Očami viery: Ježiš Kristus – Syn a Spasiteľ – Boží Syn; Antirrheticus; Ježiš Kristus víťazí; Kristus v sláve; Kristus príde znova; Rastúce povedomie
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
JEŽIS KRISTUS: SYN A SPASITEĽ
„Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: ‚Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.‘“ (Lukáš 4, 20 – 21)
Týchto niekoľko veršov z Lukášovho evanjelia jednoduchým, ale úplným spôsobom zhrňuje vieru Cirkvi o Ježišovi Kristovi. On je vrcholným bodom Božieho sebazjavenia práve preto, že je, ako hovorí svätý Pavol, „obrazom neviditeľného Boha“ (Kolosanom 1, 15). V našej východnej ikonopiseckej tradícii sa ikona pokúša viditeľne reprodukovať neviditeľnú skutočnosť – svätosť ľudskej prirodzenosti v Kristovi. Rovnako Kristus viditeľne reprodukuje neviditeľné božstvo spôsobom, ktorý ďaleko presahoval skúsenosti či očakávania židovského ľudu.
Židia sa dozvedali o Božom spásnom konaní počas celej svojej histórie. Pri exode videli, ako ich Boh vyslobodil z otroctva a priviedol do zasľúbenej zeme. V ich neskorších dejinách – v časoch porážky a vyhnanstva, ako aj prosperity – verní veriaci vnímali, ako ich Boh privádza bližšie k sebe, ak ich požehnáva alebo trestá. Ako roky plynuli a Židia prechádzali spod jedného cudzieho vládcu pod druhého, začali očakávať rozhodujúci Boží čin, ktorý im raz a pre všetkých prinesie slobodu. Týmto Božím zásahom mal byť príchod Mesiáša.
Hebrejský výraz „Mesiáš“ a jeho grécky preklad „Christos“ znamená „Pomazaný“, ktorého Boh pomazal osobitným spôsobom. Králi a kňazi boli pri svojom ustanovení pomazávaní olejom, ale Mesiáš mal byť najvyššie pomazaný, pretože samotný Boh ho mal pomazať duchom kráľovskej moci (pozri Izaiáš 11, 1 – 9). Keďže Mesiášova moc mala pochádzať od Boha, Mesiáš mal nielen oslobodiť Židov spod cudzej nadvlády, ale aj nastoliť nový vek, v ktorom prevládnu Božie cesty. Čím viac boli Židia politicky bezmocní pod Babylončanmi, Asýrčanmi, Grékmi, Rimanmi, tým viac očakávali príchod Mesiáša, ktorý ich oslobodí.
Židia spojili túto predstavu Mesiáša s prísľubom, ktorý bol daný kráľovi Dávidovi, že jeho potomkovia budú vládnuť naveky:
„Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky… Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!“ (Druhá kniha Samuelova 7, 12 – 13. 16)
Bohužiaľ, žiadny z Dávidových nástupcov sa mu nevyrovnal a tento prísľub sa na nich nenaplnil. Židia nakoniec začali v Mesiášovi vidieť príslušníka Dávidovho rodu, ktorý svojou autoritou zatieni aj samotného Dávida a obnoví slávu jeho trónu. Boh mal byť verný svojej zmluve s Dávidom a v budúcnosti obdarovať syna Dávidovho (jedného z Dávidovej línie) svojím osobitným požehnaním. A za týchto okolností bol Dávidov kmeň považovaný za rod, z ktorej sa zjaví Mesiáš.
| Králi boli pomazávaní olejom na znak svojej vlády. Trpiaci ľud môže očakávať, že ho zachráni kráľ alebo vládca, niekto dostatočne mocný na to, aby nastolil spravodlivosť. Boh prisľúbil Mesiáša, čo je hebrejský výraz pre pomazaného – v gréčtine Christos (Kristus). Avšak kráľ, ktorého poslal Boh, používal duchovné zbrane – vrátane pokory a láskyplnej prítomnosti pri utláčaných – na dosiahnutie svojho víťazstva. |
Ďalším a neskorším rysom Mesiáša bolo, že má byť trpiacim Božím služobníkom. Prorok Izaiáš obšírne hovorí o tom, že aký bude tento osloboditeľ. Bude trpieť neprávom trpieť a zomrie za hriechy ľudu a prinesie víťazstvo nie výbojom, ale svojou smrťou:
„Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.“ (Izaiáš 53, 3 – 6)
Ešte ďalšie očakávanie Židov bolo spojené s postavou Syna človeka. Prorok Daniel používa tento výraz na opis víťazného kráľa, ktorý príde na konci čias:
„Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Daniel 7, 13 – 14)
Neskôr Židia toto považoval za spôsob, akým príde Mesiáš a nastolí svoju vládu: so slávou a mocou nadprirodzeného alebo nebeského druhu.
