Sviatok svätých Petra a Pavla podľa tradície byzantského obradu
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
„Vychvaľujme Petra a Pavla, tieto dve veľké pochodne Cirkvi, lebo na oblohe viery žiaria jasnejšie ako slnko“ (Stichira na večierni).
Staroveká a miestna tradícia a písomné dokumenty týkajúce sa apoštolskej činnosti a mučeníckej smrti svätých Petra a Pavla v Ríme platne slúžia ako historický základ pre všeobecné slávenie ich sviatku. Slávnostná spomienka na týchto dvoch vedúcich apoštolov sa koná 29. júna, ide o prikázaný sviatok v Pittsburskej metropolitnej provincii byzantského obradu. Tomuto sviatku predchádza kratšie alebo dlhšie pôstne obdobie, ktoré veriaci označujú ako „Petrovka“, v zmysle Petrov pôst.
Svätý Peter je označovaný za Knieža apoštolov a Kristovho námestníka na zemi, viditeľnú hlavu Cirkvi. Jeho pôvodné meno bolo Šimon, ale vzhľadom na jeho budúcu úlohu v Cirkvi náš božský Spasiteľ zmenil meno na Peter, čo znamená skala. Význam tejto zmeny mena sa ukázal až neskôr, keď Ježiš Kristus, chváliac Petrovu vieru, povedal: „Ty si Peter (skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány (mocnosti) ju nepremôžu“ (Mt 16, 18).
Pri tej istej príležitosti náš božský Spasiteľ prisľúbil Petrovi najvyššiu moc vo svojej Cirkvi, keď povedal:
„Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 19). Táto najvyššia moc, ktorú dostal Peter, sa vzťahovala aj na záležitosti viery: „Ale ja som prosil za teba [Šimon], aby neochabla tvoja viera (neomylnosť). A ty, až sa raz obrátiš (po svojom zapretí), posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 32).
Po svojom slávnom zmŕtvychvstaní Ježiš formálne udelil túto najvyššiu autoritu v Cirkvi Petrovi, keď povedal: „Pas moje baránky! Pas moje ovce!“ (Jn 21, 15 – 17). Až dovtedy bol Ježiš Pastierom svojho stáda, Cirkvi, ale od toho času sa Peter a jeho nástupcovia majú starať o Kristovo stádo, aby zabezpečili, že „bude jedno stádo (Cirkev) a jeden pastier“ (Jn 10, 14 – 16).
Peter sa tak stal nespochybniteľnou hlavou prvotnej Cirkvi.
Peter ako hlava Cirkvi inicioval zvolenie Mateja do apoštolského kolégia namiesto Judáša (Sk 1, 15 – 26). Bol to Peter, kto predniesol prvú kázeň na Päťdesiatnicu (Sk 2, 14 – 40) a bol to on, kto prijal do Cirkvi prvých pohanov (Sk 10, 9 – 48). Po zatknutí Herodesom Agrippom I. bol Peter zázračne vyslobodený z väzenia a po tom, čo zanechal Jakubovi Mladšiemu na starosti Jeruzalemskú cirkevnú obec, odišiel „na iné miesto“ (Sk 12, 1 – 17), t. j. do Antiochie v Sýrii (Gal 2, 11). Následne predsedal Jeruzalemskému koncilu, ktorý rozhodol, aby sa pohanom neukladala povinnosť dodržiavať Mojžišov zákon (Sk 15, 1 – 12). Po krátkom pobyte v Antiochii začal Peter svoju dlhú misionársku cestu po Ponte, Kapadócii, Galácii, Bytínii a Malej Ázii (1 Pt 1, 1). Napokon došiel do Ríma. Tam Peter strávil posledné roky svojej služby a práve tam vydal svedectvo o evanjeliu svojou mučeníckou smrťou.
Pavol, pred svojím obrátením známy ako Šavol, získal vzdelanie u slávneho rabína Gamaliela v Jeruzaleme a bol členom sekty farizejov (Flp 3, 5). Vo svojej horlivosti za Mojžišov zákon prenasledoval Cirkev. Na priamy Kristov zásah (Sk 9, 1 – 19) však čoskoro konvertoval na kresťanstvo a stal sa popredným zástancom evanjelia. Pavlove tri dlhšie misijné cesty a jeho trinásť listov (o Pavlovom autorstve Listu Hebrejom sa v súčasnosti vedie spor) výrečne svedčia o jeho neprekonateľnej apoštolskej horlivosti. Napokon sa v zime roku 61 dostal do Ríma ako väzeň.
