Svetlo pre život II.: Druhá kapitola – Naše posväcovanie v čase
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Druhá kapitola: Naše posväcovanie v čase
Slovo „liturgia“ sa vzťahuje nielen na božskú liturgiu (Eucharistiu), ale na všetky bohoslužby, ktoré sa slávia v priebehu cirkevného života. Tento pojem zahŕňa božskú liturgiu, ktorá je vrcholom Božej prítomnosti pre našu spásu; sväté tajomstvá (sviatosti), ktoré nás spájajú s božským životom alebo posväcujú jednotlivé okamihy nášho života, denné bohoslužby, ktoré zasväcujú deň Pánovi, a ďalšie príležitostné obrady a modlitby pre zvláštne potreby. Tieto bohoslužby nás premieňajú na účastníkov božského života a posväcujú každý rozmer nášho života.
Existencia času odráža naše obmedzenia. Znamená, že človek nemôže zakúsiť celú existenciu naraz. Čas označuje začiatky a konce nášho pozemského života. Gréci mali pre čas dve slová: chronos a kairos, ktoré niektorí Otcovia rozlišovali, aby vyjadrili kontrastné aspekty ľudskej skúsenosti s časom. Títo autori označili chronos za merateľný aspekt času, časové intervaly počítané hmotnými prístrojmi. Často túžime uniknúť z tejto ohraničenosti, aby sme boli zjednotení s tým, ktorý je večný a nekonečný, Pánom, naším Bohom. No Boh vstúpil do času. Hoci je nesmrteľný, narodil sa a zomrel ako človek. Jeho život sa teraz stal naším životom; a jeho vzkriesenie, naše víťazstvo nad smrťou, prejavom v čase. Svojím príchodom do času Boh dal všetkému času nový zmysel. Otcovia učili, že chronos je prekonaný kairosom (udalosti alebo príležitosti), ktorý znamená „príhodný čas“ pre nás, „čas spásy“. Svätý Pavol ohlasuje Kristov nový čas: „Teraz je milostivý čas (kairos), teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2).
Mnoho rokov pred Kristovým narodením pisateľ knihy Kazateľ alebo Qoheleth nariekal nad časom:
„Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. … [Jedno] pokolenie prichádza, [iné] pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky. … Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom“ (Kaz 1, 2. 4. 9).
Po zmŕtvychvstaní sme však vyslobodení z tohto neustáleho kolobehu. Čas sa stal prostriedkom života. Ako povedal svätý Ján Zlatoústy: „Je to stále tá istá milosť Ducha. Je to vždy Pascha“ (Homília 5, 3 na 1 Timotejovi). Pre svätého Jána Zlatoústeho bolo každé slávenie božskej liturgie spásonosnou Božou Paschou, vždy prítomnou pre nás, hoci prežívanou v čase.
Aj svätý Maxim staval do protikladu starozákonný a novozákonný pohľad na čas. Po Kristovom zmŕtvychvstaní sa časy a ročné obdobia stali znameniami Kristovej skutočnej a plnej prítomnosti pre nás v každej dobe. Ako prisľúbil: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Svätý Maxim to vysvetľuje podrobne:
„[Boh] naznačil, že on sám má byť po celé dni symbolicky uctievaný. On je totiž sobotou ako odpočinok duše po jej námahách v tele a ako ukončenie jej utrpenia vo veci spravodlivosti. On je Pascha ako osloboditeľ tých, ktorí sú držaní v trpkom otroctve hriechu. On je Päťdesiatnica ako pôvod a zavŕšenie všetkých stvorených bytostí a ako princíp, vďaka ktorému všetky veci existujú podľa prirodzenosti.“[1]
Kristus je naším osloboditeľom a Spasiteľom vo všetkých veciach, vrátane poslednej „zbrane“ času, smrti. Spievame, že Kristus svojou „smrťou smrť premohol“ a dal nám podiel na tomto víťazstve. Vieme, že predsa len musíme zomrieť biologicky, no Kristus zbavil smrť jej konečnej moci. Ako sa radoval svätý Pavol: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo?… Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15, 55. 57). Pre tých, ktorí boli pokrstení v Krista, sa jeho život stal naším životom. Už nežijeme v područí chronosu, ale žijeme v Kristovom novom čase.
