Kristus naša Pascha II.

Kristus naša Pascha II.: Posvätenia – Mníšstvo – Požehnania – Bohoslužby za zosnulých – Exorcizmus – Akatist – Modlitby príhovoru a vďakyvzdania – koledy a piesne

od autora: Ján Krupa · 19 apríla, 2023

Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu

Špeciálne príležitostné modlitby, požehnania a posvätenia

Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby

a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí,

za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach,

aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote.

Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom,

ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení

a poznali pravdu.

(1 Tim 2, 1 – 4)

500 Osobitné príležitostné modlitby alebo bohoslužby (v ukrajinčine sú zaradené do kategórie, ktorá sa nazýva treby) sú prosbou k Bohu, k panenskej Bohorodičke alebo svätým o starostlivosť, ochranu alebo príhovor. Môžu byť za cirkevné spoločenstvo i za jednotlivcov. V týchto modlitbách Cirkev ako súcitná Matka, ktorá sa stará o svoje deti, živé i zosnulé, prosí o ich spásu. Pomocou týchto modlitieb Cirkvi sa uskutočňuje naše povolanie posväcovať každý aspekt nášho života, teda napĺňať ho spomienkou na Božiu prítomnosť vo všetkom.

Posvätenia a požehnania

501 Svätý Duch, ktorý je „všade a všetko naplňuje“, oživuje veriacich a posväcuje ich svätými tajomstvami (sviatosťami), ako aj rozličnými požehnaniami a posväteniami. Skrze ne v nás a v celom stvorení ďalej pôsobí premieňajúca moc vzkrieseného Krista. Cirkev ustanovila tieto rôzne posvätenia a požehnania podľa potrieb ľudí. Tieto posvätenia a požehnania pre každú ľudskú potrebu tvoria spolu s obradmi svätých tajomstiev liturgickú knihu, ktorá sa nazýva Trebník (po grécky Euchologion).

Posvätenia

502 Posvätenia, ktoré Cirkev vykonáva, sa uskutočňujú milosťou naplneným pôsobením Svätého Ducha skrze modlitbu spoločenstva veriacich. Cirkev vysviaca osoby pre konkrétnu službu Bohu. Taktiež posviaca rôzne predmety, čím ich vyraďuje z každodenného používania a určuje ich na liturgické používanie. Vysvätenie osôb alebo posvätenie hmotných predmetov v nich privodí väčšiu blízkosť k Bohu. Toto bude pokračovať, kým sa všetci nezjednotia v Kristovi ako hlave pri jeho slávnom druhom príchode, keď všetci budú zjavne oslávení (porov. Ef 1, 10). Vysviacanie ľudí a posviacanie vecí, čo Cirkev vykonáva teraz, je znamením tohto úplného oslávenia v budúcnosti. Cirkev vysviaca osoby pre cirkevnú službu v stavoch svieconosiča, čitateľa, speváka a poddiakona. Dosiahnutie každého z týchto stavov je svedectvom o dosiahnutí duchovnej zrelosti, ktorá sa vyžaduje pre každú cirkevnú službu. Vnútornú pripravenosť žiariť vierou a poskytovať službu slovom symbolizujú predmety, ktoré sa používajú počas vysviacky, napríklad svieca alebo apoštolár.

