Nedeľa 4. týždňa po Päťdesiatnici: Znaky Mesiáša
Evanjeliá predstavujú obraz sveta, v ktorom žil Kristus, a ktorý nie je vždy chápaný. Zatiaľ čo sa evanjeliá zameriavajú na jeho interakciu s vodcami Izraela, ukazujú nám aj to, s koľkými ďalšími skupinami a národmi sa Ježiš stretal. Oficiálny judaizmus, ktorého centrom bol Jeruzalem, bol tvorený z viacerých odnoží. Počúvame o farizejoch (rabínoch, ktorí boli zameraní na Tóru) a saducejoch (kňazoch, ktorí boli zameraní na chrámový kult). Evanjeliá spomínajú aj Samaritánov s ich úctou k starobylým svätyniam, a nie k Jeruzalemu. A vieme aj o ďalších skupinách, ktoré si nevážili jeruzalemské zriadenie, ale stiahli sa do judskej púšte, aby tam čakali na očakávaného Mesiáša. Mnohí sa domnievajú, že Ján Predchodca bol jedným z nich.
Okrem týchto predstaviteľov hlavného a okrajového prúdu judaizmu tu žili aj pohania. Niektorí z nich pochádzali z tejto oblasti. Ježiš často cestoval na východnú stranu Jordánu, ktorú Izaiáš nazýva (citované v Matúšovi 4, 15) „Galilea pohanov“. Pri návšteve oblasti Týru a Sidonu sa Ježiš stretol aj s mnohými pohanmi. Potom tu boli, samozrejme, kolonisti, ktorí obývali mestá v Dekapolu, desať rímskych a gréckych miest v dnešnom Jordánsku a Sýrii, a rímska prítomnosť so sídlom v Cézarei pri Stredozemnom mori, ktorá túto oblasť spravovala v mene cisára. Niektorí z týchto pohanov rešpektovali židovskú vieru a boli známi ako „bohabojní“, hoci neboli súčasťou židovského národa.
Stotník v Matúšovi 8,5 – 13 bol pravdepodobne jedným z týchto bohabojných ľudí, ktorí pôsobili v provinčnom hlavnom meste Kafarnaum. Zodpovedajúci úryvok v Lukášovom evanjeliu cituje pochvalu miestnych Židov, že stotník „miluje náš národ, aj synagógu nám postavil“ (Lukáš 7, 5).
Príbeh stotníka a jeho sluhu odhaľuje dve témy dôležité pre židovských veriacich, pre ktorých bolo napísané Matúšovo evanjelium. Prvou témou je viera, že Ježiš je Mesiáš. Tak ako všetci Židia, aj títo veriaci zastávali názor, že mesiášska éra sa bude vyznačovať fyzickou aj duchovnou obnovou. Pri tvorbe evanjelia evanjelista prekladá päť rečí (Ježišovo učenie) s opismi toho, ako Ježišova prítomnosť oživovala ľudí. To malo byť dôkazom, že je Mesiáš, ako čítame v Ježišovom stretnutí s učeníkmi Jána Krstiteľa:
„Ján bol v žalári. Keď počul o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov opýtať sa: ‚Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?‘ Ježiš im odpovedal: ‚…‘Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.‘“ (Matúš 11, 2 – 5 )
Inými slovami, mesiášske znamenia sú zjavné – Mesiáš je poruke.
Druhá téma bude čoraz dôležitejšia, keď do spoločenstva Cirkvi vstúpi viac pohanov. To sa vyjadruje v Ježišových slovách o stotníkovi: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami“ (Matúš 8, 10 – 12). Pohania uveria a svojou vierou zaujmú miesto Židov v Božom ľude.
Cirkev z pohanov v Ríme
V niektorých oblastiach, ako napríklad na východnom konci Rímskej ríše a ďalej na perzskom území, židovskí veriaci zostanú v Cirkvi ako dominantná zložka ešte mnoho rokov. V iných oblastiach, ako napríklad v Ríme, to bude naopak. Veriaci z pohanov začali dominovať v kresťanskej komunite ešte za života svätého Pavla.
Svätý Pavol v rozhovore s týmito kresťanmi z pohanov používa výrazy, ktoré nás môžu prekvapiť. „Ako ste vydávali svoje údy na neprávosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti“ (Rimanom 6, 19). Ako mohol svätý Pavol nazvať Rimanov, ktorí dali svetu zákon, filozofiu a občiansky poriadok, služobníkmi nečistoty?
Pre Židov bola najväčšou nečistotou a nezákonnosťou modloslužba, neveriť v jediného pravého Boha. Rímska spoločnosť bola založená na náboženstve mnohých bohov a bohýň. Pre Pavla to bolo de facto nečisté a bezprávne a viedlo to k „väčšej nečistote“. Keď si pripomenieme, že oddanosť „ochrankyni Ríma“, bohyni plodnosti Kybelé, zahŕňala styk s chrámovými prostitútkami, pochopíme, ako – aspoň podľa svätého Pavla – modloslužba plodí nemravnosť a robí zo svojich stúpencov „otrokov nečistoty a bezprávia“. Po prijatí krstu mali byť teraz rímski kresťania namiesto toho „otrokmi spravodlivosti“.
Podľa svätého Pavla sa spravodlivosť určite nenachádzala v modloslužbe pohanského Ríma ani v obradoch rabínskeho judaizmu. Zatiaľ čo Židia považovali spravodlivosť za vec dodržiavania Mojžišovho zákona, svätý Pavol trval na tom, že spravodlivosť nachádzame len pomocou nášho vzťahu s Kristom. Prevažná časť Listu Rimanom rozpracovala toto učenie.
Spojenie spravodlivosti s Mesiášom nemá pôvod u svätého Pavla. Jedno z posledných hebrejských proroctiev v Starom zákone, Malachiáš, hovorí o príchode „Slnka spravodlivosti“ slovami, ktoré akoby zhrnovali celé evanjelium. Prví kresťania to považovali za proroctvo, ktoré sa naplnilo v Ježišovi a jeho predchodcovi Jánovi Krstiteľovi:
„Hľa, ja pošlem svojho anjela a pripraví predo mnou cestu. I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov… Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie“ (Malachiáš 3, 1. 20).
Prví kresťania čoskoro spojili tento obraz Krista ako Slnka spravodlivosti s napredovaním šírenia evanjelia medzi pohanmi. Slnko spravodlivosti prežiarilo svojím svetlom temnotu modlárstva a zatienilo ju. Dodnes to ohlasujeme v tropári Narodenia Pána, keď hovoríme o perzských mágoch: „Vďaka nemu [Kristovmu narodeniu] boli tí, čo sa klaňali hviezdam, hviezdou poučení klaňať sa tebe, Slnku spravodlivosti.“
A tak dnes počujeme, ako je Kristus ohlasovaný ako naplnenie mesiášskych nádejí židovského národa a ako ten, ktorý svieti svetlom pravej spravodlivosti medzi pohanmi. On je, ako často spievame v Simeonovom chválospeve, „Svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu“.
24. jún – Narodenie svätého Jána Krstiteľa
„Pred Svetlom prichádza svietnik, odraz Slnka spravodlivosti, lúč, ktorý ohlasuje Jeho príchod na obnovenie všetkého a spásu našich duší. (Z večierňovej stichiry)
Zdroj: https://melkite.org/faith/sunday-scriptures/signs-of-the-messiah Preložil o. Ján Krupa
Zdroj obrázka: https://ikony.hour.sk/galeria/ikona-kristus-pantokrator-85×68/
Zachovávanie nedele podľa byzantskej tradícieApoštolský pôst
