David Petras: Byzantská liturgia – Pristupovanie k svätému prijímaniu (4)

od autora: Ján Krupa · 6 júla, 2024

Keď je čas pristúpiť k svätému prijímaniu, kňaz nás najskôr pozve slovami: „Sväté svätým. Uvedenými „svätými“ sú tí, ktorí boli pokrstení. Svätý Pavol nazýva všetkých pokrstených kresťanov „svätými“, pretože sa zriekli zlého a prijali Krista. Pristúpenie k svätému prijímaniu je obnovou našej viery v Krista, pretože práve vo viere prijímame Pánovo telo a krv v podobe chleba a vína. Ak pristúpime úprimne a ak sa vyskytne ešte nejaká nehodnosť, tá sa uzdraví samotným svätým prijímaním, ktoré sa podáva „na odpustenie hriechov a večný život“.

Po kňazovej výzve kňazi a diakoni príjmu Ježišovo telo v podobe chleba do svojich rúk a potom celé spoločenstvo spoločne nahlas recituje modlitbu: „Verím, Pane, a vyznávam, že ty si Kristus („Kristus“ je grécky výraz pre „Mesiáša“), Syn živého Boha, ktorý prišiel na svet zachrániť hriešnikov, a ja som prvý z nich…“ Opäť hovoríme o svojej nehodnosti, ktorú Boh lieči tým, že nás prijíma za účastníkov na svojej tajomnej večeri.

Kňazi a diakoni sa potom zúčastnia na Kristovom tele a pijú z kalicha, ktorý obsahuje Kristovu krv v podobe vína. Kristovým telom a krvou, ktoré prijímame, je Kristovo oslávené, vzkriesené telo, ktoré prináša život, ako to prisľúbil náš Pán: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život…. Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 54. 56).

Po svätom prijímaní kléru diakon pozve veriacich. Diakon drží v rukách kalich, ktorý obsahuje sväté Kristovo telo a krv v podobe chleba a vína, ktoré sú teraz zmiešané, a zaintonuje: „S Božou bázňou a vierou pristúpte.“ Veriaci potom pristupujú k svätému prijímaniu, ktoré sa podáva lyžičkou, ktorá sa ponára do kalicha a používa na vkladanie svätého Pánovho tela a krvi do úst jednotlivca.

V melchitskej a rumunskej cirkvi rozdávajúci nepoužíva lyžičku, ale rukou vkladá prijímajúcemu do úst sväté telo v podobe chleba ponoreného do kalicha. Klérus a veriaci laici teda dostávajú sväté prijímanie rozdielnymi spôsobmi.

Veľa sa dá povedať o tejto praxi, ktorá je dnes už pevne zakorenenou tradíciou. Svätý Ján Zlatoústy jasne učil, že pri svätom prijímaní sú si všetci, ktorí pristúpia, rovní v dôstojnosti. Zlatoústy povedal: „Všetky veci sú rovné medzi nami a vami, dokonca aj po samotné hlavné z požehnaní. Ja (ako biskup) sa nepodieľam na svätom stole s väčšou hojnosťou a vy s menšou, ale obaja sa rovnako podieľame na tom istom…

U nás sú si všetky veci rovné. Spasiteľný život, ktorý udržiava naše duše, sa s rovnakou úctou dáva obom. Ja sa vskutku nepodieľam na jednom Baránkovi a vy na inom, ale máme rovnako účasť na tom istom“ (Homília č. 4 na 2. list Solúnčanom). To je primerané, veď Kristus je Boží Syn, ktorý je nekonečne väčší než my všetci, a ak sme všetci zjednotení v Kristovi, ako by bolo možné, aby niekto bol väčší než ten druhý. Spôsob pristúpenia k svätému prijímaniu neznamená väčšiu úctu, ale je to len záležitosť praktickosti, pretože niekto musí pristúpiť ako prvý a potom podať sväté prijímanie ďalšiemu.

V skutočnosti existovalo mnoho spôsobov, ako sa symbolizovala rovnosť pri svätom prijímaní. V raných dejinách Cirkvi nikto v skutočnosti nepristupoval k svätému prijímaniu sám pre seba, ale vždy ho musel prijať od niekoho druhého. Dokonca aj biskup prijímal z ruky kňaza a kňaz z ruky diakona. Neskôr sa to zjednodušilo tak, že sa rozdávalo podľa hodnosti. Rozdávateľom svätého prijímania je samotný náš Pán.

Pri Poslednej večeri Ježiš dal učeníkom chlieb, ktorý požehnal, a vysvetlil, že je to jeho telo, a dal učeníkom čašu, aby sa z nej napili. Z mystického hľadiska samotný Pán rozdáva sväté prijímanie všetkým pomocou ľudských rúk toho, ktorý je požehnaný pre túto úlohu. Pán je hostiteľom na hostine života. Preto kňaz prijíma ako prvý, lebo keby bol hostiteľom kňaz, ako dobrý hostiteľ by mal prijať ako posledný.

Pôvodne všetci prijímali rovnakým spôsobom. Svätý Cyril Jeruzalemský vo štvrtom storočí poučoval novopokrstených o opatrnosti pri prijímaní Eucharistie: „Keď pristupujete, nechoďte s roztiahnutými rukami alebo s roztiahnutými prstami, ale z ľavej ruky urobte trón pre pravú, ktorá prijme Kráľa…, ale dávajte pozor, aby vám nespadla nijaká častica, lebo to, čo by ste stratili, by pre vás bolo, ako keby ste stratili niektorý zo svojich údov“ (Mystagógia 5, 1).

Podobne napísal aj svätý Bazil Veľký, tiež vo štvrtom storočí, že „prijímajúci ju (časť Eucharistie) prijíma s úplnou mocou nad ňou, a tak ju vlastnou rukou dvíha k svojim ústam“ (List 93). Tento zvyk sa praktizoval ešte v ôsmom storočí (svedectvo sv. Jána z Damasku), ale potom bol obmedzený, pravdepodobne preto, aby sa zabránilo nešvárom pri zaobchádzaní s Eucharistiou.

Rovnosť bola aj v tom, kde sa pristupovalo k svätému prijímaniu. Dokonca až do dnešného dňa pravoslávni veriaci pristupujú k svätému prijímaniu spravidla priamo pri kráľovských dverách pred svätým stolom (oltárom). Znamená to ich právo vstúpiť do svätyne, pretože ak je Kristus prítomný v našich telách prostredníctvom svätého prijímania, ako by mohla byť svätyňa svätejším miestom než naše telá samotné.

Svätý Pavol píše: „A neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe?“ (1 Kor 6, 19). (Všimnite si, že po svätom prijímaní spievame: „prijali sme nebeského Ducha.“) Hoci teraz je zvykom prijímať pred schodmi soley, možno by sa tento obraz mohol čiastočne obnoviť. Máme služobníkov, ktorí sú považovaní za hodných slúžiť za ikonostasom, nebolo by podobou klerikalizmu vyháňať ich z oltárnej časti len preto, že nie sú vysvätení? Aspoň tí, ktorí slúžia v rámci oltárnej časti, by mali mať možnosť prijímať nášho Pána aj v oltárnom priestore.

Zdroj: https://eparchyofpassaic.com/files/newsletter/20130201.pdf Preložil o. Ján Krupa