Kristus naša Pascha III.: Osem hlavných hriechov a ich protikladné čnosti – Pokánie (759 – 784)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Osem hlavných hriechov[1] a ich protikladné čnosti
Obžerstvo a jeho protikladná čnosť striedmosť
759 Ľudia majú prirodzenú potrebu jedla a pitia. Jedlo je nevyhnutné pre udržanie života. Avšak prílišná túžba po jedle narúša prirodzenú ľudskú potrebu. To vedie k hriechu obžerstva, v ktorom sa jedlo stalo cieľom samo osebe. Tento hriech má rôzne prejavy. Prvým prejavom je nadmernosť v jedle a pití. Svätí otcovia učili, že nadmerná konzumácia jedla škodí duši. Druhým prejavom obžerstva je vyhľadávanie jedla a pitia predovšetkým pre potešenie. Nedostatok sebakontroly v jedení a pití vedie k nenásytnosti vo všetkom ostatnom, pretože človek sa snaží nasýtiť hlad a smäd duše nadmerným uspokojovaním tela. Svätý Ján Kasián poznamenáva: „Nedokážeme opovrhnúť uspokojením z jedla, ktoré sa nám predkladá, ak myseľ nie je upriamená na… potešenie z nebeských vecí.“[2]
760 Hriech obžerstva možno prekonať čnosťou striedmosti v jedle a pití, čo dosiahneme pôstom. Svätý Ján Zlatoústy učí:
Vidíte, že máme nežného a milujúceho Pána, ktorý od nás nepožaduje nič, čo by presahovalo naše schopnosti. Inými slovami, nie je to svojvoľné, že od nás očakáva pôst a zdržanlivosť od jedla, no nie preto, aby sme zostali bez jedla, ale preto, aby sme sa odpútali od vecí tohto života a všetok ušetrený čas venovali duchovným záležitostiam.[3]
Žiadostivosť a jej protikladná čnosť celistvosť bytia
761 Pohlavný pud je prirodzený pre človeka. Podstata vášne žiadostivosti spočíva v bezuzdnom a neusporiadanom vyhľadávaní telesného uspokojenia, keď človeka poháňa sebaláska a túžba uspokojiť sa, často na úkor vlastnej dôstojnosti a dôstojnosti druhého človeka. Žiadostivosť vedie k rôznym hriechom: predmanželským sexuálnym vzťahom (smilstvo) a mimomanželským sexuálnym vzťahom (cudzoložstvo), sexuálnemu otroctvu a komodifikácii človeka. Táto vášeň je nebezpečná nielen pre telo, ale aj pre dušu, pretože zotročuje človeka a ničí schopnosť milovať. Preto duchovní otcovia zdôrazňujú nevyhnutnosť neustáleho boja proti tejto vášni.
762 Svätý Cyril Jeruzalemský tvrdí, že rozhodné odmietnutie žiadostivosti je základným prvkom kresťanskej viery vo vzkriesenie tela: „Kto verí, že jeho telo bude vzkriesené, stará sa o svoje rúcho a nepoškvrňuje ho smilstvom. No ten, kto neverí vo vzkriesenie, oddáva sa smilstvu a zneužíva svoje telo, akoby nebolo jeho vlastné.“[4]
763 Človek dosiahne cudnosť v sexuálnom živote vďaka čnosti celistvosti bytia alebo integrity. Táto čnosť riadi pohlavný pud láskou k blížnemu a k sebe samému. Cudnosť dovoľuje človeku ovládať svoj pohlavný pud a obnovuje harmóniu tela, duše a ducha.