Jedinečnosť tohto nového času spočíva v tom, že je vždy čerstvý a príhodný. Každý prvok kresťanského času je vlastne oslavou toho istého tajomstva spásy z novej perspektívy. Paschálne tajomstvo Kristovho víťazstva nad smrťou oživuje všetko, čo robíme. Celá liturgia ohlasuje, že Kristus bol svojím sebaobetovaním povýšený nad všetko a všetkých nás pozdvihuje spolu so sebou. Liturgia nám, ktoré žijeme v čase (chronos) umožňuje vidieť túto ústrednú skutočnosť z perspektívy všetkých rôznych činností nášho života.
Tri rôzne druhy bohoslužieb ukazujú, akými rôznymi spôsobmi zakusujeme stále prítomné tajomstvo Krista. Bohoslužby prvého cyklu označujú prechod z jednej etapy života v Kristovi do druhej. Týmito obradmi sú predovšetkým sviatostné tajomstvá Cirkvi. Krst a myropomazanie nás privádzajú k znovuzrodeniu do života Trojice. Pokánie, „druhý krst“, označuje náš prechod z duchovnej choroby (hriechu) späť do nášho krstného života. Posvätná vysviacka a manželstvo označujú nové spôsoby, ktorými sa odovzdávame vzkriesenému Kristovi. Sväté pomazanie chorých obnovuje náš život v Kristovi počas telesnej krízy choroby. Podrobnejšie sa týmto svätým tajomstvám budeme venovať po kapitole o božskej liturgii.
Druhý cyklus zahŕňa rytmus každodenného života. Každý deň je poznamenaný rôznymi bohoslužbami, ktoré spájajú deň s aspektmi Božej ekonómie. Prostredníctvom týchto denných bohoslužieb sa chvíľu po chvíli podieľame na tajomstve Božej spásy a ohlasujeme, že vo veku spásy každý deň je „dňom, ktorý učinil Pán“ (Ž 117, 24).
Tretí cyklus tvoria opakujúce sa slávnosti, v ktorých si pripomíname celý príbeh Božej spásy prostredníctvom historických udalostí, ktoré sa stali. Týmito každoročnými oslavami pamiatky ohlasujeme svoju vieru, že Boh skutočne koná tú istú spásu aj dnes pre nás. Ako už bolo uvedené, mnohé cirkevné hymny vyzerajú tak, že oslavovať udalosť z minulosti začínajú slovom „dnes“, lebo „teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2).
Liturgický deň
Prvá kresťanská éra poznala dva spôsoby počítania hodín dňa. V grécko-rímskom (občianskom) kalendári sa deň počítal od polnoci do polnoci bez ohľadu na to, či je denné svetlo alebo tma. V semitských spoločnostiach sa každý deň začínal západom slnka a pokračoval cez večer, noc a denné svetlo až do ďalšieho západu slnka. Vidíme to v príbehu stvorenia: „A Boh nazval svetlo ‚dňom‘ a tmu nazval ‚nocou‘. A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý“ (Gn 1, 5).
Byzantský liturgický cyklus zahŕňa oba systémy. V dňoch, keď sa neslávia sviatky, napríklad počas Veľkého pôstu a Veľkého a Svätého týždňa (pôstne dni), sa liturgický deň začína ráno a končí sa večernými bohoslužbami. Pri sviatkoch, ako je nedeľa alebo dni svätých, denný cyklus odráža semitské korene Cirkvi, ktorá počíta deň od západu slnka do západu slnka. Každý sviatok sa začína večierňou slávenou večer a končí sa o deviatej hodine (15:00) nasledujúceho dňa.
To svedčí o syntéze, ktorá nastala medzi sýrskymi a gréckymi praktikami, ako aj medzi katedrálnymi a monastierskými zvykmi (pozri nižšie). Od času svätého Jána Zlatoústeho „alexandrijské a kapadócke katedrálne denné bohoslužby silne ovplyvňovali antiochijske denné bohoslužby. O niekoľko storočí neskôr svätý Ján Damaský a Monastier svätého Sabasa pri Jeruzaleme zohrali kľúčovú rolu v reforme Veľkého typikonu Byzantskej cirkvi.
