Katechéza pre mládež: Vtelenie Božieho Syna (11)
Prečo sa Boh musel stať človekom?
Božia láska k stvoreniu nebola obmedzená na stvorenie sveta a človeka – sám Boh sa stal človekom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Ján 3, 16). Tieto slová znamenajú, že Otcova láska k Synovi bola zjavená ako Otcov dar svojho Syna svetu: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Ján 1, 14). „Ten, ktorý je“ vstúpi do času a priestoru. Podľa Cyrila Alexandrijského Boh, zostávajúc tým, čím bol (Bohom), sa stane tým, čím nebol (človekom). Ten, ktorý nemá začiatok, urobil pre seba začiatok, Ten, ktorého nič nedokáže obsiahnuť, je obsiahnutý v matkinom lone.
Počatie Božieho Syna sa uskutoční „z moci Svätého Ducha a Panny Márie“. Pán ju povolá k božskému materstvu a ona slobodne dá svoj súhlas Bohu: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lukáš 1, 38). Vtedy na ňu zostúpil Svätý Duch a moc Najvyššieho ju zatienila (porov. Lukáš 1, 35) a v jej lone sa počalo najsvätejšie Dieťa.
Keď Panna Mária porodila Božieho Syna, stala sa Bohorodičkou a Božou Matkou, pričom zostala Pannou, ktorá „nepoznala muža“. Cirkev vzdáva hold tajomstvám božského materstva a bytia „vždy pannou“, ktoré sa naplnili v osobe pokornej Márie z Nazareta. Z tohto dôvodu sa modlíme: „Raduj sa, Bohorodička, Panna Mária…“ Pán ju zbožští a urobí „čestnejšou ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšou ako serafíni“.
A Pán zbožštil nielen Máriu. Podľa svätých Otcov „Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať božskými“. Vo svojom vtelení sa Boží Syn nielen „bez rozdelenia a splynutia“ zjednotil s ľudstvom, ale zároveň „bez rozdelenia a splynutia “ zjednotil ľudstvo so sebou. Keď si Kristus vzal ľudské telo, ľudská prirodzenosť bola zbožštená. Keď sa Boží Syn stal človekom, zároveň dobrovoľne prijal všetky obmedzenia a slabosti ľudskej prirodzenosti: hlad, smäd, spánok, utrpenie a smrť, stal sa ako my vo všetkom okrem hriechu.
Ak sa Boží Syn „stal človekom, aby sa ľudia mohli stať božskými“, prečo hovoríme o našej spáse?
Na ceste k tomu, aby sa ľudstvo stalo ako Boh, sa objavila neprekonateľná prekážka – pád Adama a Evy do hriechu. Výsledkom bola smrteľnosť ľudských bytostí (porov. Genezis 2, 17; Rimanom 6, 23). Takto sa v našej spáse objavila potreba, aby sme boli vyslobodení z hriechu a smrti. Kniha Genezis ukazuje, ako chce Boh chrániť ľudské bytosti pred nebezpečenstvom hriechu tým, že im dá nasledujúce prikázanie: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ (Genezis 2, 17).
To isté nebezpečenstvo zosobňuje had, pokušiteľ, ktorý posmeľuje človeka, aby porušil akéhokoľvek prikázanie. Keď ľudské bytosti podľahnú pokušeniu a hriechu, Boh ich neopustí, ale sľúbi, že Dieťa narodené zo ženy pošliape hadovu hlavu (porov. Genezis 3, 15). Rozdrvená hlava hada je obrazom hriechu, ktorý bol zrušený.
V celom Starom zákone Boh pripravuje ľudstvo na prijatie spásy. Povolá svoj ľud – Izrael, z ktorého podľa prorokov príde Mesiáš, ktorý privodí spásu. Tento Mesiáš bude z rodu kráľa Dávida. Boh potvrdí jeho poslanie mnohými znameniami: slepí dostanú zrak, hluchí budú počuť, mŕtvi budú vzkriesení (porov. Izaiáš 29, 18; Lukáš 7, 22).
A tak, keď prišla „plnosť času“, ktorú naznačili proroci, Boh poslal svojho Syna „narodeného zo ženy“ (Galaťanom 4,4). Panna Mária porodila Syna a dala mu meno Ježiš, ktoré znamená „Boh spasí“ (porov. Lukáš 2, 21).
