Kristus naša Pascha III.: Človek v Kristovi ako nové stvorenie

Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu

Pamätaj, Pane, na tých, ktorí tieto dary priniesli…

namiesto pozemských daj im nebeské,

namiesto časných večné, namiesto pominuteľných nepominuteľné.

(Anafora z liturgie sv. Bazila Veľkého)

Základy duchovného života

Povolanie k Božej podobe

725 Cirkevní otcovia učia, že ľudská osoba, premenená v Kristovi, je povolaná napodobňovať Boží spôsob života vo svojom vlastnom spôsobe života. Jedine v Kristovi je možné pochopiť Boží plán, podľa ktorého a pre ktorý boli stvorení ľudia, a rozpoznať plnosť ľudského života.

726 Život v Kristovi, ponúkaný vo svätých tajomstvách, je základom kresťanskej morálky, pravidiel a noriem kresťanského správania. Kresťanský morálny život je svedectvom o viere. Aktívne prejavovanie kresťanskej viery v osobnej, rodinnej, spoločensko-politickej a ďalších oblastiach ľudského života si vyžaduje skutočné hrdinstvo a odvahu. Na Boží obraz stvorený človek je povolaný odrážať Boha vo svojom kresťanskom živote, mysticky zjavovať život Najsvätejšej Trojice, a pri tom rásť od Božieho obrazu k Božej podobe. Každý kresťan je povolaný k tomu, aby čoraz jasnejšie zjavoval tajomný odraz Božieho života vo svojom vlastnom živote. Dosahovanie Božej podoby konkrétnymi činmi definuje kresťanskú morálku.

727 Podľa starobylej tradície Cirkvi milosťou svätého tajomstva krstu sú všetci kresťania zasvätení Bohu, a z toho dôvodu sú povolaní k svätosti, t. j. byť ako Boh. Toto povolanie sa uskutočňuje rôznymi spôsobmi: v kresťanskom manželstve, mníšskom živote a panenskom stave – v súlade s darmi Svätého Ducha, ktoré každý z nás štedro dostáva. Svedčí o tom apoštol Pavol, keď píše: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 4 – 7).

Človek ako morálna osoba

728 Ľudia sa odhaľujú vo svojich osobných skutkoch a zároveň osobnými skutkami „vytvárajú“ seba samých. Skutky človeka majú jasne vyznačený osobný charakter a vytvárajú štýl alebo spôsob jeho existencie. Podľa učenia svätého Jána Damaského[1] človek je autorom svojho morálneho správania. Tak ako božská osoba, tak aj ľudská osoba iniciuje svoje vlastné skutky. Na Boží obraz stvorený človek je racionálny, schopný sebakontroly a sebaurčenia, a preto je morálne zodpovedný za svoje skutky.

729 Skutky ovplyvňujú osobu, ktorá ich koná. Vlastným konaním sa osoba buď čoraz viac podobá božskej osobe, alebo obrátene zmenšuje svoju Božiu podobu. Takéto činy definujeme ako morálne. Skutky, ktoré nemajú vplyv na dosahovanie Božej podoby osobou, nazývame neutrálne. V závislosti od toho, ako skutky ovplyvňujú osobu, ktorá ich vykonáva, môžeme rozlišovať medzi neutrálnymi a morálnymi skutkami.

730 Neutrálne skutky sú z hľadiska kresťanskej morálky tie ľudské skutky, ktoré sa vykonávajú nevedome a mimovoľne. Prostredníctvom nich sa osoba neprejavuje ako ich aktívny zdroj, a preto takéto skutky nemôžu ani budovať, ani ničiť morálny život osoby. Práve preto, že tieto skutky neovplyvňujú morálny charakter osoby, svätí Otcovia ich nazývali morálne neutrálne. Medzi takéto skutky patria napríklad skutky detí, ktoré ešte nedosiahli plné uvedomovanie si svojho konania, ďalej uspokojovanie prirodzených potrieb ľudského organizmu, spontánne pohyby a podobne.

731 Morálne skutky sú tie skutky, ktoré sa vykonávajú vedome so súhlasom osobnej vôle. Ako Boh, tak aj človek je autorom svojich skutkov, je schopný ich zámerne plánovať a vykonávať bez vonkajšieho donútenia. Schopnosť kontrolovať sa, nezávisle iniciovať konanie a vykonávať ho je základom dôstojnosti človeka, ako aj jeho zodpovednosti. Na rozdiel od Božieho konania morálne skutky človeka môžu byť morálne dobré alebo morálne zlé.

Ľudská sloboda a morálna zodpovednosť osoby

732 Sloboda je ľudská vedomá a dobrovoľná voľba Boha ako Otca a akceptácia Božieho povolania k účasti na večnom živote Najsvätejšej Trojice. Muž a žena dostali pri svojom stvorení schopnosť robiť rozhodnutia a správnou voľbou prejsť k pravej slobode. Jedine vedomou a dobrovoľnou voľbou Boha sa človek stáva úplne slobodným a žije v slobode samotného Boha.

733 V raji muž a žena dostali Božie prikázanie ako sprievodcu na ceste. Prikázanie nám má pomáhať pri robení správnych rozhodnutí a poskytuje možnosť zvoliť si skutočnú slobodu. Božie prikázanie je oslobodzujúce, pretože človeku dáva slobodu. Opravdivá sloboda nikdy nemôže byť v protiklade s Božou pravdou a Božím zákonom, a ani nemôže byť od nich oddelená. Kristus učí: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 31 – 32).

734 Svätí Otcovia učia, že následkom hriechu našich prarodičov sme stratili plnosť slobody, t.j. stali sme sa náchylnými voliť si zlo. Preto sme sa ocitli v otroctve hriechu, z ktorého nás môže vyslobodiť jedine Spasiteľ. Kristus – cesta, pravda a život (porov. Jn 14, 6) – otvoril cestu k Otcovi vo Svätom Duchu a ukázal ľudstvu cestu k pravému oslobodeniu a rastu v Božej slobode.

735 Pred príchodom Krista bol Mojžišov zákon (porov. Gal 3,24), vyjadrený v Desatore Božích prikázaní, poručníkom, ktorý viedol ku Kristovi Spasiteľovi. Tieto prikázania dal Boh na vrchu Sinaj (porov. Ex 20, 2 – 17; Dt 5, 6 – 21):[2]

Ja som Pán, tvoj Boh.

1. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
2. Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!
3. Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!
4. Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!
5. Nezabiješ!
6. Nescudzoložíš!
7. Nepokradneš!
8. Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!
9. Nepožiadaš manželku svojho blížneho!
10. Nepožiadaš nič, čo je tvojho blížneho!

736 Ľudia ako racionálne bytosti sú schopní chápať cieľ a dôsledky svojho konania. Keď kresťan rastie duchovne, komunikujúc so Stvoriteľom, získava čoraz hlbší zmysel a poznanie seba samého a lepšie chápe, že jeho konanie ho môže buď približovať k Bohu, alebo vzďaľovať od Boha. Takéto „kráčanie pred Božou tvárou“, t. j. život v neustálej interakcii s Bohom, je základom kresťanského povedomia.

737 Ľudia sú obdarení osobnou vôľou a orientujú sa. V dôsledku toho ich morálne konanie má dobrovoľný charakter. Každé dobrovoľné rozhodnutie osoby určuje, akým druhom osoby sa stane. Napríklad osoba, ktorá odvážne vykoná hrdinský skutok lásky, stane sa hrdinom, zatiaľ čo osoba, ktorá dobrovoľne súhlasí so spáchaním vraždy, stane sa vrahom.

738 Existuje nerozlučná spojitosť medzi morálnou hodnotou každého jednotlivého skutku osoby a konečným cieľom jej života. Konečným cieľom je povolanie k večnému životu v Najsvätejšej Trojici; zatiaľ čo základnou voľbou kresťana je dobrovoľná odpoveď vo viere na toto povolanie od Boha. Táto voľba je základom pre všetky ostatné životné rozhodnutia. Jednotlivé skutky by mali prameniť z tejto základnej kresťanskej voľby a mali by ju denne odrážať a potvrdzovať.

739 Každé morálne konanie je nasmerované ku konkrétnemu určenému cieľu. Morálny skutok je dobrý, ak sa jeho cieľ zhoduje s konečným cieľom kresťanského života a približuje človeka k účasti na Božom živote. Ak cieľ skutku nie je zameraný na Boha, voľba takéhoto skutku urobila skutok i človeka, ktorý ho vykonal, morálne zlým a hriešnym.

740 Morálne dobro alebo hriešnosť ľudských skutkov posudzujeme na základe obsahu konania (čo presne chce človek urobiť), jeho cieľa (s akým cieľom chce človek tento skutok vykonať) a úmyslu (ktorý konkretizuje voľbu človeka a nasmerúva vôľu jednotlivca k stanovenému cieľu). Dôležité sú aj okolnosti, za ktorých človek uskutočnil svoje konanie, keďže môžu mať vplyv na to, či jednotlivec je viac alebo menej zodpovedný za toto konanie.

741 Je dôležité, aby kresťan pochopil, čo presne robí a či to nie je v rozpore s jeho základnou voľbou a Božími prikázaniami. Ak obsah konania človeka zodpovedá jeho povolaniu k svätosti, potom je tento skutok morálne dobrý.

742 Úmysel je nasmerovanie vôle jednotlivca k určitému cieľu. Odhaľuje vnútorné dôvody konania a odhaľuje, prečo človek vykonal daný skutok. Úmysel je vždy vnútorným meradlom konania človeka, ale nie vždy je zjavný navonok. Úmysel môže ležať v jadre viac ako jedného činu –  môže nasmerovať viaceré ľudské skutky k zvolenému cieľu. Cieľ skutku odpovedá na otázku, s akým cieľom človek niečo robí. Toto je očakávaný výsledok, ktorý človek dúfa svojím konaním dosiahnuť. Napríklad človek si želá dať almužnu (úmysel) a pritom obetuje určitú sumu peňazí (obsah), aby pomohol blížnemu (cieľ).

743 Ak čo i len jedno z kritérií morálneho hodnotenia ľudského konania – obsah, cieľ alebo úmysel – odporuje konečnému cieľu kresťanského života, potom sa takéto konanie musí považovať za hriešne. Bolo by chybou posudzovať morálnosť ľudských skutkov jedine na základe hodnotenia úmyslov, ktoré ich vyvolávajú, alebo cieľa, ktorý sa človek snaží dosiahnuť. Činy, ktoré sú v rozpore s Božími prikázaniami, sú hriešne a zničujúce pre človeka, ktorý ich vykonal, už zo samotného obsahu takéhoto konania (vražda, cudzoložstvo a podobne), bez ohľadu na úmysel, cieľ alebo okolnosti. Okolnosti konania (prostredie, spoločenský tlak, donútenie) ovplyvňujú morálnu závažnosť konania, ale neurčujú ju.

Spolupráca s Bohom na diele spásy

744 Spolupráca ľudstva s Bohom na diele spásy zahŕňa spojenie ľudského úsilia s Božou milosťou. V Kristovi dochádza k osobnému dialógu a zjednoteniu medzi Bohom a ľudstvom, keď sa ľudské úsilie spája s Božou milosťou. Milosť, ktorá pôsobí v človeku, nachádza vyjadrenie v jeho konaní a povolanie človeka spočíva práve v ochote dovoliť milosti, aby v ňom prebývala a pôsobila. Človek je povolaný k tomu, aby zostal otvorený milosti vo všetkých svojich činnostiach a túto otvorenosť vždy potvrdzoval tým, že každý deň povie Bohu „áno“.