Denný cyklus modlitby
Od samého počiatku bola modlitba dôležitou súčasťou každodenného života kresťanov. V Skutkoch svätých apoštolov sa píše, že prví kresťania „sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). V tom nasledovali príklad nášho Pána, ktorý okrem dlhých hodín osobnej modlitby na odľahlých miestach dodržiaval aj židovské modlitbové zvyky.
Evanjeliá opisujú živé spomienky na Ježišov vlastný modlitbový život, ktoré apoštoli uchovali. Pán učil svojich učeníkov aj o účinnosti úprimných modlitieb prednášaných vo viere. Dokonca ich naučil vzorovú modlitbu (Mt 6, 9 – 13; Lk 11, 2 – 4).
Prvými kresťanmi boli Židia, ktorí si uchovávali a odovzdávali svoje židovské náboženské dedičstvo, a preto vo všeobecnosti dodržiavali denný židovský cyklus modlitby trikrát denne. Modlili sa spoločne (Mt 18, 20) aj v súkromí (Mt 6, 5-6). Pokým ich nevyhnali zo synagóg, pravdepodobne sa pripájali k modlitbe židovskej komunity. Následne sa držali tohto vzorca modlitby (ráno, popoludní a večer) a k tradičným modlitbám pridali tú, ktorú ich naučil náš Pán, „Otče náš“ (Didaché 8, 3).
Základná štruktúra najstarších kresťanských modlitieb vychádza zo židovského spôsobu oslovovania Boha: pripomenutie obdivuhodných skutkov, ktoré pre nás vykonal, prosba, aby teraz konal v náš prospech, a nakoniec oslava jeho mena. Napriek tomu sa kresťanská modlitba čoskoro začala výrazne odlišovať od tradičnej židovskej modlitby. V modlitbe sa začalo spomínať Ježišovo meno. Ježiš svojim nasledovníkom hovorí: „Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16, 23 – 24). V apoštolských listoch je vzorom modlitba k Otcovi skrze nášho Pána Ježiša Krista (porov. Rim 1, 8; 7, 25; Kol 3, 17; 1 Pt 2, 5). Občas boli modlitby dokonca adresované Ježišovi. V týchto oslavných formulách bol považovaný za rovného Otcovi. Tieto formy modlitby tvorili základ pre konečnú definíciu cirkevnej viery v rovnosť Otca a Syna v jednom božstve. (Ako sa modlíme, tak veríme.)
V druhom storočí sa Pavlov príkaz – „Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky“ (1 Sol 5, 17 – 18) – vyjadroval ako modlenie sa k Otcovi prostredníctvom Krista. A tak Klement Alexandrijský píše: „Je nám prikázané uctievať a ctiť toho istého Jedného, v presvedčení, že on je Slovo, Spasiteľ a Vodca, a – skrze neho – Otca, a to nie vo zvláštne dni ako niektorí iní, ale robiť to neustále v celom našom živote a v každom ohľade.“[1] Toto prikázanie sa napĺňalo systémom osobnej a spoločnej modlitby spojenej s konaním všetkého v Pánovom mene.
Byzantská mníšska tradícia napokon vykladala Pavlovo učenie o neustálej modlitbe odporúčaním Ježišovej modlitby. Istý duchovný otec vysvetľoval: „Ustavičná Ježišova modlitba je neustále, nepretržité vzývanie svätého mena Ježiša Krista perami, mysľou a srdcom; a vo vedomí o jeho trvalej prítomnosti je prosbou o jeho požehnanie vo všetkých činnostiach, na všetkých miestach, v každom čase, dokonca aj v spánku. Táto modlitba znie: ‚Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou!‘“[2] V tomto citáte vidíme hlavné prvky modlitby: vzývanie Boha, uvedomenie si jeho prítomnosti, otvorenie seba samého a obetovanie celého svojho života Bohu. Spôsobov modlitby je veľa: verejne i súkromne, srdcom i perami, slovami i skutkami, slzami i vzdychmi. Všetky sú potrebné na to, aby sa modlitba stala neoddeliteľnou súčasťou každodenného života kresťana.