Lakomstvo (láska k peniazom) a jeho protikladná čnosť štedrosť
764 Lakomstvo je vášeň pre peniaze a hmotné statky. Svätí otcovia učili, že láska k bohatstvu nie je súčasťou vrodenej prirodzenosti človeka, ale objavila sa ako pokrivenie jeho túžby po večnom živote.[5] Vášeň pre získavanie bohatstva, ktorá sa zmocnila človeka, urobila z neho otroka peňazí. Získavanie bohatstva sa stalo cieľom samo osebe a vedie k rôznym hriechom. Takáto vášeň vyvoláva ilúziu o sebestačnosti človeka, pretože sa začneme spoliehať len na hmotné statky. Svätý Ján Zlatoústy učí:
Bohatstvo nie je zlá vec, ale lakomstvo a láska k peniazom áno. Chamtivý človek je jedna vec, a bohatý človek je ďalšia vec. Chamtivý človek nie je bohatý, vyžaduje si veľa vecí, a kým potrebuje veľa vecí, nikdy nemôže byť bohatý. Chamtivý človek je držiteľom, nie vlastníkom bohatstva, otrokom, nie pánom.[6]
Svätý Ján Klimak považuje lakomstvo a hrabivosť za modloslužbu, pretože v takejto zaslepenosti človek vkladá všetky svoje nádeje do pozemských statkov.[7]
765 Čnosť štedrosti a jej konkrétne vyjadrenie, ktorým je almužna, robia človeka schopným správne hospodáriť s hmotnými dobrami a bohatnúť v Bohu. Svätý Ján Zlatoústy nabáda:
A nech vo vašich domoch neleží žiadne zlato, ale nech je vaším pokladom to, čo je cennejšie než milióny peňazí, t. j. almužna a láska k človeku. Lebo to nám dodáva odvahu pred Bohom, ale ostatné… zapríčiňuje, že na nás tvrdo dolieha diabol… Vyzbrojte svoju pravicu proti nemu… Uložte si všetko svoje bohatstvo do svojej mysle a namiesto truhlice a domu nech vám nebo uchováva zlato… Prečo teda na úkor seba samých mrháme všetku našu pozornosť na veci, na ktoré po našom odchode už nedosiahneme a často ich nedokážeme udržať ani počas tunajšieho prebývania, keď by sme mohli mať také bohatstvo, aké možno nájsť nielen v tomto živote, ale aj v tamtom, za tých najľahších okolností?[8]
Melanchólia (smútok) a jej protikladná čnosť radosť vo Svätom Duchu
766 Svätí otcovia v súlade s učením apoštola Pavla rozlišovali medzi spasiteľným smútkom pre vlastné hriechy a melanchóliou ako vášňou: „Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu; zármutok sveta spôsobí smrť“ (2 Kor 7, 10). Hriešna melanchólia ako vášeň sa odhaľuje jedným z dvoch spôsobov. Najčastejšie ju vyvoláva nejaká iná vášeň, keď po niečom túžime, ale nedokážeme uspokojiť túto túžbu. To dáva vzniknúť depresii, ktorá môže viesť k zúfalstvu a dokonca samovražde. Melanchólia môže vzniknúť aj z nadmernej obavy o svoju budúcnosť, zo snahy kontrolovať svoj život spoliehaním sa len na seba a nie na Boha. Svätý Bazil Veľký učí, že melanchólia je príznakom slabých v duchu, pretože strácajú duchovnú rovnováhu, spôsobujú si duchovné utrpenie, a takto riskujú, že definitívne stratia nádej v Boha.[9]
767 Duch Utešiteľ (alebo Zástanca) je zdrojom čnosti kresťanskej radosti, ktorá oslobodzuje od vášne melanchólie. Svätý Duch udeľuje človeku radosť zažívať blízkosť s Bohom. Apoštol Pavol nabáda: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu“ (Flp 4, 4 – 6).