745 Milosť koná, ak jednotlivec poskytne osobný súhlas. Všetky stupne duchovného života si vyžadujú spoluprácu medzi ľudskou slobodou a Božou milosťou. Milosť nemožno dosiahnuť ani si ju zaslúžiť ako výsledok horlivej duchovnej práce. Takáto práca je potrebná, ale Božia milosť sa človeku dáva výlučne ako dar, a nie ako odmena za niečo. Samotná podstata vzťahov medzi Bohom a ľudským rodom sa odráža v dávaní milosti.

746 Schopnosť človeka prijať dar milosti závisí od stupňa jeho otvorenosti a oddanosti Bohu. Akceptáciou Božej milosti človek s ňou spolupracuje a rastie v nej. Dokonalá spolupráca medzi ľudskou vôľou a Božou milosťou je znázornená v Zvestovaní Prečistej Panny Márie. Je to zrejmé z Máriiných vlastných slov: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Na základe svojho súhlasu sa Bohorodička stala účastníčkou na tajomstve spásy.

Spiritualita srdca

Srdce – jadro ľudskej osoby

747 Sväté písmo hovorí o srdci ako vnútornej podstate ľudskej bytosti a jadre alebo centre celého človeka. „Ako voda odráža tvár, tak srdce odráža človeka“ (Prís 27, 19 SEB). Duchovný a morálny stav celého človeka závisí od stavu srdca. Srdce je sídlom nielen citov, ale aj poznania, sebauvedomovania a vedomia, ako aj ostatných duchovných síl človeka.

748 Srdce je svätyňou ľudskej bytosti, kde človek stojí pred Božou tvárou. Vo Svätom písme čítame o „myšlienkach a úmysloch srdca“ (Hebr 4, 12), kde srdce vytvára samotnú podstatu človeka, „miesto“, kde človek preberá zodpovednosť a otvára alebo uzatvára sa pre Božie pôsobenie. Srdce je taktiež sídlom vôle. Srdce robí rozhodnutia (porov. 1 Kor 4, 5; 2 Kor 7, 9; 8, 16), z neho vychádzajú dobré i zlé úmysly (porov. Mt 15, 19; Rim 10, 1; Iz 57, 17), láska k Bohu i blížnemu (porov. Mt 22, 37; Mk 12, 30 – 33; Lk 10, 27).

749 Podľa Svätého písma všetky ľudské emócie sú vlastné srdcu: teší sa (porov. Jer 15, 16; Ž 27[28], 9), smúti (Ž 24[25], 17), trpí úzkosťou (Jer 4, 19), hnevá sa (Pr 19, 3) a závidí ( Jn 3, 14). Jedine Boh môže preniknúť do hlbín ľudského srdca: „Veď (Pán nehľadí), ako hľadí človek. Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16, 7). Boh skúša myseľ a skúma srdce (porov. Jer 17, 10). V Bohu spoznávajú ľudia samých seba a kontemplujú hlbiny svojich vlastných sŕdc.

750 Jedným z aktívnych prejavov srdca je svedomie človeka. Pojem „svedomie“ pochádza z latinského conscientia (spoločné poznanie). Podobne aj ukrajinský termín sovist pochádza z cirkevnoslovanského so-vidaty (spoločne poznať). Svedomie nezahŕňa ani tak poznanie, ktoré má jednotlivec, či akúsi „subjektívnu pravdu“, ale spoločné poznanie s božskými osobami za účelom spoločného konania s nimi. Sväté písmo hovorí o schopnosti ľudského srdca rozlišovať medzi dobrom a zlom. Kráľ Šalamún sa modlil za „múdrosť srdca“, aby dokázal rozlišovať medzi dobrom a zlom (porov. 1 Kr 3, 9). V evanjeliách Kristus ukazuje, že srdce môže byť zdrojom morálneho dobra i morálneho zla (porov. Lk 6, 45; Mt 12, 35).

751 Podľa tradície svätých Otcov je svedomie najdôležitejším faktorom v bytí človeka. Ako učí abba Dorotej:

Keď Boh stvoril človeka, vdýchol do neho niečo božské, akoby horúcu a jasnú iskru pridanú k rozumu, ktorá rozžiarila myseľ a ukázala mu rozdiel medzi správnym a nesprávnym. Toto sa nazýva svedomie, ktoré je zákonom jeho prirodzenosti… Svedomie je niečo Bohom zasadené do nás, ako sme povedali, a nikdy ho nemožno zničiť. Vždy nám trpezlivo pripomína naše povinnosti.[3]

Svätý Klement Alexandrijský učí: „Vlastné svedomie je najlepšie na to, aby si človek starostlivo vyberal alebo sa vyhýbal. A jeho pevným základom je správny život.“[4] Svätý Ján Zlatoústy vyhlásil: „Boh vložil do našej mysle sudcu, ktorý je stále bdelý a ostražitý – myslím tým svedomie. Nie je možné, aby bol nejaký sudca medzi mužmi a ženami taký neúnavný, ako je naše svedomie.“[5]

Vnútorná bdelosť a stráženie srdca

752 Ľudské myšlienky a rozhodnutia sa rodia v srdci. Srdce je miesto, kde vznikajú zámery a túžby. Srdce je zdrojom vôle a túžob. Kresťan je povolaný obrábať „pole“ svojho srdca a dávať pozor, aby doň nevniklo „semeno nepriateľa“ (porov. Mt 13, 24 – 30).

753 Byť pozorný k srdcu znamená predovšetkým odmietať zlé myšlienky a citlivo strážiť srdce. Svätý Makarios Veľký učí nasledovné:

[Ako je to s okom], tak je to aj s mysľou smerom k srdcu. A srdce samo osebe je len malá nádoba, ale aj tam sú draci a levy, sú tam jedovaté zvieratá a všetky poklady zla. A sú tam drsné a nerovné cesty, sú tam priepasti. Ale je tam aj Boh, aj anjeli, život a kráľovstvo, svetlo a apoštoli, poklady milosti – je tam všetko.[6]

754 Keď vnútorná bdelosť intelektu upriami svoju pozornosť na srdce, človek je schopný lepšie spoznať seba samého. Intelekt zameraný na srdce sa oslobodí od chybných zámerov a myšlienok. Duchovní Otcovia tento stav označujú ako utíšenie (z gréckeho hesychia) intelektu. Vnútorne bdelí ľudia sa môžu „vidieť“ vo svetle Božej milosti a objavovať, čo sa deje vo svete ich vnútorného ja. Objavujú silné i slabé stránky svojho charakteru, svoje schopnosti i talenty, začínajú vnímať svoje tajné sklony i túžby.

Askéza, ktorá očisťuje

755 Askéza (z gréckeho slova pre cvičenie) je neustály boj kresťana s vlastnými chybami, vášňami a hriešnymi sklonmi. Asketické úsilie má terapeutický charakter, pretože pomáha človeku spolupracovať s Božou milosťou. Milosť očisťuje človeka od hriechu a lieči rany, ktoré spôsobuje hriech. Takéto očisťovanie si vyžaduje, aby sme sa zriekli nielen všetkého, čo vedie k hriechu, ale aj toho, čím je hriech podnecovaný. Apoštol Pavol vyzýva každého kresťana, aby podnikal takúto askézu:

Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi. Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti (Rim 6, 11 – 13).

Spiritualita srdca

Hriech v ľudskom živote

756 Bohom stvorení ľudia sú povolaní rásť do slobody Božích detí (porov. Rim 8, 21). No nie vždy boli verní tomuto povolaniu. Adam a Eva podľahli klamu a odmietli Božiu vôľu a takto oslabili svoju schopnosť uplatňovať dar slobody. Kresťanská tradícia toto odmietnutie poslúchať Boha označuje ako hriech. Po hriechu sa človek dostal do neprirodzeného stavu: odlúčenia od Boha a odcudzenia od blížnych.

757 Kresťanská tradícia považuje hriech za chorobu, ktorá narúša Boží obraz v človeku. V jednom z tropárov bohoslužby Parastas spievame: „Som obrazom tvojej nevýslovnej slávy, hoci nesiem známky priestupkov.“ Preto si hriešny človek nezasluhuje ani tak odsúdenie, ako skôr uzdravenie – Božie milosrdenstvo a odpustenie. Hriešnik je teda chorý a Kristus je lekár. „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mt 9, 12).

758 Hriech je predovšetkým ľudský stav, ktorý sa prejavuje v konaní, a hriešny skutok je vedomé a dobrovoľné porušenie Božieho prikázania. Porušenie čo i len jedného Božieho prikázania je porušením celého Božieho zákona. „Kto by totiž zachoval celý zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým. Lebo ten, ktorý povedal: ‚Nescudzoložíš,‘ povedal aj: ‚Nezabiješ.‘ A keď aj nescudzoložíš, ale zabíjaš, prestupuješ zákon“ (Jak 2, 10 – 11). Tak ako jedna choroba môže spôsobiť ďalšiu, tak jeden hriech vedie k ďalšiemu. Svätý Ján Damaský zdôrazňuje, že existuje osem zlých „myšlienok“ (po grécky logismoi), ktoré vyvolávajú hriech: obžerstvo, žiadostivosť, lakomstvo (láska k peniazom), znechutenosť, hnev, akédia (skľúčenosť), márnivosť a pýcha.[7] Nazývame ich hlavné hriechy, pretože sú koreňom všetkých ostatných hriešnych skutkov.

Dobrých upevni v dobrom,

zlých svojou dobrotou urob dobrými…

zblúdených obráť.

(Anafora z liturgie svätého Bazila Veľkého)

Osem hlavných hriechov[8] a ich protikladné cnosti

Obžerstvo a jeho protikladná cnosť striedmosť

759 Ľudia majú prirodzenú potrebu jesť a piť. Jedlo je nevyhnutné pre udržanie života. Avšak prílišná túžba po jedle narúša prirodzenú ľudskú potrebu. Toto vedie k hriechu obžerstva, v ktorom sa stane cieľom jedlo samo osebe. Tento hriech má rôzne prejavy. Prvým z nich je nadmerné jedenie a pitie. Svätí Otcovia učili, že nadmerná konzumácia jedla škodí duši. Druhým prejavom obžerstva je vyhľadávanie jedla a pitia predovšetkým pre potešenie. Nedostatok sebakontroly v jedení a pití vedie k nenásytnosti vo všetkom ostatnom, pretože človek sa snaží nasýtiť hlad a smäd duše nadmerným uspokojovaním tela. Svätý Ján Kasián poznamenáva: „Nedokážeme opovrhnúť uspokojením z jedla, ktoré sa nám predkladá, ak myseľ nie je upriamená na… potešenie z nebeských vecí.“[9]

760 Hriech obžerstva možno prekonať cnosťou striedmosti v jedení a pití, ktorú dosiahneme pôstom. Svätý Ján Zlatoústy učí:

Vidíte, že máme nežného a milujúceho Pána, ktorý od nás nepožaduje nič, čo by presahovalo naše schopnosti. Inými slovami, nie je to svojvoľné, že od nás očakáva pôst a zdržanlivosť od jedla, no nie preto, aby sme zostali bez jedla, ale preto, aby sme sa odpútali od vecí tohto života a všetok ušetrený čas venovali duchovným záležitostiam.[10]

Žiadostivosť a jej protikladná cnosť celistvosť bytia

761 Pohlavný pud je pre človeka prirodzený. Podstata vášne žiadostivosti spočíva v nespútanej a neusporiadanej snahe o telesné uspokojenie, keď človeka poháňa sebaláska a túžba uspokojiť sa, často na úkor vlastnej dôstojnosti a dôstojnosti druhého človeka. Žiadostivosť vedie k rôznym hriechom: predmanželským sexuálnym vzťahom (smilstvo) a mimomanželským sexuálnym vzťahom (cudzoložstvo), sexuálnemu otroctvu a komodifikácii človeka. Táto vášeň je nebezpečná nielen pre telo, ale aj pre dušu, pretože zotročuje človeka a ničí schopnosť milovať. Preto duchovní Otcovia zdôrazňujú nevyhnutnosť neustáleho boja proti tejto vášni.

