Katechéza pre mládež: Človek stvorený na Boží obraz a podobu: muž a žena (9)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Katechéza pre mládež: Človek stvorený na Boží obraz a podobu: muž a žena (9)
Hovorili sme o boji medzi anjelmi. My ľudia však často zažívame boje vo svojom vnútri. Trápime sa tým, kto sme, trápime sa našimi prípadnými snami a plánmi. Niekedy si o sebe myslíme veľa a inokedy si myslíme pravý opak. Záleží nám na tom, čo si o nás ľudia myslia, a máme obavy, či nás nesúdia nespravodlivo. No ako nás súdi Boh?
Boh nás vidí ako svoje deti, preto sme dobrí v jeho očiach. Pre Boha sme „jeho ľud“, vždy nám želá dobro. V určitom okamihu dejín („v šiesty deň“) Boh stvoril človeka z „hliny“ (hmoty) zeme, o čom svedčí aj meno človeka „Adam“, ktoré znamená „vzatý zo zeme“. Svojím telom je človek spätý s prírodou. Boh do tohto tela „vdýchol“ svoj život. A práve vďaka Duchu, ktorý bol udelený človeku, vďaka nerozlučnému zjednoteniu telesného a duchovného sa človek objavil v dejinách. Boh stvorí človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby.
A ako má človek chápať Boží obraz v človeku?
Hoci všetky živé tvory každého druhu boli stvorené, jedine človek je na Boží obraz, čo ho nekonečne vyzdvihuje nad všetko stvorenie. Z Božieho pohľadu je človek nielen individuálnym predstaviteľom druhu homo sapiens, ale aj jedinečnou osobou.
Čo potom je Božia podoba?
Ak Boží obraz je to, čo sme, tak potom Božia podoba je to, čo sme povolaní byť. To preto je povolaním každého človeka stať sa ako Boh, aby sa stal „božským milosťou“ (dosiahol zbožštenie). Dosiahnuť zbožštenie znamená spolupracovať s Božou milosťou, pre ktorú neexistujú obmedzenia. Znamená to mať večný život a stať sa účastným na Božej prirodzenosti. Aby sa stal ako Boh, človek potrebuje slobodne odpovedať na Božie volanie.
V knihe Genezis je ľudská sloboda zjavená v obraze stromu poznania dobra a zla. Počnúc Adamom všetci ľudia v živote stoja pred „stromom poznania dobra a zla“, inými slovami pred základnou voľbou: buď žiť s Bohom, alebo existovať bez Boha. Ľudia sú osobne zodpovední za dôsledky tejto voľby.
Túto pravdu Boh vyjadril v prikázaní: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2, 16 – 17). Vybrať si Boha znamená dosiahnuť večný život v ňom (obraz stromu života). Zrieknuť sa Boha znamená zomrieť, teda stratiť večný život.
Ak je Adam vytvorený zo zeme, prečo potom je Eva vzatá z Adamovho rebra?
Boží obraz sa týka človeka nielen ako samostatného jedinca. Vo svojom pláne Boh, ktorý je Najsvätejšia Trojica – spoločenstvo božských osôb, vidí aj človeka ako spoločenstvo muža a ženy. Preto na obraz spoločenstva Najsvätejšej Trojice „stvoril Boh človeka… muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27).
Boh zjavil spojenie medzi mužom a ženou a komplementárnosť muža a ženy v obraze stvorenia ženy z Adamovho rebra. To preto je žena „kosťou z jeho kostí“. Toto spojenie sa zjavuje v láskyplnom zjednotení: „a budú dvaja v jednom tele“ (Mt 19, 5). Toto spoločenstvo Adama a Evy v láske je obrazom spoločenstva božských osôb v Najsvätejšej Trojici.
A prečo voláme človeka vrcholom stvorenia?
Ľudia sú vrcholom stvorenia, pretože ich učinil Pán správcami stvorenia: zodpovedne ho chrániť a premieňať. Snaha ľudstva byť správcom stvorenia je uskutočňovaním jeho povolania byť ako Boh. Týmto spôsobom Pán povolal ľudí byť správcami stvorenia a spolutvorcami raja na zemi: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju!“ (Gn 1, 28).