Kristovo narodenie sa stalo takou významnou udalosťou, že ľudia následne začali od neho odvíjať svoj letopočet. Skutočne nastal nový vek – vek spásy. Po tom, ako dozrel vo „veku a v obľube u Boha“, sa Ježiš už ako dospelý muž zjavil pri Jordáne celému svetu. Vtedy zaznel z neba Otcov hlas a Svätý Duch v podobe holubice zostúpil na Božieho Syna (porov. Lukáš 3, 21 – 22). Keď Boží Syn prišiel k ľudstvu, Boh mu „dal meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Filipanom 2, 9), lebo niet iného mena pod nebom, v ktorom by sme boli spasení (porov. Skutky apoštolov 4, 12).
| Vtelenie sa uskutoční z Otcovej lásky k ľudstvu, prostredníctvom Syna, ktorý poslúcha Otca, zostúpením Svätého Ducha na Máriu z Nazareta. Svojím „áno“ Mária prijme Božiu vôľu a stane sa Božou Matkou, pričom zostane Pannou. Boh ju zbožští ako prvú z ľudského rodu. Keď sa Boží Syn stal človekom, dobrovoľne prijal obmedzenia a smrteľnosť ľudskej prirodzenosti. Vďaka tomuto prijatiu ľudskej prirodzenosti a jej zjednoteniu s Božou prirodzenosťou bez rozdelenia sa každý človek môže stať „božským milosťou v Kristovi“ a zachráneným z hriešneho dedičstva po Adamovi. |
Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Prisľúbenie príchodu Mesiáša
159 Adamov pád neodvrátil Božiu lásku k ľudstvu. Boh prejavuje milosrdenstvo padlému ľudskému rodu: „Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich“ (Gn 3, 21). Ponúkaním prisľúbenia spásy nás Boh uisťuje, že vo veci nášho rastu v podobe Bohu, božskej adopcie a zbožštenia zostáva Boží plán nemenný. Moc Božieho prisľúbenia je silnejšia než slabosť, ktorá pochádza z ľudského hriechu: „Vďaka Kristovej nevýslovnej milosti sme získali ešte väčšie veci, než sme stratili vďaka diablovej zlobe.“[1] V starozákonnom kázaní prorokov sa Božie prisľúbenie postupne spájalo s postavou Božieho Pomazaného, Mesiáša, ktorý sa zjaví „v plnosti času“ (porov. Gal 4, 4) ako vtelené Božie Slovo.
Protoevanjelium
160 Bezprostredne po ich páde Boh oznámi Adamovi a Eve svoje prisľúbenie spásy. Vzhľadom na to, že ľudský rod bol oklamaný pokušiteľom v dôsledku toho, že mu dôveroval, Boh ustanoví nepriateľstvo medzi nimi, boj, aby ochránil ľudstvo pred úplnou podriadenosťou zlu: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom“ (Gn 3, 15). Boh prisľúbi ľudstvu konečné víťazstvo v tomto boji: „Ono [potomstvo ženy] ti [hadovi] rozšliape hlavu“ (Gn 3, 15). V súboji medzi dobrom a zlom nakoniec zvíťazí dobro, ktoré zosobňuje potomstvo ženy. Istota tohto víťazstva nevyplýva z ľudského úsilia, ale zo samotného Božieho slova, ktoré je dané v prisľúbení. Toto prvé ohlásenie dobrej zvesti o spáse ľudského rodu Cirkev nazýva protoevanjeliom.
161 V protoevanjeliu Boh zjavuje, že plán spásy sa naplní v spolupráci s ľudstvom (porov. Gn 3, 15). Naplnenie prisľúbenia daného v protoevanjeliu sa čoraz viac približovalo počas celých dejín spásy až do času oznámenia evanjelia o Ježišovi Kristovi: „Dieťa bude sväté, bude to Boží Syn“ (Lk 1, 35). „Naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 33).
162 Cestu od protoevanjelia k evanjeliu prešlo ľudstvo vďaka Bohom vyvolenému ľudu, ktorý uveril a prijal Božie prisľúbenie. Slová protoevanjelia sa uskutočňovali v priebehu dejín spásy. Prorok Izaiáš odhalí obraz ženy a jej potomstva: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počala a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14). Počatie a porodenie Emanuela pannou je prorocké znamenie, ktoré poukazuje na naplnenie prisľúbenia. Meno Emanuel (z hebrejčiny, Boh je s nami) zjavuje tajomstvo novonarodeného Dieťaťa, v ktorom je dokonale zjednotená božská a ľudská prirodzenosť.
163 Božie prisľúbenie sa naplní v Ježišovi Kristovi skrze Pannu Máriu: „Boh poslal anjela Gabriela… k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1, 26 – 27). Práve Márii archanjel adresuje tie isté slová Izaiášovho proroctva: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1, 30). V mene Ježiš (z hebrejčiny, Boh zachraňuje) sa zjavuje význam mena Emanuel– Boh je s nami.