762 Svätý Cyril Jeruzalemský tvrdí, že rozhodné odmietnutie žiadostivosti je základným prvkom kresťanskej viery vo vzkriesenie tela: „Kto verí, že jeho telo zostane vzkriesené, ten si dáva pozor na svoje rúcho a nepoškvrňuje ho smilstvom. No ten, kto neverí vo vzkriesenie, oddáva sa smilstvu a zneužíva svoje telo, akoby nebolo jeho vlastné.“[11]

763 Človek dosiahne počestnosť v sexuálnom živote pomocou cnosti celistvosti bytia. Táto cnosť riadi pohlavný pud láskou k blížnemu a k sebe samému. Cudnosť umožňuje človeku ovládať svoj pohlavný pud a obnovuje harmóniu tela, duše a ducha.

Lakomstvo (láska k peniazom) a jeho protikladná cnosť štedrosť

764 Lakomstvo je vášeň pre peniaze a hmotné statky. Svätí Otcovia učili, že láska k bohatstvu nie je súčasťou vrodenej prirodzenosti človeka, ale objavuje sa ako deformácia jeho túžby po večnom živote.[12] Vášeň pre získavanie bohatstva, ktorá sa zmocňuje človeka, robí z neho otroka peňazí. Získavanie bohatstva sa stáva cieľom samo osebe a vedie k rôznym hriechom. Takáto vášeň vyvolá ilúziu o sebestačnosti človeka, začneme sa spoliehať len na hmotné statky. Svätý Ján Zlatoústy učí:

Bohatstvo nie je zlá vec, ale lakomstvo a láska k peniazom áno. Chamtivý človek je jedna vec a bohatý človek je druhá vec. Chamtivý človek nie je bohatý, chýba mu veľa vecí, a zatiaľ čo potrebuje veľa vecí, nikdy nemôže byť bohatý. Chamtivý človek je držiteľom, a nie pánom bohatstva, otrokom, a nie pánom.[13]

Svätý Ján Klimak považuje lakomstvo a hrabivosť za modloslužbu, pretože v takejto zaslepenosti človek vkladá všetky svoje nádeje do pozemských statkov.[14]

765 Cnosť štedrosti a jej konkrétne vyjadrenie, ktorým je almužna, robia človeka schopným správne hospodáriť s hmotnými dobrami a bohatnúť v Bohu. Svätý Ján Zlatoústy nabáda:

A nech vo vašich domoch neleží zlato, ale nech je vaším pokladom to, čo je cennejšie než milióny peňazí, t. j. almužna a láska k človeku. Lebo to nám dodáva odvahu voči Bohu, ale to druhé… spôsobuje, že diabol na nás tvrdo dolieha… Vyzbrojte proti nemu svoju pravicu… Uložte si všetko svoje bohatstvo do svojej mysle a namiesto truhlice a domu nech vám nebo uchováva zlato… Prečo teda na úkor seba samých mrháme všetku svoju pozornosť na veci, na ktoré po našom odchode už nedosiahneme a často ich nedokážeme udržať ani počas tunajšieho prebývania, keď by sme mohli mať také bohatstvo, aké možno nájsť nielen v tomto živote, ale aj v tamtom, za tých najľahších okolností?[15]

Melanchólia (smútok) a jej protikladná cnosť radosť vo Svätom Duchu

766 Svätí Otcovia v súlade s učením apoštola Pavla rozlišovali medzi spasiteľným smútkom pre vlastné hriechy a melanchóliou ako vášňou: „Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu; zármutok sveta spôsobí smrť“ (2 Kor 7, 10). Hriešna melanchólia ako vášeň sa odhaľuje jedným z dvoch spôsobov. Najčastejšie ju vyvoláva nejaká iná vášeň, keď po niečom túžime, ale nedokážeme uspokojiť túto túžbu. To dáva vzniknúť depresii, ktorá môže viesť k zúfalstvu, ba až k samovražde. Melanchólia môže vzniknúť aj z nadmernej obavy o svoju budúcnosť, zo snahy kontrolovať svoj život spoliehaním sa len na seba a nie na Boha. Svätý Bazil Veľký učí, že melanchólia je príznakom slabých v duchu, pretože strácajú duchovnú rovnováhu, spôsobujú si duchovné utrpenie, a takto riskujú, že definitívne stratia nádej v Boha.[16]

767 Duch Utešiteľ (alebo Zástanca) je zdrojom cnosti kresťanskej radosti, ktorá oslobodzuje od vášne melanchólie. On udeľuje človeku radosť prežívania blízkosti s Bohom. Apoštol Pavol nabáda: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu“ (Flp 4, 4 – 6).

Hnev a jeho protikladná cnosť trpezlivosť

768 Hnev ako vášeň nie je len pocitom zlosti. Je to stav človeka, ktorý agresívne bráni svoju existenciu bez nádeje v Boha a na úkor blížneho. Svätí Otcovia rozlišujú tri druhy hnevu: 1) hnev, ktorý horí vo vnútri – je to stav duše, v ktorom človek stráca vnútorný pokoj a premáhajú ho pocity zlosti, urazenosti a podráždenia; 2) hnev prejavený v slove a skutku, v reči, ktorá je hrubá a zbavená jemnosti a lásky. Najbežnejšími prejavmi tohto hnevu sú výbuchy zúrivosti, úmyselné ponižovanie blížneho, urážanie druhého a osočovanie. Svätý Ján Zlatoústy učí: „Keď spôsobuješ urážky, vtedy ťa poráža nie druhý človek, ale to, čo je oveľa hanebnejšie, otrocká vášeň hnevu. Ak však mlčíš, potom zvíťazíš.“[17] a 3) hnev, ktorý dlho kypí, alebo odpor – tento druh hnevu je pre človeka obzvlášť zhubný, pretože človek vedome odmieta odpustiť urážku alebo krivdu a horí túžbou po pomste.

769 Hnev je obzvlášť nebezpečná vášeň, pretože vedie k násiliu, vražde, rozdeleniu a vojne. V Hermasovom Pastierovi sa hnev nazýva anjel zla, ktorý vládne nad človekom: „Keď na teba príde hnev alebo surovosť, vedz, že on [anjel zloby] je v tebe.“[18]

770 Cnosť trpezlivosti, ktorú nazývame aj tichá miernosť, sa vyznačuje dôverou v Božiu ochranu, a tak umožňuje odolávať ľudskému hnevu. „Nerozhorčuj sa nad ničomníkmi a nežiarli na tých, čo páchajú neprávosť… Ale spoľahni sa na Pána a dobre rob a budeš bývať v svojej krajine a tešiť sa z bezpečia… Odovzdaj sa Pánovi a dúfaj v neho“ (Ž 36 [37], 1, 3, 7). Svätý Ján Zlatoústy učí: „Veď ak preukážeme trpezlivosť, budeme nepremožiteľní; a nebude nikoho, ani veľkého, ani malého, kto by mal moc nám ublížiť.“[19]

Acédia (skleslosť) a jej protikladná cnosť veselosť ducha

771 Svätí Otcovia opísali skleslosť (po grécky akedia) ako vyčerpanosť a únavu duše. Melancholický človek podceňuje Pánovu moc, ale skleslý človek podceňuje Božie milosrdenstvo. Melanchólia ženie človeka, aby sa spoliehal len na vlastné sily, zatiaľ čo acédia ho úplne zbavuje nádeje. Svätí Otcovia acédiu nazývali „démon, ktorý pustoší napoludnie“ (porov. Ž 90 [91], 6). Uhasína v človeku elán pre duchovný rozvoj. Acédia vyvoláva pocity opustenosti a nechuti k životu, pocit jeho prázdnoty, ako aj stratu viery vo vlastnú spásu. Vedie k psychickému a fyzickému vyčerpaniu človeka. Človek podľahne lenivosti, stane sa znechuteným a neschopným duchovného boja.

772 Evagrius Pontský opisuje prejavy acédie:

[Poludňajší démon] vzbudzuje v srdci mnícha nenávisť k tomuto miestu, nenávisť k samotnému životu, nenávisť k manuálnej práci. Vedie ho k úvahám, že láska sa vytratila spomedzi bratov, že niet nikoho, kto by ho povzbudil… Tento démon ho ženie mimo, aby túžil po iných miestach, kde sa môže ľahšie postarať o životné potreby, ľahšie nájsť prácu a dosiahnuť skutočný úspech… Žiadny iný démon nenasleduje tesne za pätami tohto démona (keď je porazený), ale len stav hlbokého pokoja a nevýslovnej radosti vzniká z tohto zápasu.[20]

Modlitba, práca a neustály duchovný tréning (askéza) pomáhajú v boji proti acédii.

773 Cnosť veselosti ducha alebo triezvosti mysle dáva človeku prostriedky na obnovu duchovných síl a pokračovanie v duchovnom boji s pomocou Božej milosti. „Preto si prepášte bedrá mysle, buďte triezvi a celú svoju nádej uprite na milosť, ktorú dostanete, keď sa zjaví Ježiš Kristus“ (1 Pt 1,13). Svätý Izák Sýrsky učí: „Ak zachovávame zákon bdelosti a praktizujeme rozlišovanie s poznaním, z ktorého sa zbiera ovocie života, potom sa boj s útokmi vášní v žiadnom prípade nepriblíži k našej mysli.“[21]

Márnomyseľnosť a jej protikladná cnosť ponížené zmýšľanie

774 Márnomyseľnosť (známa aj ako márnivosť) je vášeň pre pozemskú a ľudskú slávu a všetky druhy pocty. Koreň márnomyseľnosti sa nachádza v závislosti človeka od toho, čo si o ňom myslia druhí. Medzi prejavy márnomyseľnosti patrí netolerovanie kritiky, odmietanie uznať vlastné chyby a neustála túžba po chvále od druhých. Márnomyseľnosť sa prejavuje chválením sa materiálnymi úspechmi alebo intelektuálnymi schopnosťami a talentom, ako aj upozorňovaním na svoje duchovné úspechy.