Prečo Adam a Eva stratili raj?
Ľudská sloboda v sebe zahŕňa možnosti dosiahnuť dobro a rovnako aj riziká jeho nedosiahnutia. Božie prikázanie nejesť zo stromu poznania dobra a zla obsahuje včasné varovanie pred týmito rizikami. Zdôrazňovaním ľudskej zodpovednosti Boh nijako neobmedzuje slobodu ľudí. Práve naopak. Boh pomáha ľuďom pestovať túto slobodu tým, že s nimi spolupracuje, aby ľudia vyberaním si toho, čo je dobré, rástli a žili v dobrote.
Rizikom, ktoré človeku prináša sloboda, je pokušenie postaviť sa na miesto Boha, uveriť vo vlastnú všemohúcnosť. To vedie ku klaňaniu sa človeku, ako aj k sociálnym utópiám. V skutočnosti ide o klam a sebaklam, ktoré človeku znemožňujú dosiahnuť Božiu podobu a uskutočnenie pozitívnych možností. V príbehu o vyhnaní Adama a Evy z raja Sväté písmo opisuje nešťastnú voľbu našich prarodičov „stať sa ako Boh“, ale bez Boha.
| Človek je vrcholom stvorenia. Ako jednotlivec je človek nositeľom Božieho obrazu. V tom istom čase sú ľudia povolaní v živote sa stať ako Boh skrze svoj slobodný výber Boha. Svoje byť ako Boh človek uskutočňuje v spoločenstve s druhými a tým, že je správcom stvorenia. Ak človek koná bez Boha, nenaplní svoje povolanie. |
Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Človek – koruna stvorenia
118 „Pane, … čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy“ (Ž 8, 2. 5 – 7). Týmito slovami Sväté písmo vychvaľuje človeka. Pán Boh ustanovil človeka, aby spravoval stvorenie: „Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi“ (Gn 1, 26).
119 V priebehu šiestich dní Boh stvorí svet a pripraví ho pre človeka: „Nebolo treba očakávať, že sa vládca zjaví skôr ako poddaní jeho vlády; ale keď bolo jeho panstvo pripravené, ďalším krokom bolo, že mal byť zjavený kráľ.“[1] Stvorením človeka Boh korunuje svoje stvorenie: „V čom teda spočíva veľkosť človeka podľa učenia Cirkvi? Nie v jeho podobe stvorenému svetu, ale v tom, že je na obraz prirodzenosti Stvoriteľa.“[2]
120 Na základe uvedeného Gregor z Nyssy učí, že dôstojnosť človeka spočíva v tom, že svojou prirodzenosťou je človek vyšší než všetko stvorenie, keďže bol stvorený na kráľovský obraz svojho stvoriteľa a slobodne a s plnou právomocou vládne nad svojimi túžbami.[3] Dôstojnosť človeka spočíva v tom, že je na Boží obraz. Sám Pán uchováva ľudskú dôstojnosť ako nedotknuteľnú a stará sa o človeka:
Kto iný vám slúži vernejšie než ja? Celé stvorenie som stvoril, aby vám slúžilo; nebo i zem vám slúžia; nebo svojou vlahou, zem svojimi plodmi. Pre vaše dobro slnko slúži svojím svetlom a svojím teplom a mesiac a hviezdy osvetľujú noc. Pre vaše dobro oblaky vyživujú zem dažďom a zem prináša všetky druhy tráv so svojimi semenami a stromy so svojimi plodmi, aby vám slúžili. Pre vaše dobro rieky poskytujú ryby a pustatiny chovajú zvieratá.[4]
Človek – na Boží obraz a podobu
121 Kniha Genezis zjavuje hlboké puto medzi človekom a Bohom: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“ (Gn 1, 26). Svätý Irenej Lyonský vo svojom komentári k týmto slovám vysvetľuje: „Božím obrazom je Syn, podľa ktorého obrazu bol stvorený človek; a z tohto dôvodu sa Syn zjavil v posledných časoch, aby tento obraz pripodobnil sebe samému.“[5] Veď práve na obraz Krista, vteleného Božieho Syna, bol stvorený človek. Ľudská prirodzenosť je „obrazom Obrazu“[6] existujúceho „v Kristovi“, v ktorom je človek adoptovaný Bohom. Tomu možno porozumieť jedine „prostredníctvom Krista“[7].
