Katechéza pre mládež: Viera je z hlásania (4)
Ako si môžeme byť istí, že Kristovo učenie k nám prišlo bez zmien? Veď uplynulo tak veľa času od chvíle, keď apoštoli vyšli do sveta, aby kázali to, čo počuli od samotného Spasiteľa…
S pomocou apoštolov, ktorých viedol Svätý Duch, bolo slovo, ktoré pred viac ako dvetisíc rokmi verejne hlásal Spasiteľ, uchované neporušené a nepoškodené ľudskými úvahami. Keď svätí Otcovia Cirkvi, ktorí sú svedkami apoštolskej Tradície, vyučovali svojimi slovami a spravodlivým životom, pomáhali svojim súčasníkom hlbšie porozumieť zjaveným pravdám. Prvými Otcami boli učeníci samotných apoštolov: svätý Kliment, rímsky pápež, svätý Ignác Bohonosec a svätý Polykarp Smyrniansky.
Za veľkých učiteľov viery a spravodlivosti považujeme svätých Atanáza Veľkého, Bazila Veľkého, Gregora Teológa, Gregora Nysského, Jána Zlatoústeho, Ambróza Milánskeho, Augustína z Hippo, Leva Veľkého, Cyrila Alexandrijského, Gregora Veľkého, Maxima Vyznávača, Jána Damaského a ďalších.
Otcovia Cirkvi, inšpirovaní Svätým Duchom, odovzdali plnosť zjavenej pravdy, ktoré je prijatá od samotného Spasiteľa a odovzdaná apoštolmi všetkým národom, aby mohlo celé ľudstvo byť uznané za hodné daru spásy.
Sformulovali Otcovia základné dogmy našej viery?
Áno. Pravdy zjavené Bohom vo Svätom písme a v posvätnej Tradícii sa stali vzácnym pokladom pre Cirkev, spoločenstvo veriacich. Kresťanská cirkev uchováva tento posvätný poklad, stráži jeho autentickosť a čerpá z neho múdrosť a inšpiráciu, o ktorú sa delí so všetkými ľuďmi dobrej vôle.
Všetok Boží ľud v Cirkvi – laici a ich pastieri – uchovávajú, vyznávajú a uvádzajú do praxe pravdy, ktoré Pán zjavil ľudstvu. Aby boli tieto pravdy v bezpečí, Cirkev ich jasne opisuje jazykom, ktorý je prístupný ľuďom konkrétnej doby a kultúry. Takéto definície pravdy tvoria „pravidlo viery“ Cirkvi. Nazývame ich dogmy.
Koncilové myslenie svätých Otcov je inšpirované milosťou Svätého Ducha. Svätí Otcovia začali definovať našu vieru, začali garantovať súlad viery Cirkvi so slovami, ktoré povedal samotný Spasiteľ.
Aj v súčasnosti má Cirkev tú istú úlohu – uchovať pravdu bez ujmy a kázať ľuďom pravdu o spáse. Zodpovednosť za odovzdávanie viery majú biskupi – nástupcovia apoštolov. Ich trvalé, všeobecne rozšírené a jednotné učenie o pravdách, ktoré zjavil Bohom a odovzdali apoštoli, nazývame cirkevné učenie.
Prečo existuje toľko rôznych tradícií, obradov a cirkví, ak Otcovia na ekumenických konciloch spoločne definovali rovnakú vieru?
V Kristovi bolo evanjelium alebo dobrá zvesť odovzdané všetkým ľuďom bez ohľadu na ich historické a kultúrne pozadie. Ľudská kultúra – jazyk, zvyky, spôsob myslenia a života – nestojí v ceste náležitému hlásaniu evanjelia, ale stáva sa jeho neoceniteľným nástrojom. A tak jediná Tradícia Božieho slova sa stelesnila vo veľkej rozmanitosti kultúr, pričom ich nezničila, ale zušľachtila, naplnila životodarným významom a evanjeliovými hodnotami. V týchto kultúrach sa v priebehu storočí sformovali charakteristické teologické, liturgické a duchovné spôsoby odovzdávania Božieho zjavenia. Stali sa vzácnym dedičstvom samosprávnych cirkví, a tým aj celej Kristovej Cirkvi.