775 Pripútanosť k pozemskej sláve znemožňuje duchovný rast človeka. A to pretože nahrádza úsilie o Božiu slávu úsilím o ľudskú slávu. V učení o márnosti pozemskej slávy sa svätý Ján Zlatoústy pýta:

Ak sa tešíš na vzkriesenie a odplatu, prečo sa až tak naháňaš za hodnotami tohto života? … Avšak príčinou všetkého zla je márnomyseľnosť a túžba zaobstarať si meno majetkom, kúpeľmi, domami. Na čo ti je to dobré, človeče, ktorý si, keď v jednom okamihu ťa prepadne horúčka, tvoja duša náhle dostane krídla a zanechá ťa samého a nahého – či, lepšie povedané, zbaveného cnostnosti, ale zaťaženého nespravodlivosťami, lúpežami, chamtivými skutkami, vzdychmi, nárekmi, slzami sirôt, komplotmi, intrigami? … Preto budeš musieť zostať vonku, lebo bude príliš neskoro na to, aby si sa kajal zaťažený týmito bremenami.[22]

776 Cnosť poníženého zmýšľania robí človeka schopným vnímať seba ako stvorenie svojho Stvoriteľa a žiť skôr pre Boha než pre seba. Keď sa človek pokorne prijíma taký, aký je v Božích očiach, stáva sa skutočne múdrym. Pokorne zmýšľajúci človek prijíma všetky veci, ktoré mu posiela Boh, a všetko robí na Božiu slávu. „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 33). Svätý Izák Sýrsky učí: „Ponížené zmýšľanie je odevom Božieho kráľovstva. Slovo, ktoré sa stalo človekom, sa zaodelo do poníženého zmýšľania a vďaka poníženému zmýšľaniu sa nám prihovorilo v našom tele. Každý človek, ktorý sa zaodel do poníženého zmýšľania, bol skutočne učinený ako ten, ktorý zostúpil zo svojej vznešenosti.[23]

Pýcha a jej protikladná cnosť pokora

777 Pýcha je najnebezpečnejšia vášeň a matka všetkých hriechov. Práve pre pýchu satan odpadol od Boha a práve pýcha zničila dlhodobé úsilie mnohých askétov. Pýcha je modloslužobné sebazbožšťovanie človeka: človek sa povyšuje nad ostatných ľudí a stavia sa na miesto Boha. Pyšný človek je uzavretý pred Božou milosťou: „Pán sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť“ (Prís 3, 34, LXX; porov. 1 Pt 5, 5 a Jn 4, 6). Svätý Augustín učí, že pýcha je prameňom všetkého zla, a aby človek premohol všetky ostatné hriechy, musí sa zbaviť prvotnej príčiny – pýchy: „Odkiaľ sa rozmáha neprávosť? Z pýchy. Vyliečte pýchu a nebude viac neprávosti. Aby sa vyliečila príčina všetkých chorôb, totiž pýcha, Boží Syn zostúpil a bol ponížený.“[24]

778 Pyšný človek zvyčajne nevidí svoj vlastný hriech. Tento človek je plný sebalásky, ťažko je mu odpúšťať a prosiť o odpustenie druhých a má problém ustúpiť. Takýto človek odmieta všetky formy autority a často vybuchuje hnevom. Nosí v sebe nevraživosť, neustále odsudzuje druhých ľudí a závidí im úspechy. Pýcha ľstivo kontroluje  aj tých, ktorí po dosiahnutí cnostnosti považujú za príčinu svojich úspechov skôr seba samých než Boha.

779 Najúčinnejším prostriedkom na porážanie pýchy je cvičiť sa v pokore. Toto otvára človeka voči Bohu a blížnemu a robí človeka schopným prijať Božiu premieňajúcu a oslobodzujúcu moc. Apoštol Pavol vyhlasuje: „Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha. Pútame každú myseľ, aby bola poslušná Kristovi“ (2 Kor 10, 4 – 5). Vďaka cnosti pokory človek stojí v pravde pred Božou tvárou. Kresťanská pokora teda človeka neponižuje, ale umožňuje mu spoznať svoju skutočnú dôstojnosť Božieho dieťaťa. Svätý Ján Zlatoústy učí:

Ten, kto kladie pokoru ako základ svojho charakteru, môže bezpečne postaviť budovu akejkoľvek výšky. Ona [pokora] je najsilnejšou palisádou, nepohnuteľným múrom, nepreniknuteľnou pevnosťou; podopiera celú stavbu a nedovolí jej spadnúť… robí ju neprístupnou všetkým útokom… a cez pokoru na nás Boh, priateľ človeka, vylieva svoje hojné dary.[25]

Pokánie

780 Kristus, dobrý Pastier, ktorý prišiel nájsť „stratené ovce“, volá všetkých k pokániu: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Bez pokánia nemôže byť ani spása, ani nový život. V podobenstve o márnotratnom synovi Kristus odhaľuje podstatu pokánia. Je to návrat k Otcovi a prijatie jeho daru odpustenia. V pokání spoznávame Boha ako milujúceho a milosrdného Otca. On prijíma kajúcich hriešnikov a teší sa z ich obrátenia, „lebo je dobrý a miluje nás“.[26]

781 Pokánie umožňuje kresťanovi nielen zažiť Boha ako milosrdného Otca, ale aj znovu objaviť seba samého v Božom objatí – vnímať seba samého ako syna, ktorý sa vrátil z cudzej krajiny hriechu do Otcovho domu spravodlivosti. V nedeľu márnotratného syna Cirkev spieva: „Ako márnotratný syn prichádzam k tebe, milosrdný Bože. Celý svoj život som premárnil v cudzej krajine, porozhadzoval som bohatstvo, ktoré si mi dal, Otče. Prijmi ma v pokání, Bože, a zmiluj sa nado mnou.“[27]

782 Pokánie tvorí základ kresťanskej spirituality, pretože každý pohyb smerom k Bohu, iniciovaný Bohom a podporovaný jeho milosťou, sa vyznačuje pokáním. Začiatkom tohto pohybu je zásadná vnútorná zmena (obrátenie), ktorá prináša nový spôsob vnímania seba samého, druhých a Pána Boha. Cieľom tohto pohybu je oslobodenie od hriechu a návrat k plnosti života v Bohu. Počas utierne v Nedeľu mýtnika a farizeja spievame: „Otvor mi dvere pokánia, Darca života. Keď sa dnes ráno klaniame v tvojom chráme, nauč nás, ako očisťovať chrámy našich tiel, a vo svojom súcite ma očisti dobrotou svojho milosrdenstva.“[28]

783 Pokánie má pozitívny charakter – je skôr oslobodzujúce a živototvorné než ponižujúce. Je silou obnovy a znovuzrodenia, plodom nádeje a popretím zúfalstva. A je to tak preto, lebo pokánie nie je pohľadom dole na vlastné chyby, ale pohľadom hore k Pánovej láske, nie pohľadom dozadu s výčitkami voči sebe, ale pohľadom dopredu s vierou. Človek sa musí sústrediť nie na to, čo sa mu nepodarilo dosiahnuť, ale na to, čím sa s Kristovou milosťou ešte môže stať. Pokánie je neustála cesta k osobnému uzdraveniu a rastu. Svätý Ján Klimak učí:

Človek, ktorý sa odvracia od sveta, aby sa zbavil bremena svojich hriechov, mal by napodobňovať tých, ktorí sedia pred hrobmi v meste. Nech tento človek neupúšťa od vrúcnych búrlivých sĺz, od bezslovných nárekov srdca, pokým neuvidí samotného Ježiša, ktorý prichádza, aby z nich odvalil skalu tvrdosti.[29]

Práve za takéto neustále premieňanie nášho života v pokání sa modlíme počas bohoslužieb: „Aby sme zostávajúce dni nášho života prežili v pokoji a kajúcnosti, prosme si od Pána.“[30]

784 Pokánie je teda osvietenie, prechod z temnoty do svetla. Pokým neuvidíme Kristovo svetlo, nebudeme schopní rozpoznať svoje vlastné hriechy. Čím bližšie sme k Bohu, tým jasnejšie vidíme, akí sme hriešni. Kristovo svetlo nás osvecuje a vedie k pokániu, k videniu krásy namiesto deformácie, k uvedomovaniu si Božej slávy namiesto vlastnej biedy.

Duchovný boj v živote kresťana

785 Od okamihu krstu vstupuje každý kresťan do duchovného boja. V ňom zomierame hriechu, aby sme žili pre Boha. V tomto boji, ako učí apoštol Pavol, nejde o zápas „…s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6, 12). Kresťan sa zapája do duchovného boja vyzbrojený modlitbou, pôstom a almužnou; takto očisťujeme svoje myšlienky a dosahujeme stav bez vášní. Svätý Ján Kasián učí, že duchovný boj pomáha človeku dosiahnuť dokonalosť: „Tento boj je v súlade s Božou vôľou. Slúži ľudskému blahu a prebúdza v človeku vrúcne úsilie o väčšiu dokonalosť.“[31]

Pôst a almužna

786 Kresťania sa postia už od starovekých čias. Pôst bol a je spôsobom napodobňovania Kristovho štyridsaťdňového pôstu, počas ktorého Kristus bojoval s diablovými pokušeniami a premohol ich. Pôst ako prostriedok duchovného boja ďalej rozvíjali mnísi, ktorí v pôste videli prostriedok na dosiahnutie čistoty srdca. Pôst sa týka celej bytosti: tela pomocou zdržanlivosti v jedení a pití a duše pomocou potlačovania vášní. Svätý Ján Zlatoústy učí: „Neješ mäso? Nekŕm sa nemravnosťou prostredníctvom očí. Nech sa postí aj ucho. Pôst ucha spočíva v tom, že odmietame prijímať ohováranie a osočovania… Veď čo nám to prospieva, keď sa zdržiavame vtákov a rýb, a pritom hryzieme a požierame svojich bratov a sestry?“[32]

787 Pôst je nerozlučne spätý s almužnou:

V deň, keď sa postíš, neochutnáš nič iné ako chlieb a vodu; a keď počítaš cenu jedál toho dňa, ktoré si chcel zjesť, dáš to vdove, sirote alebo nejakému človeku v núdzi, a tak prejavíš pokoru mysle, aby ten, kto z tvojej pokory získal úžitok, naplnil svoju vlastnú dušu a modlil sa za teba k Pánovi.[33]

Almužna ako prejav lásky k blížnemu je napodobňovaním samotného Boha. To Boh nám ako prvý zjavil svoje milosrdenstvo.

Zlé myšlienky

788 Sme neustále pod vplyvom rôznych myšlienok, nápadov a názorov a vyberáme si z nich tie, ktoré považujeme za dôležité. Tieto myšlienky môžu byť buď dobré, alebo zlé, a tak rôznymi spôsobmi ovplyvňujú náš duchovný život.

789 V knihe Genezis čítame, ako had oklamal ľudský rod, keď povedal, že sa stanú ako Boh, ak odmietnu Božie prikázanie. Pokušenie je „štuchnutie“ alebo nabádanie k hriechu. Keď je človek konfrontovaný s takýmto podnetom, môže buď podľahnúť, alebo sa vzoprieť. Adam a Eva podľahli hriešnemu pokušeniu (zlej myšlienke), a preto sa stali osobne zodpovednými za hriech.

790 To isté sa deje aj v našich životoch. Ak súhlasíme so zlými myšlienkami, hrešíme. Začiatkom každého hriechu je prijatie zlej myšlienky, spojené s túžbou uviesť ju do života. Ak si človek neprisvojí zlú myšlienku, táto myšlienka nie je hriechom, ale iba pokušením. Svätý Ján Damaský rozlišuje rôzne stupne v procese, ktorým zlé myšlienky prenikajú do srdca.[34] Medzi tieto stupne patria: vnuknutie, vnútorný rozhovor, zápas, súhlas a vášeň (zajatie).