Každodenné bohoslužby Cirkvi
Denné cirkevné bohoslužby majú korene v trikrát denne konaných modlitbových bohoslužbách v synagógach. Podľa správ verejné ranné a večerné bohoslužby sa slávili vo veľkých kresťanských centrách od veľmi raných čias. Utiereň a večiereň nikdy neboli dennými modlitbami určenými len pre monastiere; ich najstaršie používanie siaha do katedrálnych chrámov pred rozvojom monastierskeho života. Sú to verejné služby, prinášanie obety chvály Bohu ráno a večer, činnosť, ktorá sa odráža v každodennej modlitbe kresťana. Preto sa utiereň a večiereň stali známymi ako „katedrálne denné bohoslužby“, zatiaľ čo ostatné bohoslužby, ktoré napĺňajú denný cyklus, sa objavili neskôr, zväčša v monastieroch.[3]
Najlepším svedkom medzi Otcami pre tento raný model kresťanskej bohoslužby bol Euzébius Cézarejský:
„Je iste nemalým znamením Božej moci, že sa po celom svete v Božích chrámoch pri rannom východe slnka a vo večerných hodinách ponúkajú Bohu hymny, chvály a naozaj božské potešenia. Božím potešeniami sú skutočne hymny vysielané všade na zemi v jeho Cirkvi ráno a večer. Z tohto dôvodu sa niekde hovorí: ‚Nech mu sladko znie moja chvála‘ a ‚Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo‘.“[4]
Ľudské bytosti prirodzene vzdávajú vďaku Bohu na začiatku a na konci každého dňa. Utiereň (alebo orthros, grécky „ráno“) je akt veriacich k osláveniu Boha ako Stvoriteľa všetkých dní a časov. Modlitba je výlev vďakyvzdania a chvály Bohu, ktorý skrášľuje a zaopatruje náš život. Pozostáva z čítaní zo žaltára, ktoré sú prerušované ekténiami, modlitbami a hymnami. Najcharakteristickejší je kánon, ktorý je básnickou skladbou z deviatich ód, žalmy chvály (148 – 150) a doxológia (slávoslovie).
Vrchol tejto bohoslužby, spev veľkého slávoslovia, je uvedený zvolaním: „Sláva tebe, ktorý si nám ukázal svetlo!“ Toto svetlo odkazuje na nášho Pána Ježiša Krista, jediného Božieho Syna, ktorý je svetlom sveta. Pre kresťana je východ slnka len tieňom, obyčajným symbolom pravého Božieho svetla, ktoré osvieti každého človeka vierou. Utiereň (orthros) svojou oslavou svetla a stvorenia poskytuje prirodzený úvod k božskej liturgii. Je to ranná „obeta chvály“, ktorá sa často pripája k sláveniu božskej liturgie oslavujúcej pamiatku toho, ktorý je Svetlom sveta.
V nedele a v osobitné sviatky sa k utierni pridáva ďalšia časť medzi katizmou a 50. žalmom. Spievame žalmy 134 – 135, nazývané polyjelej – polyeleos („plný milosrdenstva“) pre opakovaný refrén: „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ V nedele sa 118. žalm spieva s hymnom „evloghitaria“ – „Anjelský zbor…“ – pripomínajúcim návštevu myronosičiek pri Kristovom hrobe, keď zistili vzkriesenie. Nasleduje obzvlášť slávnostné čítanie evanjelia. V nedele je to zvestovanie Kristovho zmŕtvychvstania, v ostatné dni sa zameriava na slávený sviatok.