Tí Židia, ktorí žili medzi filozoficky zmýšľajúcimi Grékmi, s osobitnou obľubou hovorili o nebeskej Múdrosti, ktorá zostúpila, aby prebývala v Izraeli, a vedie k životu. Počúvanie tejto Múdrosti prináša spoločenstvo s Bohom a tak plnosť života. Vo všetkých týchto postavách Židia vyjadrovali svoje očakávanie, že Boh sa pozoruhodným spôsobom postará o ich obnovu a vyslobodenie.
Tieto témy neustále zaznievajú v našich bohoslužbách, najmä počas Veľkého pôstu a Pôstu pred Narodením Pána. V týchto obdobiach sa slávi očakávanie Božieho ľudu, že sa pred našimi naplní prisľúbenie Mesiáša a jeho spasiteľné dielo. Osobne vstupujeme do starozákonnej éry s vedomím, že Boh je verný a tieto prisľúbenia dodržal spôsobom, ktorý ďaleko prevyšuje nádeje tých, ktorí ich prijali ako prví.
Naplnené očakávanie
Dozvedáme sa, že na začiatku svojej služby kázania v Galilei Ježiš strávil jednu sobotu v Nazarete. Na bohoslužbe v synagóge prečítal biblický úryvok, ktorý hovoril o prichádzajúcom Mesiášovi:
„Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: ‚Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.‘“ (Lukáš 4, 20 – 21)
Tu a v celom Novom zákone si Ježiš nárokuje, alebo mu Cirkev udeľuje, tieto tituly Ježiš je Mesiáš, Syn Dávidov, Syn človeka, Logos a Božia Múdrosť. V prevýšujúcej miere naplnil nádeje Izraela. Vyslobodil nielen Židov, ale celé ľudstvo. Oslobodil nás nie od politického útlaku, ale od moci nepriateľa. Ježiš pozoruhodným spôsobom zjavil Božiu zachraňujúcu lásku k nám: tým, že sa obetoval za život a spásu sveta. V tomto je konečným Spasiteľom, tým, v ktorom sa výraz „Mesiáš“ (Kristus) stal druhým menom. A tak v konfrontácii s otázkou, ktorú položil sám Kristus: „Za koho ma pokladáte?“, raná Cirkev s neochvejnou vierou odpovedala: „Ty si ten, ktorý má prísť; nebudeme dúfať v iného.“
OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE
Máš skúsenosť s čakaním na Pánovo konanie v tvojom živote?
Aké boli tvoje reakcie na to, že ako a kedy sa to naplnilo?
Ako boli v Kristovi naplnené a prekročené očakávania Židov od Mesiáša?
Ako by si mohol využiť túto skúsenosť očakávania, aby si túto tému sprostredkoval niekomu, kto sa učí o Ježišovi Kristovi a našej viere v neho?
Boží Syn
Prví kresťania videli v Ježišovi oveľa viac než len Mesiáša. Dovtedy bol Mesiáš považovaný v najlepšom prípade za nebeskú bytosť, ktorú požehnal a pomazal Boh, ale nikdy nie za niečo viac. Apoštoli, ktorí premýšľali o svojej skúsenosti a boli osvietení Svätým Duchom, videli v Ježišovi viac:
„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh… A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn.“ (Ján 1, 1. 14)
Raná Cirkev robila to, čo bolo pre Židov rúhaním – stotožňovala Boha s človekom! Cirkev prisudzovala samotný akt stvorenia Kristovi: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Ján 1, 3). Cirkev pripisovala Kristovi udržiavanie sveta: „On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kolosanom 1, 17). Ale azda najneuveriteľnejšie pre Židov bolo, že Cirkev dala Ježišovi „meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Filipanom 2, 9), samotné Božie meno, ktoré sa Židia neodvažovali ani vysloviť:
„Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh (ho ón – Jahve), ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“ (Ján 1, 18)
Takto svätý Ján stotožnil Ježiša s Jahvem, ktorý sa v Starom zákone zjavil ako Boh. Ján hlása, že horiaci ker, sláva zo Sinaja, zázrak z Izaiášovho videnia chodil po zemi ako Ježiš z Nazareta. Každá ikona Krista v našich chrámoch opakuje toto neuveriteľné hlásanie tým, že okolo Pánovej hlavy umiestňuje grécku verziu mena Jahve, ho ón. Videli sme ho ako toho, skrze ktorého vznikol svet, toho, ktorý povolal Abraháma, Mojžiša a všetkých prorokov, ktorý pripravil svet, aby ho videl takého, aký je: ako jedinú cestu k nepoznateľnému Bohu.
Neskoršia cirkevná reflexia vytvorila niektoré známe výrazy, ktoré používame, keď hovoríme o Kristovi: Kristus je vtelený pravý Boh, t. j. vtelený prostredníctvom Svätého Ducha z Panny Márie. Kristus je zároveň pravým človekom, podobným nám vo všetkom okrem hriechu. Na prvých ekumenických konciloch sa Cirkev snažila spresniť svoje chápanie Kristovej osoby – proces, ktorý priniesol veľké napätie a nakoniec Cirkev rozštiepil, než nám poskytol chápanie tohto paradoxu Boha, ktorý sa stal človekom, ktorý teraz hlásame.