122 Ako tvrdia svätí Otcovia, človek je vo svojej podstate obrazom Prvoobrazu – nevýslovného, nepoznateľného a nesmrteľného Boha.[8] Človek má schopnosť „intelektu a slobodnej vôle“[9] a vnútornú silu sebaurčenia.[10] Svätí Otcovia teda tvrdia, že Boží obraz v človeku je základom nášho bytia, existencie a osobného sebaurčenia.
123 Človek ako Boží obraz sa vždy usiluje o svoj Prvoobraz: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 41[42], 2). Svätí Otcovia túto túžbu označovali ako túžbu človeka dosiahnuť Božiu podobu. Slovami Gregora z Nyssy, „vskutku v tomto spočíva skutočné pripodobnenie sa Bohu, t. j. v tom, že náš vlastný život robíme v nejakej miere kópiou Najvyššej Bytosti“.[11] Svätý Ján Damaský sa domnieva, že „slovné spojenie ‚podľa jeho podoby‘znamená podobu v cnostnosti [ Bohu], nakoľko je to možné“[12].
124 Každý človek, ktorý príde na svet, je povolaný rásť v podobe Bohu – dosiahnuť zbožštenie [po grécky theosis]: „[Ježiš Kristus] nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Táto účasť na Božej prirodzenosti vytvára ľudské šťastie. Podobu Bohu môžeme dosiahnuť len na základe slobodnej voľby a súhlasu a spoluprácou s Božou milosťou: „Naša podoba Bohu si vyžaduje našu spoluprácu. Keď intelekt začne vnímať Svätého Ducha s plným vedomím, mali by sme si uvedomiť, že milosť v nás začína maľovať Božiu podobu na Boží obraz.“[13]
Rast osoby od Božieho obrazu k Božej podobe
125 Ježiš Kristus – na ktorého obraz bol stvorený človek – je vtelený Boží Syn, druhá božská osoba, ktorá vzala na seba ľudskú prirodzenosť. Tak ako Kristus, aj ľudia sú osoby. Rast človeka od Božieho obrazu k Božej podobe je osobný rast. Uskutočňuje sa v kontexte slobodného vzťahu medzi ľuďmi a Bohom. Zo stavu prvého Adama, opísaného v knihe Genezis, človek rastie do stavu nového Adama – Krista, Bohočloveka. „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim Duchom… Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba. Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského“ (1 Kor 15, 45 – 49).
126 Človek bol stvorený ako dobrý a mal postupne dosiahnuť dokonalosť. Z tohto dôvodu svätý Irenej Lyonský prirovnáva stav prvého Adama v raji k nevinnosti dieťaťa: „Pre Boha bolo možné urobiť človeka dokonalým od prvej chvíle, ale človek by neprijal túto dokonalosť, pretože bol ešte ako dieťa.“[14] Rásť v druhého Adama – Krista – znamená prijímať milosť Svätého Ducha až po naše trvalé zotrvávanie v nej, „kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13).
127 V súlade s Božím večným plánom je zbožštenie ľudí možné. Je možné vďaka vteleniu Božieho Syna, cez ktoré sme dostali dar stať sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1, 4) ako bohovia z milosti a dosiahnuť večný život. „Neboli sme učinení bohmi od počiatku, ale najprv len ľuďmi, potom nakoniec bohmi; Boh si vybral tento postup zo svojej čistej dobrotivosti, aby mu nikto nemohol pripisovať neprajnosť alebo neochotu.“[15] Pretože Boh si nás zamiloval, túži, aby sme sa mu pripodobnili: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48; porov. 1 Pt 1, 16).
