Katechéza pre mládež: Boh – všemohúci Otec (6)
Obrazom Boha vo Svätom písme je obraz milujúceho otca. Celé dejiny vyvoleného ľudu sú príbehom Božej lásky, Božej štedrosti a vernosti tomuto ľudu. Starozákonní proroci venujú veľkú pozornosť vzdorovitosti a nevernosti Božieho ľudu, ktorý sa často odchyľuje od dodržiavania prikázaní a „blúdi“ s pohanskými modlami.
Izrael často zrádza, ale Boh vždy zostáva verný. Pán bojuje za svoj ľud, vyvádza ho z otroctva, živí ho, chráni ho pred nepriateľmi, neopúšťa ho na púšti, vedie ho do zasľúbenej zeme, trpezlivo očakáva jeho obrátenie a prijíma jeho pokánie. Boh vždy zostáva verný svojej zmluve, pretože pravá láska nikdy nezrádza.
A v Novom zákone evanjelista Ján dosvedčuje, že „Boh je láska“ (Prvý Jánov list 4, 8). Toto znamená, že Boh Otec v láske plodí Syna a Svätý Duch vychádza z Otca. S tou istou láskou Najsvätejšia Trojica – Otec, Syn a Svätý Duch – tvorí všetko, čo existuje. Preto sú ľudia obrazom, ikonou Boha – Lásky. Preto ak ľudia milujú oddane a nezištne, vystupujú k svojmu božskému Prvoobrazu a skutočne sa stávajú sami sebou.
Vždy mi bolo ťažké porozumieť, ako tri osoby môžu byť jeden Boh…
Toto je tajomstvo viery, ktoré je neobsiahnuteľné pre ľudský rozum, ale otvorené pre čisté srdce (porov. Matúš 5, 8). Otec je prameňom Božej lásky a nemá počiatok, ale sám je Počiatkom pre ostatné osoby – Syna a Svätého Ducha. Otec večne plodí Syna a je Prameňom vychádzania Svätého Ducha. Otec je jediným Počiatkom, a preto Najsvätejšia Trojica je jeden Boh.
Syn, nestvorený, ale večne zrodený z Otca, „obraz neviditeľného Boha“ (Kolosanom 1, 15), zjavuje Otca a má tú istú dôstojnosť ako Otec, a preto je Boh. Vtelený Boží Syn zjavuje ľudstvu Svätého Ducha, tretiu božskú osobu.
Svätý Duch večne vychádza z Otca. Prostredníctvom Synovej spásnej misie v ľudských dejinách a po jeho nanebovstúpení je Boh vo Svätom Duchu „všade prítomný a všetko naplňuje“, ľudskej láske dáva božskú silu a ľudstvo usmerňuje k nebeskému kráľovstvu.
Svätá Trojica je spoločenstvo osôb, nepretržitý a bezpodmienečný dar vlastného ja, plnosť lásky, z ktorej všetky stvorené veci odvodzujú svoju existenciu. Od Otca skrze Syna vo Svätom Duchu Božia láska udržiava všetko stvorenie: povoláva do existencie, ochraňuje, uzdravuje, dáva život, inšpiruje, osvecuje, posväcuje, obnovuje, neúnavne tvorí novú zem a nového človeka – Božie dieťa, ktoré je účastné na Božom živote a jej dedičom kráľovstva Božej lásky.
Takže „Trojica“ je meno pre Boha?
Áno, Najsvätejšia Trojica je jedno z mien, ktorými oslovujeme Boha. Tým, že sa Boh zjavuje ľuďom, zjavuje svoje meno Otec, Syn a Svätý Duch. Meno nás upozorňuje na špecifickú osobu a dovoľuje nám poznať Boha lepšie, nadviazať s ním blízky vzťah. Osloviť niekoho jeho menom znamená pozvať ho k dialógu, otvoriť sa prítomnosti druhého, odpovedať na túto prítomnosť.
Keď sa Mojžiš spýtal Boha, ako sa volá, Pán mu odpovedal: „JA SOM, KTORÝ SOM!“ (Exodus 3, 13 – 15). Tým, že sa nazýva týmto menom, Boh dáva jasne najavo, že ide o tajomstvo, ktoré je nedosiahnuteľné vo svojej plnosti ľudskou mysľou, ktorá nie je schopná dosiahnuť počiatky bytia stratené v Božej stvoriteľskej slobode. Tým, že Boh zjaví svoje meno Mojžišovi, prostredníctvom neho zároveň pozve celý izraelský ľud do vzťahu s ním.