791 Pokušenie sa začína vnuknutím. Vnuknutie sa môže prejavovať v rôznych obrazoch, fantáziách alebo spomienkach. Vnuknutie môže prichádzať prostredníctvom materiálnych vecí a okolností, čím sa zlo javí ako príťažlivé. Takéto myšlienky sprevádzajú človeka po celý život. Podobnú skúsenosť mal aj Kristus, keď bol pokúšaný na púšti. Ak sa vnuknutie neodmietne, zlá myšlienka bude naďalej prenikať do srdca človeka.

792 Druhým stupňom je rozhovor s vnuknutou myšlienkou. Človek skúma a zvažuje argumenty za vnuknutie a proti vnuknutiu. O nebezpečenstve tohto rozhovoru so Zlým vieme z knihy Genezis: rozhovor medzi Evou a hadom bol prvým krokom našich predkov k hriechu. Na druhej strane, keď Kristus bol pokúšaný na púšti, odmietol viesť rozhovor s pokušiteľom a rozhodne odmietol jeho návrhy citátmi zo Svätého písma (porov. Mt 4, 1 – 11; Lk 4, 1 – 13).

793 Tretím stupňom je zápas. Myšlienku, ktorá prenikla do srdca pomocou rozhovoru, je ťažké odmietnuť. Človek sa jej nemôže zbaviť bez zápasu a úsilia. Božie slovo a modlitba zabezpečujú víťazstvo v tejto bitke.

794 Štvrtým stupňom je súhlas, t. j. prijatie zlej myšlienky, čo sa rovná porážke v bitke. Tým, že si človek osvojí zlú myšlienku a rozhodne sa ju uskutočniť, už zhrešil, aj keď ešte nevykonal zlý úmysel.

795 Posledným stupňom je skutočná vášeň. Je to stav zajatia, ktorý je výsledkom hriešnej činnosti. Človek oddaný vášni prežíva neustály sklon k zlému. Tento sklon sa môže stať takým silným, že človek stratí silu vzdorovať, stane sa závislým od zla a otrokom vášne.

Premáhanie vášní

796 Boj proti zlým myšlienkam a vášňam a získavanie cností je podstatou kresťanskej askézy. Účinky vášní sú také ničivé, že sa často prirovnávajú k vyčerpávajúcej chorobe.

Ak je kresťan podnecovaný k odpadnutiu a je vyčerpávaný zlom, stáva sa ako mesto bez hradieb, do ktorého lupiči vtrhnú z ktorejkoľvek časti, lebo nemá absolútne žiadnu silu odolávať, a vyplienia a podpália ho. A tak, pokým sa zanedbávaš a sotva sa spamätávaš, vstupujú do teba zlí duchovia a ničia a robia neúrodnou tvoju myseľ tým, že tvoje myšlienky rozptyľujú vecami tohto sveta.[35]

Preto by sa kresťan mal s najväčšou usilovnosťou snažiť premáhať vášne a oslobodzovať sa od nich.

797 Predchádzajúcou podmienkou kresťanskej dokonalosti je sloboda od vášní (po grécky apátheia). Boj proti vášňam pozostáva z troch prvkov: uvedomovanie si, odpor a vykorenenie. Ľudský rozum, ktorý je osvietený milosťou, je schopný dosiahnuť uvedomovanie si vášní. Ľudská vôľa v spolupráci s Božou milosťou dokáže vzdorovať vášňam. Vykorenenie vášní je korunou duchovného boja a znakom uzdravujúcej moci milosti. Slobodu od vášní posilňujú asketické praktiky. Avšak jediným zdrojom slobody od vášní je Božia láska, ktorá premáha všetky vášne a zhromažďuje všetky úsilia človeka pod moc Svätého Ducha.[36]

798 Byť slobodný od vášní neznamená, že človek je slobodný od pokušiteľských myšlienok, pretože vtieravosť takýchto myšlienok nezávisí vždy od nás. Keď však človek dosiahne stav apatheie, odmieta zlé myšlienky, ktoré vedú k vášni.[37]

Modlitba v duchovnom živote

799 Modlitba je jeden z dôležitých prejavov duchovného života. Spolu s pôstom a almužnou je modlitba súčasťou duchovného boja. Modlitba utvrdzuje človeka v dobre a podporuje komunikáciu s Bohom. Modlitba je veľkým požehnaním – hlbokým spojením s Bohom v láske.[38] „Modlitba je svojou povahou dialógom a zjednotením človeka s Bohom. Udržiava svet pohromade. Dosahuje zmierenie s Bohom.“[39]

800 Modlitba je rozhovor s Bohom, ktorý neiniciujeme my, ale Boh. On sa s nami neustále rozpráva prostredníctvom svojho Syna (porov. Hebr 1,1), hoci si to neuvedomujeme bezprostredne. Keď sa rodičia skláňajú nad kolískou a rozprávajú sa so svojím dieťaťom, dieťa spočiatku nedokáže chápať ich slová. Časom však dieťa začne chápať a snaží sa napodobňovať zvuky, ktoré počuje. Týmto spôsobom sa dieťa naučí hovoriť. Avšak to by nebolo možné, keby sa rodičia predtým neprihovárali dieťaťu.

801 Podobným spôsobom začíname hovoriť s Bohom v reakcii na to, že Boh prihovára nám. Postupne, praktizovaním modlitby, nás Boh učí, že rozhovor sa nezačína našimi slovami, ale skôr naším počúvaním. Navyše k schopnosti počúvať nás modlitba učí ešte niečo ďalšie – považovať to, čo hovorí osoba, ktorá sa s nami rozpráva, za dôležitejšie ako to, čo chceme povedať my.

Stupne modlitby

Telesná modlitba

802 Telesná modlitba sa uskutočňuje recitáciou slov, modlitbovými gestami a telesným postojom. Patrí sem znak kríža, veľké a malé poklony, kľačanie, modlitbové zloženie rúk a státie. Pomocou týchto úkonov sa na modlitbe zúčastňuje aj telo človeka. Modlitbový postoj pomáha človeku sústrediť svoje myšlienky a pozdvihnúť ich k Bohu. Telo by malo prijať podobu modlitby, na ktorú sa duša pripravuje. Napríklad, keď chválime Boha, stojíme, a keď vyznávame svoje hriechy a prosíme o odpustenie, kľačíme.[40]

Modlitba mysle

803 Modlitba mysle je ďalšou úrovňou modlitby. Spočíva v sústredení pozornosti na prednášané slová. Myseľ je najvyššou silou duše. Duša sa mysľou pozerá na neviditeľný svet. Myseľ prebudená modlitbou odkrýva vnútorný zmysel vyslovených slov a na ten zameriava svoju pozornosť. Podporovaní prácou mysle, vnútornou pozornosťou a chápaním sa chránime pred zlými myšlienkami a obraciame sa na samotného Boha s povedomím o jeho prítomnosti. V modlitbe mysle nám Boh umožňuje rozpoznať naše myšlienky, túžby a pocity. Modlitba mysle umožňuje človeku, aby sa oslobodil od závislosti od spomienok a fantázie, aby ovládal svoje myšlienky a sústredil pozornosť na samotnú modlitbu.

804 Práca mysle vedie k tomu, že slová modlitby k nám hovoria čoraz plnšie. Keď vzniká túžba pozorne počúvať každé slovo, tempo modlitby sa spomaľuje. Keď myseľ ešte nie je pripravená na nepretržitú vnútornú pozornosť a začne sa rozptyľovať, duchovní Otcovia nám radia, aby sme sa v modlitbe vrátili na miesto, kde sa začala rozptýlenosť, a modlitbu zopakovali, ale tentokrát pozorne. Cieľom tohto opakovania je vytvoriť možnosť pre hlbšiu modlitbu, t. j. pre prechod od vonkajšej telesnej modlitby k modlitbe mysle.

Modlitba srdca

805 Modlitba srdca je modlitba, ktorá zahŕňa celého človeka – jeho vnútorné „ja“. Modlitba srdca vytvára nepretržité puto medzi človekom a Bohom. Preto je nepretržitá. Apoštol Pavol nás nabáda, aby sme sa „modlili bez prestania“ (1 Sol 5, 17). Vďaka tomuto putu s Bohom je človek považovaný za hodného Božej milosti a zažíva Božiu lásku a duchovnú radosť. V modlitbe srdca človek spoznáva Boha ako Otca, vníma seba ako Božie dieťa a všetkých ostatných spoznáva ako bratov a sestry, deti jedného a toho istého Otca.

806 V modlitbe srdca človek postupne prechádza od modlitby ako samostatnej činnosti k modlitbe ako vnútornému stavu trvalého zotrvávania s Bohom. Človek už nepotrebuje veľa slov, aby sa modlil. Príkladom takejto modlitby srdca je Ježišova modlitba: Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym (nad nami hriešnymi).

807 Plodom modlitby srdca je uzdravenie – obnovenie celistvosti bytia človeka. Modlitba neoddeľuje človeka od života, naopak, zahŕňa celý jeho život a vnáša do neho pokoj a rovnováhu.

Kontemplatívna modlitba

808 Kontemplatívna modlitba, ktorú nemožno vyjadriť slovami, je najvyšším stupňom modlitby. Kontemplatívna modlitba je dar Svätého Ducha. Tento dar môže prijať len človek, ktorý si úplne očistil myseľ a srdce s pomocou skúseného duchovného sprievodcu. Keď sa človek v modlitbe stretáva s Bohom v hlbinách svojho srdca, už tu na zemi zažíva priamo to, čo apoštol Pavol opisuje ako stretnutie s Bohom „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Človek „vidí“ toho, v ktorého uveril. Človek zostáva v Božej prítomnosti. Apoštol Pavol prirovnáva tento nový stav človeka k „videniu“ Boha. Kontemplatívna modlitba spočíva v tom, že Boh sa nechá vidieť človekom, je to teda „videnie“ Neviditeľného. Samozrejme, že nejde o fyzické videnie očami tela. Kontemplácia sa začína v tichu, ktoré človek dosiahne tým, že odloží slová, obrazy a predstavy, ktoré sa zrodili v myslení.

809 V kontemplatívnej modlitbe človek hlbšie prežíva ten božský Archetyp (Model), podľa ktorého sme boli stvorení. Keď človek zostáva s Bohom, postupne dospieva k tomu, že veci vidí tak, ako ich vidí Boh. Ľudský intelekt nie je schopný kontemplovať Boha, pokým ho vyrušujú úzkostlivé myšlienky. Svätí Otcovia prirovnávali nepokojné myšlienky k vlnám na mori. Pokým je more pokryté vlnami, voda je kalná. Na druhej strane, keď je more pokojné, človek vidí cez vodu až na samé dno.

