Katechéza pre mládež: Boh – vševládny Otec (6)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Katechéza pre mládež: Boh – vševládny Otec (6)
Obrazom Boha je vo Svätom písme obraz milujúceho otca. Celé dejiny vyvoleného ľudu sú príbehom Božej lásky, Božej štedrosti a vernosti tomuto ľudu. Starozákonní proroci venujú veľkú pozornosť vzdorovitosti a nevernosti Božieho ľudu, ktorý sa často odkláňa od dodržiavania prikázaní a „blúdi“ s pohanskými modlami.
Izrael často zrádzal, ale Boh vždy zostal verný. Pán bojoval za svoj ľud, vyviedol ho z otroctva, živil ho, chránil ho pred nepriateľmi, nezanechal ho na púšti, zaviedol ho do zasľúbenej zeme, trpezlivo čakal na jeho obrátenie a prijal jeho pokánie. Boh bol vždy verný svojej zmluve, pretože opravdivá láska nikdy nezrádza.
A v Novom zákone evanjelista Ján dosvedčil, že „Boh je láska“ (Prvý Jánov list 4, 8). Toto znamená, že z lásky Boh Otec plodí Syna a Svätý Duch vychádza z Otca. S tou istou láskou Najsvätejšia Trojica – Otec, Syn a Svätý Duch – stvorila všetko, čo existuje. Preto sú ľudia obrazom, ikonou Boha-Lásky. A tak, ak ľudia milujú oddane a nezištne, vystupujú k svojmu božskému Prvoobrazu a skutočne sa stávajú sami sebou.
Vždy mi bolo ťažké pochopiť, ako môžu tri osoby byť jeden Boh…
Toto je tajomstvo viery, neobsiahnuteľné pre ľudský rozum, ale otvorené pre čisté srdce (porov. Mt 5, 8). Otec, prameň Božej lásky, nemá počiatok, ale sám je Počiatkom pre ostatné osoby – Syna a Svätého Ducha. Otec večne plodí Syna a je Prameňom vychádzania Svätého Ducha. Otec je jediný Počiatok, a preto Najsvätejšia Trojica je jeden Boh.
Syn, nestvorený, ale pred všetkými vekmi zrodený z Otca, „obraz neviditeľného Boha“ (Kolosanom 1, 15), zjavil Otca a má tú istú dôstojnosť ako Otec, a preto je Boh. Vtelený Boží Syn zjavil ľudstvu Svätého Ducha, tretiu božskú osobu.
Svätý Duch pred všetkými vekmi vyšiel z Otca. Vďaka Synovej spásnej misii v ľudských dejinách a po jeho nanebovstúpení je Boh vo Svätom Duchu „všade a všetko naplňuje“, dáva ľudskej láske božskú silu a usmerňuje ľudstvo k nebeskému kráľovstvu.
Svätá Trojica je spoločenstvo osôb, nepretržitý a bezpodmienečný dar vlastného ja, plnosť lásky, od ktorej všetky stvorené veci odvodzujú svoju existenciu. Od Otca skrze Syna vo Svätom Duchu Božia láska udržiava všetko stvorenie: povoláva k existencii, ochraňuje, uzdravuje, dáva život, inšpiruje, osvecuje, posväcuje, obnovuje, neúnavne tvorí novú zem a nového človeka – Božie dieťa, ktoré je účastné na Božom živote a dedičom kráľovstva Božej lásky.
Takže „Trojica“ je meno pre Boha?
Áno, Najsvätejšia Trojica je jedno z mien, ktorými oslovujeme Boha. Zjavovaním seba samého ľudstvu Boh zjavil svoje meno Otca i Syna i Svätého Ducha. Toto meno nás upozorňuje na špecifickú osobu a dovoľuje nám poznať Boha lepšie, mať s ním blízky vzťah. V skutočnosti osloviť niekoho jeho menom znamená pozvať ho k dialógu, otvoriť sa prítomnosti druhého, odpovedať na túto prítomnosť.