Vo Svätom písme nachádzame aj ďalšie Božie mená. Navyše k samotnému Zdroju bytia – „Ja som“ sa Pán zjaví ako Boh Milosrdný, Spravodlivý, Svätý, ako Múdrosť, Cesta, Život, Pravda, Láska. Všetky tieto mená nám zjavujú dôležité črty jeho božskej prirodzenosti. Vidíme Boha ako ochotného odpustiť a objať ľudí po ich pokání. Vidíme Stvoriteľa, ktorého svätosť prevyšuje všetku ľudskú chápavosť, a preto je vždy väčší, než si človek dokáže predstaviť.
V tom istom čase – ako Múdrosť – je Pán prítomný v samotnom jadre ľudského života a v medziľudských a spoločenských vzťahoch. V postave Ježiša z Nazareta, vteleného Božieho Slova, Boh ukazuje ľuďom cestu k pravde, k plnosti života v nebeskom kráľovstve.
Náš Boh je Pánom celých ľudských dejín. Každé zo zjavených Božích mien nám pomáha lepšie a hlbšie poznať nášho Stvoriteľa, porozumieť jeho plánu spásy pre nás a celému svetu.
Je veľmi dôležité, aby človek pamätal, že na svete nie je sám, že vždy je nablízku niekto, kto ho má rád, kto sa oňho stará…
Boh so sebe vyhlasuje, že je „Ten, ktorý je“, teda Ten, ktorý je vždy a všade prítomný. Pán stvoril svet a neopúšťa svoje stvorenie, ale obklopuje celý svet a celý osud ľudstva svojou milostivou prítomnosťou. Každý deň Stvoriteľ usmerňuje celé stvorenie k čoraz väčšej celistvosti a k plnosti dokonalosti.
Práve preto Boh neúnavne pôsobí v ľudských dejinách. Božou prozreteľnosťou sa nazýva táto konkrétna a priama Božia prítomnosť, ktorá sprevádza stvorenie, pokým ono neobsiahne plnosť svojej existencie.
Ježiš Kristus nás učí, aby sme dôverovali Prozreteľnosti – Stvoriteľovej prehojnej starostlivosti o svoje stvorenie, aby sme sa nebáli a nerozptyľovali, ale boli otvorení s úprimným srdcom a plne dôverovali Božej spásnej vôli. Boh je vždy nablízku. Naša dôvera v neho mu dovoľuje podporovať náš duchovný rast a prostredníctvom nás meniť svet k lepšiemu.
| Boh sa zjavuje človeku ako jeden Boh v troch osobách: Otec, Syn a Svätý Duch. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je srdcom kresťanskej viery a kresťanského života. Božia láska a moc, ktoré prichádzajú od Otca skrze Syna vo Svätom Duchu, udržujú celé stvorenie. Boh sa zjavuje človeku zjavovaním svojho mena, aby ho človek mohlo lepšie poznať a vstúpiť do spoločenstva s ním. Boh je vždy aktívne a priamo prítomný vo svete a svojou Prozreteľnosťou všetko usmerňuje k plnosti bytia. |
Božia prozreteľnosť je plán Božej prítomnosti v dejinách ľudstva, ktorá vedie každého jednotlivca i celé ľudské spoločenstvo k ich konečnému cieľu v Bohu.
Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Veríme v jednopodstatnú a nedeliteľnú Trojicu
71 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice – Otca, Syna a Svätého Ducha – nekonečne prevyšuje všetky možnosti ľudského chápania. „Jej božstvo [t. j. božská prirodzenosť] je úplne nepochopiteľná a jej podstata, ktorá je nad všetkým, nie je taká, ako si ju myseľ predstavuje.“[1] Podľa slov apoštola Pavla do hlbín tohto tajomstva môže preniknúť jedine Svätý Duch: „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 11). Avšak ten istý Duch, Duch pravdy, ktorý zostupuje na ľudí, zjavuje vnútorný život Boha. Svätý Duch učí ľudí vyjadrovať túto pravdu, nakoľko je to možné, jazykom viery: „My sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme“ (1 Kor 2, 12 – 13). A po tom, čo sa takto vyučovalo, Svätý Duch bdie, aby viera, ktorá je „základom toho, v čo dúfame“, prerástla do kontemplácie „toho, čo nevidíme“ (porov. Hebr 11, 1), aby ľudstvo videlo neviditeľné, akoby to bolo viditeľné, a z tváre do tváre videlo to, čo je nejasné: „[Východní kresťania] vnímajú, že k tejto prítomnosti sa človek priblíži predovšetkým tým, že sa nechá naučiť adoračnému mlčaniu, pretože vrcholom poznania Boha a skúsenosti s Bohom je jeho absolútna transcendentnosť.“[2]
72 Prítomnosť transcendentného Boha sa vyjadruje symbolikou liturgie a chrámu: závesom za kráľovskými dverami ikonostasu, svätými darmi, ktoré sú zakryté prikrývkami, zdvihnutým aerom (po slovansky vozduchom) počas vyznania viery a oblakom kadidla. „Existuje transcendentná jednota Boha a plodnosť Boha, a keď sa pripravujeme spievať túto pravdu, používame pomenovania ‚Trojica‘ a ‚Jednota‘ pre to, čo je faktom za každým pomenovaním.“[3] Aj keď označujeme Boha týmito titulmi, sme si plne vedomí, že nimi nevyčerpávame tajomstvá Boha.