Zmluva medzi Bohom a ľudstvom
164 Božie prisľúbenie bolo vyjadrené v zmluve medzi Bohom a ľudstvom a jeho naplnenie postupovalo v historických etapách: „Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás“ (Gn 9, 9). Zmluva medzi Bohom a Noemom a jeho synmi je prvou etapou. Svätý Irenej Lyonský zdôrazňuje Božiu iniciatívu pri uzatvorení zmluvy: „Ako má ľudstvo prejsť do Boha, ak [najskôr] Boh neprešiel do ľudstva?“[2] Dúha, ktorá zjednocuje nebo so zemou, je viditeľným znakom tejto zmluvy. Noe a jeho potomkovia, Sem, Cham a Jafet, sú predstaviteľmi ľudstva, všetkých rás a národov, ktoré sa rozvetvili „podľa svojich krajín, jazykov, kmeňov a obyvateľstva“ (Gn 10, 5).
165 Aj Abram patril k Noemovým potomkom, dedičom zmluvy s Bohom. Boh sa priblížil k nemu a jeho rodine a povolal ho, aby sa stal Abrahámom, otcom všetkých veriacich, a dal mu prisľúbenie: „Vyvediem z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme“ (Gn 12, 2 – 3). Početní potomkovia a prisľúbená zem (porov. Gn 13, 15) sú znakmi Božej ochrany a naplnenia Božieho prisľúbenia: „Uzavrel som svoju zmluvu medzi mnou a tebou a rozmnožím ťa prenáramne“ (Gn 17, 2). Boh túto zmluvu potvrdí aj s Izákom (porov. Gn 26, 3 – 4) a Jakubom (porov. Gn 28, 13 – 15). V Egypte, ako Boh prisľúbil, sa Jakubovi potomkovia rozrástli na veľký národ (porov. Gn 46, 3); a exodus z Egypta, cesta púšťou a vstup do zeme, ktorú Boh prisľúbil, potvrdili Božiu vernosť slovu svojho prisľúbenia.
166 Po exode Izraelitov z egyptského otroctva Pán vstúpil do zmluvy s Izraelom na vrchu Sinaj. Tam im prisľúbil, že ich urobí svojím „medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom… kráľovským kňazstvom a svätým národom“ (Ex 19, 5 – 6). Celý národ prijal túto zmluvu a povedal: „Budeme robiť všetko, čo hovorí Pán” (Ex 19, 8). Pre ľud sa dodržiavanie prikázaní stane podmienkou zmluvy (porov. Ex 20). Na znak tejto zmluvy Mojžiš vzal krv z obetovaných zvierat a pokropil ňou ľud so slovami: „Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov“ (Ex 24, 8).
ochraňuje ľud prisľúbenia. Ak zmluva Boha s Mojžišom vytvára národ Božieho ľudu, tak potom zmluva s kráľom Dávidom predobrazuje Božie kráľovstvo:
Ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo… ja upevním trón jeho kráľovstva naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom… Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky (2 Sam 7, 12 – 16).
Prisľúbenie Novej zmluvy
168 Mojžiš, veľký prorok a pozorovateľ Boha, z prorockého vnuknutia poukázal na príchod ďalšieho proroka: „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj“ (Dt 18, 15). Očakávanie príchodu proroka, ktoré vzbudil Mojžiš, si ľud nakoniec spojil s postavou Mesiáša, Božieho Pomazaného.
169 S Mesiášom si ľudia spájali aj príchod prisľúbeného kráľovstva, ktoré si predstavovali predovšetkým ako pozemské panovanie Božieho ľudu. Pán Boh teda prostredníctvom svojich prorokov a Svätým Duchom pozdvihoval ľud na kvalitatívne vyššiu úroveň zmluvy, ktorá sa mala nazývať novou. Prisľúbenie takejto zmluvy Boh dal prostredníctvom proroka Jeremiáša:
Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu! Nie ako zmluvu, ktorú som uzavrel s ich otcami, keď som ich chytil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta. Tú moju zmluvu oni zrušili, hoci som im bol Pánom – hovorí Pán. Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom (Jer 31, 31 – 33).
A prostredníctvom proroka Ezechiela Boh ohlásil: „Dám im jednotné srdce a jednotného ducha vložím do ich vnútra. Odstránim z ich tela srdce kamenné a dám im srdce z mäsa, aby kráčali podľa mojich príkazov, zachovávali moje práva a konali podľa nich“ (Ez 11, 19 – 20).
170 Novú zmluvu, zaznamenanú na vnútorných doskách srdca, mal priniesť Syn Dávidov – Mesiáš. Proroci od Eliáša a Elizeja až po Malachiáša pripravovali Boží ľud na stretnutie s Mesiášom. Svojimi proroctvami písali akoby slovnú ikonu Mesiáša. V súlade s prorokmi Mesiáš nielenže prinesie Novú zmluvu, ale bude aj jej osobným stelesnením.