Stvorená prirodzenosť človeka
128 Ako nám hovorí kniha Genezis, Boh stvoril človeka z „prachu zeme“ – z hmoty – a vdýchol do nás „dych života“, vďaka ktorému sa človek stal „živou bytosťou“ (Gn 2, 7). Sväté písmo zobrazuje Stvoriteľa obrazom hrnčiara, ktorý z hliny utvoril človeka podľa svojho Obrazu. Týmto Obrazom (porov. Gn 1, 27) je vtelený Boží Syn: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15 – 16). Človek je stvorený na obraz Syna:
Teraz Boh… vymodeloval [človeka] podľa svojho vlastného Syna, lebo Otcove ruky, t. j. Syn a Svätý Duch, urobili celého človeka, a nie [iba] jeho časť, na Božiu podobu. … lebo dokonalá ľudská bytosť spočíva v zmiešaní a zjednotení duše, ktorá prijala Otcovho Ducha, a prímesi tej telesnej prirodzenosti, ktorá bola utvorená podľa Božieho obrazu.[16]
129 Boží obraz definuje dôstojnosť človeka – už v telesnom stave – ako dobrú. Dobrota tela spočíva najmä v tom, že v našich vzťahoch sme prostredníctvom tela schopní vyjadrovať sa ako osoby. Túto schopnosť dostávame ako dar od Boha. Ľudské telo je schopné prijať do seba Božieho Ducha, a preto apoštol Pavol označuje ľudské telo za „chrám Svätého Ducha“ (porov. 1 Kor 6, 19). V tom spočíva tajomstvo tela a plnosť jeho určenia. Preto kresťanstvo považuje ľudské telo za chrám, ktorý je zasvätený službe Bohu a blížnemu.
130 Boh nás stvoril na svoj vlastný obraz a povoláva nás k svätosti: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony“ (1 Sol 5, 23). Svätý Gregor Nysský vysvetľuje, že svätý Pavol používa „slovo ‚telo‘ pre nutritívnu časť; slovom ‚duša‘ označuje senzitívnu [časť] a slovom ‚duch‘ intelektuálnu [časť]“[17].
131 Boh dal jedno prikázanie pre posvätenie človeka: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ (Gn 2, 17). Plnenie tohto jedného prikázania v raji by dovolilo človeku jesť zo „stromu života“; umožnilo by mu „prijať nesmrteľnosť ako odmenu od [Boha]“[18] a premenilo by ho „na jedného Ducha s Pánom“[19], na „duchovnú bytosť, ktorá vydala telo právomoci Ducha“[20].
„Muža a ženu ich stvoril“
132 Boží obraz je základom nielen osobnej jedinečnosti každého človeka, ale aj ľudského spoločenstva: „Boh povedal: ‚Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby‘… A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 26 – 27). Spoločenstvo osôb v Najsvätejšej Trojici je prvoobrazom pre ľudské spoločenstvo. Svätý Ján Damaský vysvetľuje, ako sa prvé ľudské spoločenstvo stalo ikonou trojosobného Boha. Damaský píše, že Adam, ktorý nemal žiadnu stvorenú príčinu svojho bytia a nebol splodený, odlišný od ostatných ľudí, je obrazom nezapríčineného Boha Otca, ktorý je Všemohúci a Príčina všetkých vecí. A ďalej syn, ktorý sa narodil Adamovi, je obrazom splodeného Syna a Božieho Slova. A napokon Eva, ktorá vyšla z Adama (ale nenarodila sa z neho), naznačuje vychádzanie osoby Svätého Ducha.[21]
133 Obrazom Najsvätejšej Trojice v ľudskom spoločenstve je prirodzená jednota ľudského spoločenstva, ktorá existuje v spoločenstve lásky medzi Adamom a Evou. Adam a Eva sa navzájom dopĺňajú po fyzickej, psychologickej i duchovnej stráne, sú to rozdielne, ale zároveň rovnocenné osoby.
134 Nádherným obrazom stvorenia Evy „z Adamovho rebra“ (porov. Gn 2, 21) Sväté písmo opisuje rovnosť a rozdielnosť medzi mužom a ženou, ktorí tvoria prvé spoločenstvo. Adam vyhlási, že Eva je jeho vlastná: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža“ (Gn 2, 23). Adam prijal Evu ako osobu, ktorá je mu rovná a súčasne je jeho spoločníčkou na celý život (porov. Gn 2, 24).
