Svätá Eucharistia: Tajomstvo tela a krvi Ježiša Krista
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Krstom sme znovuzrodení k božskému životu milosti a stali sme sa Božími deťmi. Myropomazaním sme sa mysticky zúčastnili na zostúpení Svätého Ducha, ktorý nás zapečatil (potvrdil) v božskom živote Božích detí a obohacuje nás svojimi hojnými darmi. Avšak práve prostredníctvom svätej Eucharistie sa úzko zjednocujeme s naším Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom, ktorý sa stal našou duchovnou potravou a vedie nás do večného života.
V gréčtine slovo eucharistia znamená vďakyvzdanie, keďže pri Poslednej večeri, predtým ako premenil chlieb a víno na svoje telo a krv, náš Pán „vzdával vďaky“ (Mt 26, 27). Z tohto dôvodu je ústrednou časťou svätej liturgie modlitba vďakyvzdania (po grécky – eucharistia), v ktorej celebrant ďakuje všemohúcemu Bohu za všetky jeho dobrodenia, najmä za dar vykúpenia. V biblickom zmysle je teda vďakyvzdanie (eucharistia) dobrorečením Bohu za jeho mnohoraké dary, ktoré nám udelil.
Apoštoli najskôr nazývali slávenie Svätej Eucharistie lámanie chleba (Sk 2, 42), pretože pri Poslednej večeri Ježiš „vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: Toto je moje telo“ (1 Kor 11, 23 – 24). A práve „pri lámaní chleba“ spoznali Ježiša jeho dvaja učeníci v Emauzách (Lk 24, 30 – 31). V apoštolských časoch sa teda lámanie chleba stalo technickým pojmom na označovanie slávenia svätej liturgie.
Slávenie Eucharistie bolo nazývané aj Pánova večera (1 Kor 11, 20), pretože sa považovalo za liturgické opakovanie Poslednej večere, o ktorej náš Pán svojim učeníkom nariadil: „Toto robte na moju pamiatku!“ (Lk 22, 19).
Svätý Ján Zlatoústy († 407) vysvetľuje, že svätý Pavol vyjadrením „Pánova večera“ narážal na „ten večer, v ktorý Kristus odovzdal úžasné tajomstvá“ (porov. Homílie na 1 Kor, XXVII, 4).
Koncom prvého storočia sa objavil nový termín Eucharistia (vďakyvzdanie), ako uvádza Didaché okolo roku 96: „V Pánov deň, keď ste sa zhromaždili, lámte chlieb a prinášajte Eucharistiu, keď ste predtým vyznali svoje hriechy, aby vaša obeta bola čistá“ (kap. 14).
Svätú Eucharistiu možno považovať za novozákonnú obetu, ako aj za tajomstvo (sviatosť) tela a krvi nášho Pána. Keďže o obetnom aspekte Eucharistie sme už hovorili v jednom z našich predchádzajúcich letákov, v tomto letáku sa budeme zaoberať Eucharistiou ako jedným zo siedmich svätých tajomstiev (sviatostí) v tradícii byzantského obradu.
Eucharistia je novozákonné sväté tajomstvo, ktoré ustanovil Ježiš Kristus a v ktorom pod podobou konsekrovaného/premeneného/posväteného chleba a vína prijímame telo a krv nášho Pána ako náš duchovný pokrm.
Svätá Eucharistia je skutočne tajomstvo (v gréčtine mysterion znamená tajomstvo, vec, ktorá je skrytá ľudskému oku), pretože v nej, povedané slovami svätého Jána Zlatoústeho, „to, čo veríme, nie je to isté ako to, čo vidíme. Jednu vec vidíme (chlieb a víno), a v inú veríme (telo a krv nášho Pána). A taká je povaha našich tajomstiev“ (porov. Homília na 1 Kor VII, 2).
A je to jedinečné tajomstvo, pretože prostredníctvom svätého prijímania dostávame nielen prírastok spasiteľnej milosti, ale aj samotného Pôvodcu milosti, nášho Pána Ježiša Krista. Takto sa úzko zjednocujeme s naším Spasiteľom, ktorý nás ubezpečil: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Prijímanie svätej Eucharistie sa po latinsky označuje ako Sancta Communione (cum + unio, zjednotenie), čo znamená zjednotený so Svätým.
Svätý Cyril Jeruzalemský († 386) potvrdzuje: „Prijímaním Kristovho tela a krvi sa stávame jedným telom a krvou s Kristom, stávame sa Kristonositeľmi (po grécky Christoforoi). Týmto spôsobom sa podľa slov blaženého Petra (2 Pt 1 4) stávame „účastnými na Božej prirodzenosti“ (porov. Katechetické prednášky, XXII, 3).