A tak bolo na Prvom nicejskom a Prvom konštantínopolskom koncile vo 4. storočí spísané naše Vyznanie viery, ktoré vyjadruje cirkevné chápanie Kristovho príchodu. Na Efezskom koncile v 5. storočí biskupi znovu potvrdili, že Ježiš je úplne a dokonale Bohom od prirodzenosti a nie iba tým, ktorého si Boh vyvolil a požehnal. A preto, povedali títo Otcovia, môžeme Máriu nazývať nielen Ježišova matka, ale aj Bohorodička (gr. Theotokos) – tá, ktorá porodila Boha v tele. V tom istom období Chalcedónsky koncil opätovne potvrdil učenie, že Ježiš nemá len zdanlivú ľudskú prirodzenosť, ale je úplne a dokonale človekom. Ako povedal svätý Pavol 400 rokov predtým: „Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (List Filipanom 2, 7).
| Tým, že Máriu nazývame Bohorodička, tvrdíme, že Ježiš bol plne Bohom aj vtedy, keď ho Mária nosila vo svojom lone. Áno, osoba, ktorú Mária nosila vo svojom lone, bola aj v tom čase plne Bohom. Cirkev potrebola storočia a viacero koncilov, aby túto výzvupre mnohými osvojené chápanie Božej transcendencie a toho, čo znamená byť človekom, uviedla do súladu so skúsenosťou zjavenia Boha v Ježišovi Kristovi. |
Čím viac sa Otcovia snažili dosiahnuť teologickú presnosť v otázke, ako sa Boh stal človekom, tým viac sa prejavoval paradox tohto zjednotenia. Azda najlepšie to vyjadril svätý Teodor Studita:
„Nepredstaviteľný je počatý v lone Panny; Nezmerateľný sa stal tri lakte vysokým, Nevymedziteľný nadobudol vlastnosť, Nedefinovateľný vstáva, sedí a leží; On, ktorý je všade, je uložený do jasieľ; On, ktorý je nad časom, postupne dosiahol vek dvanástich rokov; On, ktorý je beztvarý, sa objavil v podobe človeka a Nehmotný vstúpil do tela.“
Antirrheticus
Tento proces, ktorým sa Neopísateľný stal opísateľným, sa nazýva kenosis alebo Kristovo sebazrieknutie: Boží Syn sa skutočne stal jedným z nás, mal účasť na našom padlom stave, zriekol sa svojej nesmrteľnosti a prijal našu porušenú ľudskú prirodzenosť. Tieto teologické pojmy sa stali neoddeliteľnou súčasťou bohoslužby našej cirkvi, sú vpletené do hymnov, ktoré spievame na každej bohoslužbe. Ľudia, ktorí žijú liturgický život Cirkvi, sa takto udomácňujú v jej teologickom myslení. Medzi našou zbožnosťou a teológiou nie je priepasť. Večierňové a utierňové hymny na nedele a veľké sviatky roka sú naším hlavným zdrojmi pre poznávanie cirkevného myslenia o Kristovi. Nasledujúci hymnus, ktorý sa pravidelne spieva na veľkej večierni na nedeľu, zhrňuje veľkú časť nášho pohľadu na Krista v byzantskej tradícii:
Zo svojej lásky k človeku sa Kráľ nebies objavil na zemi a prebýval medzi ľuďmi. Lebo prijal ľudské telo z čistej Panny a bol videný v tele, ktoré od nej prijal. On je jeden a jediný Syn, ktorý má dve prirodzenosti, ale nie dve osoby. Preto vyznávame a vyhlasujeme pravdu: Kristus, náš Boh, je dokonalý Boh a dokonalý človek…
Sláva, 8. hlas
| Svätý Pavol nám hovorí, že Kristus Ježiš, „hoci má božskú prirodzenosť… zriekol sa seba samého… stal sa podobný ľuďom“ (List Filipanom 2, 5 – 8). Cirkevní otcovia používali pojem kenosis alebo sebazrieknutie na opis tejto Božej blahosklonnosti alebo sebaponíženia, aby bol Bohom-s-nami. |
Takto vo svojich modlitbách a učení sa Cirkev snaží vyjadriť v ľudských výrazoch nevyjadriteľné tajomstvo Boha, ktorý sa stal človekom.
Ako je to možné, že Kristus v sebe mohol stelesňovať úplné a dokonalé božstvo a zároveň byť naozajstnou ľudskou bytosťou? Ako môže Boh mať účasť na našej padlej prirodzenosti? Pre ľudí bolo považovať Krista za jedno alebo druhé než za Bohočloveka. Ariáni vo 4. storočí, tak ako ich moderné náprotivky, napríklad Unitári a Jehovovi svedkovia, vidia len ľudskú prirodzenosť v Kristovi, zatiaľ čo monofyziti nemôžu prijať, že Kristus má naozajstnú ľudskú prirodzenosť.
