je skutočne Boh a skutočne človek:
Ako človek [Kristus] rástol v lone svojej matky a ako Boh z neho vyšiel bez toho, aby poškvrnil jej panenstvo. Ako človek sal mlieko svojej matky a ako Boh prikázal anjelom, aby s pastiermi spievali: „Sláva Bohu na výsostiach!“ Ako človek bol zavinutý do plienok a ako Boh hviezdou viedol mudrcov. Ako človek ležal v jasliach a ako Boh prijal dary a poklonu od mudrcov. Ako človek utiekol do Egypta a a egyptské rytiny sa mu poklonili ako Bohu.[10]
Zvestovanie Panne Márii
184 Pán Boh si vyvolil Pannu Máriu z Nazareta a prostredníctvom archanjela Gabriela jej oznámil, že sa stane matkou Božieho Syna: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho“ (Lk 1, 31). Mária tým, že dala svoj súhlas – „Hľa, služobníčka Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova!“ (Lk 1, 38) –, sa obetovala Bohu a Svätý Duch na ňu zostúpil a moc Najvyššieho ju zatienila (porov. Lk 1, 35). „Vyznávame, že svätá Panna je Bohorodička [po grécky Theotokos]; pretože Boh Slovo sa vtelil a stal sa človekom.“[11]
185 Pri porovnávaní Márie s Evou cirkevná tradícia zdôrazňuje poslušnosť Panny Márie v kontraste s neposlušnosťou našej pramatky Evy. Eva je matkou všetkých žijúcich; Mária (nová Eva) je matkou Zdroja života. Eva stratila život (zomrela v smrti); Mária prijala a ponúkla Život, ktorý zmŕtvychvstaním premohol smrť. Eva poslúchla hada a stratila raj pre ľudstvo; Mária poslúchla Boha a vrátila raj Kristom. Adam bol pred Evou, ale Mária, nová Eva, bola pred novým Adamom, Kristom:[12]
Kým Mária spievala hymnus chvály na toho, ktorého porodila, a hladila dieťa, ktoré sama priviedla na svet, Eva, ktorá rodila v bolestiach, ju začula a naradovaná povedala Adamovi: „Panna porodila Vykúpenie z prekliatia; kto spôsobil, že mi v ušiach zaznela táto vytúžená správa? Už jej hlas ma oslobodil do mojich múk. Jej pôrod zranil toho, ktotý zranil mňa. Ona je tá, ktorú Amosov syn prorokoval ako výhonok z pňa Jesseho. Tento výhonok, milostiplná Mária, vydal ratolesť, z ktorej sa budem živiť a nezomriem.“[13]
186 Počatie Božieho Syna v lone Panny je naplnením Izaiášovho proroctva: „Sám Pán vám dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14). Cirkev kontempluje toto znamenie v ikone Bohorodička Znamenie: Boží Syn prišiel prebývať do panenského lona; a Panna Mária (v jej osobe Cirkev) dvíha svoje ruky a v modlitbe kontempluje božské dieťa, ktoré je zatiaľ skryté pred vonkajším svetom.
187 Kristova Cirkev sa v učení o tajomstve vtelenia zameriava na osobu, ktorú Mária počala a porodila. Preto bola Mária na Efezskom koncile v roku 431 slávnostne vyhlásená za Bohorodičku (po grécky Theotokos) [tento pojem sa do slovenčiny často prekladá jednoducho ako Božia Matka]. „Lebo toto pomenovanie zahŕňa celé tajomstvo dišpenzácie.“[14] Titul Theotokos znamená, že to bol večný Boží Syn, kto sa narodil v tele z Panny Márie a stal sa človekom. „Z Bohorodičky si Ježiš vzal telo a stal sa jedno v bytí s našou ľudskou prirodzenosťou.“[15] Osobitným spôsobom Cirkev vyjadruje túto jednotu v bytí ikonou Neha, objatím Matky a Syna.