Sotva si predstavím Jedného, som osvietený nádherou Troch; sotva ich rozlíšim [ako osoby], som prenesený späť k Jednému. Keď premýšľam o niektorom z Troch [osôb], rozmýšľam o ňom ako o celku, a moje oči sú plné a väčšia časť toho, o čom premýšľam, mi uniká.[4]
73 V našich liturgických a osobných modlitbách neustálym vzývaním a oslavovaním mena Otca i Syna i Svätého Ducha zároveň vyjadrujeme našu vieru a spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, ktorá nám udeľuje „milosť nášho Pána Ježiša Krista, lásku Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha“[5].
Veríme v Boha Otca
74 Na základe Božieho zjavenia a jeho výkladu svätými Otcami vyznáva Kristova Cirkev v Nicejsko-konštantínopolskom symbole viery svoju vieru v Boha Otca nasledovným spôsobom: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.“[6] Otcovstvo Boha treba chápať tak, že Otec večne plodí Syna a že Svätý Duch vychádza z Otca.[7] Boh stvoril všetko a riadi všetky veci. Otec je Stvoriteľ a Pantokrátor pre všetko svoje stvorenie. Svet vznikol, pretože ho chcel Boh Otec. Veríme v jedného Boha, pretože existuje len jeden Boh Otec.
Boh Otec zjavený vo Svätom písme
75 Boh sa zjavuje ako Osoba: „Ja som, ktorý som“ alebo „Ja-som“ (Ex 3, 14). Tento Boh-ktorý-je-osoba je jediný, kto skutočne je. Všetko ostatné existuje len preto, že Boh chce, aby to existovalo. Boh je svätý, t. j. úplne odlišný od všetkého stvorenia. Neexistuje nikto ďalší ako Boh. On je jedinečný. Preto nie je možné si ho predstaviť našimi myšlienkami, ani ho nejako hmotne znázorniť: „Neurobíš si modlu“ (Ex 20, 4). Na rozdiel od neživých modiel pravý Boh žije. Keďže chýbajú vhodné slová na vyjadrenie tajomstva Božieho života, Sväté písmo často používa antropomorfizmy, čím Bohu pripisuje črty správania živého človeka: Boh miluje, rozpráva, pomáha, má súcit, je smutný, nahnevá sa, bojuje, trestá…
76 V Starom zákone sa Boh zjavuje prostredníctvom rôznych obrazov a udalostí, ktoré svedčia o jeho prítomnosti: v troch pocestných, ktorých prijal Abrahám; vo videní rebríka, ktorý spája nebo a zem vo sne patriarchu Jakuba; pred Mojžišom v horiacom kríku, ktorý nezháral; v ohnivom stĺpe a oblačnom stĺpe (porov. Ex 13, 21); nad archou zmluvy (porov. Ex 25, 22); a ako tichý a jemný vánok (porov. 1 Kr 19, 12).
77 Vyvolený Boží ľud vyznáva svojho Boha a oslavuje ho rôznymi menami: Záchranca (2 Sam 22, 2 – 3; Ž 106[107], 21; Iz 43, 3 – 4; 45, 15); Stvoriteľ (Jób 4, 17; 32, 22; Ž 95[96], 6; Iz 17, 7; 51, 13); Pán (Ex 3, 15); Otec (Ž 89[90], 27; Iz 9, 5; 63, 16; Mal 1, 6); Ženích (Oz 2, 22) a Pastier (Ž 23[24], 1). Avšak starozákonné tituly boli len predobrazmi zjavenia Boha ako Otca jednorodeného Syna: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).
78 Boží Syn, Ježiš Kristus, v ktorom spolu s ľudskou prirodzenosťou „prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9), zjavuje Otca: „Môj Otec mi odovzdal všetko: A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 27). Ježiš nás učí, aby sme Boha oslovovali „Otče náš“ (Mt 6, 9) a napodobňovali jeho dokonalosť: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48). V Ježišovi Kristovi sa neviditeľný Boh stáva viditeľným pre ľudí: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30) a „kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9).