Staroveká cirkev, grécka aj latinská, trvala práve na tom – Kristus je pravý Boh a pravý človek. Grécki Otcovia vedeli, aká jedinečná je táto situácia v našej ľudskej skúsenosti, sa nesnažili naznačiť, ako sa táto dualita mohla odrážať v Kristovej osobnosti. Zdráhali sa skúmať psychológiu Krista a uspokojili sa s opisom jeho osoby pomocou apofatických pojmov. Ľudská aj božská prirodzenosť sú v Kristovi „bez toho, aby sa miešali alebo menili, nedeliteľne a neoddeliteľne“ (Chalcedónsky koncil).
Moderní myslitelia sa pokúsili načrtnúť psychológiu Toho, ktorý je nám podobný vo všetkom okrem hriechu. Ich obraz je vo všeobecnosti blízky obrazu, ktorý ponúka svätý Peter vo svojom prvom liste:
„On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.“ (Prvý Petrov list 2, 22 – 23)
Podľa Petra Kristus nereagoval negatívne ako my na nespravodlivé činy druhých. V tom sa od nás líšil. Bol skôr ako nezvyčajná postava, ktorá je opísaná v tomto príbehu:
Syndikovaný žurnalista Sydney Harris rozpráva príbeh, ako sprevádzal svojho priateľa k novinovému stánku. Priateľ pozdravil predavača novín veľmi zdvorilo, ale na oplátku sa mu dostalo hrubého a nezdvorilého obslúženia. Harrisov priateľ so zdvorilým úsmevom prijal noviny, ktoré mu predavač hrubo strčil do ruky, a predavačovi poprial pekný víkend. Keď títo dvaja priatelia kráčali dole ulicou, Harris sa spýtal: „To sa k tebe vždy správa tak hrubo?“
„Bohužiaľ, áno.“
„A si k nemu vždy taký zdvorilý a priateľský?“ „Áno, som.“
„Prečo si k nemu taký milý, keď on je k tebe taký nepriateľský?!“
„Lebo nechcem, aby on rozhodoval o tom, ako sa ja budem správať.“
(poznámka pod čiarou: z knihy Why Am I Afraid to Tell You Who I Am? By John Powell, S.J. 1969, Argus Communications, Allen, TX)
Takéto správanie nám pripadá zvláštne, ale to my sme neprirodzení, reagujeme v súlade s našou padlou prirodzenosťou. Kristus to nikdy neurobil a tým obnovil našu prirodzenosť v súlade s pôvodným Božím stvoriteľským plánom. V Kristovi bola ľudská prirodzenosť premenená – nie na niečo nadprirodzené, ale na to, čo bolo zamýšľané od začiatku, na dokonalé zjednotenie s Otcom v každom čase. Kristova ľudská prirodzenosť bola zbožštená, kompletne naplnená a preniknutá Božou energiou. Preto práve pri Premení vidíme túto obnovenú ľudskú prirodzenosť v najplnšej miere. Práve tu totiž vidíme Ježiša, úplne človeka, ale prežiareného Božím svetlom, ktoré sa odráža v jeho ľudskej prirodzenosti. Tu je viditeľný nový človek – slávny vďaka svojmu zjednoteniu s Otcom, na ktoré sme boli určení všetci. Veď to, čo je Kristovo od prirodzenosti, Kristus rozširuje milosťou aj na nás. Východní Otcovia tento proces nazývali theosis alebo zbožštenie: Boh nám dal účasť na svojej vlastnej božskej prirodzenosti.
| Theosis alebo Zbožštenie je proces, v ktorom sa Boh s nami delí o svoju vlastnú božskú prirodzenosť. |
OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE
S ktorým aspektom Kristovej osoby sa dokážeš najviac stotožniť?
Ktorá ikona Krista ťa najviac oslovuje?
Ako by si mohol pomôcť dieťaťu vnímať Kristovo božstvo?
Aké rozhodnutia si urobil, ktoré odrážajú témy v tejto časti?