Svätú Eucharistiu ustanovil náš Pán pri Poslednej večeri, ktorá sa slávila v láskyplnej atmosfére, ako o tom svedčí svätý Ján: „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich až do krajnosti“ (Jn 13, 1).
Podnietený svojou nekonečnou láskou náš Pán vzal do rúk chlieb a po vďakyvzdaní ho lámal a dával apoštolom so slovami: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22, 19)
Potom vzal kalich s vínom, vzdával vďaky a dával im ho, pričom hovoril: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 27 – 28).
Po tom, ako apoštoli dostali svoje prvé sväté prijímanie, náš Pán ich poveril, aby zachovali túto tajomnú večeru, keď povedal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje: „Z toho dôvodu táto obeta je ta istá, akú Kristus dal svojim učeníkom a akú teraz slúžia kňazi. Lebo ako slová, ktoré povedal Kristus, sú tie isté, aké teraz vyslovuje kňaz, tak aj obeta je tá istá“ (porov. Hom. na 2 Tim, II, 4).
Toto je moje telo – Toto je moja krv. Sú to jednoduché slová, ale sú to slová všemohúceho Boha, ktorý svojím slovom stvoril nebo a zem: „Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ž 33,9). Svätý Gregor Nysský († 394) neváha tvrdiť: „Právom veríme, že chlieb, ktorý je posvätený slovom Boha (Ježiša), je premenený na telo Boha Slova,“ čiže Ježiša (porov. Katechetická reč, 37).
Podobné vysvetlenie uvádza aj svätý Ján Damaský († 749): „Ak boli nebo a zem a celý vesmír ustanovené Božím slovom, či Boh nemôže urobiť chlieb svojím telom a víno svojou krvou? Božie Slovo (Ježiš) povedalo: ‚Toto je moje telo‘ – ‚Toto je moja krv‘, a potom: Toto robte na moju pamiatku! Takto sa to stalo na jeho všemohúci príkaz“ (porov. O ortodoxnej viere, IV, 13).
Vo Svätom písme čítame, že keď proroka Eliáša prenasledovala bezbožná kráľovná Jezabel, utiekol na púšť a skryl sa. Po nejakom čase na úteku Eliáš bol veľmi skleslý a na konci svojich síl prosil Boha, aby mu odňal život. Potom padol na zem a čoskoro tvrdo zaspal. Onedlho ho však zobudil Pánov anjel a ponúkol mu bochník chleba a džbán vody a povzbudil ho: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!“ Prorok teda vstal a najedol sa. Občerstvený potom kráčal štyridsať dní a nocí, až prišiel na svätý vrch Horeb, kde mal videnie Boha (1 Kr 19, 1 – 18).
Na ceste nášho života sme aj my, keďže sme prenasledovaní nepriateľom našej spásy, často unavení, skľúčení a na konci svojich duchovných síl. Vtedy nás náš Pán prostredníctvom svojho posla (po grécky angelos), celebrujúceho kňaza, pri božskej liturgii pozýva: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo!“ a znova: „Pite z nej, toto je moja krv!“ A po svätom prijímaní, ktoré je občerstvením týmto „chlebom z neba“ (Jn 6, 32) a „Pánovým kalichom“ (1 Kor 11, 27), sme pripravení pokračovať vo svojej púti k svätému vrchu, aby sme sa stretli s Bohom, ktorý je naším Otcom v nebi.
Vo svätej Eucharistii nám teda Ježiš dáva svoje vlastné telo a krv ako duchovný pokrm, aby v nás živil a udržiaval božský život milosti. A on sám nás o tom uisťuje: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57).
Preto svätý Ignác Antiochijský († 110) nazýva Eucharistiu „liekom nesmrteľnosti a protilátkou, aby sme nezomreli, ale žili v Ježišovi naveky“ (porov. List Efezanom, 20).
Náš Pán nedal žiadne konkrétne pokyny o častosti pristupovania k svätému prijímaniu, ale upozornil nás: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život!“ (Jn 6, 53). Inými slovami, aby sme si udržali božský život milosti, musíme „živiť svoju dušu“ pravidelným pristupovaním k svätému prijímaniu, pokým žijeme. Inak nám hrozí, že stratíme svoju dušu.