Vďaka úsiliu svätých Cyrila a Metoda vstúpilo Kristovo evanjelium do do slovanskej kultúry. Nepochybne to boli oni a ich žiaci, ktorí preložili evanjelium a liturgické texty do zrozumiteľného jazyka. Posvätná Tradícia sa tak stala kvasom pre novú kresťanskú kultúru, uprostred ktorej sa formovala naša cirkevná tradícia.
A moja stará mama ma učila základné pravdy viery, keď som bol malý!
Viera je Boží dar a ovocie nášho počúvania Božieho slova, ale človek ju musí pestovať a rásť v nej, a toto si vyžaduje naše úsilie. Cesta viery sa začína v kresťanskej rodine. V nej rodičia nielenže učia svoje deti o základných pravdách evanjelia, ale sami sú povolaní ich aktívne dosvedčovať svojím životom.
Modlitbový a cnostný život robí z kresťanskej rodiny centrum Božej prítomnosti v spoločnosti. Evanjelium preniká všetky dimenzie verejného života, lieči rany spôsobené hriechom a inšpiruje zodpovedné zväčšovanie spoločného dobra.
Láska k Bohu a blížnemu posväcuje a posilňuje našu lásku k vlastnému národu, učí nás oddanosti a obetavosti pri budovaní našej vlasti. Tá istá láska robí vlastenectvo aktívnym a plodným. S pomocou Cirkvi naša láska k vlasti nadobúda hlbší, posvätný význam. Rodina, národ a Cirkev sa stávajú dôležitými centrami odovzdávania viery, prostredníctvom ktorej Božia milosť uskutočňuje spásu človeka a celého ľudského rodu.
| Svätí Otcovia Cirkvi, osvietení a posilnení Svätým Duchom, sprístupnili zjavenú pravdu svojim súčasníkom. Cirkev sa vo svojom učení opiera o ich učenie. Koncilové, inými slovami, spoločné myslenie Otcov definuje našu vieru a zaisťuje úplný súlad toho, čo Cirkev verí, so slovami, ktoré hovoril samotný Spasiteľ. Dobrá zvesť evanjelia – jedna vo svojom posolstve – sa stelesnila vo rozmanitosti ľudských kultúr. Rodina, národ a Cirkev sú základnými prostriedkami odovzdávania a šírenia viery, prostredníctvom ktorej Božia milosť uskutočňuje spásu človeka a spásu celého ľudského rodu. |
Dogma je definícia viery, ktorú prijali Otcovia na ekumenických konciloch.
Inkulturácia je vyjadrenie jednej Tradície v rozmanitosti miestnych kultúr a tradícií.
Samosprávna cirkev je kresťanská cirkev stelesnená v kultúre konkrétneho národa.
Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Kerygma (hlásanie) a katechéza
53 Svätý apoštol Pavol učí, že naša viera v Boha a jeho zjavenie sa zrodila ako odpoveď na slovo hlásania (porov. Rim 10, 17). Preto Cirkev od samého začiatku, ako čítame v Skutkoch apoštolov, hlásala vzkrieseného Krista (po grécky kerygma) a učila vieru (po grécky katechesis; porov. Sk 2, 14 – 41). Kerygma je hlásanie paschálnej udalosti Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, prejavujúce sa v svedectve života kresťanského spoločenstva. Kerygma je spojená s výzvou uveriť v Ježiša Krista. Viera vedie k obráteniu, prijatiu krstu a ochote nasledovať Krista: „V toto verím a nebudem zahanbený; pred národmi budem vyznávať túto vieru a za jej vyznávanie položím svoj život.“[1]
54 Katechéza je výklad kresťanského učenia, ktorý slúži príprave katechumenov na krst, vovádzaniu veriacich do Cirkvi a prehlbovaniu ich viery (mystagógia). Príklady apoštolskej katechézy nachádzame hlavne v Pavlovom Prvom liste Korinťanom, v ktorom apoštol odpovedá na otázky veriacich a objasňuje vzťah medzi vierou a každodenným životom. Cieľom katechézy ako podstatnej činnosti Cirkvi je učiť a formovať kresťanov vo viere a vovádzať ich do priateľského vzťahu s Ježišom Kristom a cirkevným spoločenstvom. Katechéza má systematický charakter. Objasňuje kresťanské chápanie osobného a spoločenského života veriacich vo svetle učenia Krista a Cirkvi.
