Nedeľa 8. týždňa po Päťdesiatnici: Pamiatka svätých otcov šiestich ekumenických koncilov

od autora: Ján Krupa · 19 júla, 2024

Každoročne v tri nedele byzantské cirkvi slávia pamiatku otcov siedmich veľkých koncilov prvého tisícročia. Prvý ekumenický koncil (Nicea I.) sa pripomína v nedeľu po sviatku Nanebovstúpenia Pána a siedmy ekumenický koncil (Nicea II.) v nedeľu, ktorá je najbližšie k 11. októbru. Prvých šesť ekumenických koncilov sa pripomína spoločne v nedeľu po 13. júli, sviatok štvrtého ekumenického koncilu (Chalcedón).

Mnohé kresťanské cirkvi v Amerike založil pastor, ktorý mal Bibliu, mikrofón a presvedčenie, že Boh chce, aby kázal. Zhromaždil teda niekoľko stúpencov (často vlastných príbuzných), prenajal si priestory a naplánoval bohoslužby. Američania v tom nevidia nič nezvyčajné – veď sloboda prejavu a individuálna iniciatíva sú charakteristickými znakmi amerického spôsobu života. Prečo nie v Cirkvi?

Historické cirkvi (prvých storočí) to videli inak. Mnohé z týchto cirkví v skutočnosti založil jeden z apoštolov alebo ich spolupracovníci. Zdôrazňovali, že Cirkev je Kristovo telo, organická jednota Hlavy a údov. Podobne ako svätý Pavol, aj tieto cirkvi považovali jednotu za hlavný znak Cirkvi a dôležitou súčasťou ich poslania bolo usilovať sa „zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Efezanom 4, 3 – 6).

Napriek tomu sa v Cirkvi v prvých storočiach objavilo množstvo učiteľov s konkurenčnými doktrínami. Keď ich vedúci miestnej cirkvi neprijali, títo učitelia alebo ich nasledovníci často vytvorili vlastné konkurenčné skupiny. Na niektorých miestach sa tieto skupiny stali populárnejšie než historická Cirkev. Napríklad ariáni boli významní v Konštantínopole počas väčšiny štvrtého storočia a na väčšine Západu počas piateho storočia.

Dôležitosť koncilov

Koncil – či už miestny, regionálny alebo ekumenický – odráža základné chápanie Cirkvi na kresťanskom Východe. Cirkev je „spoločenstvo vo Svätom Duchu“, spoločenstvo naplnené životodarnou prítomnosťou Božieho Ducha. Koncily odrážajú tento obraz Cirkvi ako spoločenstva. Koncil je skutočným obrazom Cirkvi, keď je preniknutý milosťou Svätého Ducha a závislý od nej.

Koncily fungujú na všetkých úrovniach cirkevného života na Východe. V miestnej cirkvi, eparchii, je primárnym koncilom presbyterát, ktorý má účasť na sviatostnej službe biskupa. Rady cirkevných obcí, v ktorých sú zapojení aj diakoni a laici, spravujú časné záležitosti eparchie a jej farností. Širšie synody riadia život patriarchátov alebo metropólií. S etablovaním kresťanstva ako dominantnej viery v Rímskej ríši bol vytvorený ekumenický koncil.

Problém Chalcedónskeho koncilu

Podobne ako iné koncily, aj Chalcedónsky koncil sa zaoberal teologickými i politickými otázkami. Hlavnou teologickou otázkou bolo, ako vyjadriť tajomstvo Kristovho vtelenia tvárou v tvár monofyzitizmu, ktorý učil Eutyches, vplyvný kňaz v Konštantínopole a žiak svätého Cyrila Alexandrijského. Na svojom druhom zasadaní koncil prijal koncept „dve prirodzenosti v jednej osobe“, ktorý použil pápež svätý Lev Veľký v liste konštantínopolskému arcibiskupovi Flaviánovi. Keď bol list prečítaný biskupom, tí odpovedali: „Toto je viera otcov! Toto je viera apoštolov! Tak veríme všetci! Tak veria ortodoxní! Anatéma tomu, kto takto neverí! Takto prehovoril Peter prostredníctvom Leva!“ Levovo vyjadrenie sa od tej doby používa v gréckej i latinskej cirkvi. Žiaľ, tento výraz bol opakom výrazu, ktorý o generáciu skôr použil svätý Cyril Alexandrijský, keď opisoval „jedinú prirodzenosť vteleného Slova“.