188 Liturgická tradícia Cirkvi velebí najsvätejšiu, najčistejšiu, najblahoslavenejšiu a najslávnejšiu Vládkyňu a Bohorodičku ako „čestnejšiu ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšiu ako serafíni“. Cherubíni sú najvyšším anjelským rádom. Cirkev velebí jej „sväté narodenie… i jej nepoškvrnené počatie“[16]. Svojou čistotou a nepoškvrnenosťou Bohorodička prevyšuje všetko viditeľné i neviditeľné stvorenie. A predsa zároveň patrí k ľudskému rodu, ktorý je rozšírený od Adama a zhromaždený v Božom Synovi.[17] Počatím bez semena v lone najsvätejšej Bohorodičky Boží Syn „prijal do seba staré stvorenie“[18] a „zjavil nové zrodenie“[19]. Toto všetko sa uskutočnilo z Božej blahovôle a so súhlasom Panny Márie.
189 V skutočnosti, že Mária je Bohorodičkou, Cirkev kontempluje tiež tajomstvo jej panenstva a velebí ju ako „vždy Pannu“. Lateránsky koncil v roku 649 definoval „ustavičné panenstvo“ ako panenstvo pred i počas i po narodení Krista. „Panna pred pôrodom, Pannou pri pôrode a stále Panna po pôrode.“[20] Pod panenstvom Bohorodičky Cirkev rozumie jej integritu – celistvosť osoby, ktorá je naplnená milosťou a v ktorej sú harmonicky zjednotené telesné a duchovné túžby pri napĺňaní povolania od Boha. Jej panenstvo je panenstvom „mysle, duše i tela“[21]. Cirkevné ikonopisectvo symbolicky zobrazuje Máriino panenstvo pomocou hviezd, ktorú sú umiestnené na jej čele a pleciach. Mária si zachovala panenstvo a neporušenosť dokonca aj v smrti, ktorú Cirkev označuje ako jej Zosnutie (po cirkevnoslovansky Uspenie). Máriu, ktorá „telom usnula“, jej Syn „prebudil“ do života v sláve: „Prešla si do života, lebo si Matkou Života.“[22] Pán oslávil dušu i telo Márie, ktorá ako prvá z ľudského rodu bola zbožštená.
Narodenie Krista
190 Cirkev oslavuje príchod Božieho Syna na svet sviatkom Narodenia Pána. Kristovo narodenie oznánil pastierom Pánov anjel: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán“ (Lk 2, 11). Cirkevní otcovia velebili vianočnú noc ako deň radosti a pokoja:
Dnes sa Bohatý stal chudobným pre naše dobro… Dnes sme dostali dar, o ktorý sme nežiadali… Tento dnešný deň otvoril nebeskú bránu našim modlitbám… Teraz božská Bytosť vzala na seba pečať ľudskej prirodzenosti, aby ľudská prirodzenosť bola ozdobená pečaťou božskej prirodzenosti.[23]
191 Podľa liturgických textov je narodenie Dieťaťa „z matky bez otca“[24] naplnením Danielovho proroctva o kameni, ktorý sa odlúpol z vrchu bez zásahu ľudských rúk (porov. Dan 2, 45). Vtelením Boží Syn „vyšiel z lona Otca a vo svojom nevýslovnom sebazrieknutí vzal na seba náš nízky stav“[25]. Prostredníctvom najsvätejšej Bohorodičky sa stal tým, čím predtým nebol – človekom. Cirkev takto ospevuje Božiu Matku: „Jasný a duchovný oblak, naplnený nebeským dažďom, dnes stúpa nad zem, aby ju rosil a zavlažoval.“[26]
192 Pri Ježišovom narodení „jar milosti… premohla zimu neviery“[27]. Narodenie je predzvesťou Paschy. Jasle sa chápu ako znamenie Pánovho hrobu a uloženie Dieťaťa do jasieľ je predobrazom uloženia Krista do hrobu. Myrha, ktorú priniesli mágovia, je už pomazaním pre budúci pohreb.