Cirkevní otcovia od samého začiatku trvali na tom, aby veriaci pristupovali k svätému prijímaniu čo najčastejšie, dokonca denne. Tak napríklad svätý Bazil Veľký († 379) hovorí: „Denne pristupovať k svätému prijímaniu a tak sa podieľať na svätom Kristovom tele a krvi je vynikajúca a veľmi prospešná prax, pretože Kristus jasne povedal: ‚Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný‘ (Jn 6, 54). A kto môže pochybovať o tom, že mať stálu účasť na živote (Krista) nie je ničím iným než požívaním plného božského života?“ (porov. List 93).
Prax častého, dokonca každodenného svätého prijímania v Cirkvi pretrvávala až do stredoveku, keď horlivosť kresťanského života začala výrazne klesať. Následne boli veriaci varovaní, aby nepristupovali k svätému oltáru bezstarostne, v stave závažného hriechu, ktorý je vo Svätom písme označovaný ako „hriech, ktorý vedie k smrti“ (1 Jn 5, 16), ale aby sa najskôr vyspovedali. V opačnom prípade by sa dopustili vážneho previnenia (svätokrádeže) proti „Pánovmu telu a krvi“ (1 Kor 11, 27) tým, že by prijali svätú Eucharistiu „nehodne“, ako ich varoval už svätý Pavol, keď povedal: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne… ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 11, 27 – 29).
Veriaci namiesto toho, aby išli na spoveď, aby boli pripravení na sväté prijímanie, začali sa zdržiavať „duchovného pokrmu“. Na nápravu tejto zavrhnutiahodnej praxe cirkevní otcovia ustanovili štyri pôstne obdobia: pred Vianocami, Veľkou nocou, sviatkom svätých Petra a Pavla a Zosnutím Presvätej Bohorodičky, aby sa ľudia riadne pripravili pristúpením k spovedi a tak boli riadne disponovaní k pristúpeniu k svätému prijímaniu aspoň v tieto veľké sviatky.
Keďže morálny život veriacich neustále upadal a sväté prijímanie sa čoraz viac zanedbávalo, Cirkev bola nakoniec nútená zaviesť osobitné nariadenie, ktoré veriacich zaväzovalo pod hrozbou smrteľného hriechu ísť aspoň raz do roka počas veľkonočného obdobia na spoveď a pristúpiť k svätému prijímaniu. Inak by sa veriaci vystavili nebezpečenstvu, že nedosiahnu spásu, pretože podľa Kristových slov „ak nebudeme jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život (milosti)“ (Jn 6, 53). Preto treba brať predpis veľkonočnej povinnosti veľmi vážne.
Veľkonočné obdobie, v ktorom si veriaci môžu splniť svoju veľkonočnú povinnosť, trvá od prvého dňa Veľkého pôstu až do nedele po Päťdesiatnici, teda do Nedele všetkých svätých, aby neexistovala žiadna výhovorka, prečo nepristúpiť k svätému prijímaniu aspoň raz do roka. Mali by sme však mať na pamäti, že vo svetle učenia Ježiša Krista nestačí pristúpiť k svätému prijímaniu len raz do roka. Aby sme „mali život (milosti) a mali ho hojnejšie“ (Jn 10, 10), musíme živiť svoju dušu „chlebom z neba“ (In 6, 32) neustále, podľa možnosti dokonca denne.
Pristupujme teda k svätému stolu „s Božou bázňou a s vierou“ (božská liturgia)!
Modlitba pred svätým prijímaním
Verím, Pane, a vyznávam, že ty si Kristus, Syn živého Boha, ktorý prišiel na svet
zachrániť hriešnikov, a ja som prvý z nich.
Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam:
Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.
Vládca, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.
Svätý, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.
Prijatie tvojich svätých tajomstiev, Pane, nech mi neslúži na súd alebo odsúdenie, ale na uzdravenie duše i tela.
Bože, buď milostivý mne hriešnemu.
Bože, očisť moje hriechy a zmiluj sa nado mnou.
Mnoho ráz som zhrešil, Pane, odpusť mi.
Modlitba pri rozdávaní svätého prijímania
Drahocenné, presväté a prečisté telo a krv Pána a Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista podáva sa Božiemu služobníkovi (Božej služobníčke) povie meno na odpustenie hriechov a večný život. Amen.
Zdroj: https://archpitt.org/the-holy-eucharist-the-mystery-of-the-body-and-blood-of-jesus-christ/ Preložil o. Ján Krupa
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Eucharistia – sviatosť nového prikázaniaPosvätenie manželstva
