Verím: Symbol viery podľa tradície byzantského obradu
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Pri každej božskej liturgii v chrámoch byzantského obradu ľudia robia svoje vyznanie viery: „Verím v jedného Boha…“ tesne pred eucharistickou modlitbou posvätenia (anaforou). Toto vyznanie je všeobecne známe ako Nicejsko-konštantínopolský symbol viery. Ten istý Symbol viery (Verím) sa recituje aj v kostoloch latinského obradu v nedeľu a v niektoré sviatky.
Od počiatku kresťanstva sa gréckym slovom Symbol (symbolon – pečať, znak, pečatný prsteň) označovalo vyznanie viery, resp. schválené zhrnutia základných presvedčení Cirkvi. Tieto stručné zhrnutia alebo formuly sa nazývali Symbol viery. Na Západe, keď gréčtinu nahradila latinčina, boli tieto formuly nazývané jednoducho Verím (z latinského credo – verím) od ich prvého slova, ktoré sa v slovenčine prekladá ako Verím.
Prvú časť nášho Symbolu viery, týkajúcu sa Kristovho božstva, oficiálne sformulovalo 318 Otcov Nicejského koncilu, ktorý sa konal v roku 325. Druhú časť, týkajúcu sa božstva Svätého Ducha, a jej záver pridalo 155 Otcov Konštantínopolského koncilu v máji – júli 381. V dôsledku týchto dvoch ekumenických koncilov bol náš Symbol viery označený ako Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery a bol schválený na piatom zasadaní Chalcedónskeho ekumenického koncilu (r. 451) ako pravdivý výklad „katolíckej a apoštolskej viery“.
Kázanie, vyznávanie a obhajoba viery si vyžadovali formuláciu určitého súhrnu základných článkov kresťanského učenia, ktorú svätý Pavol nazýva „vzor učenia“ (Rim 6, 17).
Apoštol zároveň kresťanom pripomínal, že ak chcú byť spasení, musia robiť vyznanie viery „ústami“ (Rim 10, 10), a nabádal ich, aby sa pevne držali podania, ktorému sa naučili (porov. 2 Sol 2, 15 SEB). Slovo „podanie“ (tradícia) sa tu používa pre ústne vyučovanie tajomstiev viery.
Zdá sa, že apoštoli sa od začiatku svojho kázania riadili určitým „vzorom učenia“, ktorý položil základ pre takzvané Apoštolské vyznanie viery. Rufín z Aquiley († 410) rozpráva, že apoštoli sa pred svojím odchodom z Jeruzalema dohodli na osnove svojej evanjelizácie. Naplnení Svätým Duchom zostavili stručný znak (symbol) Kristovho učenia, pričom každý z nich k nemu poskytol svoj osobný príspevok. Potom nariadili, aby sa to stalo normou viery pre veriacich (porov. P.L. 21, 337).
Tento príbeh zrejme odráža ranú tradíciu, ktorú konštatovali svätý Justín Mučeník († 165) a svätý Irenej († 202), že apoštoli odovzdali Pravidlo viery.
Apoštoli zároveň nariadili, že kandidáti na krst musia byť verejne vypočutí o svojej viere – čo je nevyhnutná podmienka duchovného znovuzrodenia podľa Kristových pokynov: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16, 16).
Od cirkevných otcov sa dozvedáme, že do polovice tretieho storočia sa vo všetkých významných cirkvách vyvinuli určité formuly viery nazývané krstné vyznania viery, zároveň s krstnými vypočutiami.
Sloboda kresťanstva (po Milánskom edikte, r. 313) so sebou priniesla šírenie niektorých heretických učení o božstve Krista a Svätého Ducha. Nastal čas brániť pravú vieru v Krista. Keďže miestne krstné vyznania viery boli neustále spochybňované heretikmi, vznikla veľká potreba sformulovať oficiálne vyznanie viery, ktoré by sa stalo kritériom pravého učenia pre celkovú Cirkev. A tak na Nicejskom ekumenickom koncile (r. 325) bol vypracovaný Symbol viery, záväzný pre všetkých kresťanov, ktorý bol potom doplnený na Konštantínopolskom ekumenickom koncile (r. 381).
Nicejský koncil, ktorý sa zaoberal kristologickými herézami (najmä arianizmom), definoval prvú časť nášho Symbolu, ktorý sa končí slovami: „A vo Svätého Ducha.“ Svätý Bazil Veľký († 379) vysvetlil:
„Učenie o Svätom Duchu bolo stanovené veľmi stručne ako nevyžadujúce diskusiu, pretože v tej dobe táto otázka (t. j. božstvo Svätého Ducha) ešte nebola spochybnená. Postupne však zlé semená bezbožnosti, zasiate Áriom (popieral božstvo Krista), vyklíčili a prerástli do rúhania proti Svätému Duchu“ (porov. sv. Bazil, List 125, 2).
Svätý Bazil ako prvý zozbieral a systematicky vyložil tradičné učenie Cirkvi o tretej osobe Najsvätejšej Trojice vo svojom slávnom diele O Svätom Duchu (porov. P.G. 32, 87 – 218). Toto dielo poskytlo koncilovým otcom v Konštantínopole (r. 381) potrebné nástroje na sformulovanie „úplnejšieho vyhlásenia viery“ pridaním cirkevného učenia o Svätom Duchu. Záverečné vyhlásenia Symbolu týkajúce sa Cirkvi, krstu a večnosti boli prevzaté z existujúcich krstných formúl Ríma a Jeruzalema (porov. P.G. 33, 533 – 536).