Keď sa Mojžiš spýtal Boha, aké je jeho meno, Pán odpovedal: „JA SOM, KTORÝ SOM!“ (Ex 3, 13 – 15). Nazvaním seba samého týmto menom Boh objasnil, že je to tajomstvo, nedosiahnuteľné vo svojej plnosti ľudským rozumom, ktorý je neschopný dosiahnuť počiatky stratenosti v Božej stvoriteľskej slobode. Zjavením svojho meno Mojžišovi Boh prostredníctvom neho zároveň pozval celý izraelský ľud k vzťahu s ním.
Vo Svätom písme nachádzame aj ďalšie Božie mená. Pán, ktorý je Zdrojom bytia sám osobe – „Ja som“, sa navyše zjavil ako Boh Milosrdný, Spravodlivý, Svätý, ako Múdrosť, Cesta, Život, Pravda, Láska. Všetky tieto mená nám zjavili dôležité črty jeho božskej prirodzenosti. Vidíme Boha, ktorý je ochotný ľuďom odpustiť a prijať ich po ich pokání. Vidíme Stvoriteľa, ktorého svätosť prevyšuje všetku ľudskú chápavosť, a preto je vždy väčší, než si človek dokáže predstaviť.
V tom istom čase – ako Múdrosť – je Pán prítomný v samotnom jadre ľudského života a v medziľudských a spoločenských vzťahoch. V postave Ježiša z Nazareta, vteleného Božieho Slova, Boh ukazuje ľuďom cestu k pravde, k plnosti života v nebeskom kráľovstve.
Náš Boh je Pánom celých ľudských dejín. Každé zo zjavených Božích mien nám pomáha lepšie a hlbšie poznať nášho Stvoriteľa, pochopiť jeho plán spásy pre nás a celý svet.
Je to také dôležité pre človeka pamätať, že nie je sám na svete, že je vždy nablízku niekto, kto ho miluje, kto sa oňho stará…
Boh so sebe vyhlásil, že je „Ten, ktorý je“, teda Ten, ktorý je vždy a všade prítomný. Pán stvoril svet a nezanechal svoje stvorenie, ale celý svet a celý osud ľudstva obklopuje svojou milostivou prítomnosťou. Každý deň Stvoriteľ usmerňuje celé stvorenie k čoraz väčšej celistvosti a k plnosti dokonalosti.
Práve preto Boh neúnavne pôsobí v ľudských dejinách. Božou prozreteľnosťou sa nazýva táto konkrétna a priama Božia prítomnosť, ktorá sprevádza stvorenie, pokým ono neobsiahne plnosť svojej existencie.
Ježiš Kristus nás učí, aby sme dôverovali Prozreteľnosti – Stvoriteľovej prehojnej starostlivosti o svoje stvorenie, aby sme sa nebáli a nerozptyľovali, ale boli otvorení s úprimným srdcom a plne dôverovali Božej spásnej vôli. Boh je vždy nablízku. Naša dôvera v neho mu dovoľuje podporovať náš duchovný rast a prostredníctvom nás meniť svet k lepšiemu.
| Boh sa zjavil človeku ako jeden Boh v troch osobách: Otec, Syn a Svätý Duch. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je srdcom kresťanskej viery a kresťanského života. Božia láska a moc, ktoré prichádzajú od Otca skrze Syna vo Svätom Duchu, udržujú celé stvorenie. Boh sa zjavil človeku pomocou zjavenia svojho mena, aby ho človek mohlo lepšie poznať a vstúpiť do spoločenstva s ním. Boh je vždy aktívne a priamo prítomný vo svete a svojou Prozreteľnosťou všetko usmerňuje k plnosti bytia. |
Božia prozreteľnosť je plán Božej prítomnosti v dejinách ľudstva, ktorá vedie každého jednotlivca i celé ľudské spoločenstvo k ich konečnému cieľu v Bohu.
Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Veríme v jednopodstatnú a nedeliteľnú Trojicu
71 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice – Otca, Syna a Svätého Ducha – nekonečne prevyšuje všetky možnosti ľudského chápania. „Jej božstvo [t. j. božská prirodzenosť] je úplne nepochopiteľná a jej podstata, ktorá je nad všetkým, nie je taká, ako si ju myseľ predstavuje.“[1] Podľa slov apoštola Pavla do hlbín tohto tajomstva môže preniknúť jedine Svätý Duch: „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 11). Avšak ten istý Duch, Duch pravdy, ktorý zostupuje na ľudí, zjavuje vnútorný život Boha. Svätý Duch učí ľudí vyjadrovať túto pravdu, nakoľko je to možné, jazykom viery: „My sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme“ (1 Kor 2, 12 – 13). A po tom, čo sa takto vyučovalo, Svätý Duch bdie, aby viera, ktorá je „základom toho, v čo dúfame“, prerástla do kontemplácie „toho, čo nevidíme“ (porov. Hebr 11, 1), aby ľudstvo videlo neviditeľné, akoby to bolo viditeľné, a z tváre do tváre videlo to, čo je nejasné: „[Východní kresťania] vnímajú, že k tejto prítomnosti sa človek priblíži predovšetkým tým, že sa nechá naučiť adoračnému mlčaniu, pretože vrcholom poznania Boha a skúsenosti s Bohom je jeho absolútna transcendentnosť.“[2]
72 Prítomnosť transcendentného Boha sa vyjadruje symbolikou liturgie a chrámu: závesom za kráľovskými dverami ikonostasu, svätými darmi, ktoré sú zakryté prikrývkami, zdvihnutým aerom (po slovansky vozduchom) počas vyznania viery a oblakom kadidla. „Existuje transcendentná jednota Boha a plodnosť Boha, a keď sa pripravujeme spievať túto pravdu, používame pomenovania ‚Trojica‘ a ‚Jednota‘ pre to, čo je faktom za každým pomenovaním.“[3] Aj keď označujeme Boha týmito titulmi, sme si plne vedomí, že nimi nevyčerpávame tajomstvá Boha.
Sotva si predstavím Jedného, som osvietený nádherou Troch; sotva ich rozlíšim [ako osoby], som prenesený späť k Jednému. Keď premýšľam o niektorom z Troch [osôb], rozmýšľam o ňom ako o celku, a moje oči sú plné a väčšia časť toho, o čom premýšľam, mi uniká.[4]
73 V našich liturgických a osobných modlitbách neustálym vzývaním a oslavovaním mena Otca i Syna i Svätého Ducha zároveň vyjadrujeme našu vieru a spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, ktorá nám udeľuje „milosť nášho Pána Ježiša Krista, lásku Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha“[5].
Veríme v Boha Otca
74 Na základe Božieho zjavenia a jeho výkladu svätými Otcami vyznáva Kristova Cirkev v Nicejsko-konštantínopolskom symbole viery svoju vieru v Boha Otca nasledovným spôsobom: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.“[6] Otcovstvo Boha treba chápať tak, že Otec večne plodí Syna a že Svätý Duch vychádza z Otca.[7] Boh stvoril všetko a riadi všetky veci. Otec je Stvoriteľ a Pantokrátor pre všetko svoje stvorenie. Svet vznikol, pretože ho chcel Boh Otec. Veríme v jedného Boha, pretože existuje len jeden Boh Otec.