193 Ako spievame na bohoslužbách sviatku Narodenia Pána, Boh Slovo sa ráčil vtelením obmedziť v čase – „Bezpočiatočné Slovo tajomne prijalo počiatok“ – a v priestore – „Neobsiahnuteľný je obsiahnutý telom.“ Kristus prijal poníženosť detstva, aby vyvážil Adamovu voľbu samopovýšenia. Keď Panna prijala do svojho lona Božie Slovo, jej lono sa stalo noetickým rajom [noetický, z gréckeho slova nous – myseľ alebo intelekt; v slovenských reáliách sa hovorí o duchovnom raji]. Jej lono sa tak stalo miestom stretnutia Boha a ľudstva. Ovečka-jahnička nosila vo svojom lone veľkého Pastiera. A potom v jaskyni z Panny vyrašil Kristus – Strom života. Múr rozdelenia, ktorý oddeľoval ľudstvo od Boha a zem od neba, bol teraz odstránený. Nebo to oznámilo Zemi prostredníctvom „hlasu hviezdy“ a „hviezdneho zástupu“ anjelov. Samotná maštaľ sa stala kráľovským palácom a jasle kráľovským trónom. Ježiš je poviazaný v plienkach, aby odpútal ľudskú prirodzenosť z reťazí hriechu. Hoci ľudská prirodzenosť bola padlá, kráľovský obraz ľudskej prirodzenosti sa teraz obnovuje do svojej plnosti vo Vzkriesení.
194 V súlade s nariadením rímskeho cisára, aby boli všetci ľudia v ríši zapísaní, sa Jozef, ktorý pochádzal z Dávidovho rodu, vydal s Máriou do Betlehema, rodného mesta kráľa Dávida, aby sa zapísali do súpisu. Tam, v jaskyni v judskom Betleheme, Mária porodila Dieťa (porov. Lk 2, 1). Naplnili sa slová proroka Micheáša o Mesiášovi, synovi Dávidovom, ktorý vyjde z Betlehema (porov. Mich 5, 1). Jozef, poslušný slovu, ktoré vyriekol Pánov anjel, dal Dieťaťu meno Ježiš, ktoré znamená Boh zachraňuje, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). K novonarodenému Dieťaťu prišli pastieri (porov. Lk 2, 15 – 18) a tiež mágovia z Východu (porov. Mt 2, 1 – 11). Skutočnosť, že mágovia – predstavitelia celého ľudstva – sa poklonili Kristovi, poukazuje na univerzálny charakter spásy. V Božom Synovi Boh Otec ponúkol spásu všetkým národom zeme.
195 Stvorenie radostne privítalo Boha v tele a prinieslo dary pre novonarodené Dieťa: anjeli svoj spev; nebesia hviezdu; mágovia zlato, kadidlo a myrhu; pastieri svoj údiv; zem jaskyňu; pustatina jasle; ľudstvo panenskú Matku. Tajomstvo Narodenia Pána, teda vstup Boha do ľudských dejín, trvá dodnes: „Dnes zostupuje Boh na zem a ľudský rod vystupuje do neba.“[28]
196 V našej tradícii našej cirkvi sa vyznačuje osobitnou slávnostnosťou predvečer sviatku Narodenia Pána, nazývaný aj Svätý večer (po ukrajinsky Sviat večir). Každá domácnosť sa stane Betlehemom rodiny: stôl symbolizuje jasle; pod obrus sa dáva slama a na obrus sa kladie prosfora (chlieb pre sväté prijímanie), ktorá je symbolom dieťaťa Ježiša. Vedľa prosfory sa položí zapálená svieca, ktorá symbolizuje betlehemskú hviezdu. Pri bezmäsitej večeri sa rodina zhromaždí okolo stola, aby si modlitbou uctila vteleného Božieho Syna. Veriaci spievajú vianočné koledy. V rámci pohostinnosti domácnosti otvárajú svoje dvere všetkým, ktorí oslavujú narodenie Krista. Vrcholom slávenia sviatku Narodenia Pána je slávnostná bohoslužba, na ktorej sa zídu všetci farníci. Eucharistická večera pri božskej liturgii korunuje rodinnú večeru.