Mníšstvo

503 Zasvätenie mníšskemu životu zodpovedá trom stupňom duchovného rastu: začiatok, upevnenie a dokonalosť – alebo noviciát, mníšsky život a schéma (t. j. večné sľuby). Obrady a modlitby malej schémy (postupné uvedenie do mníšskeho alebo zasväteného života), ako aj veľkej schémy sú zdrojom pre naše chápanie mníšskeho stavu a jeho hlbokého významu. Ide o povolanie od Boha, zrieknutie sa sveta a všetkého, čo je vo svete, a celoživotné nasledovanie Krista kvôli nebeskému kráľovstvu v duchu zakladateľov monastiera alebo rehoľného spoločenstva. Tento význam vyjadrujú rôzne znaky a symboly. Medzi tieto znaky a symboly patrí mníšske rúcho, postrihnutie, prijatie mníšskeho pravidla; mníšsky habit, závoj alebo skufia, paraman, modlitbová šnúra (čotky), svieca, kríž atď. Všetky tieto viditeľné znaky a symboly naznačujú vnútornú pripravenosť osoby radikálne sa zasvätiť životu v službe Bohu a Cirkvi podľa evanjeliových rád a blahoslavenstiev. Cirkev prijala a zaviazala zasvätenú osobu, aby sa celým srdcom venovala Božím záležitostiam v rámci svojho rádu alebo kongregácie. Svojím príkladom má byť znamením nebeského kráľovstva, ku ktorému smeruje Boží ľud. Obrad iniciácie do mníšskeho (zasväteného) života je neoddeliteľnou súčasťou liturgickej tradície Cirkvi. Preto sa obvykle pripája k božskej liturgii.

504 Cirkev posviaca miesta, kde sa veriaci zhromažďujú alebo žijú (cirkevné budovy, kaplnky, domy), ako aj miesta ich odpočinku (cintoríny). V samotných chrámoch sa nevyhnutne posviacajú všetky predmety a vybavenie pre liturgické účely (ikony, kríže, oltár, zvony atď.). Skrze takéto posvätenie sa v tomto svete manifestuje „život budúceho veku“ a zjavuje sa, že „tento svet“ má budúcnosť. Cirkvou posvätený svet ľudí a prírody sa stal znamením nového sveta, ktorý je premenený milosťou.

Požehnania

505 Požehnanie je Božie konanie pre dobro ľudí a ich spásu. Boh požehnal Adama a Evu, aby rástli a množili sa (porov. Gn 1, 28); a po potope požehnal Noema (porov. Gn 9, 1). Boh požehnal Abraháma, aby sa stal požehnaním pre všetky národy zeme (porov. Gn 12, 2 – 3). Toto Božie požehnanie sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi (porov. Gal 3, 14 – 16). Skrze liturgický úkon požehnania Cirkev odovzdáva Kristovo požehnanie celému svetu. Keď kňaz žehná rukou, nastavuje prsty tak, aby tvorili písmená ic xc, čo je grécka skratka pre „Ježiš Kristus“. Toto znamená, že prostredníctvom kňaza žehná Pán, „pretože rukou a slovami človeka žehná Boh“[1].

506 Cirkev ako starostlivá Matka zahŕňa ľudí modlitbami a požehnaniami už v samotný deň ich príchodu svet. Potom sa modlí na ôsmy deň po narodení, keď dostanú svoje meno, a zároveň požehná matku a dieťa osobitnými modlitbami na štyridsiaty deň. Keď deti začnú chodiť do školy, Cirkev požehná ich vzdelávacie snahy. Ak pár nemá deti, Cirkev im požehná plodnosť požehnaním manželského lôžka. Tých, ktorí sa usilujú o cestu posväcovania v manželstve[2], Cirkev požehná pri dvadsiatom piatom a päťdesiatom výročí ich manželstva. Keď sú ľudia chorí, Cirkev sa modlí pri ich lôžku; a zomierajúcich sprevádza „Modlitbami pri oddeľovaní sa duše od tela“.

507 Keď ľudia trpia suchom, nepriaznivým počasím alebo inými prírodnými pohromami, Cirkev sa obracia na Boha s prosbou o pomoc v týchto skúškach. V oblasti obstarávania „každodenného chleba“ Cirkev požehnáva okolnosti a prostriedky ľudskej práce: polia, budovy a hospodárstva. V túžbe, aby ľudia mali materiálne prostriedky podľa svojich potrieb, Cirkev požehnáva chlieb, pšenicu, víno a olej počas bohoslužby večierne. V minulosti sa tieto dary rozdávali chudobným v predvečer cirkevných sviatkov, aby sa aj oni mohli podieľať na slávení.