Slávenia utierne počas svätého Veľkého týždňa je obzvlášť slávnostné. Bohoslužby pondelka, utorka a stredy – v niektorých cirkvách nazývané bohoslužby o Ženíchovi – obsahujú dojímavé výzvy, aby sme sa pripravili na príchod Ženícha. Piatková utiereň sa vyznačuje dvanástimi evanjeliovými čítaniami o strastiach, ktoré rozprávajú o vyvrcholení Kristovho spasiteľného diela, ktoré viedlo k jeho víťazstvu prejavenému v zmŕtvychvstaní. Sobotňajšia utiereň zahŕňa veľké hymny náreku, ktoré sa spievajú pred hrobom, kde odpočíva Pánovo telo, zatiaľ čo jeho duša dokončuje dielo obnovy. Utiereň na Paschu oslavuje Pánovo zmŕtvychvstanie radostným spevom paschálneho tropára („Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“), paschálnym kánonom, ktorý sa pripisuje svätému Jánovi Damaskému (založený na homílii svätého Gregora Teológa o zmŕtvychvstaní), a paschálnymi stichirami, ktoré sa spievajú, zatiaľ čo sa veriaci navzájom pozdravujú: Christos voskrese! – Voistinu voskrese! („Kristus vstal z mŕtvych! – Skutočne vstal z mŕtvych!“). Táto utiereň nanovo prezentuje radostnú skúsenosť myronosičiek, ktoré sa skoro ráno vydali k hrobu, aby zistili, že Kristus skutočne vstal z mŕtvych!
Aj večerná cirkevná bohoslužba, večiereň, oslavuje prirodzenú chvíľu dňa, západ slnka. Keď sa približuje tma, kresťan ohlasuje, že Ježiš je pravé svetlo sveta, „svetlo tiché, svätej slávy nesmrteľného Otca nebeského“. S obetovaním kadidla a zapaľovaním lámp (sviec) spojený 140. žalm charakterizuje túto bohoslužbu, pretože večiereň je večernou obetou chvály. Druhý verš žalmu zhrňuje túto tému: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“
Prvá časť večierne (až po starozákonné čítania) tvorí aj prvú časť liturgie vopred posvätených darov, obradu svätého prijímania, ktorý je navrhnutý na uzavieranie pôstnych dní. Ak sviatok Zvestovania pripadne na pôstny deň, potom prvá časť večierne tvorí prvú časť božskej liturgie. To sa deje aj na sviatok Eucharistie (Veľký štvrtok) a v predvečer Paschy, Narodenia Pána a Bohozjavenia. Obzvlášť slávnostné večierňové služby sa konajú v Nedeľu odpustenia (Syropôstnu nedeľu), predvečer prvého dňa Veľkého pôstu, keď sme pozvaní začať pôst v duchu vzájomnej lásky a zmierenia. Vrcholom večierne na Veľký piatok je sňatie Kristovho tela z kríža a procesia s pláštenicou. Večiereň Paschy pripomína prvé zvestovanie zmŕtvychvstania Tomášovi, ktorý nechce uveriť. Takzvaná „večiereň, pri ktorej sa kľačí“ v nedeľu Päťdesiatnice naznačuje návrat ku kľačaniu po paschálnom období.
Tieto denné bohoslužby boli ovplyvnené mníšskou tradíciou, ktorá sa začala vo štvrtom storočí. Tieto mníšske spoločenstvá kresťanov sa snažili dokonale nasledovať Krista životom v pokání a čistote. Denný cyklus modlitby v monastieroch sa sústredil okolo čítania žalmov. V počiatočnej jednoduchosti života sa mnísi vyhýbali spevu a spoliehali sa na meditatívne čítanie stanoveného počtu žalmov (kathismata) ráno a večer. Monastiere nakoniec prevzali z farských chrámov denné bohoslužby večierne a utierne a pridali k nim časti zo žaltára.