Tradícia svätých Otcov Cirkvi
55 V apoštolskom hlásaní evanjelia pokračovali Otcovia Cirkvi, z ktorých prví boli žiakmi apoštolov: svätý hieromučeník Kliment, rímsky pápež; svätý Ignác Bohonosec a svätý Polykarp Smyrniansky. Ich náuka a svedectvo viery bolo prijaté od Kristových apoštolov a z tohto dôvodu sa teší osobitnej úcte v kresťanskom spoločenstve.
56 Cirkev uznáva tých, ktorí kázali evanjelium v pravdivosti náuky a svätosti života, a označuje ich svätí Otcovia. Z tohto dôvodu hlásali dobrú zvesť mocou Svätého Ducha, Ducha pravdy. A tak sa pre Cirkev stali Otcami vo viere, pričom sa stali ako apoštol Pavol, ktorý povedal: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15 – 16).
57 Svätí Otcovia Cirkvi boli svedkami apoštolskej Tradície. Bránili jej čistotu a zosúladili s ňou svoju vlastnú teologickú náuku. Plnosť Božieho zjavenia sa nachádza v Kristovi Ježišovi. Ale v priebehu dejín Cirkev postupne odkrývala hlbiny tohto zjavenia. Otcovia Cirkvi vo svojich kázňach a výkladoch prehlbovali porozumenie apoštolskej Tradícii a vyznávali ho koncilovým spôsobom. Ich odkaz je neoddeliteľnou súčasťou posvätnej Tradície. V priebehu každého liturgického roku Cirkev slávi pamiatku svätých Otcov, ktorí na ekumenických konciloch jasne definovali to, čo bolo v Cirkvi verené vždy, všade a všetkými.[2]
58 Jednotné koncilové myslenie Otcov definovalo obsah viery. Vďaka tomu viera pretrvala stáročia bez omylu a bola vyznávaná v plnosti pravdy. Definície viery, ktoré poskytli ekumenické koncily, získali postavenie dogiem a stali sa nemennou náukou Cirkvi. Týmito dogmami Otcovia vymedzili pravé vyznávanie tajomstiev Boha, pričom bránili Tradíciu pred chybnými výkladmi. Odovzdávanie viery pokračuje dodnes prostredníctvom služby biskupov, ktorí sú nástupcami apoštolov. Túto službu nazývame „Učiteľský úrad“ (po latinsky Magisterium) Cirkvi, keď biskupi jednomyseľne, vždy a všade odovzdávajú to, čo prijali od apoštolov.
59 Koncilové dogmatické definície viery boli založené na konsenze Otcov (po latinsky consensus Patrum). Svätci ako Atanáz Alexandrijský, Bazil Veľký, Gregor Teológ, Gregor z Nysský, Augustín Hippský, Lev Veľký, Cyril Alexandrijský, Gregor Veľký, Maxim Vyznávač, Ján Damaský a ďalší prispeli k tomuto jednotnému koncilovému mysleniu Cirkvi.
Inkulturácia dobrej zvesti
60 Kristovo evanjelium bolo hlásané rôznym národom v rámci rozmanitosti ich kultúr.[3] Tento proces sa nazýva inkulturácia – vyjadrenie jedinej Tradície v rozmanitosti miestnych tradícií a zbližovanie evanjelizácie so špecifikami ľudských kultúr, jazykov, spôsobov života a myslenia.
Od nej [Tradície] je potrebné odlišovať „tradície“ teologické, disciplinárne, liturgické alebo týkajúce sa nábožnosti, ktoré sa postupom času zrodili v miestnych cirkvách. Sú to osobitné formy prispôsobené rôznym miestam a obdobiam, ktorými sa prejavuje veľká Tradícia. [4]
Jediná Tradícia mala byť vyjadrená v rôznych kultúrach, ktoré sú premenené mocou evanjelia, a to v súlade so slovami apoštola Pavla:
Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov… Pre tých, čo boli bez zákona, bol som akoby bez zákona – hoci bez Božieho zákona som nebol, ale bol som pod Kristovým zákonom –, aby som získal tých, čo boli bez zákona… Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých (1 Kor 9, 20 – 22).