508 Požehnaním liečivých bylín na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky Cirkev požehnáva ľuďom zdravie a ochranu pred neduhmi. Požehnaním prvých plodov novej úrody Cirkev požehnáva konzumáciu Božích darov, ktoré pochádzajú zo zeme. Podobne požehnaním chleba, mäsa, masla, syra a vajec na Paschu (Veľkú noc) Cirkev požehnáva konzumáciu plodov ľudskej práce.

509 Na sviatok Stretnutia Pána Cirkev požehnáva sviece, aby nám pripomínali Krista, ktorý je „svetlo na osvietenie pohanov“ (porov. Lk 2, 32). Na Kvetnú nedeľu Cirkev požehnáva ratolesti, aby nám pripomenula, že sa máme ozdobiť „ratolesťami čností“. Nimi vítame Kristov príchod. Cirkev učí potrebe milovať Božie stvorenie, keď posviaca vodu na Bohozjavenie (Jordán), keď ozdobuje príbytky zeleňou na Päťdesiatnicu a vyzdobuje chrámy najlepšími výtvormi cirkevného umenia. Toto všetko sa robí preto, aby každý človek pochopil, že každý okamih jeho života je Božím požehnaním – darom od Boha pre posväcovanie a spásu tohto života.

Bohoslužby za zosnulých

510 V pohrebných obradoch a spomienkových bohoslužbách Cirkev prosí milosrdného Boha, aby zosnulým odpustil hriechy a ich dušiam doprial „odpočinok v krajine živých, na mieste svetla, kde odpočívajú všetci svätí a spravodliví“. Kvôli tomu Cirkev koná aj „zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2 Mach 12, 46).

Kresťanský pohreb

Darmi prejavuj priazeň každému živému

a ani mŕtvemu neupieraj svoju priazeň.

(Sir 7, 33 SEB)

511 Kresťania vnímajú smrť vo svetle Kristovho víťazstva nad smrťou v jeho zmŕtvychvstaní. Osobitným spôsobom sa toto vyjadruje, keď sa pohreb kresťana koná počas paschálneho obdobia a nad zosnulým sa spieva tropár Paschy: „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrťou premohol, a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“ Radosť z Kristovho zmŕtvychvstania je Božou odpoveďou zármutku nad smrťou človeka.

512 Kresťanský pohreb je vždy naplnený nádejou na vzkriesenie človeka v tele. Preto sa telo zosnulého okiadza, kropí svätenou vodou a inak sa mu preukazuje úcta; a preto sa slávnostne prenáša do chrámu a na cintorín. Účastníci pohrebného sprievodu sprevádzajú zosnulého spoločnými modlitbami na miesto pochovania. Nádej kresťanov na večný život sa vyjadruje spevom „Večná pamiatka“, ktorý sa odvoláva na Božie „pamätanie“ na človeka. Byť zahrnutý do tejto pamiatky znamená pobývať vo večnom živote.

513 V súlade so slovami Svätého písma: „Prach si a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19) sa telo zosnulého vracia do zeme. Podľa rozšíreného ukrajinského zvyku telo zosnulého odpočíva v zemi tvárou na východ, odkiaľ vychádza slnko. Takto očakáva príchod Krista, ktorý je „Slnko spravodlivosti“. Nad hrobom je umiestnený kríž. Ten je znakom začiatku víťazstva nad smrťou, ktoré Kristus vydobil svojou smrťou na kríži.

514 Existujú štyri rôzne pohrebné obrady: pre kňazov, rehoľníkov, laikov a deti. Obrad pre kňazov sa používa pre biskupov aj kňazov; obrad pre laikov sa slúži pre všetkých pokrstených a myropomazaných, vrátane diakonov; a obrad pre deti sa slávi pre deti do sedem rokov.

515 Pohrebný obrad pre kňaza obsahuje početné čítania zo Svätého písma. Tieto a hlboké verše o zmysle ľudského života sú akýmsi duchovným testamentom, záverečnou homíliou zosnulého pastiera, ktorá je adresovaná živým.