Po prepustení z rímskeho väzenia sa Pavol vydal na cestu „až na hranice Západu“ (porov. Listy svätého Klimenta 5, 7), t. j. do Hispánie, čím si splnil svoju dávnu túžbu (Rim 15, 24). Potom sa vrátil na svoje misijné maloázijské územie, pričom Títa zanechal na Kréte (Tit 1, 5) a Timoteja v Efeze (1 Tim 1, 3) s plnou biskupskou mocou „usporiadať, čo ešte treba“. Pavol sa vrátil do Ríma, kde ho počas prenasledovania za vlád cisára Nera zatkli a s najväčšou pravdepodobnosťou v roku 67 sťali. Pre Pavla žiť bolo „Kristus a zomrieť zisk“ (Fil 1, 21).
A tak, ak Peter bol prvým medzi apoštolmi vďaka svojej autorite, Pavol bol rovnako prvý medzi apoštolmi vďaka svojej apoštolskej práci. Preto sa v byzantskej liturgii ich sviatky slávia spoločne ako „prvých medzi apoštolmi“.
Peter a Pavol vydali živé svedectvo o svojej viere svojou slávnou mučeníckou smrťou počas prvého prenasledovania kresťanov cisárom Nerom. Biskup Euzébius Cézarejský († 339), prvý kresťanský historik, napísal:
„Verejne sa [Nero] vyhlásil za prvého medzi nepriateľmi Boha a nechal sa priviesť k poprave apoštolov. Je zaznamenané, že v jeho dňoch bol v meste Rím sťatý Pavol a že aj Peter bol ukrižovaný.
Toto rozprávanie potvrdzuje aj skutočnosť, že mená Petra a Pavla sa na tamojších cintorínoch zachovali dodnes… Veď keby ste išli do Vatikánu alebo na Ostijskú cestu, našli by ste ich trofeje (pomníky)“ (porov. Euzébius Cérazejský, Cirkevné dejiny II, 25).
Ako prvý sa o mučeníctve Petra a Pavla v Ríme zmienil pápež svätý Kliment (88 – 97) vo svojom Liste Korinťanom. Cirkevný spisovateľ z druhého storočia Tertulián spomína, že Peter bol „ukrižovaný“ na Vatikánskom vŕšku, zatiaľ čo Pavol bol „sťatý“ a pochovaný na Ostijskej ceste „za hradbami“ (porov. Preskripcie proti heretikom, 36). Ten istý Euzébius cituje Origena Alexandrijského († 253), ktorý hovorí: „Peter…, keď napokon prišiel do Ríma, bol ukrižovaný hlavou nadol, lebo si žiadal, aby mohol takto trpieť“ (Cirkevné dejiny III, 1). Od tej doby je tradícia o rímskom mučeníctve oboch týchto apoštolov stála a jednomyseľná. Potvrdili to aj nedávne vykopávky.
Rímska cirkev si pripomína umučenie svätých Petra a Pavla 29. júna, ale nemá pevnú tradíciu, pokiaľ ide o rok ich popravy.
Jedno je isté, obaja utrpeli násilnú smrť počas Nerovho prenasledovania, ktoré trvalo od roku 64 do roku 67.
Hrob svätého Petra na Vatikánskom vŕšku a hrob svätého Pavla na Ostijskej ceste „za hradbami“ sa čoskoro stali miestami verejnej úcty. Konštantín Veľký († 337) postavil veľkolepú baziliku nad hrobom svätého Petra vo Vatikáne, a skromný chrám nad hrobom svätého Pavla.
V polovici štvrtého storočia začala Rímska cirkev sláviť sviatok svätých Petra a Pavla 29. júna „s veľkou vážnosťou a slávnosťou“. Cisári Valentinián II. († 392) a Teodóz Veľký († 395) prestavali skromný chrám svätého Pavla do veľkosti primeranej bazilike.
V krátkom čase pútnici rozšírili verejnú úctu svätých Petra a Pavla do všetkých kútov Rímskej ríše, na Západe aj na Východe. Vo všeobecnosti východné cirkvi slávili pamiatku svätých Petra a Pavla 28. decembra, hneď po spomienke na svätého Štefana, Prvomučeníka (27. december). Na začiatku šiesteho storočia, keď Konštantínopolská cirkev začala sláviť pamiatku svätých Petra a Pavla veľmi slávnostne, aj Východ prijal rímsky dátum slávenia. Od tej doby byzantské cirkvi slávia sviatok svätých, slávnych a najvyšších apoštolov Petra a Pavla spoločne so Západom 29. júna.