Hnev a jeho protikladná čnosť trpezlivosť
768 Hnev ako vášeň nie je len pocitom zlosti. Je to stav človeka, ktorý agresívne bráni svoju existenciu bez nádeje v Boha a na úkor blížneho. Svätí otcovia rozlišujú tri druhy hnevu: 1) hnev, ktorý horí vo vnútri človeka – je to stav duše, v ktorom človek stráca vnútorný pokoj a premáhajú ho pocity zlosti, urazenosti a podráždenia; 2) hnev prejavený v slove a skutku, v reči, ktorá je hrubá a zbavená jemnosti a lásky. Najbežnejšími prejavmi tohto hnevu sú výbuchy zúrivosti, úmyselné ponižovanie blížneho, urážanie druhého a osočovanie. Svätý Ján Zlatoústy učí: „Keď spôsobuješ urážky, vtedy ťa poráža nie druhý človek, ale to, čo je oveľa hanebnejšie, otrocká vášeň hnevu. Ak však mlčíš, potom zvíťazíš.“[10] a 3) hnev, ktorý dlho kypí, či odpor – tento druh hnevu je pre človeka obzvlášť zhubný, pretože človek vedome odmieta odpustiť urážku alebo krivdu a horí túžbou po pomste.
769 Hnev je obzvlášť nebezpečná vášeň, pretože vedie k násiliu, vražde, rozdeleniu a vojne. V Hermasovom Pastierovisa hnev nazýva anjel zla, ktorý vládne nad človekom: „Keď na teba príde hnev alebo surovosť, vedz, že on [anjel zloby] je v tebe.“[11]
770 Čnosť trpezlivosti, ktorú nazývame aj tichá miernosť, sa vyznačuje dôverou v Božiu ochranu, a tak umožňuje odolávať ľudskému hnevu. „Nerozhorčuj sa nad ničomníkmi a nežiarli na tých, čo páchajú neprávosť… Ale spoľahni sa na Pána a dobre rob a budeš bývať v svojej krajine a tešiť sa z bezpečia… Odovzdaj sa Pánovi a dúfaj v neho“ (Ž 36 [37], 1, 3, 7). Svätý Ján Zlatoústy učí: „Veď ak preukážeme trpezlivosť, budeme nepremožiteľní; a nebude nikoho, ani veľkého, ani malého, kto by mal moc nám ublížiť.“[12]
Acédia (skleslosť) a jej protikladná cnosť veselosť ducha
771 Svätí otcovia opísali skleslosť (po grécky akedia) ako vyčerpanosť a únavu duše. Melancholický človek podceňuje Pánovu moc, ale skleslý človek podceňuje Božie milosrdenstvo. Melanchólia ženie človeka, aby sa spoliehal len na vlastné sily, zatiaľ čo acédia ho úplne zbavuje nádeje. Svätí otcovia acédiu nazývali „démon, ktorý pustoší napoludnie“ (porov. Ž 90 [91], 6). Uhasína v človeku elán pre duchovný rozvoj. Acédia vyvoláva pocity opustenosti a nechuti k životu, pocit prázdnoty života, ako aj stratu viery vo vlastnú spásu. Acédia vedie k psychickému a fyzickému vyčerpaniu človeka. Človek podľahne lenivosti, stane sa znechuteným a neschopným duchovného boja.
772 Evagrios Pontský opisuje prejavy acédie:
[Poludňajší démon] vzbudzuje v srdci mnícha nenávisť k miestu prebývania, nenávisť k samotnému životu, nenávisť k manuálnej práci. Vedie ho k úvahám, že láska sa vytratila spomedzi bratov, že niet nikoho, kto by ho povzbudil… Tento démon ho ženie mimo, aby túžil po iných miestach, kde sa môže ľahšie postarať o životné potreby, ľahšie nájsť prácu a dosiahnuť skutočný úspech… Žiadny iný démon nenasleduje tesne za pätami tohto démona (keď je porazený), ale len stav hlbokého pokoja a nevýslovnej radosti vzniká z tohto zápasu.[13]
Modlitba, práca a neustály duchovný tréning (askéza) pomáhajú v boji proti acédii.