516 Pohrebný obrad pre mníchov, ktorý sa používa vo všetkých štádiách a formách mníšskeho života – pre novicov, mníchov a mníšskych kňazov – sa líši od iných pohrebných obradov predpismi o príprave a uložení tela. Texty tohto pohrebného obradu hovoria o zrieknutí sa sveta, o mníšskom zasvätení, o sľuboch a odlúčení sa od mníšskej komunity.

517 Texty (stichiry) pohrebného obradu pre laikov opisujú tragédiu smrti, ktorá je dôsledkom pádu. Kresťanská odpoveď na smrť zaznieva v speve evanjeliových blahoslavenstiev. Počas posledného bozku – kresťanskej rozlúčky so zosnulým – sa smútok spája s nádejou. Pohrebná bohoslužba sa končí panychídou (krátkou spomienkovou bohoslužbou) na cintoríne a zapečatením hrobu „až do druhého a slávneho Kristovho príchodu“.

518 Pohrebný obrad pre dieťa ponúka slová útechy rodičom a vyjadrenia viery, že Boh prijal dieťa k sebe. Tento obrad neobsahuje modlitby za odpustenie hriechov. Deti v tomto veku sú bez hriechu a majú nevinnosť Adama pred jeho pádom.

Pamiatka zosnulých

Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení,

bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych.

(2 Mach 12, 44)

519 Pri smrti človek opustil tento svet a stojí pred Bohom. Na dôstojné stretnutie s Pánom zosnulý potrebuje modlitbovú podporu živých, ako aj orodovanie presvätej Bohorodičky, svojho anjela strážcu a všetkých svätých. Preto po oznámení úmrtia sa rodina a priatelia zhromaždia okolo zosnulého (gr. parastasis), aby sa za neho modlili. Modlitbová pamiatka zosnulého sa teda začína bohoslužbou, ktorá sa nazýva parastas. Následne sa počas celej noci podľa kresťanského zvyku číta žaltár za odpočinutie laika a evanjeliá za odpočinutie kňaza a biskupa.

520 Podľa starobylého zvyku sa v deň pohrebu rodina a susedia po bohoslužbách zhromaždia v dome zosnulého [alebo inde], aby si pri spoločnom jedle (po slovansky tryzna) nábožne uctili pamiatku zosnulého a potešili pozostalú rodinu. Následné slávenia pamiatky sa konajú v chráme na deviaty a štyridsiaty deň a na každé výročie úmrtia. Takéto kresťanské slávenie pamiatky prekonáva odlúčenie medzi živými a zosnulými.

521 Cirkev stanovila aj ďalšie dni pre slávenie pamiatky zosnulých. Každá sobota je dňom, keď si ich pripomíname spolu so všetkými svätými. Mäsopôstna sobota, ako aj druhá, tretia a štvrtá sobota Veľkého pôstu spolu so sobotou pred Päťdesiatnicou sú dňami „univerzálnej ale všeobecnej pamiatky zosnulých“. Tieto pamiatky sa slávia v sobotu, pretože Spasiteľ sveta vo Veľkú a svätú sobotu odpočíval v hrobe a očakával vzkriesenie. Z tohto dôvodu sa sobota stala pre kresťanov dňom slávenia pamiatky zosnulých, ktorí očakávajú vzkriesenie v posledný deň. Existuje aj zvyk sláviť pamiatku všetkých zosnulých z danej lokality alebo farnosti v deň, ktorý nasleduje po sviatku patróna chrámu. Je to ďalší znak jednoty živých a zosnulých vo farnosti. Počas dní Paschy a Päťdesiatnice sa farské spoločenstvo zhromažďuje na cintoríne, aby sa modlilo pri hroboch zosnulých a delilo sa s nimi o radosť z Kristovho zmŕtvychvstania a nového života. Cintorín je posvätné miesto, a keď je upravený a udržiavaný, je dôkazom správneho postoja živých k zosnulým.