Bohozjavenie
197 Krstom Ježiša Krista v Jordáne sa začalo verejné pôsobenie Spasiteľa (porov. Mt 3; Mk 1). Ján Krstiteľ ukázal na Krista v Jordáne a označil ho za „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Počas Ježišovho krstu sa zjavila Najsvätejšia Trojica: „Zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica. Otcov hlas ti vydal svedectvo. Nazval ťa svojím milovaným Synom. Aj Svätý Duch v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov.“[29] „Otcov hlas“ je hlas nebeského Otca a „Duch v podobe holubice“ je Svätý Duch, ktorý zostúpil na Krista a zjavil, že Kristus je Boží Syn. Z tohto dôvodu cirkevná tradícia označuje krst Ježiša Krista ako Bohozjavenie (z gréckeho slova Theophaneia).
198 Bohozjavenie pri Jordáne je liturgicky spojené so sviatkom Narodenia Pána. Vo svojom slávení oboch týchto udalostí cirkevná tradícia zdôrazňuje, že vtelenie i krst Pána sú chvíľami, keď sa zjavil Boh (po grécky theophania). V súlade s textom Veľkého posvätenia vody pri Bohozjavení: „V predchádzajúcom sviatku sme ťa videli ako dieťa a v tomto sviatku ako dokonalého človeka, ktorý sa zjavuje ako náš dokonalý Boh.“ Pri Narodení sa Boh Slovo „narodil“, ale teraz „sa zjavil v tele ľudskému pokoleniu“. Pri Narodení vyšlo „Slnko spravodlivosti“ a teraz „svieti“. V liturgickej tradícii Cirkvi sa sviatok Bohozjavenia nazýva aj sviatkom Osvietenia. Stichiry sviatku Bohozjavenia objasňujú väzbu medzi sviatkami Narodenia Pána a Bohozjavenia: To, čo ohlásil anjel, teraz ľuďom zvestuje Krstiteľ; preliatie krvi nemluvniatok spôsobilo, že Betlehem sa stal bezdetným, ale vďaka posväteným vodám krstu má teraz Jordán veľa detí. To, čo hviezda zvestovala mágom v Betleheme, teraz zjavil svetu sám Otec.
199 Boží Syn, „ktorý sa prikrýva svetlom ako rúchom… je dnes prikrytý prúdmi Jordánu“. Samotný Kristus „nepotrebuje, aby bol nimi očistený, ale očistou, ktorú sám príjme, nás obdaruje obnovou“[30]. „Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: ‚Ja by som sa mal dať pokrstiť tebe, a ty prichádzaš ku mne?‘ Ježiš mu však povedal: ‚Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé‘“ (Mt 3, 13 – 15). Bohočlovek vstúpil do jordánskych vôd: „Ako človek prišiel, aby bol pokrstený, a Jordán sa ho bál ako Boha a obrátil sa späť. Ako človek sa obnažil a vstúpil do vody a Otec dosvedčil, že je Boh, keď povedal: ‚Toto je môj milovaný Syn.‘“[31]
200 Kristus priniel ľudstvu obnovu a na jej vyjadrenie si vybral vody Jordánu. Vo Svätom písme je voda symbolom živelných síl a smrti a zároveň symbolom očistenia, znovuzrodenia, života a milosti Svätého Ducha. Vodou Boh „utopil hriech… za Noemových dní… [a] Mojžišovou rukou oslobodil hebrejský národ z faraónovho otroctva… [a] ohňom a vodou prostredníctvom Eliáša vyviedol Izrael z bludu Bála. Ponorením do vody (krstom) Kristus zmyl záznam Adamových hriechoch. Vody Jordánu obnovili celé stvorenie. V Jordáne Kristus „obnovil vodou a Duchom našu prirodzenosť, ktorá zostarla v dôsledku hriechu“[32].
201 Jordánske vody,„premenené na vody uzdravenia“, sa stali „prameňom neporušiteľnosti“. Lebo pomocou vody Boh ponúkol svetu „spasenie krstom“. Po jeho prijatí je človek i všetko stvorenie naplňané „tajomnými prúdmi“. Posvätením človeka sa začína posvätenie a eschatologické (z gréckeho slova eschaton – konečné) premenenie stvorenia.