Sloboda a zodpovednosť človeka
135 Pán povolal človeka k svätosti v slobode a zodpovednosti: „Ak chceš zachovávať príkazy, zachovajú ťa, a máš mu večne preukazovať žiadanú vernosť“ (Sir 15, 16). Boh usadil ľudí v raji. Dal im slobodu a prikázanie, aby ju uskutočnil, čo je symbolizované v zákaze jesť zo stromu poznania dobra a zla: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ (Gn 2, 16 – 17). Svätý Gregor Teológ vykladá toto prikázanie nasledovne:
[Boh] mu dal Zákon ako materiál pre jeho slobodnú vôľu, podľa ktorého môže konať. Týmto Zákonom bolo prikázanie, ktoré rastliny môže zjesť, a ktorých sa nesmie dotknúť. Tým posledným bol strom poznania, avšak nie preto, že by bol zlý od počiatku, keď bol zasadený, ani nebol zakázaný preto, že by ho Boh nechcel dopriať človeku… No bolo by to dobré, keby sa z neho požívalo v patričnom čase; lebo tým stromom bola podľa mojej teórie kontemplácia, do ktorej je bezpečné vstúpiť len pre tých, ktorí dosiahli zrelosť návykov, no kontemplácia nie je dobrá pre tých, ktoré sú ešte stále trochu prostí a nenásytní.[22]
136 Stvoriteľ, ktorý stvoril človeka slobodne z lásky, nás volá k láske – najvyššiemu tvorivému prejavu osoby. Na to nám Boh udeľuje slobodu. Ľudská láska prúdi z Boha ako z prameňa, lebo „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). Sloboda patrí k Božiemu obrazu v človeku, preto Božia milosť neruší našu slobodu.[23]
137 Najhlbší rozmer ľudskej slobody spočíva v tom, že sme schopní slobodne si zvoliť Boha a byť s ním. Toto je dobro. No s tou istou slobodou môžeme aj odmietnuť náš vzťah s Bohom – a toto je zlo. Byť slobodný znamená vlastniť schopnosť neobmedzeného sebaurčenia.[24] Zlo nepatrí k stvoreniu, objaví sa až vtedy, keď sa človek zriekne výberu dobra a takto zneužije svoju slobodu. Ako Boží dar sa sloboda posilňuje každým slobodným výberom dobra. Na druhej strane, sloboda je obmedzená, keď sa človek stane závislými od zla,[25] čo je dôsledok jeho zriekania sa dobra.
138 Človek je zodpovedný za svoju slobodnú voľbu: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2, 16 – 17). Toto Božie prikázanie neobmedzuje ľudskú slobodu, ani nezasahuje do našej voľby. Boh dáva toto prikázanie ako dar, aby nás posilňovalo vo všetkom, čo je dobré. Porušením prikázania človek odmietne Boha a práve tým vnesie do sveta hriech a skrze hriech smrť (porov. Rim 5, 12). Zjedením ovocia „stromu poznania dobra a zla“ človek stratí prístup k „stromu života“ a väzby s Bohom: „Spoločenstvo s Bohom je život a svetlo… Ale odlúčenie od Boha je smrť.“[26]
139 Keď Adam a Eva prestúpili prikázanie, prerušili svoje puto s Bohom. Ich voľba sa stala príčinou smrti, a „strom poznania dobra a zla“ sa stal jej nástrojom. Takýmto nástrojom smrti bol aj kríž, ktorý bol pripravený na Golgote pre Božieho Syna, Ježiša Krista. Avšak on tým, že prijal smrť na kríži, premenil nástroj smrti, kríž, na „strom života“: „Vskutku, Kriste, strom života zakvitol. Veď kríž zasadený do zeme, napájaný krvou a vodou z tvojho čistého boku, nám dal život.“[27] Stal sa životodarným krížom.