Typy modlitby

Chvála

810 Modlitba chvály je plodom našej komunikácie s Bohom. Rozkvitá, keď si uvedomujeme nevýslovnú Božiu veľkosť, ako aj Božiu nevýslovnú dobrotu a nekonečné milosrdenstvo voči nám. Keď sa cítime byť vo svetle Božej slávy, vyjadrujeme svoje duchovné nadšenie v modlitbe chvály: „Lebo tebe patrí všetka sláva, česť a poklona, Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“[41]

811 Svätý Irenej Lyonský učí, že ľudia sú povolaní chváliť Pána, pretože boli stvorení, aby sa podieľali na jeho sláve.

Tí, ktorí sú vo svetle, sami svetlo neosvetľujú, ale sú ním osvetľovaní a odhaľovaní: určite k nemu ničím neprispievajú, ale, prijímajúc úžitok, sú osvetľovaní svetlom. Tak ani služba [preukazovaná] Bohu naozaj neprináša nijaký úžitok Bohu, Boh nepotrebuje ľudskú poslušnosť. Avšak tým, ktorí nasledujú Boha a slúžia Bohu, táto služba poskytuje život i neporušiteľnosť i večnú slávu… My sa podieľame na sláve Pána, ktorý nás stvoril i pripravil na to, aby sme, keď budeme s ním, mohli mať účasť na jeho sláve.[42]

„Obetuj Bohu obetu chvály… Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí; a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu“ (Ž 49 [50], 14. 23).

812 Plodom takejto modlitbovej chvály je, že nás Pán osvieti a naplní svetlom svojej nedosiahnuteľnej slávy. Človek, ktorý chváli Pána, dospieva k noseniu podoby Toho, koho chváli. Toto vysvetľuje apoštol Pavol, keď píše: „A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2 Kor 3, 18).

Vďakyvzdanie

813 Modlitba vďakyvzdania vychádza z uvedomenia, že všetko, čím človek je a čo má, je darom od Boha. Jedine keď stojíme pred tvárou Stvoriteľa v modlitbe, môžeme pochopiť slová: „Ty si nás z nebytia priviedol k bytiu a tých, čo padli, znova si pozdvihol a neprestajne si konal všetko, aby si nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo.“[43] Odpoveďou našej vďačnosti za takéto nekonečné Božie dary je úprimný výkrik vďakyvzdania nášmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi za jeho dielo stvorenia a spásy. „Chcem ti ďakovať, Pane, môj Bože, celým srdcom a navždy velebiť tvoje meno. Veľká je tvoja milosť voči mne, vyslobodil si ma z hlbín podsvetia“ (Ž 85[86], 12 – 13 SEB).

814 Vrcholom vďakyvzdania Bohu je božská liturgia, na ktorej sa Cirkev zhromažďuje, aby slávila Eucharistiu. Slovo eucharistia znamená vďakyvzdanie. Z toho vyplýva, že zúčastniť sa na Eucharistii znamená byť účastný aj na všeobecnom vďakyvzdaní Kristovej Cirkvi. V eucharistickej modlitbe (anafore) sa Cirkev modlí k nebeskému Otcovi: „Za toto všetko vzdávame vďaky tebe i tvojmu jednorodenému Synovi i Svätému Duchu, za všetky dobrodenia, ktoré sa nám dostali, známe i neznáme, zjavné i skryté.“[44]

815 Svätý Bazil Veľký nám opisuje hlbokú skúsenosť s modlitbou vďakyvzdania:

Ak teraz prechovávame prirodzenú lásku a dobrú vôľu k našim dobrodincom a podstupujeme akékoľvek ťažkosti, aby sme sa odvďačili za to, čo nám bolo prv poskytnuté, aké slová môžu vhodne pojednávať o Božích daroch? Je ich toľko, že sa nedajú ani vyčísliť; sú také veľké a obdivuhodné, že už jediný z nich si vyžaduje všetku našu vďačnosť Darcovi.[45]

Kajúca modlitba

816 Kajúca modlitba (alebo modlitba pokánia) je nielen prejavom smútku pre spáchané priestupky, ale aj obrátením sa kajúcnika k svojmu Stvoriteľovi: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 41[42], 2). Pokánie človeka prechádza tromi stupňami: 1) obrátenie – odvrátenie sa od hriechu a návrat k životu v Bohu; 2) očistenie – uzdravenie od vášní a očistenie od následkov hriechu; 3) zjednotenie s Bohom v kontemplácii. Všetky tri stupne nachádzajú svoje vyjadrenie v kajúcich modlitbách Cirkvi.

817 Kajúce modlitby sa zvyčajne skladajú z dvoch častí. Na začiatku si kajúcnik predstaví, kto je Pán, uzná jeho majestát, svätosť a čistotu a jeho aktívne milosrdenstvo voči hriešnikovi. Potom  kajúcnik uzná rozdiel medzi Božou svätosťou a vlastnou hriešnosťou a nepodobnosť medzi sebou a Bohom. „Pretože si spravodlivý vo všetkom, čo si urobil… Lebo sme zhrešili a prestúpili zákon, keď sme odpadli od teba a hrešili vo všetkom“ (Dan 3, 27. 29). Kajúca modlitba spočíva v tom, že hriešnik prosí o milosť, aby milosťou Svätého Ducha dosiahol podobu Bohu a zjednotenie s Bohom. Slová mýtnika: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ (Lk 18, 13) sú príkladom kajúcej modlitby. Liturgická prosba: „Pane, zmiluj sa“ je najbežnejšou formou takejto modlitby.

818 Veľký kánon svätého Andreja Krétskeho je najlepším a najúplnejším vzorom kajúcej modlitby. Tento starobylý text slúži ako škola modlitby pre spoločnú liturgickú a individuálnu kajúcu modlitbu. Kánon obsahuje kajúce meditácie nad Svätým písmom, ako aj morálne a asketické poučenia a nabádania. Kánon odráža hlboké emócie a prežívanie výčitiek svedomia. Spieva sa na osobitný nápev a sprevádzajú ho kajúce gestá, t. j. hlboké poklony (veľká metania). Do dynamiky kajúcej modlitby je tak zapojená celá osoba – intelekt, vôľa, emócie i telo. Ovocím takejto kajúcej modlitby je schopnosť prijať milosť obrátenia, očistenia a zjednotenia s Bohom. Inými slovami, človek, ktorý sa takto modlí, je schopný prijať vnútorné premenenie.

Modlitba naliehavej prosby

819 Naliehavá prosba, akt modlitbovej žiadosti o niečo adresovanej Bohu, má dôležité miesto v našom vzťahu s Bohom. Pred svojím umučením sa Kristus modlil k Otcovi za všetkých apoštolov, pričom žiadal, aby ich Otec chránil (zachoval), aby všetci boli jedno (porov. Jn 17, 11). Kristus prosil aj za nás všetkých, za tých, ktorí v neho uveria prostredníctvom slova apoštolov (porov. Jn 17, 20 – 21). V prosebnej ekténii božskej liturgie Cirkev žiada Boha o spásu celého sveta.

820 Kristus nás nabáda, aby sme svoju naliehavú prosbu smerovali k Bohu: „Proste a dostanete… Lebo každý, kto prosí, dostane …“ (Mt 7, 7 – 8). Kristus nás zároveň ubezpečuje, že nebeský Otec vie, čo potrebujeme, ešte pred tým, ako o to požiadame (porov. Mt 6, 8). Prosebná modlitba je pre nás dôležitá, pretože sa učíme, o čo by sme mali žiadať Boha. Cirkev sa obracia na Boha, aby nám udelil „všetko, o čo prosíme na spásu“. Občas sa ľudia v modlitbe obracajú na Boha a žiadajú bezpodmienečné splnenie svojich túžob a potrieb. Avšak opravdivá naliehavá prosba nie je požiadavkou, ale skôr pripravenosťou akceptovať Božiu odpoveď a plne dôverovať Bohu. A to preto, lebo si uvedomujeme, že Boh nám vždy dá to, čo potrebujeme (porov. Lk 12, 30).

821 Občas sa nám môže zdať, že Boh neplní naše naliehavé prosby, avšak aj vtedy musíme vytrvať v modlitbe. Modlitba premieňa toho, kto sa modlí, robí ho vytrvalým v konaní dobra, poučuje ho o tom, čo skutočne potrebuje, a robí ho otvoreným pre Božiu vôľu. Vo vytrvalej modlitbe nás Pán učí rásť od prosenia, aby Pán splnil našu vôľu, k prijímaniu jeho vôle: „Buď vôľa tvoja“ (Mt 6, 10). Svätý Ján Zlatoústy povzbudzuje k vytrvalej modlitbe: „Ak si pri modlitbe vypočutý, pokračuj vzdávaním vďaky v modlitbe. Ak nie si vypočutý, zotrvaj v modlitbe, aby si mohol byť vypočutý… Boh ťa chráni zámienkou potreby, aby si s ním mohol konverzovať užšie a venovať sa modlitbe.“[46]

Askéza, ktorá osvecuje

Poslušnosť Božej vôli (Boží zákon ako volanie k pravej slobode)

822 V dejinách spásy Pán povoláva ľudstvo k účasti na svojom večnom živote. S týmto cieľom uzavrel zmluvu s Izraelom a následne prostredníctvom krvi svojho jednorodeného Syna vstúpil do novej a večnej zmluvy so svojím ľudom. Ak človek prijíma túto zmluvu, tak potom plní Božiu vôľu a zachováva Boží zákon. Žalmista spieva: „Keby mi tvoj zákon nebol rozkošou, vari by som bol už zahynul vo svojom pokorení. Nikdy nezabudnem na tvoje príkazy, lebo nimi ma oživuješ“ (Ž 118 [119], 92 – 93).

823 Z lásky k nám Pán nám zjavil svoj zákon ako „cestu života“ (porov. Ž 15[16], 11). Sme povolaní kráčať po tejto ceste, ktorá vedie z otroctva hriechu k slobode Božích detí. Tento paschálny charakter Božieho zákona naznačuje cieľ a podstatu kresťanského povolania. Preto Boží zákon nijako neodporuje ľudskej slobode, práve naopak, udeľuje slobodu pomocou milosti Svätého Ducha: „Výklad tvojich slov osvecuje, maličkým dáva chápavosť. Otváram ústa a dych naberám, lebo túžim za tvojimi predpismi“ (Ž 118 [119], 130 – 131).

824 Svätý Ján Zlatoústy poznamenáva, že Božia vôľa, ktorú Pán zjavil v morálnom zákone, je oporou ľudstva a mierou morálnych súdov:

Uváž, že schopnosť duše posudzovať je pokazená. Tak ako sa váha pohybuje dookola, ak má nepevné brvno, a neukazuje presne váhu vecí, ktoré sú na ňu položené, tak aj dušaje unášaná a strhávaná, ak nemá brvno vlastných myšlienok nepohyblivé a pevne prikované k Božiemu zákonu, a nebude schopná správne posudzovať svoje skutky.[47]

825 Ježiš Kristus učil svojich učeníkov modliť sa k Otcovi: „Buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi“ (Mt 6,10). Svätý Cyprián vo výklade týchto slov poznamenáva: „My, ktorí chceme zostať naveky, máme plniť vôľu Boha, ktorý je večný. A to je tá Božia vôľa, ktorú Kristus plnil i učil… [Plniť Božiu vôľu] znamená chcieť byť spoludedičmi Krista (porov. Rim 8, 17); znamená to plniť Božie prikázanie; znamená to plniť Otcovu vôľu.“[48]

Duchovné otcovstvo / materstvo

826 Duchovný otec alebo duchovná matka sú vo svojej službe povolaní viesť svoje duchovné deti na ceste svätosti. Navyše k ohlasovaniu Božieho slova a posväcovaniu ľudí milosťou vo svätých tajomstvách je duchovné vedenie jednou z dôležitých foriem služby Cirkvi, čo sa týka našej spásy. Toto otcovstvo alebo materstvo spočíva v starostlivosti o duchovný rast ľudí. Poskytuje im vedenie počas celej cesty kresťanského života.