Štúdiom zrodu Konštantínopolskej formuly viery teda môžeme dospieť k záveru, že: 1) vychádza z Nicejského symbolu z roku 325; 2) takmer v celom rozsahu zahŕňa Rímske apoštolské vyznanie viery a niektoré vyhlásenia Jeruzalemského krstného symbolu; 3) všetky tieto prvky nádherne spája s vlastnými vyjadreniami do nádhernej mozaiky katolíckej viery.
Dlhé obdobie Konštantínopolský koncil z roku 381 nebol uznaný za ekumenický, pretože jeho akty sa stratili. Niektoré z jeho rokovaní sú známe len zo synodálneho listu zaslaného pápežovi Damazovi v nasledujúcom roku (porov. P.G. 82, 1211 – 1218). A tak sa ďalej používal Nicejský symbol vo východných cirkvách.
Význam a autoritu konštantínopolskej definície viery vyniesol do popredia štvrtý ekumenický koncil, ktorý sa slávil v Chalcedóne v roku 451. Na piatom zasadaní konciloví otcovia rozhodli, že „viera 318 svätých otcov (v Nicei, r. 325) má zostať neporušená; ale vďaka tým, ktorí sa stavajú proti (božstvu) Svätého Ducha, posvätný koncil (v Chalcedóne) ratifikuje učenie, ktoré neskôr stanovili 150 otcovia zhromaždení v cisárskom meste (v Konštantínopole, r. 381) o prirodzenosti Svätého Ducha, pričom svoje učenie zvýrazňujú dôkazmi zo Svätého písma…“
Konštantínopolské vyznanie viery, opätovne potvrdené Chalcedónskym koncilom, sa považovalo za „úplnú a definitívnu formulu Nicejskej viery“ a od polovice 5. storočia sa stalo štandardným krstným vyznaním viery východných cirkví. V priebehu 7. storočia bolo zavedené aj do krstného obradu v Ríme.
Zdá sa, že Antiochijská cirkev bola prvá, ktorá koncom piateho storočia zaviedla prednášanie Symbolu viery do božskej liturgie. Začiatkom šiesteho storočia sa táto prax rozšírila po celom kresťanskom Východe. Nakoniec v roku 568 cisár Justinián II. nariadil, aby sa Symbol recitoval pred posvätením Eucharistie vo všetkých byzantských chrámoch.
Španielsko bolo prvou západnou cirkvou, ktorá zaviedla Konštantínopolské vyznanie viery do svojej liturgie „podľa vzoru východných otcov“ (Tretí toledský koncil, r. 589). Tento zvyk sa však na Západe šíril veľmi pomaly a Rímska cirkev ako posledná zaviedla Konštantínopolský symbol viery do liturgie v roku 1014.
Nicejsko-konštantínopolský symbol viery priniesli našim predkom apoštoli Slovanov, svätí Cyril a Metod v deviatom storočí. Od tej doby naši predkovia starostlivo uchovávali jeho integritu a hrdo ho vyznávali počas stáročí „jedným hlasom a jedným srdcom“ (porov. božská liturgia) vo svojich drevených chrámoch pod Karpatmi. Tú istú vieru priniesli naši predkovia so sebou na požehnané brehy Ameriky a odovzdali ju ako neoceniteľný poklad svojim potomkom týmito slovami:
„Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru, klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila“ (porov. božská liturgia).
Na záver si pripomeňme slová nášho novodobého mučeníka, biskupa Pavla P. Gojdiča, OSBM († 1960), ktorý povedal : „Viera nie je predmetom obchodu alebo zisku, ale je naším duchovným pokladom, ktorý nám zabezpečuje veľkú útechu na zemi a po smrti nám otvára brány neba. Je to tá pravá viera, ktorú nám dal Boží Syn a ktorú učí Katolícka cirkev; a nie tá, ktorú vymysleli ľudia.“
Prepožičajme sluch napomenutiu ďalšieho nášho „hrdinu viery“, nášho umučeného biskupa Teodora G. Romžu († 1947): „Naším najväčším pokladom tu na zemi je naša viera, za ktorú by sme mali byť pripravení obetovať aj vlastný život. Ak musíme zomrieť, zomrime ako mučeníci, nebojácne vyznávajúc a obhajujúc našu vieru!“
Symbol viery
Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. I v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého Písma. A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca. I v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca [i Syna]. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov. V jednu, svätú, všeobecnú, apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen
Modlitba
„Články viery neboli zostavené tak, ako sa to ľuďom javilo dobré, ale najdôležitejšie body (kresťanského) učenia boli zozbierané zo Svätého písma a zostavené do jedného úplného učenia viery. Dávajte teda pozor, bratia, a pevne sa držte tradícií, ktoré teraz prijímate, a napíšte si ich na tabuľu svojho srdca!“ (sv. Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky 5, 12)
Zdroj: https://archpitt.org/the-creed-the-symbol-of-faith-according-to-the-byzantine-rite-tradition/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa
Pozri aj https://www.byzantskyobrad.sk/category/marko-durlak/cirkevni-otcovia-o-krede/
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Utiereň: Ranné služby podľa byzantského obraduMyrovanie: pomazanie posväteným olejom: tradičný zvyk byzantského obradu