140 Cirkev o tom liturgicky svedčí na sviatok Povýšenia vzácneho a životodarného Kríža (14. september), keď vo svetle Svätej Paschy kontemplujeme životodarný Kríž: „Tvojmu Krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.“ Pán dobrovoľne vzal na seba hriech sveta a premenil kríž smrti na znamenie Vzkriesenia, keď smrťou premohol smrť a daroval nám večný život.
Pád
141 Boh stvoril všetko dobré (porov. Gn 1, 31). Podľa svedectva Svätého písma zlo sa objaví neskôr – skrze odmietnutie dobra. Zlo sa neobjaví ako nová skutočnosť: „Zlo neexistuje od prirodzenosti, ani nikto nie je prirodzene zlý, lebo Boh neurobil nič, čo nebolo dobré.“[28] Zlo je obmedzením a skazou toho, čo už existuje: „Zlo má svoju existenciu v nebytí.“[29] Hriech nás oberá o život – o Boha. Zlo sa objaví ako dôsledok osobného hriechu, ako čítame: „Odkiaľ pochádza toto [zlo]? Nie je to zjavný dôsledok vašej slobodomyseľnosti a vašej voľby? Určite je to tak a nikto nemôže tvrdiť opak. Pýtajte sa seba samých.“[30] Ako dôsledok Pádu zlo vstúpi do sveta; Boh ho dovolil kvôli pokániu a obráteniu ľudí: „Z toho pochádzajú choroby v mestách a krajinách, suchá, zle úrody, ničenie miest, zemetrasenia, záplavy, porážky armád…“[31]
Pád človeka
145 Sväté písmo rozpráva príbeh pádu človeka v raji, pričom používa obraz hada: „No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh“ (Gn 3, 1). Svätí Otcovia v obraze hada videli nepriateľa Boha i človeka – Satana. Had navrhol človeku falošné zbožštenie[32] a podsunul mu myšlienku pripodobniť sa Bohu,ale bez Boha, vlastným úsilím. Diabol v raji „lákal Adama márnou nádejou na zbožštenie“[33] a navrhoval mu, aby meradlo dobroty nehľadal v Bohu, ale v sebe samom.
146 Ľstivosť hada spočíva v prekrúcaní slov Božieho prikázania: „Naozaj povedal Boh: ‚Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?‘“ (Gn 3, 1; porov. Gn 2, 16 – 17). Zákerná otázka pokušiteľa vtiahla Evu do dialógu, ktorý v nej zrodil pochybnosť o pravdivosti Boha. Zlý využil túto pochybnosť v Eve, aby ju oklamal: „Nie, nezomriete! … vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3, 4 – 5). Klamstvo Zlého je založené na predpoklade, že Boh svojím prikázaním klame človeka a takto podkopáva jeho slobodu, a že človek zjedením zo stromu dobra a zla sa pripodobní Bohu.
147 Hadovo klamstvo sa stalo pokušením pre Evu: „A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3, 6). Eva sa poddala pokušeniu: „Vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol“ (Gn 3, 6). Takto naši prarodičia prestúpili Božie prikázanie a skrze to hriech a zlo vstúpili do sveta: „Skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech“ (Rim 5, 12). So zjedením zakázaného ovocia zmizla ilúzia samozbožštenia a namiesto očakávaného dobra sa objavilo zlo a prázdnota: „Otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí“ (Gn 3, 7). Hriech našich prarodičov mal za následok odlúčenie človeka od Boha, zdroja života – vtedy sa ľudstvo stalo smrteľným. „Ako sa telo stane mŕtvolou bez životnej energie, keď ho opustí duša, tak aj duša sa stane mŕtvolou bez duchovnej energie, keď ju opustí Svätý Duch.“[34]
148 Pád je zavŕšený vyhnaním našich prarodičov z raja: „Boh vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života“ (Gn 3, 24). V dôsledku Pádu, t. j. hriechu prarodičov (prvotného hriechu), ľudstvo stratilo raj. K stromu života sa nemôžeme vrátiť iným spôsobom ako Božou mocou, a preto potrebujeme Božiu spásu.