Boh Otec zjavený vo Svätom písme
75 Boh sa zjavuje ako Osoba: „Ja som, ktorý som“ alebo „Ja-som“ (Ex 3, 14). Tento Boh-ktorý-je-osoba je jediný, kto skutočne je. Všetko ostatné existuje len preto, že Boh chce, aby to existovalo. Boh je svätý, t. j. úplne odlišný od všetkého stvorenia. Neexistuje nikto ďalší ako Boh. On je jedinečný. Preto nie je možné si ho predstaviť našimi myšlienkami, ani ho nejako hmotne znázorniť: „Neurobíš si modlu“ (Ex 20, 4). Na rozdiel od neživých modiel pravý Boh žije. Keďže chýbajú vhodné slová na vyjadrenie tajomstva Božieho života, Sväté písmo často používa antropomorfizmy, čím Bohu pripisuje črty správania živého človeka: Boh miluje, rozpráva, pomáha, má súcit, je smutný, nahnevá sa, bojuje, trestá…
76 V Starom zákone sa Boh zjavuje prostredníctvom rôznych obrazov a udalostí, ktoré svedčia o jeho prítomnosti: v troch pocestných, ktorých prijal Abrahám; vo videní rebríka, ktorý spája nebo a zem vo sne patriarchu Jakuba; pred Mojžišom v horiacom kríku, ktorý nezháral; v ohnivom stĺpe a oblačnom stĺpe (porov. Ex 13, 21); nad archou zmluvy (porov. Ex 25, 22); a ako tichý a jemný vánok (porov. 1 Kr 19, 12).
77 Vyvolený Boží ľud vyznáva svojho Boha a oslavuje ho rôznymi menami: Záchranca (2 Sam 22, 2 – 3; Ž 106[107], 21; Iz 43, 3 – 4; 45, 15); Stvoriteľ (Jób 4, 17; 32, 22; Ž 95[96], 6; Iz 17, 7; 51, 13); Pán (Ex 3, 15); Otec (Ž 89[90], 27; Iz 9, 5; 63, 16; Mal 1, 6); Ženích (Oz 2, 22) a Pastier (Ž 23[24], 1). Avšak starozákonné tituly boli len predobrazmi zjavenia Boha ako Otca jednorodeného Syna: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).
78 Boží Syn, Ježiš Kristus, v ktorom spolu s ľudskou prirodzenosťou „prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9), zjavuje Otca: „Môj Otec mi odovzdal všetko: A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 27). Ježiš nás učí, aby sme Boha oslovovali „Otče náš“ (Mt 6, 9) a napodobňovali jeho dokonalosť: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48). V Ježišovi Kristovi sa neviditeľný Boh stáva viditeľným pre ľudí: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30) a „kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9).
Otec bez počiatku
79 Cirkev nazýva „Otcom“ toho, ktorý nemá otca a nikdy nebol nikoho synom.[8] Evanjelista Ján hovorí, že Slovo bolo „na počiatku“ (po cirkevnoslovansky v načali,„ako základný princíp“). Svätí Otcovia to chápali ako tvrdenie, že „počiatkom“ je osoba Otca.[9] On, ktorý je osobným Počiatkom všetkého, je sám bez počiatku, ktorý by zapríčinil jeho bytie. Inými slovami, Otec je Počiatok bez počiatku. Táto antinómia vyjadruje slobodu božskej osoby Otca, ktorý nie je zapríčinený ničím ani nikým. „O Otcovi… je povedané, že je bez pôvodu a sám je pôvodcom – pôvodcom v tom zmysle, že je príčinou i prameňom i večným svetlom.“[10] Otec ako Počiatok všetkého stvorenia napĺňa všetky veci a zároveň prevyšuje všetko stvorené.
80 Cirkev vo svojej skúsenosti vždy uvažuje o Otcovi vo vzťahu k Synovi a Svätému Duchu a o tejto Trojici (Triáde) ako o spoločenstve osôb.