61 Inkulturácia evanjelia priniesla ovocie vo vzniku rôznych kresťanských tradícii: byzantskej, latinskej, koptskej, sýrskej, arménskej a ďalších. Už od prvých storočí sa kresťanstvo šírilo aj na územia starobylých slovanských kmeňov. V 9. storočí dvaja bratia zo Solúna, svätí Cyril a Metod, rovní apoštolom, preložili evanjelium a bohoslužobné texty do jazyka, ktorý bol zrozumiteľný slovanským národom. „Tým, že svätí Cyril a Metod zosúladili Evanjelium s miestnou kultúrou národov, u ktorých šírili kresťanstvo, v živú jednotu, majú zvláštnu zásluhu o vzdelanie a ďalší vývoj práve tejto kultúry alebo lepšie povedané mnohých kultúr.“[5] Spomedzi kresťanských kultúr, ktoré pestovali Slovania, vznikla aj kresťanská kultúra Rusi-Ukrajiny, kde sa jedna cirkevná Tradícia vyvinula do miestnej cirkevnej tradície.
62 Týmto spôsobom sa jedno evanjelium Ježiša Krista stelesnilo vo veľkom množstve kultúr kresťanských národov; jedna Tradícia Božieho slova bola vyjadrená v rozmanitosti tradícii. Svojou vlastnou tradíciou každá miestna cirkev poskytuje svoj vlastný príspevok k porozumeniu tejto jednej Tradícii.
Rast vo viere: katechumenát, osvietenie, sviatostná iniciácia
63 V prvých storočiach katechéza nepokrstených dospelých sa v Cirkvi uskutočňovala v troch stupňoch: katechumenát, osvietenie a iniciácia. Katechumenát (z gréckeho slova katechumenos – poučovaný) sa začínal predstavením nového kandidáta kresťanskému spoločenstvu. So súhlasom spoločenstva sa kandidát stal katechumenom. Meno tejto osoby bolo ohlásené spoločenstvu a teraz sa bude katechumenovi hlásať Sväté písmo. Takíto katechumeni občas zostávali v predsieni chrámu, ktorá slúžila ako vonkajší symbol vnútorného duchovného stavu katechumenov: práve opúšťali svet, no ešte nevstúpili úplne do Cirkvi, chrámu veriacich. Po vypočutí Božieho slova a homílie na božskej liturgii boli katechumeni povinní opustiť chrám po modlitbe cirkevného spoločenstva za nich – ekténii za katechumenov.
64 Katechumenát uvádzal stupeň, počas ktorého sa katechumeni oboznamovali s vierou a pripravovali sa na krst. Pred samotným krstom sa status katechumenov zmenil na „tých, ktoré sú osvecovaní“ [t. j. stupeň osvietenia]. Počas predkrstných katechéz boli poučovaní o Symbole viery a Pánovej modlitbe, „Otčenáši“. Vyvrcholením predkrstnej katechézy bolo katechetické poučenie, ktoré predniesol samotný biskup.
65 Krst ponorí človeka do tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Je to začiatok iniciácie do svätých tajomstiev (po grécky mystagógie). Novopokrstená osoba po tom, ako sa stala účastnou na Kristovej smrti a vzkriesení, je myropomazaním zapečatená darom Svätého Ducha a v Eucharistii prijíma pokrm večného života.
66 V našej tradícii je kresťanská sviatostná iniciácia vyjadrená aj priestorovo. Krst sa začína v predsieni alebo baptistériu, myropomazanie sa uskutočňuje v lodi alebo chráme veriacich a sväté prijímanie na prahu svätyne. Novopokrstení sú odetí vo svetlom rúchu (po ukrajinsky kryžmo), ktoré sa v ranej Cirkvi nosilo počas celého Svetlého týždňa. Toto rúcho vyjadruje radosť zo života v Kristovi a očakávanie plnosti stretnutia s Bohom pri druhom Kristovom príchode.