Dôsledky Pádu
149 Pád našich prvých predkov je tragédiou ľudstva. Namiesto toho, aby boli Božími synmi a dcérami, bratmi a sestrami všetkých a správcami stvorenia, sa ľudia vlastným hriešnym rozhodnutím stali otrokmi zla, nepriateľmi ostatných ľudí. Dostali sa pod nadvládu sveta. Človek stvorený na Boží obraz nedokázal dosiahnuť Božiu podobou: „Hriech zničil Božiu podobu v človeku.“[35]
150 Dôsledkom hriechu sa oslabila ľudská vôľa voliť si dobro a vzrástol sklon k zlému. Vďaka hriechu sme sa ocitli v stave vnútorného rozdelenia, pretože zákon hriechu v nás odporuje Božiemu zákonu. A preto, ako učí svätý apoštol Pavol, nerobíme dobro, ktoré milujeme, ale zlo, ktoré nenávidíme (porov. Rim 7, 19 – 21). „Namiesto viditeľnej Evy mám Evu v mysli: vášnivú myšlienku v mojom tele, ktorá mi ukazuje, čo sa javí sladké, no kedykoľvek z toho ochutnám, zdá sa mi to trpké.“[36]
151 Dôsledkom hriechu je aj ľudský intelekt zahmlený a človek stratil spoločenstvo s Bohom – najvyššou Pravdou. Následkom hriechu ľudia prestali chápať svoje vlastné povolanie a existenčné určenie všetkých stvorení, ktorým sám Adam dal meno v raji (porov. Gn 2, 20).
152 Duchovná smrť viedla k telesnej smrti: „Táto povinnosť zomrieť… bola provizórne vytvorená, aby obklopila prirodzenosť, ktorá je stvorená pre nesmrteľnosť.“[37] Strach a hanba boli ďalšími dôsledkami pádu: „A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady“ (Gn 3, 8). Strach nás oberá o pokoj. Vyhýbame sa kontaktu s Bohom.
153 Otázkou: „Adam, kde si?“ (Gn 3, 9) Pán Boh podnecuje človeka k pokániu prostredníctvom hlasu svedomia. Avšak Adam nekoná pokánie, ale vyhovára sa, pričom sa snaží vyhnúť osobnej zodpovednosti: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol“ (Gn 3, 12). Podobným spôsobom sa vyhovára aj Eva: „Had ma naviedol, i jedla som“ (Gn 3, 13).
154 Hriech poškodzuje vzťahy medzi ľuďmi, vnáša odcudzenie a protiklad medzi muža a ženu: „I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky“ (Gn 3, 7). Po Páde sa vzťah medzi mužom a ženou stal predmetom impulzívnych telesných pudov. Ako čítame: „Budeš túžiť po mužovi“. Do hry vstúpi aj túžba podriadiť si ostatných: „On [tvoj muž] bude vládnuť nad tebou“ (Gn 3, 16). Hriech vnáša do ľudského života choroby a utrpenie (porov. Gn 3, 16 – 19).
155 Hriech zdeformuje ľudský postoj k práci. Z požehnania je práca znížená na prostriedok prežitia: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb“ (Gn 3, 19). Hriech narušil harmóniu medzi človekom a prírodou: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: ‚Nesmieš z neho jesť!‘, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny“ (Gn 3, 17 – 18).
