Siedma nedeľa po Pasche – otcov prvého nicejského snemu
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
V Nedeľu po Nanebovstúpení Pána si naša cirkev pripomína Otcov Prvého ekumenického koncilu, ktorý sa zišiel v Nicei v roku 325. Zvolal ho prvý kresťanský rímsky cisár svätý Konštantín Veľký ako odpoveď na žiadosť synody španielskych biskupov. Jeho hlavnou úlohou bolo podporiť jednotu cirkví v ríši tým, že sa zabezpečí, aby všetky cirkvi mali tú istú vieru a dodržiavali rovnaké praktiky.
Pred Nicejským koncilom
Mohli by sme sa spýtať: „Prečo trvalo tri storočia, kým sa Cirkev začala zaoberať týmito otázkami?“ V skutočnosti až vo štvrtom storočí sa kresťanom dostalo tolerancie a potom uznania ako „inštitúcie“ v Rímskej ríši. Pred obdobím svätého Konštantína sa záležitosti, ktoré sa týkali cirkví, riešili na miestnej úrovni. Keď sa vyskytli problémy, ktoré sa týkali viac ako jednej miestnej cirkvi, riešili ich predstavitelia cirkví, ktorí sa stretli na koncile.
Prvé takéto zhromaždenia sú zaznamenané v Skutkoch apoštolov. Prvým problémom, ktorý učeníci riešili po Kristovom nanebovstúpení, bolo Judášovo odpadnutie (Sk 1, 15 – 26). Cirkvou v tom čase bolo jednoducho spoločenstvo veriacich v Jeruzaleme okolo apoštolov a práve toto spoločenstvo navrhlo dvoch mužov, ktorí mali nahradiť Judáša. „A modlili sa: ‚Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte, ktorým sa Judáš spreneveril, aby odišiel na svoje miesto.‘ Potom im dali lósy a lós padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom“ (Sk 1, 24 – 26).
Keď sa Cirkev rozrástla a rozšírila za hranice Palestíny na miesta ako Cyprus a Malá Ázia, bola nútená riešiť potenciálne rozdeľujúcu otázku – prostredníctvom koncilu apoštolov a starších (Sk 15,1 – 31). Niektorí kresťania zo židovstva boli proti praxi v Antiochii, kde konvertiti neboli povinní dať sa obrezať alebo dodržiavať židovské stravovacie pravidlá. Koncil sa rozhodol potvrdiť túto prax a listom informoval „bratov z pohanov v Antiochii, Sýrii a Cilícii“ (Sk 15, 23) o svojej podpore.
Od polovice 2. storočia sa stali bežnými regionálne koncily, najmä v kresťanských centrách, ako bolo Taliansko a Malá Ázia. Tieto koncily sa zaoberali podozrivými učeniami (napríklad montanizmom) a protichodnými praktikami (napríklad slávením Paschy v pevne stanovený deň), ktoré podľa nich ovplyvňovali jednotu cirkví. Regionálne koncily často stanovili spoločné pravidlá v otázkach, ako sú pokánie pre navrátivších sa odpadlíkov alebo pravidlá pre klerické manželstvá. Hoci sa tieto zásady priamo týkali zúčastnených miestnych cirkví, boli komunikované cirkvám v ďalších regiónoch, ktoré si ich často tiež osvojili.
Ekuména
Na svätým Konštantínom zvolanom koncile sa zišli biskupi z celej Rímskej ríše („Ekumény“), a preto bol tento koncil nazývaný ekumenický koncil. Jeho rozhodnutia mali právnu silu zákona v celej ríši.
Zúčastnili sa na ňom aj zástupcovia kráľovstva Veľké Arménsko (vazalského štátu Rímskej ríše) a Perzskej cirkvi. Keďže Rímska a Perzská ríša boli po stáročia rivalmi, Perzská cirkev (Cirkev Východu) formálne prijala vierovyznanie a kánony Prvého nicejského koncilu až v roku 410.
Naša liturgia hovorí o 318 koncilových otcoch. Tento počet sa v skutočnosti vzťahuje na 318 osvedčených mužov z Abramovej rodiny, ktorí bojovali proti sodomským a gomorským kráľom (Genezis 14, 14). Konciloví otcovia boli považovaní za „osvedčených mužov“ Cirkvi.