V nasledujúci deň, 30. júna, si byzantská cirkev slávnostne pripomína všetkých dvanásť apoštolov spoločne (Zbor (gr. Synaxis) svätých, slávnych a všechválnych dvanástich apoštolov).
Význam pamiatky svätých apoštolov Petra a Pavla v byzantskej cirkvi zdôrazňuje určité pôstne obdobie, známe ako Petrov pôst alebo Apoštolský pôst.
Apoštolský pôst je starobylý a existujú náznaky, že sa dodržiaval už koncom štvrtého storočia v súvislosti s Päťdesiatnicou:
„Po slávení sviatku Päťdesiatnice zachovajte ešte jeden sviatočný týždeň, a po tomto týždni sa postite. Je rozumné radovať sa z Božích darov, ale po určitom čase oddychu by ste sa mali opäť postiť“ (porov. Apoštolské konštitúcie V, 20).
Potvrdzuje to aj veľký byzantský liturgista, solúnsky arcibiskup Simeon († 1429), ktorý vo svojich „Odpovediach“ biskupovi Gabrielovi z Pentapolisu napísal: „Po zostúpení Svätého Ducha (Päťdesiatnici) sa – v súlade s Apoštolskými konštitúciami (pripisovanými svätému Klimentovi Rímskemu) – ešte jeden týždeň radujeme a potom sa znovu začíname postiť, aby sme sa nepokazili prílišnou radosťou.
Naším pôstom si zároveň uctievame apoštolov, ktorí nás naučili, ako sa postiť“ (PG, zv. 155, r. 901).
Od šiesteho storočia sa pod vplyvom monastierov zaviedol prísnejší a regulovanejší spôsob pôstu na počesť svätých apoštolov Petra a Pavla. Tento čas sa stal aj obdobím prípravy na prijatie svätých tajomstiev [sviatostí]. Otcovia trvali na tom, aby veriaci pristupovali k svätému prijímaniu aspoň štyrikrát do roka, a to: 1) pred Paschou (Veľkou nocou), 2) okolo sviatku najvyšších apoštolov, 3) na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky (Nanebovzatie Panny Márie) a 4) pred Vianocami (Narodením Pána). Z tohto dôvodu sú byzantskej cirkvi štyri pôstne obdobia.
Slúžia ako vhodné časy prípravy na pristúpenie k svätému prijímaniu.
Dnes je zachovávanie Petrovho pôstu (Petrovky), ako aj pôstu pred Zosnutím Presvätej Bohorodičky (Spasovky) a predvianočného pôstu (Filipovky) ponechané úplne na rozhodnutí veriacich.
Napriek tomu nám tieto úctyhodné pôstne tradície dávajú príležitosť, aby sme sa modlitbou a pôstom pripravili na duchovnú obnovu a riadne pristúpenie k svätému prijímaniu.
Tropár (4. hlas)
Vodcovia apoštolov a učitelia sveta, proste Vládcu všetkého stvorenia, aby udelil svetu pokoj a našim dušiam veľkú milosť.
Kondák (2. hlas)
Pane, ty si prijal neochvejných hlásateľov Božej pravdy, prvých spomedzi tvojich apoštolov, do užívania tvojich dobier a odpočinku, lebo si prijal ich utrpenie a smrť skôr ako akúkoľvek inú obetu, Jediný, ktorý pozná ľudské srdcia.
Z homílie svätého Augustína
Umučenie najblahoslavenejších apoštolov Petra a Pavla nám posvätilo tento deň. Nehovoríme o nejakých neznámych mučeníkoch. „Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta“ (Ž 19, 4). Títo mučeníci videli, čo hlásali. Nasledovali Pravdu, vyznávali Pravdu a zomreli za Pravdu…
„Jeden deň utrpenia pre dvoch apoštolov. Ale oni dvaja boli v duchu jedno; aj keby trpeli v rôzne dni, stále by boli jedno. Peter zomrel prvý. Pavol ho nasledoval.“
(sv. Augustín, Kázeň 295, 1)
Zdroj: https://archpitt.org/the-feast-of-55-peter-and-paul-according-to-the-byzantine-rite-tradition/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa
Zdroj obrázka: https://www.blessedmart.com/shop/hand-painted-icons/apostles-st-peter-and-st-paul-2/
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Apoštolské kniežatá boli odlišné svojimi životmi, ale podobné vernosťou KristoviNedeľa 4. týždňa po Päťdesiatnici – Nechajme sa inšpirovať stotníkom