827 Duchovné otcovstvo/materstvo v Cirkvi pramení zo života Najsvätejšej Trojice. V Najsvätejšej Trojici je Otec zdrojom plodenia Syna a vychádzania Svätého Ducha. Otec nám udeľuje večný život prostredníctvom svojho jednorodeného Syna vo Svätom Duchu. Preto jekresťan, zrodený v lone Cirkvi „zhora“ (porov. Jn 3, 7) „z vody a Ducha“ (porov. Jn 3, 5), povolaný odovzdávať božský život pomocou kázania a svedectva. Toto zdôrazňuje apoštol pohanov v liste Korinťanom: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15).

828 V duchovnom vedení jednotlivci s väčšou duchovnou skúsenosťou usmerňujú menej skúsených na ceste ich duchovného zdokonaľovania. Duchovné vedenie sa uskutočňuje milosťou Svätého Ducha, ktorý inšpiruje vodcu a osvecuje žiaka. V duchovnom vedení sa teda človek necháva viesť po Božích cestách a učí sa počúvať Pánov hlas a žiť podľa Pánových príkazov. S pomocou rady od duchovného otca/duchovnej matky robí duchovné dieťa rozhodnutie, osvietené povolaním od Boha. Toto povolanie určuje druh služby, ktorú bude človek vykonávať svojím životom. Zároveň odhaľuje a stelesňuje Boží plán pre každodenný život.

829 Hlavným cieľom duchovného otcovstva/duchovného materstva je napomáhať zdokonaľovanie človeka, aby dosiahol svätosť, ku ktorej ho povoláva Boh. Toto je v skutočnosti spoločným cieľom žiaka i učiteľa. Preto sa duchovné vedenie uskutočňuje v kontexte úprimného priateľstva medzi duchovným otcom/duchovnou matkou a synom/dcérou. V duchovnej tradícii cirkevných otcov ide o božské priateľstvo v atmosfére, v ktorej učiteľ i žiak stúpajú k výšinám zbožštenia a dozrievajú k božskej plnosti života vo Svätom Duchu.[49]

830 Duchovný otec/duchovná matka vykonáva svoju službu s požehnaním od Cirkvi. Toto požehnanie sa udeľuje ľuďom, ktorých Boh povolal, aby viedli ostatných k svätosti. Majú osobnú skúsenosť v duchovnom živote. Kresťan si slobodne vyberie duchovného vedúceho ako sprievodcu na spoločnej ceste spásy, pričom putujú spoločne v duchu priateľstva a dôvery. Skúsenosť duchovného otca/duchovnej matky mu/jej umožňuje rozpoznať dary Božej milosti a navrhnúť konkrétne spôsoby pre človeka, aby rástol  duchovne. Vo farskom živote sa duchovné vedenie vykonáva predovšetkým, hoci nie výlučne, vo svätej spovedi.

Vylej na nich svoju veľkú milosť.

(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)

Cnosti ako náznaky zbožštenia

831 Apoštol Pavol učí, že evanjelium je Božia moc, ktorá je udelená tomu, kto verí; moc, z ktorej žije spravodlivý (porov. Rim 1, 16 – 17). Apoštol Pavol túto Božiu moc nazýva „cnosť“, čím poukazuje na vnútorné možnosti človeka, ktorý je obnovený v Kristovi, a na jeho schopnosť konať dobro (porov. Flp 4, 8 – 9). Vďaka cnosti sa človek stáva schopným žiť a konať v Kristovi.

832 Svätí Otcovia verili, že cnosť je schopnosť, ktorá je vložená do ľudskej duše. Cnosť je zdrojom prirodzených síl človeka, ktoré sa rozvíjajú a zdokonaľujú v spolupráci s Božou milosťou. Cnosť je sila a schopnosť človeka, ktorý je stvorený na Boží obraz, stať sa ako Boh a dosiahnuť zbožštenie.[50]

Život vo viere, nádeji a láske

(Prvé, druhé a tretie prikázanie)

Viera – základ kresťanského života

833 Metropolita Andrej Šeptický učí: „Ako je nebo ďaleko od zeme, tak je ďaleko neveriaci od veriaceho…, ktorý má živú a silnú vieru. Len takáto viera dáva večný život, len takáto viera zachraňuje (porov. Jn 2, 14 – 16), len takáto viera vedie zo smrti do života, len takáto viera dáva ‚moc stať sa Božími deťmi‘ (Jn 1, 12).“[51]

834 Viera je otvorenosť celého človeka pôsobeniu Svätého Ducha a osobnému zjednoteniu so vzkrieseným Kristom. Na rozdiel od nekresťanských pokusov o dosiahnutie dokonalosti, ktoré sa spoliehajú jedine na ľudskú silu, kresťanstvo ohlasuje nový, skutočný základ ľudskej svätosti a spravodlivosti, ktorým je viera v Ježiša Krista.

835 Viera dáva zrodenie novému stvoreniu vo svätom tajomstve krstu (porov. 2 Kor 5, 17). Kto verí v Krista, vyzliekol si staré ja a obliekol si nové (porov. Ef 4, 22 – 24). Apoštol Pavol opisuje život vo viere ako život Krista v nás a náš život v Kristovi (porov. Gal 2, 20 – 21; Flp 1, 21).

836 Viera spočíva pri základe kresťanskej morálky. Viera je začiatkom cnostného života a cnostného konania. Viera je predovšetkým Boží dar prijatý v krste; viera je veľká duchovná sila, ktorá nám bola daná. Viera je zároveň naše povolanie. Viera nám udeľuje poznanie Boha a neviditeľných vecí (porov. Hebr 11, 1). Viera predchádza nádej a lásku, keďže ony sa spájajú s Pravdou, ktorú možno vnímať len vierou. Dalo by sa povedať, že viera umiestňuje Pravdu do jadra ľudskej osoby.[52]

837 Vďaka cnosti viery sa človek stáva schopným zachovávať prvé tri prikázania z Desatora prikázaní. Viera nás otvára pre Boha a vnútorne nás spája so Stvoriteľom a Spasiteľom. Práve vierou sa stávame schopnými klaňať sa jedinému Boha v Duchu a Pravde. Pravá viera vylučuje klaňanie sa akýmkoľvek iných bohom, ako aj veštenie, poveru a mágiu. Tie porušujú prvé prikázanie: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex 20, 3; Dt 5, 7).

838 Biblická tradícia učí, že spravodlivý človek žije z viery (porov. Hab 2, 4; Rim 1, 17; Gal 3, 11; Flp 3, 9; Hebr 10, 38). Život z viery podnecuje kresťana k oslave Pánovho mena. Svätý Duch, ktorý pôsobí v kresťanoch, volá z ich vnútra: „Abba! Otče!“ (Gal 4, 6). Inými slovami, Svätý Duch ich učí správne oslavovať Boha v Kristovi. Kresťan, cnosťou viery poučený o svätosti a veľkosti Božieho mena, je schopný plniť druhé prikázanie: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!“  (porov. Ex 20, 7; Dt 5, 11). Kresťan sa nebude rúhať, nebude falošne prisahať a bude sa vyhýbať preklínaniu, páchaniu svätokrádeže a podobne.

839 V nedeľu Kristova cirkev slávi Pánov deň, ktorý cirkevní otcovia nazývali „malá Pascha“. Krstom sa veriaci stal účastným na paschálnom tajomstve. Zároveň sa stal vnútorne zviazaným s liturgiou Cirkvi. A tak každý kresťan je povolaný zúčastňovať sa na jej slávení. Naša účasť na božskej liturgii v nedeľu a vo sviatok je prejavom a potvrdením jednoty s Bohom a Cirkvou vo viere a láske. Preto nás Pán poučuje v treťom prikázaní: „Pamätaj na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!“ (porov. Ex 20, 8; Dt 5, 12). Okrem účasti na božskej liturgii a iných bohoslužbách veriaci kresťania slávia svätý Pánov deň prehlbovaním poznania viery, zdržiavaním sa ťažkej práce a konaním skutkov milosrdenstva (navštevovanie chorých, nevládnych, pomáhanie núdznym atď.). Slávením Pánovho dňa ako kresťania otvorene vyznávame našu vieru, uznávame, že sme novým stvorením v Kristovi a údmi jeho tela, Cirkvi; a očakávame „nové nebo a novú zem“ (porov. Zjv 21, 1).

Nádej – sila kresťanského života

840 Nádej sa rodí z viery. Nádej je očakávanie plnosti Božieho kráľovstva, ktoré je nám dané. Kresťanský pohľad na život a cieľ našich túžob ide za hranice ľudských očakávaní a zároveň za utrpenie a smrť. Kresťan, ktorý verí v zmŕtvychvstalého Krista, ktorý vystúpil do neba a sedí po pravici Otca, v nádeji očakáva svoje vlastné oslávenie s Kristom v čase jeho slávneho druhého príchodu (porov. Kol 3, 1 – 4).

841 Nádej je neochvejná dôvera v Spasiteľa. Charakterizuje veriaceho, ktorý očakáva plnosť Kristovho príchodu: „Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame“ (Rim 8, 24 – 25). Metropolita Andrej učí:

Nádej je istá, pretože je založená na Božom svedectve, na jeho prísľube, na jeho dobrote, na tom, že je jednoducho nemožné, aby Boh nedodržal svoj sľub. Túto istotu nedokáže nik a nič oslabiť; rastie do tej miery, do akej sa približujeme k Pánovi, nášmu Bohu, t. j. ako napredujeme v Božej milosti alebo jednoducho ako žijeme kresťanský život.[53]

842 Cnosť nádeje je istotou a potvrdením všetkého, čo je založené na viere a uskutočnené v láske. Nádej je akoby spojivom, ktoré zjednocuje začiatok (vieru) a vyvrcholenie (lásku) cnostného života. Nádej je hybnou silou úplného naplnenia človeka v Bohu. Nádej je cnosťou „pocestného“, toho, kto ako účastník na Božom živote rastie v Božom živote, t. j. stáva sa zbožšteným.

Láska – podstata kresťanského života

843 Najdôležitejšia cnosť, zrodená z viery, je cnosť Božej lásky, ktorú Boh udelí kresťanovi ako novému stvoreniu v Kristovi. Evanjelista Ján zdôrazňuje, že láska je podstatou života v Bohu: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4, 7 – 8).

844 Cnosť lásky nie je len ľudská schopnosť milovať; je to láska, ktorou žije sám Boh. Preto takáto láska, ako učí apoštol Pavol, je väčšia ako všetky ostatné znaky božského života v človeku, t. j. väčšia ako ostatné cnosti. Je to najväčší Boží dar, ktorý sme dostali vo Svätom Duchu: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5; porov. 1 Kor 12 – 13).