Teologický problém bol však ešte zložitejší z politického hľadiska. Prvý nicejský koncil rozhodol, že poprednými miestnymi cirkvami v ríši budú Rím, Alexandria a Antiochia. Na Chalcedónskom koncile vyše 500 prítomných biskupov pripomenulo, že „otcovia [na predchádzajúcom koncile v Konštantínopole] právom priznali výsady stolici staršieho Ríma, keďže je to cisárske mesto; a poháňaní tým istým zámerom 150 najzbožnejších biskupov pridelilo rovnaké výsady najsvätejšej stolici Nového Ríma, rozumne súdiac, že mesto, ktoré je poctené cisárskou mocou a senátom a požíva výsady rovnajúce sa staršiemu cisárskemu Rímu, by malo byť aj v cirkevných záležitostiach povýšené na jeho úroveň a zaujať druhé miesto po ňom.“ A tak Konštantínopol (Nový Rím) získal druhé miesto v hierarchii, ktoré predtým patrilo Alexandrii.

Rímsky pápež svätý Lev Veľký najskôr namietal proti tejto úprave, pretože bola v rozpore s kánonmi Nicey I., ale neskôr ustúpil a táto úprava sa stala zákonom v ríši. Najdôležitejšími miestnymi cirkvami v ríši sa stali cirkvi v Ríme, Konštantínopole, Alexandrii, Antiochii a – pretože to bolo miesto Pánovej smrti a zmŕtvychvstania – v Jeruzaleme. Táto skupina piatich stolíc bude známa ako pentarchia a ich poradie je v byzantských cirkvách uznávané dodnes.

Nielenže sa rímska teologická terminológia považovala za presnejšiu než alexandrijská, ale aj byzantskej stolici bola daná prednosť pred alexandrijskou stolicou. Alexandrijskí biskupi najprv otáľali a nakoniec odmietli akceptovať dekréty tohto koncilu a egyptská cirkev sa rozštiepila na chalcedónsku a nechalcedónsku časť. Tí, ktorí akceptovali chalcedónsky koncil, boli nazývaní „melkiti“ alebo rojalisti; tí, ktorí ho neakceptovali, boli nazývaní „kopti“, t. j. praví Egypťania.

Ku Koptom sa neskôr pridali Arméni a mnohí sýrsky hovoriaci príslušníci Antiochijského patriarchátu. Spolu s ich dcérskymi cirkvami v Etiópii a Indii sú dnes nechalcedónske cirkvi známe ako „orientálne ortodoxné cirkvi“.

Nová kapitola

Tieto rozštiepania sa ešte viac utužili počas tisícročnej vlády islamu na Blízkom východe. Každá kresťanská skupina – melchitská, nestoriánska a nechalcedónska – bola potvrdená ako samostatný millet (národ) s vlastnými zákonmi, čo zabezpečilo, že kresťania zostali nejednotní.

Až po zániku Osmanskej ríše po prvej svetovej vojne sa tieto cirkvi pustili do nového spôsobu interakcie. V roku 1988 Koptská ortodoxná a Katolícka cirkev vydali Súhlasné vyhlásenie o Vtelení. Uvádza sa v ňom: „Veríme, že náš Pán, Boh a Spasiteľ Ježiš Kristus, vtelený božský Logos, je dokonalý vo svojom božstve a dokonalý vo svojom človečenstve. Svoje človečenstvo zjednotil so svojím božstvom bez zmiešania, zmeny a zámeny. Jeho božstvo nebolo oddelené od jeho človečenstva ani na okamih či mihnutie oka.“

V roku 1990 nasledovalo Súhlasné vyhlásenie medzi orientálnymi ortodoxnými a východnými pravoslávnymi cirkvami. „[Chalcedónski] Pravoslávni súhlasia s tým, že orientálni ortodoxní budú naďalej zachovávať svoju tradičnú cyrilskú terminológiu ‚jednej prirodzenosti vteleného Loga‘, keďže uznávajú dvojitú podstatu Loga, ktorú Eutyches popieral. Túto terminológiu používajú aj pravoslávni. Orientálni ortodoxní súhlasia s tým, že pravoslávni sú oprávnení používať formuláciu o dvoch prirodzenostiach, keďže uznávajú, že rozdiel je ‚len v myslení‘.“

Nakoniec, viac ako 1500 rokov po Chalcedónskom koncile, latinská, grécka a orientálna cirkev uznali svoju spoločnú vieru v Kristovo dokonalé človečenstvo i božstvo, napriek rozdielnej terminológii, ktorú používajú na jej vyjadrenie.

Zdroj: https://melkite.org/faith/first-six-ecumenical-councils Preložil o. Ján Krupa.