Ježiš Kristus víťazí
Boží plán nepochybne prekonal očakávanie Izraela. Božie túžby boli nepochybne odlišné od ich túžob. Božia ekonómia, ako grécki Otcovia nazývali Boží plán pre nás, sa nemala zaoberať ničím menším než porušenosťou našej ľudskej prirodzenosti. Slovo sa stalo telom na nie menší účel než obnoviť to, čo stvorilo a čo odpadlo od svojej pôvodnej krásy. Táto porušenosť narušila vzťah ľudstva s jeho Stvoriteľom do takej miery, že svätý Pavol na jej opis používa jazyk súdnej siene. V tomto obraze je Kristus vykupiteľom, ktorý odkúpil od satana vládu nad dejinami; Kristus je výkupným za hriechy sveta, zmieriteľom Boha a ľudstva, ktorý zrušil náš dlh tým, že ho pribil na kríž a tak:
„[Všetci] sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery.“ Rimanom 3, 24 – 25
| Božia ekonómia označuje všetky Božie interakcie s nami a so svojím stvorením, zahŕňa viac ako tieto aspekty, ktoré sú výslovne nariadené pre našu spásu. |
Na iných miestach svätý Pavol nepoužíva obrazy zo súdnej siene, ale z raja. Kristus je vnímaný ako nový Adam, ktorý dáva ľudstvu nový štart. V Kristovi sme znovu stvorení, znovu privedení do raja. Túto tému často počúvame na Vianoce, keď naša cirkevná poézia prepája Rajskú záhradu a Betlehem, a dokonca ju vidíme aj v našich domácnostiach, kde staviame strom života so všetkým jeho exotickým „ovocím“.
„Betlehem, priprav sa, lebo Rajská záhrada bola otvorená pre všetkých; Efrata, buď v strehu, lebo v jaskyni z Panny vyrástol Strom života. Jej lono sa stalo duchovným rajom, v ktorom bolo zasadené božské Ovocie, a ak z neho zjeme, budeme žiť a nezomrieme ako Adam. Kristus vychádza von, aby vrátil do života podobu, ktorá sa stratila na počiatku.“
Tropár, Príprava na Vianoce
V liste Hebrejom je Kristovo dielo opísané ešte iným obrazom: obrazom kňazskej služby v chráme. Kristus priniesol seba ako chrámovú obetu a svojou krvou očistil ľudstvo, tak ako židovský kňaz použil krv obete na pokropenie veriacich, ale s týmto rozdielom:
„Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha.“ (Hebrejom 10, 11 – 12)
Všetky tieto obrazy sa pokúšajú povedať niečo o Kristovom pôsobení medzi nami. Kristus vo svojej osobe spojil Boha a ľudstvo neoddeliteľným a nedeliteľným spôsobom. Vďaka tomuto zjednoteniu je v Kristovi obnovená ľudská prirodzenosť a Kristus žije život v dokonalom spoločenstve so svojím Otcom. Toto zjednotenie Kristus zachoval aj uprostred utrpenia a nespravodlivej smrti, nikdy neodpadol od tohto zjednotenia hriechom. Keďže hriech nad ním nemal žiadnu moc, aj smrť bola nakoniec bezmocná a Kristus vstal z mŕtvych. Túto dôležitú vec hlásame obzvlášť názorným spôsobom na Veľkú sobotu na večierni:
„Dnes podsvetie stoná: ‚Moja moc zmizla. Prijal som Toho, ktorý zomrel, ako zomierajú smrteľníci, ale nemohol som Ho zadržať. S ním a prostredníctvom Neho som stratil tých, nad ktorými som vládol. Od počiatku sveta som mal vládu nad mŕtvymi, a hľa, On ich všetkých vzkriesil spolu s Ním.‘ Sláva tvojmu svätému zmŕtvychvstaniu, Pane.“
Zázrak nášho znovustvorenia v Kristovi sa vymyká opisu či chápavosti. Môžeme len opakovať slová svätého Gregora Teológa, ktorý povedal: „Nič sa nevyrovná zázraku mojej spásy: niekoľko kvapiek krvi znovu stvorilo celý svet!“ (Homília na Svätú Paschu).
A Kristovo vzkriesenie sa stalo príčinou aj nášho vzkriesenia. Boh považuje tých, ktorí napodobnili Kristovu vlastnú smrť a vzkriesenie tým, že boli s Kristom pochovaní a vzkriesení v krste, za tých, ktorí zvíťazili nad hriechom a smrťou!
„Krstom sme s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.“ (Rimanom 6, 4)
„S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych.“ (Kolosanom 2, 12)
Boh prehliada porušenosť v nás, pretože sme spojení s Kristom. Je to tak, ako keby Ježišova svätosť bola teraz našou vlastnou a Boh s nami zaobchádza tak, ako keby sme boli Kristom. V Božích očiach si všetci, ktorí boli pokrstení v Krista, skutočne obliekli Krista. Stali sme sa adoptívnymi Božími deťmi a náš pôvod je zmenený akoby škrtom pera. Nie sme len Kristovými nasledovníkmi, ale spolu s Kristom spoludedičmi plnosti života.