773 Čnosť veselosti ducha alebo triezvosti mysle dáva človeku prostriedky na obnovu duchovných síl a pokračovanie v duchovnom boji s pomocou Božej milosti. „Preto si prepášte bedrá mysle, buďte triezvi a celú svoju nádej uprite na milosť, ktorú dostanete, keď sa zjaví Ježiš Kristus“ (1 Pt 1,13). Svätý Izák Sýrsky učí: „Ak zachovávame zákon bdelosti a praktizujeme rozlišovanie s poznaním, z ktorého sa zbiera ovocie života, potom sa boj s útokmi vášní v žiadnom prípade nepriblíži k našej mysli.“[14]
Márnomyseľnosť a jej protikladná čnosť ponížené zmýšľanie
774 Márnomyseľnosť (známa aj ako márnivosť) je vášeň pre pozemskú a ľudskú slávu a všetky druhy pocty. Koreň márnomyseľnosti sa nachádza v závislosti človeka od toho, čo si o ňom myslia druhí. Medzi prejavy márnomyseľnosti patrí netolerovanie kritiky, odmietanie uznať vlastné chyby a neustála túžba po chvále od druhých. Márnomyseľnosť sa prejavuje chválením sa materiálnymi úspechmi alebo intelektuálnymi schopnosťami a talentom, ako aj upozorňovaním na svoje duchovné úspechy.
775 Pripútanosť k pozemskej sláve znemožňuje človeku duchovný rast. A to preto, lebo nahrádza úsilie o Božiu slávu úsilím o ľudskú slávu. V učení o márnosti pozemskej slávy sa svätý Ján Zlatoústy pýta:
Ak sa tešíš na vzkriesenie a odplatu, prečo sa až tak naháňaš za hodnotami tohto života? … Avšak príčinou všetkého zla je márnomyseľnosť a túžba zaobstarať si meno majetkom, kúpeľmi, domami. Na čo ti je to dobré, človeče, ktorý si, keď v jednom okamihu ťa prepadne horúčka, tvoja duša náhle dostane krídla a zanechá ťa samého a nahého či, lepšie povedané, zbaveného čnostnosti, ale zaťaženého nespravodlivosťami, lúpežami, chamtivými skutkami, vzdychmi, nárekmi, slzami sirôt, komplotmi, intrigami? … Preto budeš musieť zostať vonku, lebo bude príliš neskoro na to, aby si sa kajal zaťažený týmito bremenami.[15]
776 Čnosť poníženého zmýšľania robí človeka schopným vnímať seba ako stvorenie svojho Stvoriteľa a žiť skôr pre Boha než pre seba. Keď sa človek pokorne prijíma taký, aký je v Božích očiach, stáva sa skutočne múdrym. Pokorne zmýšľajúci človek prijíma všetky veci, ktoré mu Boh posiela, a všetko robí na Božiu slávu. „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 33). Svätý Izák Sýrsky učí: „Ponížené zmýšľanie je odevom Božieho kráľovstva. Slovo, ktoré sa stalo človekom, sa zaodelo do poníženého zmýšľania a vďaka poníženému zmýšľaniu sa nám prihovorilo v našom tele. Každý človek, ktorý sa zaodel do poníženého zmýšľania, bol skutočne učinený ako ten, ktorý zostúpil zo svojej vznešenosti.[16]
Pýcha a jej protikladná čnosť pokora
777 Pýcha je najnebezpečnejšia vášeň a matka všetkých hriechov. To pre pýchu satan odpadol od Boha a to pýcha zničila dlhodobé úsilie mnohých askétov. Pýcha je modloslužobné sebazbožšťovanie človeka: človek sa povyšuje nad ostatných ľudí a stavia sa na miesto Boha. Pyšný človek je uzavretý pred Božou milosťou: „Pán sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť“ (Prís 3, 34, LXX; porov. 1 Pt 5, 5 a Jn 4, 6). Svätý Augustín učí, že pýcha je prameňom každého zla, a aby človek premohol všetky ostatné hriechy, musí sa zbaviť prvotnej príčiny – pýchy: „Odkiaľ sa rozmáha neprávosť? Z pýchy. Vyliečte pýchu a nebude viac neprávosti. Aby sa vyliečila príčina všetkých chorôb, totiž pýcha, Boží Syn zostúpil a bol ponížený.“[17]
778 Pyšný človek zvyčajne nevidí svoj vlastný hriech. Tento človek je plný sebalásky, je pre neho ťažké odpúšťať, prosiť o odpustenie druhých a má problém ustúpiť. Takýto človek odmieta všetky formy autority a často vybuchuje hnevom. Nosí v sebe nevraživosť, neustále odsudzuje druhých ľudí a závidí im úspechy. Pýcha ľstivo kontroluje aj tých, ktorí po dosiahnutí čnostnosti považujú za príčinu svojich úspechov skôr seba samých než Boha.