Exorcizmus

522 Posvätná Tradícia označuje diabla a jeho anjelov za nepriateľov ľudského rodu a protivníkov spásy. Najťažší prípad diablovej nadvlády nad človekom sa nazýva posadnutosť. Na oslobodenie človeka od diabolskej posadnutosti Cirkev používa špeciálne modlitby v obrade vyháňania diabla. Tento obrad sa nazýva exorcizmus. Len skutočný exorcista, kňaz určený na túto službu požehnaním biskupa, môže vykonať tento obrad. Pomocou modlitby exorcistu Božia milosť oslobodí človeka z moci Zlého.

523 Boh pripúšťa diabolskú posadnutosť len z dôvodu hriešneho a nekajúceho života alebo z iných dôvodov, ako je ochota človeka stať sa fyzicky alebo psychicky závislým od „nástrah Zlého“. Ale aj keď diabol získa moc nad telom a vôľou posadnutého človeka, nikdy v ňom nedokáže vymazať Boží obraz. Z tohto dôvodu vždy možno modlitbami Cirkvi oslobodiť posadnutého z moci diabla.

Ďalšie modlitbové bohoslužby

Akatistový hymnus

524 Medzi najrozšírenejšie bohoslužby v našej cirkvi, ktoré sú mimo denného cyklu, patrí akatistový hymnus. Slovo akathistos je grécky výraz, ktorý doslova znamená nesedavý (hymnus). Označuje osobitný druh chválospevu na počesť Krista, Bohorodičky alebo svätých, pričom jeho slávnostnosť sa zdôrazňuje státím pri modlitbe. Akatist sa môže sláviť spoločne v chráme alebo súkromne. Akatist tradične pozostáva z dvanástich piesní, ktoré obsahujú dvadsaťštyri strof. Tento počet zodpovedá dvadsiatim štyrom písmenám gréckej abecedy. Každým písmenom sa začína nová strofa, ktorá tvorí akrostich, t. j. slovné spojenie, ktoré je odvodené od prvých písmen každého verša. Toto slovné spojenie vyjadruje obsah akatistu.

525 Každá pieseň akatistu pozostáva z (i) kondáka, ktorý oznamuje tému modlitby a končí sa slovom „Aleluja“, a (ii) ikosu, ktorý rozvíja oznámenú tému. Celý akatist sa končí zopakovaním ikosu a kondáku prvej piesne. Týmto spôsobom sa vyjadruje nepretržité trvanie kresťanskej modlitby – kde sa „koniec“ stáva novým „začiatkom“.

526 Najstarobylejší zo známych akatistov je akatist venovaný presvätej Bohorodičke. Spieva sa pri utierni v piatu sobotu Veľkého pôstu, ale aj v iné dni liturgického roka. Podľa vzoru tohto akatistu boli zložené akatisty, ktoré sú venované Najsvätejšej Trojici, Ježišovi Kristovi, drahocennému a životodarnému Kristovmu krížu a anjelom a svätým. Existujú aj akatisty na počesť zázračných ikon a dokonca aj pre duchovné potreby (za zosnulých, na prípravu pred svätým prijímaním a ďalšie).

527 Akatisty, ktoré sú venované Ježišovi Kristovi, Bohohorodičke a svätým kombinujú modlitbovú výmenu so svätou osobou spolu so slávením pamiatky udalostí jej života a s teologickým výkladom týchto udalostí. Zahŕňajú aj modlitbu srdca pomocou rytmického opakovania kľúčových slov, ako sú „Aleluja“ a „Raduj sa“.