Toto je možné len preto, že Kristus je pravý Boh i pravý človek. Vďaka svojmu božstvu je úplne v jednote s Otcom a rozširuje Božiu energiu na nás. Pretože má plne účasť na našej ľudskej prirodzenosti, svojou prirodzenosťou je jedno aj s nami. Kristus je miestom stretnutia Boha a človeka. Naša Cirkev toto zobrazuje v ikone Bohorodičky „Širšej než nebesia“ (Platytera), ktorá ukazuje Krista ako dieťa v lone svojej matky. Táto ikona, ktorá je umiestnená v apside nad svätý stolom a je na polceste medzi nebom a zemou, nám pripomína, že toto vtelenie Božieho Syna v lone svoje matky zjednotilo nebo so zemou.
OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE
Ktorý obraz Božej ekonómie – súdna sieň, raj alebo chrám – ťa najviac oslovuje?
Prečo je to tak, čo myslíš – aké skúsenosti alebo pozadie pomáha tomu, že ťa oslovuje tento obraz?
Ak by si sa s niekým rozprával o tom, ako Boh zaobchádza s našou porušenou ľudskou prirodzenosťou, aký prístup by si zvolil? Ktorý z týchto obrazov by si použil na opis Božej spásy? Prečo?
Kristus v sláve
Populárne umenie, filmy a všeobecné uvažovanie kresťanov okolo nás sa najviac sútreďuje na Kristov pozemský život: jeho jednoduchosť, pokora, šírka jeho učenia. Na druhej strane sa zdá, že východná tradícia kladie väčší dôraz na jeho slávu. Západní kresťania občas kritizujú nádheru našich chrámov a štýl bohoslužieb, pretože je to zjavný opak ich dôrazu na jednoduchosť.
Naša cirkev tým chce povedať, že najdôležitejším aspektom Kristovho života a diela nie je jeho skromné narodenie, jeho chudoba, dokonca ani jeho smrť, ale jeho triumfálne zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie vo svojej ľudskej prirodzenosti. Práve tam teraz Kristus, vyjadrené biblickým obrazom, „tróni nad cherubmi“ (Žalm 99, 1), a, ako hlása Symbol viery, „sedí po pravici Otca“.
A tak naša cirkev, zatiaľ čo chváli jednoduchý životný štýl veriacich ako napodobňovanie Kristovho pozemského života a nasledovanie jeho cesty, zároveň napodobňuje slávu jeho súčasného stavu, keď sa schádza na bohoslužbu. A za týchto okolností hlása svoje zjednotenie s Kristom takým, aký je teraz, a nie len takým, aký bol kedysi. Toto je zjavné aj v usporiadaní nášho chrámu, kde skôr než kríž je najvýznamnejším obrazom ikona Krista v sláve, Pantokrátora.
Čo to znamená byť „v sláve“? Opäť sa musíme spoliehať na obrazy z našej skúsenosti, ktoré dokážu len naznačiť skvelosť bytia v dokonalom zjednotení s Bohom. Tak napríklad kniha Zjavenia apoštola Jána opisuje Kristovu slávu v podobe fantastického kráľovského paláca, kde si ho uctieva celé stvorenie:
„Počul som hlas mnohých anjelov okolo trónu, bytostí a starcov. Boli ich myriady myriád a tisíce tisícov a volali mohutným hlasom: „Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie.“ A všetko tvorstvo na nebi, na zemi, pod zemou i na mori a všetko, čo je v nich, počul som volať: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov.“ (Zjavenie apoštola Jána 5, 11 – 13)
Každý obraz nádhery a moci, ktorý bol bežný v tej dobe, je v tejto knihe použitý na naznačenie Pánovej slávy. Všetky obrazy Božej slávy, ktoré sa nachádzajú v Starom zákone, sú použité v rozprávaní o vzkriesenom Kristovi v Novom zákone a v Tradícii Cirkvi. Hovoria nám, že na Božej sláve má teraz účasť jeho vtelený Syn.
Toto poukazuje na ďalší úžasný aspekt Kristovho zmŕtvychvstania. Ako sme už povedali, Kristus je naplno a úplne človekom. A práve vo svojej úplnej ľudskej prirodzenosti Kristus vstal z mŕtvych a zasadol na trón v sláve. Ľudská bytosť je intronizovaná po Otcovej pravici a má účasť na Božej sláve. Kristova ľudská prirodzenosť je tak úplne a dôkladne preniknutá jeho božstvom, že je premenená na duši i na tele. Kristova ľudská prirodzenosť žiari Božím svetlom a fyzicky odráža Božiu svätosť. Môžeme skutočne povedať, že v Kristovi sa naplnil pôvodný Boží plán pre ľudstvo, pretože Kristus sa naplno, duchom aj telom, podieľa na božstve.
Teraz si položme zdanlivo naivnú otázku: Čo robí Kristus tam hore? Znovu pripomíname, že opisy sú nemožné, ale Sväté písmo používa jeden obraz na vyjadrenie Kristovho súčasného pôsobenia. Ako sme už spomenuli, list Hebrejom používa na opis Kristovho pôsobenia obraz židovského chrámového rituálu. Hovorí nám, že Kristus vstúpil do svätyne (neba) s obetou vlastnej krvi. Kristova obeta, prinesená jedna za všetkých, sa nikdy neopakuje; Kristus vstúpil do neba, „aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Hebr 9, 24). Obetovaním svojej vlastnej krvi, aby si získal vypočutie, sa Ježiš stal naším orodovníkom a plní úlohu nášho veľkňaza pred Otcom.
„Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral.“ (Hebrejom 7, 25)
Keďže náš veľkňaz Kristus je naším vodcom v bohoslužbe, pripájame sa k nemu v našej službe a podieľame sa na jeho obete, ktorú si pripomíname a ku ktorej sa pripájame na božskej liturgii. Kristus je vodcom nášho modliaceho sa spoločenstva, preto je v našich chrámoch často zobrazený v rúchu veľkňaza alebo biskupa alebo ako slúžiaci božskú liturgiu. V tomto, ako aj vo všetkom ostatnom, Kristus „je hlavou tela, Cirkvi“ (Kolosanom 1, 18). „Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Efezanom 4, 16).
A tak môžeme odpovedať na naše predchádzajúce otázky v zmysle týchto textov Svätého písma: Kristova súčasná činnosť spočíva v tom, že slúži ako hlava Cirkvi, náš veľkňaz pred Otcom až do konca čias.
Kristus príde znova
V božskej liturgii si pripomíname aj Kristovo „vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici a druhý a slávny príchod“. Viera Cirkvi, že Pán sa vráti na konci tohto veku, sa nazýva druhý príchod alebo parúzia, čo je názov prevzatý z triumfálneho sprievodu kráľov v biblickej dobe. Na toto učenie, ktoré je pre cirkevné chápanie Krista také kľúčové, sa často zabúda. Väčšina kresťanov ako keby opakovala myšlienku Petrovho skeptika:
„Kde je ten jeho prisľúbený príchod? Veď odvtedy, ako zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako to bolo od počiatku stvorenia.“ (Druhý Petrov list 3, 4)
Sám Kristus nám povedal, aby sme očakávali jeho návrat v sláve. Kristus a jeho nasledovníci opísali tento návrat mnohými obrazmi, pričom väčšina z nich ho vykresľovala ako ohlásený akousi svetovou katastrofou, po ktorej bude nasledovať návrat Krista ako Sudcu, aby posúdil skutky ľudí. Keď sa blížil rok 2000, mnohí ľudia v našej spoločnosti očakávali, že Kristov príchod sa uskutoční ešte za nášho života. Nemálo z nich predpovedalo konkrétne dátumy a časy, z ktorých mnohé už uplynuli. Kristus vyhlásil, že príde znova, aby priviedol náš vek k jeho poslednej hodine: „…uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lukáš 21, 27 – 28). Avšak Kristus jasne povedal aj to, že čas jeho príchodu nie je známy: „O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Matúš 24, 36). A tak Cirkev, zatiaľ čo sa zdržiavala predpovedania, že kedy sa Kristus vráti, vždy opakovala Kristovu výzvu, aby sme boli bdelí: „Bdejte, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán“ (Matúš 24, 42).
| Prorok Daniel (7, 13) napísal, že „ktosi ako Syn človeka“ prichádza na oblakoch v sláve. Mnohí Židia v Ježišových časoch to považovali za odkaz na Mesiáša, Krista, ktorý príde ako kráľ, veľký vládca, zostupujúci z neba. Ježiš sám seba nazýval „Synom človeka“, čím v podstate hlásal, že je Mesiáš. Cirkev očakáva jeho návrat v sláve, ako návrat kráľa, nazývaný parúzia. |
Sme uisťovaní, že keď Kristus príde, tak tí, ktorí sú v ňom, dostanú účasť na jeho sláve vo svojom tele aj duchu. Kristus je len prvotina žatvy – všetci, ktorí sú v ňom, budú tiež oslávení.
„Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých… Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí: prvotinou je Kristus; potom, pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi…“ (Prvý list Korinťanom 15, 20. 22 – 23)
Oslávenie sa rozšíri aj na naše telá, keďže sme s ním boli zjednotení v tele prostredníctvom krstu a prijímania Eucharistie. Práve toto telesné oslávenie niektorí svätci z času na čas zažili na zemi a ikonopisci ho naznačujú v spôsobe, akým štylizujú postavy na našich ikonách. Je to oslávenie, vďaka ktorému sa budeme podobať samotnému Pánovi, ktorý „mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Filipanom 3, 21).
OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE
Keď modlíš ku Kristovi, predstavuješ si ho viac ako malého Ježiša, ako kazateľa z Nazareta, ako ukrižovaného alebo ako Pána slávy?
Ktorý z týchto obrazov je uprednostňovaný v našich chrámoch a bohoslužbách?
Ktorý z týchto obrazov je podľa teba najviac cudzí alebo najväčšou výzvou pre niektorých ľudí, ktorých poznáš? Prečo?