779 Najúčinnejším prostriedkom na porážanie pýchy je cvičiť sa v pokore. Toto otvára človeka voči Bohu a blížnemu a robí človeka schopným prijať Božiu premieňajúcu a oslobodzujúcu moc. Apoštol Pavol vyhlasuje: „Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha. Pútame každú myseľ, aby bola poslušná Kristovi“ (2 Kor 10, 4 – 5). Vďaka čnosti pokory človek stojí v pravde pred Božou tvárou. Kresťanská pokora teda človeka neponižuje, ale umožňuje mu spoznať svoju skutočnú dôstojnosť Božieho dieťaťa. Svätý Ján Zlatoústy učí:
Ten, kto kladie pokoru ako základ svojho charakteru, môže bezpečne postaviť budovu akejkoľvek výšky. Ona [pokora] je najsilnejšou palisádou, nepohnuteľným múrom, nepreniknuteľnou pevnosťou; podopiera celú stavbu a nedovolí jej spadnúť… robí ju neprístupnou všetkým útokom… a skrze pokoru na nás Boh, priateľ človeka, vylieva svoje hojné dary.[18]
Pokánie
780 Kristus, dobrý Pastier, ktorý prišiel nájsť „stratené ovce“, volá všetkých k pokániu: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Bez pokánia nemôže byť ani spása, ani nový život. V podobenstve o márnotratnom synovi Kristus odhaľuje podstatu pokánia. Je to návrat k Otcovi a prijatie jeho daru odpustenia. V pokání spoznávame Boha ako milujúceho a milosrdného Otca. On prijíma kajúcich hriešnikov a teší sa z ich obrátenia, „lebo je dobrý a miluje nás“.[19]
781 Pokánie umožňuje kresťanovi nielen zažiť Boha ako milosrdného Otca, ale aj znovu objaviť seba samého v Božom objatí – vnímať seba samého ako syna, ktorý sa vrátil z cudzej krajiny hriechu do Otcovho domu spravodlivosti. V nedeľu márnotratného syna Cirkev spieva: „Ako márnotratný syn prichádzam k tebe, milosrdný Bože. Celý svoj život som premárnil v cudzej krajine, porozhadzoval som bohatstvo, ktoré si mi dal, Otče. Prijmi ma v pokání, Bože, a zmiluj sa nado mnou.“[20]
782 Pokánie tvorí základ kresťanskej spirituality, pretože každý pohyb smerom k Bohu, iniciovaný Bohom a podporovaný jeho milosťou, sa vyznačuje pokáním. Začiatkom tohto pohybu je zásadná vnútorná zmena (obrátenie), ktorá prináša nový spôsob vnímania seba samého, druhých a Pána Boha. Cieľom tohto pohybu je oslobodenie od hriechu a návrat k plnosti života v Bohu. Počas utierne v Nedeľu mýtnika a farizeja spievame: „Otvor mi dvere pokánia, Darca života. Keď sa dnes ráno klaniame v tvojom chráme, nauč nás, ako očisťovať chrámy našich tiel, a vo svojom súcite ma očisti dobrotou svojho milosrdenstva.“[21]
783 Pokánie má pozitívny charakter – je skôr oslobodzujúce a živototvorné než ponižujúce. Je silou obnovy a znovuzrodenia, plodom nádeje a zničením zúfalstva. A je to tak preto, lebo pokánie nie je pohľadom dole na vlastné chyby, ale pohľadom hore k Pánovej láske, nie pohľadom dozadu s výčitkami voči sebe, ale pohľadom dopredu s vierou. Človek sa musí sústrediť nie na to, čo sa mu nepodarilo dosiahnuť, ale na to, čím sa s Kristovou milosťou ešte môže stať. Pokánie je neustála cesta k osobnému uzdraveniu a rastu. Svätý Ján Klimak učí:
Človek, ktorý sa odvracia od sveta, aby sa zbavil bremena svojich hriechov, by mal napodobňovať tých, ktorí sedia pred hrobmi v meste. Nech tento človek neupúšťa od vrúcnych búrlivých sĺz, od bezslovných nárekov srdca, pokým neuvidí samotného Ježiša, ktorý prichádza, aby z nich odvalil skalu tvrdosti.[22]
Práve za takéto neustále premieňanie nášho života v pokání sa modlíme počas bohoslužieb: „Aby sme zostávajúce dni nášho života prežili v pokoji a kajúcnosti, prosme si od Pána.“[23]
784 Pokánie je teda osvietenie, prechod z temnoty do svetla. Pokým neuvidíme Kristovo svetlo, nebudeme schopní rozpoznať naše vlastné hriechy. Čím bližšie sme k Bohu, tým jasnejšie vidíme, akí sme hriešni. Kristovo svetlo nás osvecuje a vedie k pokániu, k videniu krásy namiesto deformácie, k uvedomovaniu si Božej slávy namiesto vlastnej biedy.
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 30. januára 2025
[1] Na Východe sa všeobecne používa tradícia ôsmich zlých pokušiteľských myšlienok. Na Západe svätý Gregor Veľký zaviedol tradíciu siedmich hlavných hriechov (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1866).
[2] Ján Kasián, Ustanovenia, 5, 14: PL 149, 229
[3] Ján Zlatoústy, Homílie na Genezis, 10, 1: PG 53: 82.
[4] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 18, 1: PG 33, 1018.
[5] Porov. Ján Zlatoústy, Homílie o sochách, 2, 5: PG 49, 39 – 41.
[6] Ján Zlatoústy, Homílie o sochách, 2, 5: PG 49, 50.
[7] Porov. Ján Klimak, Rebrík do raja, Stupeň 16: PG 88, 924.
[8] Ján Zlatoústy, Homílie na List Rimanom, 14: PG 60, 538.
[9] Porov. Bazil Veľký, Homília na vďakyvzdávanie, 5 – 6: PG 31, 227 – 234.
[10] Ján Zlatoústy, Homílie na list Rimanom, 22: PG 60, 612.
[11] Hermas, Pastier, Prikázania, 6, 2: PG 2, 929.
[12] Ján Zlatoústy, Homílie na list Rimanom, 22: PG 60, 175.
[13] Evagrios Pontský, Praktikos, 12: PG 40, 1274.
[14] Izák Sýrsky, Asketické Homílie, 38.
[15] Ján Zlatoústy, Homílie na Genezis, 22, 6 – 7: PG 53, 194 – 195.
[16] Izák Sýrsky, Asketické homílie, 20.
[17] Augustín z Hippo, Komentár k Evanjeliu sv. Jána, 25, 16: PL 35, 1604.
[18] Ján Zlatoústy, Homílie na Genezis, 36, 7: PG 53, 330.
[19] Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Prepustenie.
[20] Pôstna trióda, Nedeľa o márnotratnom synovi, Večiereň, Stichira žalmu 140.
[21] Pôstna trióda, Nedeľa mýtnika a farizeja, Utiereň, Kajúca stichira po žalme 50.
[22] Ján Klimak, Rebrík do raja, Stupeň 1: PG 88, 633.
[23] Liturgikon, Božská liturgia nášho svätého otca Jána Zlatoústeho, Prosebná ekténia.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus – naša Pascha III.: Duchovný boj v živote kresťana (785 – 798)Kristus naša Pascha III.: Spiritualita srdca (747 – 758)