845 Láska má svoj zdroj v Bohu: je to Otcova láska zjavená v Synovi a udelená nám vo Svätom Duchu (porov. Rim 8). Každý, kto má účasť na tomto druhu lásky, sa vo Svätom Duchu stáva schopným milovať Otca tak, ako Otca miluje Syn. Zároveň dokáže milovať blížneho až do samého konca, lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

846 Ctihodný metropolita Andrej učí: „Bez lásky je všetko v duši mŕtve, [lebo v takejto duši] vôľa nie je primárne zameraná na pravé dobro, ktoré je najvyšším dobrom a zároveň najvyššou pravdou, t. j. na všemohúceho Boha.“[54]

847 V Bohu a skrze Boha veriaci, ktorý dostal dar Božej lásky, miluje ostatných a celé stvorenie. Preto je láska k blížnemu výrazom lásky k Bohu: „Ak niekto povie: ‚Milujem Boha,‘ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata“ (1 Jn 4, 20 –  21).

848 Božia láska, ktorou kresťan miluje svojho blížneho, je nezištná a obetavá. „Netrvá na svojom“ (porov. 1 Kor 13, 4 – 7). Táto láska sa prejavuje v schopnosti milovať aj svojich nepriateľov (porov. Mt 5, 44 – 45). Práve v takejto láske kresťan odhaľuje tvár milujúceho Boha, ktorý svojou láskou zachraňuje hriešnikov, zmieruje ich so sebou a premieňa ich na veriacich, ktorí sú ospravedlnení v Kristovi (porov. Rim 5, 10 – 11).

849 Podstatou a motiváciou všetkých morálnych činov kresťana je láska. Ježiš Kristus nás učí, že celý Zákon je obsiahnutý v prikázaní milovať Boha a blížneho (porov. Mt 22, 40; Dt 6, 5; Lv 19, 18). Skrze dar Božej lásky kresťan získava „účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21) a napĺňa celý zákon, lebo „naplnením zákona je láska“ (Rim 13, 10). „A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13, 13).

Duchovný život a zbožštenie

850 V tradícii svätých Otcov je hlavným cieľom duchovného života kresťana aktívna a dynamická účasť na Božom živote. Takáto účasť sa nazýva zbožštenie (po grécky théosis). Zbožštenie sa uskutočňuje v spolupráci medzi ľudskou osobou a Bohom a spočíva v premenení človeka vo Svätom Duchu. Milosť premenenia sa udeľuje tým, ktorí absolvovali cestu asketického očisťovania a žijú cnostným životom.

851 Zbožštenie sa stalo možným vďaka vteleniu Božieho Syna. Učí to svätý Atanáz Veľký: „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať bohom.“[55] Svätý Irenej Lyonský učí: „On [Ježiš Kristus] sa stal Synom človeka pre tento účel, t. j. aby sa aj ľudská bytosť mohla stať Božím synom.“[56] Irenej zároveň zdôrazňuje: „Božie Slovo, náš Pán Ježiš Kristus… sa vďaka svojej všetko prekračujúcej láske stal tým, čím sme my, aby nás priviedol k tomu, aby sme boli dokonca tým, čím je on sám.“[57] Mučeník Hippolyt Rímsky zdôrazňuje dynamiku zbožštenia:

A dostaneš nebeské kráľovstvo ty, ktorý si počas pobytu v tomto živote spoznal nebeského Kráľa. A ty budeš spoločníkom Boha a spoludedičom Krista, už viac nebudeš zotročený žiadostivosťou alebo vášňami a už nikdy ťa nespustoší choroba. Veď si sa stal Bohom: veď akékoľvek utrpenia si podstúpil, pokým si bol človekom, tie ti dal on, lebo si mal smrteľnú podobu, no čokoľvek, čo Boh môže udeliť, to ti Boh prisľúbil udeliť, pretože si bol zbožštený a splodený k nesmrteľnosti.[58]

852 Pre svätých Otcov je duchovný zápas hlavnou cestou k zbožšteniu. Prvým („očistným“) stupňom tejto duchovnej askézy je očistenie od vášní a vášnivých úmyslov mocou a milosťou Svätého Ducha.[59] Druhým („osvecujúcim“) stupňom je osvietenie mysle a kontemplácia alebo videnie Boha (po grécky theoria). Tretím („zjednocujúcim“) stupňom je skutočné dosiahnutie zbožštenia.[60]

853 Mystický a dynamický proces zbožštenia prebieha v Kristovom tele, ktorým je Cirkev. Kresťan je živým údom zbožšteného Kristovho tela do tej miery, v akej sa plne zúčastňuje na mystickom živote Cirkvi. V zbožštení sa Boží život stane naším životom a náš život sa stane zbožšteným. Jedinečným poslaním Cirkvi je byť miestom a cestou zbožštenia. Toto poslanie sa manifestuje v ohlasovaní radostnej zvesti Božieho slova, vo svätých tajomstvách, v modlitbe a bohoslužbe a v morálnom a asketickom živote.

854 Zbožštenie je stretnutie Boha a ľudskej osoby vo viere. Zbožštenie je nemožné bez otvorenosti človeka pre milosť a bez duchovného úsilia človeka. Jedine plnením Božích prikázaní a očisťovaním svojho srdca môže kresťan v spolupráci s Božou milosťou stúpať na čoraz vyššie stupne dokonalosti. Vnútorné očisťovanie, cnostný život a život vo svätosti sú základnými podmienkami pre zbožštenie, pre zjednotenie s Tým, ktorý je prameňom svätosti, čistoty a dokonalosti.

855     Božia láska, ktorá je vrcholom cnostného života, je zároveň silou, ktorá sprevádza naše zbožštenie. Vo svojej láske k ľudstvu sa Boh stal jedným z nás a našou láskou k Bohu rastieme k zbožšteniu. V zbožštení sa ľudská myseľ stane osvietenou a uchvátenou Božím svetlom. Ľudská osoba sa stane účastnou na Božej láske a celá jej bytosť je premenená: človek sa stane bohom na základe milosti.

---

[1] Porov. Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, II, 25: PG 94: 958.

[2] Z modlitbovej knižky The Divine Liturgy: An Anthology for Worship, The Ten Commandments,

9-11. V preklade uvedené podľa biblického prekladu SSV (pozn. prekl.)

[3] Abba Dorotej, Inštrukcie a listy, Inštrukcia 3: O svedomí, 1 – 2.

[4] Klement Alexandrijský, Stromata, 1: PG 8, 693.

[5] Ján Zlatoústy, Príhovory o Lazárovi, 4:4: PG 48, 1011.

[6] Pseudo-Makarios, Duchovné homílie, 43, 7: PG 34, 776.

[7] Porov. Ján Damaský, O ôsmich zlých duchoch, 1: PG 95, 80.

[8] Na Východe sa všeobecne používa tradícia ôsmich zlých pokušiteľských myšlienok. Na Západe svätý Gregor Veľký zaviedol tradíciu siedmich hlavných hriechov (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1866).

[9] Ján Kasián, Ustanovenia, 5, 14: PL 149, 229

[10] Ján Zlatoústy, Homílie na Genezis, 10, 1: PG 53: 82.

[11] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 18, 1: PG 33, 1018.

[12] Porov. Ján Zlatoústy, Homílie na sochy, 2, 5: PG 49, 39 – 41.

[13] Ján Zlatoústy, Homilies on the Statues, 2, 5: PG 49, 50.

[14] Porov. Ján Klimak, Rebrík do raja, Stupeň 16: PG 88, 924.

[15] Ján Zlatoústy, Homílie na List Rimanom, 14: PG 60, 538.

[16] Porov. Bazil Veľký, Homília na vďakyvzdávanie, 5 – 6: PG 31, 227 – 234.

[17] Ján Zlatoústy, Homílie na list Rimanom, 22: PG 60, 612.

[18] Hermas, Pastier, Prikázania, 6, 2: PG 2, 929.

[19] Ján Zlatoústy, Homílie na list Rimanom, 22: PG 60, 175.

[20] Evagrius z Pontu, Praktikus, 12: PG 40, 1274.

[21] Izák Sýrsky, Asketické Homílie, 38.

[22] Ján Zlatoústy, Homílie na Genezis, 22, 6 – 7: PG 53, 194 – 195.

[23] Izák Sýrsky, Asketické homílie, 20.

[24] Augustín z Hippo, Komentár k evanjeliu sv. Jána , 25, 16: PL 35, 1604.

[25] Ján Zlatoústy, Homílie na Genezis, 36, 7: PG 53, 330.

[26] Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Prepustenie.

[27] Pôstna trióda, Nedeľa o márnotratnom synovi, Večiereň, Stichira žalmu 140.

[28] Pôstna trióda, Nedeľa mýtnika a farizeja, Utiereň, Kajúca stichira po žalme 50.

[29] Ján Klimak, Rebrík do raja, Stupeň 1: PG 88, 633.

[30] Liturgikon, Božská liturgia nášho svätého otca Jána Zlatoústeho, Prosebná ekténia.

[31] Ján Kasián, Konferencie, 18, 13.

[32] Ján Zlatoústy, Homílie na sochy, 3, 4 – 5: PG 49, 53.

[33] Hermas, Pastier. Podobenstvá, 5, 3: PG 2, 960.

[34] Porov. Ján Damaský, O cnostiach a nerestiach: PG 95, 93.

[35] Pseudo-Makarios, Duchovné homílie, 15, 47: PG 34, 608.

[36] Maxim Vyznávač, Centuries on Charity, III, 50: PG 90, 1281.

[37] Izák Sýrsky, Asketické homílie, 1.

[38] Ján Zlatoústy, Homílie na Genezis, 30, 5: PG 53, 280.

[39] Ján Klimak, Rebrík do raja, Stupeň 28: PG 88, 1129.

[40] Porov. Origenes, O modlitbe, 31, 2 – 4: PG 11, 550.

[41] Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Veľká ekténia.

[42] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 14: PG 7, 1010.

[43] Liturgikon, Božská liturgia nášho svätého otca Jána Zlatoústeho, Anafora.

[44] Liturgikon, Božská liturgia nášho svätého otca Jána Zlatoústeho, Anafora.

[45] Bazil Veľký, Veľké pravidlá, 2, 2: PG 31, 911.

[46] Ján Zlatoústy, Homílie o pokání, 3, 4: PG 49, 297.

[47] Ján Zlatoústy, Homílie na Druhý list Timotejovi, 5, 19: PG 62, 627.

[48] Cyprián z Kartága, O modlitbe Pána, 14-17: PL 4, 528-529.

[49] Porov. Origenes, Proti Kelsovi, III, 28: PG 11, 955 – 956.

[50] Porov. Gregor Nysský, Na blahoslavenstvá, homília 1: PG 44, 1193.

[51] Metropolita Andrej Šeptický, Божа мудрість [Božia múdrosť] (1932-1933).

[52] Porov. Maxim Vyznávač, Listy: PG 91, 364nn.

[53] Metropolita Andrej Šeptický, Божа мудрість [Božia múdrosť] (1932-1933).

[54] Metropolita Andrej Šeptický, Божа мудрість [Božia múdrosť] (1932-1933).

[55] Atanáz Veľký, O vtelení Slova, 54: PG 25, 192.

[56] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 10, 2: PG 7, 874.

[57] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, Predhovor: PG 7, 1120.

[58] Hippolyt Rímsky, Vyvrátenie všetkých heréz, 10, 30.

[59] Porov. Makarios Veľký, Homílie, 17, 21.

[60] Porov. Makarios Veľký, Homílie, 7.

Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...

---

Kristus naša Pascha III.: Kresťanská rodina ako nové stvorenie (štvrté, piate, šieste a deviate prikázanie)


Ukázať, že sme svätí: Šiesta kapitola – Dať to dohromady