Prostredie, v ktorom sa odovzdáva viera: rodina, národ a Cirkev
67 Primárnym kontextom, v ktorom sa odovzdáva viera, je rodina. Rodičia formujú svoje deti vo viere príkladom svojho života a slovami svojej modlitby. Vyučovaním evanjelia a vydávaním svedectva o ňom sa rodičia stávajú prvými katechétmi pre svoje deti. Keď rodičia vychovávajú deti po kresťansky, vytvárajú vo svojej rodine osobitnú atmosféru, atmosféru spoločnej modlitby pred ikonami a slávenia nedieľ a sviatkov.
68 Deti už od útleho veku vstupujú do duchovného života. Tento život sa buduje na modlitbe, počúvaní Božieho slova a pristupovaní k Svätému prijímaniu. Ako deti dospievajú do zrelosti, s pomocou svojich rodičov rastú v milosti tajomstva krstu. Učia sa premáhať zlo a konať to, čo je dobré. Pre deti je dedičstvo viery, ktoré prijali od rodičov, znakom istoty večného života. Zbožný život krstných rodičov a členov širšej rodiny tiež zohráva dôležitú úlohu v dozrievaní dieťaťa vo viere. Kresťanské rodinné zvyky upevňujú v deťoch kresťanský pohľad na ľudské narodenie a smrť, na vytváranie rodín a rodinné vzťahy a rozvíjajú pocit spolupatričnosti v rámci cirkevného spoločenstva a vlastného ľudu.
69 Každý národ je spoločenstvo s vlastnou historickou pamäťou, pozemskou vlasťou a zápasom o blahobyt a dokonalosť. Práve k národom poslal Ježiš svojich apoštolov: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). Christianizácia národov závisí od postupného vytvárania kresťanského pohľadu na svet a štrukturalizácie života. Kresťanská kultúra daného národa je prostriedkom pre odovzdávanie viery z generácie na generáciu. Kresťanská kultúra pestuje v národe lásku k Bohu, k pozemskej vlasti, k obetavej službe pre blaho vlasti a k čestnému prístupu k práci; posilňuje väzby v rodinách, medzi príbuznými a v spoločnosti. Vzájomné prenikanie evanjelia a kultúry ľudu sa prejavuje v samospráve cirkvi.
70 Cirkev, jedna a zároveň rozmanitá, je predobrazom rodiny národov, ktoré sú si rovné, a predsa sú rozdielne. Všetkým národom Cirkev hlása cestu spásy: „A nepochybne pravdivé a stále je kázanie Cirkvi, v ňom sa po celom svete ukazuje jedna a tá istá cesta spásy.“[6] Vo svojej službe pre spásu všetkých národov Cirkev čerpá silu z kontemplácie Najsvätejšej Trojice, božského spoločenstva osôb jediného Boha. Cirkev šíri pozvanie:
Príďte, národy, pokloňme sa božstvu v troch osobách… Svätému Bohu, ktorý stvoril všetko prostredníctvom Syna v spolupráci so Svätým Duchom. Svätému a Silnému, prostredníctvom ktorého sme spoznali Otca a prostredníctvom ktorého Svätý Duch prišiel na svet. Svätému a Nesmrteľnému, utešujúcemu Duchu, ktorý vychádza z Otca a spočíva v Synovi. Svätá Trojica, sláva tebe![7]
Zdroj: Christ – our Pascha Preložil o. Ján Krupa
[1] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.
[2] Porov. Vincent Lerínsky, Poznámková kniha o starobylosti a všeobecnosti katolíckej viery, 6: PL 50, 615.
[3] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 53.
[4] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 83.
[5] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen (2. máj 1995), 7.
[6] Irenej Lyonský, Proti herézam V, 20, 1: PG 7, 1177.
[7] Kvetná trióda, Päťdesiatnica, Večiereň, Záverečná stichira k 140. žalmu.
Katechéza pre mládež: Viera – naša odpoveď Bohu (5)Katechéza pre mládež: Božie slovo vo Svätom písme (3)