Ako by porozprával o Kristovi skupine detí? Ako by si porozprával o Kristovi niekomu, koho poznáš, ak by ťa tento človek požiadal, že sa chce dozvedieť viac o Ježišovi Kristovi alebo o tvojej viere a cirkvi?
Rásť v povedomí
Azda najstarším vyjadrením viery v Krista, ktoré je zaznamenané vo Svätom písme, je Pavlovo tvrdenie, že Ježiš je Pán (Filipanom 2, 11). Pre človeka, ktorý žil v tom čase v Rímskej ríši, bolo slovo Pán (po grécky: Kyrios) významovo bohaté. Cisár bol Pánom, tým najvyšším, ktorého si treba ctiť a uctievať nadovšetko. Pre Židov, ako sme videli, bol skutočným Pánom len jeden. Sám Jahve. Keď židia prekladali Starý zákon do gréčtiny, Kyrios bolo slovo, ktoré si vybrali na prekladanie Božieho mena.
Keď teda kresťania začali Ježiša nazývať Pánom, uznávali, že Ježiš je jediný, kto si zaslúži toto meno. V božskej liturgii hovoríme to isté: „Iba jeden je Pán, Ježiš Kristus,“ ale často to zostáva len liturgickou frázou, ktorá má len malú súvislosť s naším životom. Potrebujeme v sebe rozvíjať a druhým dávať na vedomie, že Ježiš Kristus je Pán, a to nielen abstraktne, ale aj v našich každodenných záležitostiach.
V živote sú dve hlavné oblasti, v ktorých sa Kristovo panovanie zdá byť najťažšie. Predovšetkým je to oblasť osobného správania, najmä najintímnejšie aspekty nášho života: naše vzťahy s druhými, naše financie, naša sexualita. Keďže ide o najosobnejšie zákutia našich pocitov a túžob, je najťažšie odovzdať ich Kristovej vláde. Chceme si sami určiť, ako ich budeme riadiť.
Ďalšou oblasťou, ktorú je pre mnohých ľudí ťažké odovzdať Pánovi, je samotné uskutočňovanie ich spásy. Často sa zdá, že ľudia majú pocit, že to oni sú zodpovední za zjednotenie sa s Bohom. Nechápu, že nič, čo môže človek urobiť, mu nezaslúži božský život – to už urobil, raz a za všetkých, Kristus. Všetko, čo robíme, môže byť len pokusom o odpoveď na veľkú Božiu lásku k nám.
Kresťania sa nepotrebujú zbytočne hnať do pocitu viny alebo strachu a snažiť sa o čistý záznam pred Bohom v nádeji, že si tak „zaslúžia“ nebo. Naše individuálne ľudské skúsenosti každému z nás príliš jasne ukazujú, že nemáme moc oslobodiť sa od hriechu. Nikto nikdy nebol schopný dokonale dodržiavať Boží zákon. Nikto to nikdy nedokáže. A, vďaka Bohu, ani nebude musieť, pretože naše zjednotenie s Bohom už bolo dosiahnuté v Kristovi. „Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom“ (Rimanom 5, 10).
Hlboká viera v Ježiša ako Pána teda znamená, že v srdci s dôverou prijímame, že jeho smrť a vzkriesenie „fungovali“. Hlboká viera v Ježiša ako Pána znamená uvedomenie si, že, ako naozajstní dediči, všetko, čo môžeme robiť, je pokúšať sa o vďačnosť a vyjadrovať vďačnosť tomu, ktorý nám dal všetko, čo máme. Nemusíme sa usilovať o to, aby sme sa včlenili do Krista, my tam už sme, ak sme prijali Kristovo dielo skrze vieru a krst. S istotou a dôverou ľudí, ktorí skutočne dôverujú Pánovi, budeme potom schopní nasledovať Kristovo pozvanie, ktoré sme počuli skoršie: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lukáš 21, 28).
OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE
Ako tvoje rozhodnutia o svojom živote odrážajú to, že Ježiš je Pán?
Akým spôsobom si sa snažil dovoliť Ježišovi, aby bol Pánom? Akým spôsobom, v ktorom by ostatní mohli vidieť túto dôveru?
With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa. Verzia z februára 2024.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Očami viery: Chrám živého Boha – Spoločenstvo vo Svätom Duchu; Kristovo telo; Plnosť toho, ktorý napĺňa všetko; Vysvetlenie Listu Efezanom; Spoločenstvo svätých; Povolaní ohlasovať; Kňazstvo veriacich; Miestna cirkev a všeobecná cirkevOčami viery: Boh sa zjavil – Ukázal sa ako Spasiteľ; Duch Boh s nami dnes; Sväté písmo – náš záznam o jeho láske; Pojednanie o Svätom Duchu; Pozeráme sa novými očami; Teologické pojednanie; Rásť v povedomí