Arianizmus a vyznanie viery
Španielski biskupi, ktorí navrhli tento koncil, bojovali proti arianizmu, teda názoru, že Kristus je podobný Otcovi, ale nie je tej istej podstaty. Ariáni verili, že Kristus je prvé Božie stvorenie. Túto doktrínu sformuloval alexandrijský učiteľ Árius a proti nemu sa postavil iný učiteľ, svätý Atanáz Alexandrijský, ktorý poukázal na mylnosť učenia Ária, ktorý hlásal: „Ak Otec splodil Syna, potom ten, ktorý bol splodený, mal počiatok existencie, a z toho vyplýva, že bol čas, keď Syn nebol.“
Koncil preskúmal niekoľko vieroučných vyznaní, ktoré boli používané v miestnych cirkvách, a potom pripravil svoje vlastné vyznanie viery, ktoré odrážalo protiariánsku kristológiu: „Verím … i v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrz neho bolo všetko stvorené…“
Hoci toto vyznanie viery bolo všeobecne akceptované, arianizmus ešte nejaký čas pretrvával, najmä na Západe.
Počas protestantskej reformácie niektoré sekty odmietli trojičné učenie Nicejského koncilu a prijali tú či onú formu unitarianizmu. Neskôr americké sekty, ako napríklad mormóni, svedkovia Jehovovi a Božia cirkev, prijali učenie, ktoré sa označuje ako novo-ariánske.
Nicejské vyznanie viery, ktoré recitujeme pri krste, božskej liturgii a niektorých ďalších bohoslužbách, je vlastne verzia, ktorá bola dokončená na druhom ekumenickom koncile, ktorý sa konal v roku 381 v Konštantínopole. Verzia zostavená v Nicei sa končila slovami: „a vo Svätého Ducha.“
Štruktúra Cirkvi
Od tretieho storočia sa mnohé miestne cirkvi začali organizovať ako regionálne provincie s biskupom hlavného mesta, ktorý bol označovaný ako „metropolita“ alebo regionálny prímas. Nicejský koncil potvrdil túto prax. Zároveň nariadil: „Nech platia starobylé zvyky v Egypte, Líbyi a Pentapole, že vo všetkých týchto krajinách má jurisdikciu alexandrijský biskup, keďže podobné je zvykom aj pre rímskeho biskupa. Podobne aj v Antiochii a v ostatných provinciách nech si cirkvi zachovajú svoje výsady…“ (6. kánon).
Krátko po Nicejskom koncile bolo založené nové cisárske hlavné mesto Konštantínopol („Nový Rím“). Jeho biskup dostal druhé čestné miesto po Ríme a Jeruzalem dostal piate miesto, pretože je „matkou všetkých cirkví“. Týchto päť stolíc sa napokon bude nazývať „pentarchia“ a ich biskupi budú označovaní ako patriarchovia.
Dátum Paschy
Keď sa cirkvi snažili manifestovať svoju jednotu v Konštantínovom novom kresťanskom cisárstve, snažili sa zjednotiť slávenie Paschy, čo bola vyše storočie sporná otázka. Väčšina cirkví slávila tento sviatok v nedeľu, „prvý deň týždňa“ (Mt 28, 1), v deň, keď sa zistilo, že Kristov hrob je prázdny. Niektoré cirkvi slávili Paschu v 14. deň židovského mesiaca nisan, v deň, keď sa obetovali baránky pre židovský Pesach. Podľa Jánovho evanjelia právne v tento deň bol Ježiš ukrižovaný.
Súčasné pramene sa zhodujú v tom, že konciloví otcovia rozhodli, aby všetky cirkvi slávili Paschu v prvú nedeľu po prvom splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Alexandrijská cirkev mala určovať patričný dátum Paschy a oznamovať ho ostatným cirkvám.
Toto pravidlo sa dnes všeobecne dodržiava. Avšak väčšina východných cirkví počíta jarnú rovnodennosť podľa juliánskeho kalendára, zatiaľ čo západné cirkvi počítajú jarnú rovnodennosť podľa gregoriánskeho kalendára. A navyše väčšina východných kresťanov upresňuje, že Pascha sa musí sláviť po židovskom Pesachu.
Zdroj: https://melkite.org/faith/the-first-ecumenical-council Preložil o. Ján Krupa
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Nedeľa 2. týždňa po Päťdesiatnici: Rybári ľudíŠiesta nedeľa po Pasche – o slepom