Otec bez počiatku
79 Cirkev nazýva „Otcom“ toho, ktorý nemá otca a nikdy nebol nikoho synom.[8] Evanjelista Ján hovorí, že Slovo bolo „na počiatku“ (po cirkevnoslovansky v načali,„ako základný princíp“). Svätí Otcovia to chápali ako tvrdenie, že „počiatkom“ je osoba Otca.[9] On, ktorý je osobným Počiatkom všetkého, je sám bez počiatku, ktorý by zapríčinil jeho bytie. Inými slovami, Otec je Počiatok bez počiatku. Táto antinómia vyjadruje slobodu božskej osoby Otca, ktorý nie je zapríčinený ničím ani nikým. „O Otcovi… je povedané, že je bez pôvodu a sám je pôvodcom – pôvodcom v tom zmysle, že je príčinou i prameňom i večným svetlom.“[10] Otec ako Počiatok všetkého stvorenia napĺňa všetky veci a zároveň prevyšuje všetko stvorené.
80 Cirkev vo svojej skúsenosti vždy uvažuje o Otcovi vo vzťahu k Synovi a Svätému Duchu a o tejto Trojici (Triáde) ako o spoločenstve osôb.
Verím v jedného Boha, Otca oslavovaného v Trojici – nesplodeného, bez počiatku a bez konca; v Syna – splodeného, ale bez počiatku a bez konca spolu s Otcom; a vo Svätého Ducha – ktorý vychádza z Otca a zjavuje sa v Synovi, bez počiatku spolu s Otcom i Synom a rovný Otcovi i Synovi. Verím v Trojicu, jednu v podstate, a predsa kolektívnu v osobách; v Trojicu podľa mien, a predsa jedného Boha.[11]
81 Otec je Otcom, pretože je Otcom Syna a prameňom vychádzania Svätého Ducha. Syn a Svätý Duch sú „z Otca, hoci nie po Otcovi“[12]. Plodenie Slova a vychádzanie Ducha nemožno chápať v časových kategóriách: „Pretože Otec večne plodí Syna, spoluvečného a spoluvládnuceho; a Svätý Duch je v Otcovi, oslavovaný so Synom; jedna moc, jedna prirodzenosť, jedno božstvo.“[13] Boh Otec je počiatok nedeliteľného a najdôvernejšieho spoločenstva (po grécky koinonia) v láske božských osôb.
82 Osobná odlišnosť Otca od Syna a Svätého Ducha spočíva v tom, že Otec je nesplodený. Sám nesplodený je počiatkom osoby Syna a osoby Svätého Ducha. Skutočnosť, že Boh Otec je bez počiatku, znamená, že nie je nikým ani ničím podmienený.
Otec je takto nazývaný preto, lebo plodí Syna; a Syn je takto nazývaný preto, lebo je splodený Otcom; a Svätý Duch je takto nazývaný pre svoje vychádzanie z Otca, ale je od neho neoddeliteľný.[14]
83 V anafore liturgie svätého Bazila Veľkého Cirkev nazýva Otca neobsiahnuteľným a neopísateľným. Neobsiahnuteľnosť Otca naznačuje, že žiadny stupeň nášho poznávania Boha nie je konečný. Veď jedine Boh môže poznať Boha až do jeho hlbín: „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 11). Naše poznanie Boha bude rásť vo viere, kým ho, podľa slov svätého apoštola Pavla, neuvidíme „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Neobsiahnuteľnosť Boha garantuje pre človeka nekonečný rast v poznávaní Boha, čo je „večný život“.
84 Tak ako Otca nemožno opísať, tak aj jeho neobsiahnuteľnosť svedčí o nemožnosti redukovať osobnosť Boha na nijaké formy vyjadrenia, ktoré používajú ľudia, či už prostredníctvom obrazu alebo slova. Boh Otec nie je zobrazovaný na ikonách, pretože Otec sa nevtelil, ani na seba nevzal obraz ľudskej bytosti. Otca zjavuje jeho jednorodený Syn, ktorý je „obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).
Zdroj: Christ – our Pascha Preložil o. Ján Krupa
[1] Gregor Nysský, Reč o božstve Syna a Svätého Ducha: PG 46, 553.
[2] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen, 16.
[3] Pseudo-Dionýz Areopagita, O Božích menách, 13, 3.
[4] Gregor Teológ, Reč 40 o svätom krste, 41: PG 36, 417.
[5] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Požehnanie pred anaforou.
[6] Prvý konštantínopolský koncil, Nicejsko-konštantínopolský symbol viery.
[7] Porov. Gregor Nysský, Proti Eunómiovi, I, 32: PG 45, 389.
[8] Atanáz Veľký, Prvý list Serapionovi, 16: PG 26, 568.
[9] Gregor Teológ, Reč 42, 15: PG 36, 475.
[10] Gregor Teológ, Reč 20, O dogme a ustanovovaní biskupov, 7: PG 35, 1073.
[11] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.
[12] Gregor Teológ, Reč 29, Tretia teologická reč, 3: PG 36, 77.
[13] Kvetná trióda, Nedeľa Päťdesiatnice, Stichira na 140. žalm.
[14] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.
Katechéza pre mládež: Boh – Stvoriteľ neba i zeme (7)Katechéza pre mládež: Viera – naša odpoveď Bohu (5)