V niektorých oblastiach sa stalo zvykom, že kresťania sa modlili, zvyčajne súkromne, aj v inom stanovenom čase počas dňa, aby lepšie naplnili Pavlovo napomenutie: „Bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17) a ducha Žalmu 118/119, 164: „Cez deň ťa chválim sedemkrát pre tvoje spravodlivé rozsudky.“ Monastiere zostavili liturgické formy na slávenie týchto ďalších hodín modlitby. Tie sa stali siedmimi bohoslužbami počas dňa: Utiereň pri východe slnka, Tretia hodinka (o 9:00), Šiesta hodinka na poludnie, Deviata hodinka (15:00), Večiereň pri západe slnka, Povečerie pred odchodom na odpočinok a o polnoci Polnočnica, ktorá prerušuje spánok. Po Utierni občas nasledovala Prvá hodinka (06:00), ktorá sa mala končila pri východe slnka. Každá z týchto „hodiniek“ sa skladá z troch žalmov vhodných pre danú hodinku, z modlitby spoločnej pre všetky hodinky a z vlastnej modlitby pre každú hodinku. Tropáre (hymny) pôvodne vlastné každej hodinke sa teraz spievajú len počas Veľkého pôstu.
Zvyčajne sú tieto hodinky menej slávnostné než „katedrálne“ bohoslužby večierne a utierne a sú určené skôr pre osobné používanie. Katedrálna forma, vrátane dodatočných hymnov a čítaní zo Svätého písma sa používa v predvečer Narodenia Pána a Bohozjavenia, ako aj na Veľký piatok (Veľké alebo Kráľovské hodinky / Cárske časy).
Prvá hodinka oslavuje začiatok dňa, zatiaľ čo ostatné tri oživujú hlavné udalosti umučenia a oslávenia nášho Pána, aby nám pripomenuli, že každý deň máme vziať svoj kríž a nasledovať Krista (Mk 8, 34). Toto sebazaprenie a oddanosť evanjeliu nášho Pána, ktoré sa vyžadujú od každého kresťana, sú výzvou najmä pre tých, ktorí sa usilujú o dokonalosť v mníšskom živote. Tretia hodinka oslavuje zostúpenie Svätého Ducha v deň Päťdesiatnice (Sk 2, 15), šiesta hodinka pripomína Ježišovo ukrižovanie a deviata hodinka jeho smrť na kríži (Mt 27, 45). Dnes sa tieto hodinky často rôzne kombinujú alebo spájajú s inými bohoslužbami. Počas Veľkého pôstu sa tretia a šiesta hodinka často slávia spoločne ako poludňajšia bohoslužba so špeciálnymi kajúcimi tropármi a čítaniami z Izaiášovho proroctva. Vo Veľkom týždni sa číta Ezechielovo proroctvo.
Nočné bohoslužby sa nazývajú Povečerie a Polnočnica. Povečerie sa modlí pred večerným odchodom na odpočinok a obsahuje modlitby za pokojný spánok bez hriechu. Na záver sa koná vzájomné odpustenie medzi členmi komunity za prípadné krivdy spôsobené zlyhaním vo vedení kresťanského života alebo nedostatkom vzájomnej lásky. Na niektorých miestach môže byť súčasťou povečeria aj vyznanie chýb predstavenému, aby mohli dosiahnuť dokonalejší život. Mnohé z týchto tradícií ovplyvnili aj vývoj obradu pokánia pre laikov.
Povečerie má dve formy: kratšiu verziu pre bežné dni v roku a dlhšiu (Veľké povečerie) pre pôstne dni. Charakter povečeria vyjadruje Žalm 90, 5: „Nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne.“ A pieseň v Iz 26, 9 – 19: „Svojou dušou dychtím po tebe v noci, áno, môj duch ťa vrúcne hľadá ráno.“
Mnísi sa modlia aj uprostred noci, aby vyjadrili zbožnú túžbu po Božej prítomnosti, ktorá sa vyjadruje v tomto chválospeve. Žalmy, hymny a modlitby Polnočnice majú za cieľ nasmerovať myšlienky veriacich na Ženícha a Sudcu, ktorý príde vtedy, keď bude najmenej očakávaný.
Týždenný cyklus Cirkvi
Sedemdňový týždeň siaha do veľmi dávnych čias na Blízkom východe. Jeho pôvod možno hľadať v prírode, v potrebe odpočinku a fázach mesiaca. V knihe Genezis mu bol daný posvätný význam spojením s príbehom stvorenia. Dodržiavaním sedemdňového týždňa napodobňujeme Boha, ktorý pracoval i odpočíval.