Verím v jedného Boha, Otca oslavovaného v Trojici – nesplodeného, bez počiatku a bez konca; v Syna – splodeného, ale bez počiatku a bez konca spolu s Otcom; a vo Svätého Ducha – ktorý vychádza z Otca a zjavuje sa v Synovi, bez počiatku spolu s Otcom i Synom a rovný Otcovi i Synovi. Verím v Trojicu, jednu v podstate, a predsa kolektívnu v osobách; v Trojicu podľa mien, a predsa jedného Boha.[11]
81 Otec je Otcom, pretože je Otcom Syna a prameňom vychádzania Svätého Ducha. Syn a Svätý Duch sú „z Otca, hoci nie po Otcovi“[12]. Plodenie Slova a vychádzanie Ducha nemožno chápať v časových kategóriách: „Pretože Otec večne plodí Syna, spoluvečného a spoluvládnuceho; a Svätý Duch je v Otcovi, oslavovaný so Synom; jedna moc, jedna prirodzenosť, jedno božstvo.“[13] Boh Otec je počiatok nedeliteľného a najdôvernejšieho spoločenstva (po grécky koinonia) v láske božských osôb.
82 Osobná odlišnosť Otca od Syna a Svätého Ducha spočíva v tom, že Otec je nesplodený. Sám nesplodený je počiatkom osoby Syna a osoby Svätého Ducha. Skutočnosť, že Boh Otec je bez počiatku, znamená, že nie je nikým ani ničím podmienený.
Otec je takto nazývaný preto, lebo plodí Syna; a Syn je takto nazývaný preto, lebo je splodený Otcom; a Svätý Duch je takto nazývaný pre svoje vychádzanie z Otca, ale je od neho neoddeliteľný.[14]
83 V anafore liturgie svätého Bazila Veľkého Cirkev nazýva Otca neobsiahnuteľným a neopísateľným. Neobsiahnuteľnosť Otca naznačuje, že žiadny stupeň nášho poznávania Boha nie je konečný. Veď jedine Boh môže poznať Boha až do jeho hlbín: „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 11). Naše poznanie Boha bude rásť vo viere, kým ho, podľa slov svätého apoštola Pavla, neuvidíme „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Neobsiahnuteľnosť Boha garantuje pre človeka nekonečný rast v poznávaní Boha, čo je „večný život“.
84 Tak ako Otca nemožno opísať, tak aj jeho neobsiahnuteľnosť svedčí o nemožnosti redukovať osobnosť Boha na nijaké formy vyjadrenia, ktoré používajú ľudia, či už prostredníctvom obrazu alebo slova. Boh Otec nie je zobrazovaný na ikonách, pretože Otec sa nevtelil, ani na seba nevzal obraz ľudskej bytosti. Otca zjavuje jeho jednorodený Syn, ktorý je „obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).
Zdroj: Christ – our Pascha Preložil o. Ján Krupa
[1] Gregor Nysský, Reč o božstve Syna a Svätého Ducha: PG 46, 553.
[2] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen, 16.
[3] Pseudo-Dionýz Areopagita, O Božích menách, 13, 3.
[4] Gregor Teológ, Reč 40 o svätom krste, 41: PG 36, 417.
[5] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Požehnanie pred anaforou.
[6] Prvý konštantínopolský koncil, Nicejsko-konštantínopolský symbol viery.
[7] Porov. Gregor Nysský, Proti Eunómiovi, I, 32: PG 45, 389.
[8] Atanáz Veľký, Prvý list Serapionovi, 16: PG 26, 568.
[9] Gregor Teológ, Reč 42, 15: PG 36, 475.
[10] Gregor Teológ, Reč 20, O dogme a ustanovovaní biskupov, 7: PG 35, 1073.
[11] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.
[12] Gregor Teológ, Reč 29, Tretia teologická reč, 3: PG 36, 77.
[13] Kvetná trióda, Nedeľa Päťdesiatnice, Stichira na 140. žalm.
[14] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Katechéza pre mládež: Boh – Stvoriteľ neba i zeme (7)Katechéza pre mládež: Viera – naša odpoveď Bohu (5)