Modlitby príhovoru a vďakyvzdania (molebeny)

528 Modlitbová bohoslužba (po ukrajinsky moleben, po grécky paraklesis, čo znamená obhajobu alebo útechu) je ďakovná alebo príhovorná bohoslužba, ktorá je adresovaná Kristovi, Bohorodičke alebo svätým. Slúži sa pri príležitosti osobitných udalostí v živote cirkevného spoločenstva, celej spoločnosti alebo jednotlivých osôb a ich potrieb. V týchto príhovorných modlitbových bohoslužbách prosíme o Božie milosrdenstvo, ochranu a pomoc. Pri ďakovných alebo chválových bohoslužbách ďakujeme Bohu za jeho milostivé skutky. Tieto modlitbové bohoslužby sa ponúkajú v súvislosti s radostnými udalosťami alebo tragickými epizódami v živote národa. Vďakyvzdanie sa môže týkať milostí, ktoré sme dostali od Boha, zatiaľ čo modlitby za ochranu sa môžu vzťahovať na prírodné katastrofy (sucho, záplavy a hladomor) alebo na vpády nepriateľov a podobne. Často veriaci prosia o takéto bohoslužby v súvislosti s rôznymi okolnosťami v ich živote, napríklad za zdravie chorého človeka. Modlitbové služby (molebeny) sa slávia aj pri príležitosti osobitných udalostí v živote cirkevného spoločenstva. A tak sa môžu konať počas patronátneho sviatku chrámu alebo vo sviatky svätých.

529 Rozmanitosť modlitbových bohoslužieb (molebenov) má svoj základ v túžbe zduchovniť ľudskú činnosť, vykonávať ju s Božou pomocou a požehnaním. Tieto bohoslužby, ktorú sú plné príhovorov, majú charakter naliehavej, hlbokej modlitby, ktorá zjednocuje modliacich sa v pohnutej láske k Bohu a k sebe navzájom.

Vianočné a bohozjavenské koledy, náboženské piesne (chorály)

530 Domáce originálne kompozície spievaných modlitieb sa začali objavovať na území Rusi-Ukrajiny od počiatkov tamojšieho kresťanstva. Prvky staroruskej kultúry boli vhodne prispôsobené na vyjadrenie kresťanskej dobrej zvesti. Osobitným príkladom takejto inkulturácie sú vianočné a bohozjavenské koledy. Pod kresťanským vplyvom sa ľudové koledy stali piesňovým prerozprávaním narodenia Bohočloveka z Panny Márie v Betleheme. Pri rozpoznávaní pravého Boha v Ježišovi Kristovi sa „nebo a zem“ a „anjeli a ľudia“ spájajú v jasote. Všeobecná radosť celého stvorenia je vyjadrená v obrazoch Slnka, Mesiaca a hviezd, ktoré sa rovnako ako celé stvorenie prichádzajú pokloniť božskému dieťaťu.

531 V predvečer Bohozjavenia, čiže Kristovho krstu, sa k zvyčajným vianočným koledám pridávajú špeciálne koledy tohto sviatku. V ukrajinčine sa nazývajú ščedrivky, od slova štedrý. Ukrajinský názov naráža na skutočnosť, že Bohozjavenie v rieke Jordán sa stalo štedrým prameňom kresťanského života, z ktorého následne prúdia všetky dobré Božie dary: šťastie, zdravie, dlhovekosť a podobne. Také sú vskutku blahopriania, ktoré sa spomínajú v týchto koledách a sprievodných pozdravoch.

532 Viera ľudu v Krista a Bohorodičku našla modlitbové vyjadrenie aj v iných ľudových náboženských piesňach – metrických hymnoch alebo choráloch (po ukrajinsky kanty). Živým príkladom takéhoto modlitbového hymnu je Pieseň o počajevskej Bohorodičke. Tieto náboženské piesne, ktorú sú zoskupené do cyklov, môžu byť adresované Pánovi, Bohorodičke alebo svätým. Veriaci ich spievajú počas putovania na sväté miesta, v chrámoch, vo svojich domácnostiach a inde. Tieto piesne vyjadrujú autentickú kresťanskú „dušu ľudu“ a tie lepšie príklady sú skutočnými „ľudovými žalmami“.

Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z marca 2024.

[1] Ján Zlatoústy, Homílie na Druhý list Korinťanom, 2, 8: PG 61, 404.

[2] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi 1642.