V židovských počiatkoch Cirkvi bol najdôležitejším dňom týždňa sabat, siedmy deň. Bol to svätý deň podľa Starého zákona. Bol to deň, v ktorý Boh odpočíval po diele stvorenia (Gn 2, 2 – 3). V tejto pasáži čítame: „V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil.“ V židovskej viere bola sobota zvláštnym Božím dňom, darom daným jeho ľudu. Bol to deň odpočinku od práce a na styk s Bohom. Bol to skutočne jediný deň týždňa, keď sa znovu prežíval život v raji, doba v Edene, keď Adam a Eva nemuseli pracovať a dôverne sa rozprávali s Bohom. Náš Pán Ježiš sám zomrel na kríži a dovŕšil Starý zákon v šiesty deň, v deň dokončenia stvorenia. V siedmy deň, sabat, odpočíval po diele obnovy rovnako, ako Genezis opisuje sobotu ako deň odpočinku po prvotnom stvorení. Na Veľkú sobotu cirkevného hymny opisujú toto tajomstvo: „Kráľ vekov, ktorý svojím umučením naplnil plán spásy, zachováva sabat v hrobe a udeľuje nám nový sabat. … Toto je požehnaný sabat, toto je deň odpočinku, v ktorý jednorodený Boží Syn odpočíval od všetkej svoje práce svojich prác“ (Stichira na Chválach).
Dňom Kristovho vzkriesenia bola nedeľa, ktorá sa v Cirkvi stala novým sviatkom. Už v apoštolských časoch sa nedeľa, prvý deň týždňa, stala dňom slávenia Eucharistie (Sk 20, 7). Nedeľa bola dňom pamiatky Pána a jeho spasiteľného diela, pretože v tento deň vstal z hrobu a započal nové stvorenie. „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové“ (2 Kor 5, 17). Preto sa nedeľa začala nazývať „ôsmym dňom“ týždňa, pretože uvádza úplne nový času, v ktorom je všetko nové. „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21, 5). Nedeľa je Pánov deň (Zjv 1, 10), deň, v ktorý Boh koná, deň, ktorý on učinil (Ž 117/118, 24). Je to týždenná pamiatka Vzkriesenia, ďalšia Pascha, prvý deň nekonečného času. V niektorých jazykoch sa názov pre nedeľu spája so Vzkriesením (napr. ruské Voskresenije). Na utierni každej nedele Cirkev číta jedno z dvanástich „evanjelií o Vzkriesení“. Tieto čítania opisujú zjavenia Krista učeníkom po jeho zmŕtvychvstaní. O zmŕtvychvstaní hovoria aj menlivé hymny večierne, utierne a božskej liturgie každej nedele.
V ostatných rokoch sa zachovávanie nedele čoraz viac sekularizuje. Návšteva chráme je často vecou zákona alebo zvyku bez zdržanlivosti od práce. Zabúda sa na osobitnú povahu nedele ako oslavy pamiatky Pánovho zmŕtvychvstania a tento deň zostáva pre mnohých kresťanov len matne spojený s náboženstvom. Náš sekulárny životný cyklus často obmedzuje náboženskú prax na nedeľné dopoludnie, a zvyšok týždňa – spolu s denným a ročným cyklom – je neznámy.
V prvých storočiach Cirkvi sa sobota a nedeľa zachovávali s rovnakou úctou. Sobota bola posvätným dňom odpočinku a spoločenstva s Pánom a nedeľa bola radostnou oslavou Vzkriesenia, ktorej súčasťou bola Eucharistia. V byzantských cirkvách sú dodnes sobota a nedeľa považované za rovnocenné eucharistické dni, ktoré nemajú obdoby. Každý má samostatný cyklus čítaní z apoštola a evanjelia, ktoré zdôrazňujú spásne skutky nášho Boha. Ešte vo štvrtom storočí mal svätý Gregor Nysský napísať: „Ako sa budete môcť pozrieť nedeli do tváre po tom, čo ste zneuctili sobotu? Neviete, že tieto dva dni sú bratia a ublížiť jednému znamená napadnúť druhého?“[5] Keď Rímska ríša oficiálne prijala kresťanstvo, nedeľa sa stala oficiálnym týždenným občianskym sviatkom. Privilégium odpočinku od práce sa prenieslo zo soboty na nedeľu. Nedeľa má v kresťanskej viere veľmi krásny a hlboký význam; a jej minimalistické dodržiavanie v našej konzumnej spoločnosti riskuje stratu veľkého pokladu viery.