156 Hriech ničí bratstvo medzi ľuďmi, brat sa stane cudzincom a nepriateľom vlastnému bratovi (porov. Gn 4, 1 – 16, príbeh o Kainovi a Ábelovi). Hriech uvádza do spoločnosti neporiadok a dáva vzniknúť márnym snahám vybudovať spoločnosť bez Boha (porov. Gn 11,1 – 9, príbeh Babylonskej veže). Avšak veľké očakávania ľudskej pýchy sa končia len veľkým rozčarovaním, nepokojom, zmätkom a nedorozumením: „Dômyselne si plánovala postaviť vežu, duša moja, a vybudovať pevnosť pre svoje chúťky, no Stvoriteľ prekazil tvoje plány a rozbil tvoje zámery na prach.“[38]
157 Univerzálne dôsledky pádu sa pred nami vynárajú v príbehu potopy (porov. Gn 6 – 9): „Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé… Zem… bola skazená pred Bohom, zem bola plná násilia“ (Gn 6, 5. 11). Besnenie vášní a zlých sklonov, ktoré prevládli medzi ľuďmi a určovali ich správanie, viedlo k Božiemu trestu – potope: „Ty sama, duša moja, si otvorila okná hnevu svojho Boha a zaplavila si ako zem všetko svoje telo, skutky i život a zostala si mimo archy spásy.“[39]
158 Avšak Boh sa neodvrátil od ľudstva, ale zostal s ním a poskytoval mu nádej na spásu: „Pred svojím viditeľným príchodom v tele Božie Slovo [Logos] duchovným spôsobom prebývalo medzi patriarchami a prorokmi a predobrazovalo tajomstvá svojho príchodu.“[40] Zdrojom nádeje ľudstva je láska Boha Otca, ktorý dal svoje prisľúbenie spásy.
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa
[1] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 2: PG 44, 132.
[2] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.
[3] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 3 – 4: PG 44, 134 – 136.
[4] Cyril Turovský, Homília na štvrtú nedeľu po Pasche.
[5] Irenej Lyonský, Ukážka apoštolského kázania, 22.
[6] Porov. Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen(2. máj 1995), 15; porov. Gregor Nysský, O dokonalosti. Mníchovi Olympiovi: PG 46, 272.
[7] Porov. Ján Pavol II., Encyklika Redemptor hominis(4. marec 1979), 10.
[8] Porov. Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.
[9] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, II, 12: PG 94, 920.
[10] Porov. Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.
[11] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou, PG 46, 89 – 92.
[12] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, II, 12: PG 94, 920.
[13] Diadoch z Fotiky, O duchovnom poznaní a rozlišovaní, 89: PG 65, 1203.
[14] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 38, 1: PG 7, 1105.
[15] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 38, 4: PG 7, 1101 – 1102.
[16] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, 6, 1: PG 7, 1136.
[17] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 8: PG 44, 144.
[18] Teofil Antiochijský, Autolykovi,II, 24, 27: PG 6, 1089, 1093.
[19] Porov. Origenes, Homília na Lukášovo evanjelium, 35: PG 13, 1888.
[20] Origenes, Homília na Lukášovo evanjelium, 11: PG 13, 1826.
[21] Porov. Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, I, 8: PG 94, 898.
[22] Gregor Teológ, Reč45: Na Svätú Paschu, 8: PG 36, 632.
[23] Porov. Ján Zlatoústy, Komentár k Matúšovmu evanjeliu. Homília 45, 1: PG 58, 471.
[24] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 184.
[25] Porov. Gregor Nysský, Veľká katechéza, 5: PG 45, 21.
[26] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, 27, 2: PG 7, 1196.
[27] Porov. Oktoich, Šiesty hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá óda; Oktoich, Druhý hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Deviata óda.
[28] Diadoch z Fotiky, O duchovnom poznaní a rozlišovaní,3: PG 65, 1168.
[29] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou: PG 46, 93.
[30] Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium. Homília 59, 2: PG 58, 575.
[31] Bazil Veľký, Homília o tom, že Boh nie je pôvodcom zla, 5: PG 31, 337.
[32] Oktoich, Šiesty hlas,Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá óda.
[33] Bazil Seleúcijský, Tretia Reč: O Adamovi, 3: PG 85, 57.
[34] Ján Zlatoústy, Homília na List Efezanom,18, 3: PG 62, 124.
[35] Leontios Byzantský, Proti Nestóriovi: PG 86, 1348.
[36] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň Veľkého pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Prvá óda.
[37] Porov. Gregor Nysský, Veľká katechéza 8: PG 45, 53.
[38] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Druhá óda.
[39] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Druhá óda.
[40] Maxim Vyznávač, O teológii a vtelení Božieho Syna, II, 28: PG 90, 1137.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Katechéza pre mládež: Ježiš Kristus – jeden z Najsvätejšej Trojice, obraz neviditeľného Boha (10)Katechéza pre mládež: Anjeli (8)