202 V ukrajinskej kresťanskej tradícii je symbolika jordánskej vody úzko spojená so spomienkou na krst Rusi – Ukrajiny veľkokniežaťom Volodymyrom. Rieka Dnipro, v ktorej bol pokrstený kyjevský ľud, je obrazne nazývaná „ukrajinský Jordán“. Na sviatok Bohozjavenia sa na Ukrajine stavia ľadový kríž na znak a pamiatku krstu. Počas Veľkého posvätenia vody sa do vody ponára trojsvieca. Posvätenú vodu si veriaci vezmú domov a napijú sa z nej na začiatku štedrovečernej večere pred sviatkom Bohozjavenia. Posväcujú svoje príbytky a hospodárstva a uchovávajú túto vodu počas celého roka, aby sa z nej mohli napiť a požehnať sa v ťažkých chvíľach a v chorobe.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z marca 2024.
[1] Porov. Atanáz Veľký, O vtelení Slova, 54: PG 25, 192. [This famous and very recognizable phrase by Athanasius expresses the conviction that God assumed humanity that we might become by grace what God is by nature. Táto slávna a veľmi rozpoznateľná veta od Atanáza vyjadruje presvedčenie, že Boh prijal ľudskú prirodzenosť, aby sme sa my milosťou mohli stať tým, čím je Boh prirodzenosťou.]
[2] Lev Veľký, List 28: Flaviánovi, konštantínopolskému arcibiskupovi,3: PL 54, 764 – 766.
[3] Gregor Teológ, Slovo 38: Na Bohozjavenie či Narodenie Krista, 2 a 13: PG 36, 313 a 325.
[4] Gregor Nysský, Veľká katechéza, 24: PG 45, 61.
[5] Cyril Alexandrijský, Tretí list proti Nestóriovi, Piata anatéma: PG 76, 165.
[6] Atanáz Veľký, O vtelení Slova, 54:PG 25, 192.
[7] Veľkopôstná trióda, Piata sobota pôstu, Stichira na 140. žalm.
[8] Oktoich, Ôsmy hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá pieseň.
[9] Chalcedónsky koncil, Piate zasadnutie.
[10] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
[11] Cyril Alexandrijský, List 39: Jánovi Antiochijskému [Formula zjednotenia]: PG 75, 177.
[12] Porov. Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 4: PG 7, 958 – 959.
[13] Roman Sladkopevec, Druhý kondák na Narodenie, 3.
[14] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 12: PG 94, 1029.
[15] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 12: PG 94, 1029.
[16] Minea, Narodenie našej najsvätejšej Vládkyne a Bohorodičky, Márie vždy Panny (8. september), Utiereň, Druhý kánon, Šiesta óda.
[17] Porov. Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 3 – 4: PG 7, 958.
[18] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 4: PG 7, 958.
[19] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, 1, 3: PG 7, 1122.
[20] Oktoich, Siedmy hlas, Nedeľa, Voskresný bohorodičník.
[21] Ján Damaský, Homília prvá na Narodenie Bohorodičky, 9 a 5: PG 96, 676 a 668.
[22] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne a Bohorodičky Márie, vždy Panny (15. august), Tropár sviatku.
[23] Izák Sýrsky, Homília na Narodenie.
[24] Trebník, Obrad Veľkého posvätenia vody na sviatok Bohozjavenia, Druhá modlitba.
[25] Minea,Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Druhý sedalen.
[26] Minea,Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Stichira na Chválach.
[27] Minea, Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Stichira na Chválach.
[28] Minea, Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (25. december), Veľké povečerie, Stichira na lítii.
[29] Minea, Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (6. január), Tropár.
[30] Minea, Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (6. január), Veľké povečerie, Stichira na lítii.
[31] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
[32] Trebník, Obrad Veľkého posvätenia vody na sviatok Bohozjavenia, Tretia modlitba.
Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Ohlasovanie Božieho kráľovstva; Znamenia príchodu Kráľovstva; Kristova Pascha; Pánov vstup do Jeruzalema; Umučenie; Vzkriesenie; NanebovstúpenieKristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Prisľúbenie príchodu Mesiáša; Protoevanjelium; Zmluva medzi Bohom a ľudstvom; Prisľúbenie Novej zmluvy; Očakávanie Spasiteľa