Ostatné dni v týždni získali špeciálne oslavy pamiatky. V židovskej praxi sa pondelky a štvrtky dodržiavali ako dni pôstu. Aby sa odlíšili od tejto praxe, kresťania prijali za pôstne dni stredu a piatok. Piatok bol zasvätený ako deň, v ktorý nás Pán zomrel na kríži. Streda bola pripomínaná ako deň jeho zradenia Judášom. Všetky liturgické služby týchto dní, ktoré sa v súčasnosti používajú, oslavujú svätý kríž, koná sa pokánie a zachováva sa pôst.
Pôst v byzantskej cirkvi je založený na mníšskom modeli ako ideáli, ku ktorému veriaci smerujú úmerne svojim schopnostiam. Nemalo by to byť úsilie, ktoré by viedlo k pýche alebo lenivosti. Skôr by sa malo zamerať na našu potrebu Božej pomoci v našej slabosti pri dodržiavaní pôstu alebo zdržanlivosti od mäsa. Veľký pôst je časom zdvojnásobenia úsilia o prísnejšie dodržiavanie pôstu, pretože si intenzívnejšie uvedomujeme svoju závislosť od Boha v duchovnom raste.
Štvrtok bol dňom, v ktorý Kristus zjavil apoštolom Eucharistiu, a zároveň dňom (štvrtok Nanebovstúpenia), v ktorý ich vyslal ohlasovať evanjelium a krstiť všetky národy. Štvrtok bol určený ako deň spomienky na apoštolov. Sobota sa stala dňom pamiatky všetkých zosnulých veriacich, keďže bola dňom, v ktorý náš Pán odpočíval v hrobe. Túto požehnanú sobotu slávia v očakávaní vzkriesenia všetkých. Aby bol týždeň kompletný, zvyšné dni boli zasvätené významným svätým: Pondelok je oslavou pamiatky všetkých anjelov, utorok svätého proroka a predchodcu nášho Pána Jána Krstiteľa a štvrtok navyše k apoštolom aj pamiatku svätého Mikuláša Divotvorcu.
[1] Maximus the Confessor, Fifth Century on Various Texts, in The Philokalia, Vol. 2, trans. G. E. H. Palmer, Philip Sherrard and Kallistos Ware (London and Boston: Faber and Faber, 1981), 273.
[2] Anonymous, The Way of a Pilgrim, trans. Helen Bacovin (Garden City, NY: Image Books, 1978), 18.
[3] For the division of the services refer to various articles by Juan Mateos, S.J., especially „Quelques problèmes de l’orthos byzantine,“ Proche-Orient Chrétien (Jerusalem, 11 (1961): 17-35; 201-225; „L’office du soir,“ in Revue du clergé Africain (January 1964): 3-25; „La Synaxe monastique des Vespres byzantines,“ Orientalia Christiana Periodica, 36 (Rome 1970): 248-272. A highly recommended arcticle on Verspers is Robert Taft, S.J., „Thankgiving for the Light. Toward a Theology of Vespers,“ Diakonia (New York, John XXIII Center, Fordham University) 13 (1978): 27 – 50; revised in Beyond East and West (Washington, DC: The Pastoral Press, 1984), 127 – 150.
[4] Eusebius of Ceasaria, Commentary on Ps 64, PG 23, 640, quoted in Taft, po. cit., 132.
[5] De Castigatione, 46, 309 in C. S. Mosna, Storia della Domenica dalle Origini agli Inizi del V Secolo (Rome: Libreria Editrice dell’Università Gregoriana, 1969), 354.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Svetlo pre život II.: Tretia kapitola – Ročný cyklusSvetlo pre život II.: Prvá kapitola – Viera vyjadrená v bohoslužbe