171 Svätý Duch prostredníctvom proroka Micheáša odhalí miesto, kde sa má narodiť Mesiáš: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti“ (Mich 5, 1). Mesiáš, ktorý sa narodil v Betleheme ako človek, je zároveň aj večne splodený z Otca: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem“ (Ž 2, 7 – 8). Pomazanie Mesiáša bude tiež od Boha:
Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie. Ohlásiť rok Pánovej milosti (Iz 61, 1 – 2).
172 Okrem znamení jeho moci, veľkosti a slávy bude Mesiášova služba zahŕňať aj utrpenie a smrť v súlade s Izaiášovým proroctvom:
Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo. Neomdlie a nepodlomí sa, kým nezaloží na zemi právo, na jeho náuku čakajú ostrovy (Iz 42, 1 – 4).
Na ceste spravodlivosti ho čakajú útrapy:
Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí … Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil … On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení … Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých (Iz 53, 2 – 6).
Obraz trpiaceho Mesiáša nezodpovedal ľudským očakávaniam: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16, 22). Takto apoštol Peter reagoval na Kristove slová o jeho nadchádzajúcom utrpení.
173 Kristus na seba vzťahuje mesiášsky titul Syn človeka z Danielových proroctiev. Prorok Daniel opisuje slávu Syna človeka, ktorému „bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie“ (Dan 7, 14).
174 Slovo Božieho prisľúbenia, ako sa približoval čas jeho naplnenia, sa postupne stávalo jasnejším a zreteľnejším, aby sa napokon stalo vteleným Božím Slovom:
V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach; a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni (Hebr 1, 2 – 4).
Očakávanie Spasiteľa
175 Liturgicky Cirkev obnovuje očakávanie Spasiteľa v dejinách spásy pomocou pôstneho obdobia, ktorý sa začína 15. novembra, deň po sviatku apoštola Filipa. Toto pôstne obdobie trvá do sviatku Kristovho narodenia a náležite sa nazýva Pôst pred Narodením Pána alebo ľudovo Filipovka. Počas tohto pôstneho obdobia nás Cirkev pripravuje na svetlom prežiarený sviatok Kristovho narodenia a pripomína nám dôsledky Adamovho hriešneho nedostatku sebaovládania: „Prvý Adam odmietol pôst a ochutnal zo stromu prinášajúceho smrť.“[3]
176 Čítanie svätého evanjelia na sviatok apoštola Filipa je plné nádeje na spásu (porov. Jn 1, 43 – 51). Filip pozval Natanaela, aby sa lepšie oboznámil s Ježišom Nazaretským. Natanael má však jednu výhradu: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?“ Na to Filip reagoval: „Poď a uvidíš!“ (Jn 1, 45 – 46). Keď sa Natanael stretol s Kristom, jeho výhrada sa rozplynula. V tom spočíva úloha každého kresťana: „prísť a vidieť“, inými slovami, priblížiť sa ku Kristovi, aby sme ho poznali.
177 Toto očakávanie Mesiáša a priblíženie sa k nemu sa naplnilo v osobe Panny Márie z Nazareta. Boh si ju vyvolil pred všetkými vekmi. Mária, ktorá podľa Tradície bola uvedená do chrámu ako malé dieťa, duchovne vyrástla v „služobnicu Pána“. Boh ju postupne pripravoval, aby sa stala lonom, archou, chrámom, príbytkom neobsiahnuteľného Boha. „Z blahovôle Boha Otca v nej Najsvätejší Duch pripravil príbytok pre Boha Slovo.“[4] Mária sa stala príbytkom, do ktorého v plnosti času prišlo prebývať Božie Slovo: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Slávenie Vstupu Bohorodičky do chrámu v Jeruzaleme (21. november) povoláva kresťanov, aby nasledovali jej príklad a dovolili Pánovi pripraviť ich tak, aby mohli dôstojne prijať vteleného Boha do svätostánkov svojich sŕdc.
„Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať Bohom“[5]
178 Od stvorenia sveta je Boh prítomný v rámci stvorenia svojou milosťou. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Boh sa zjavoval ľudskému rodu postupne až do plnosti času: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4, 4). Boží Syn – „Slovo Otca“–zjavuje svetu Otca:„Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9); „Ja som v Otcovi a Otec vo mne“ (Jn 14, 11). On je Boh: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1).
179 Vtelenie Božieho Syna sa uskutočnilo v súlade s Božím plánom „v plnosti času“ (porov. Gal 4, 4). Narodenie Božieho Syna sa stalo ústredným bodom ľudských dejín a zjavilo, ako veľmi Boh miloval svet (porov. Jn 3, 16). V stelesnení je zjednotenie Boha s jeho stvorením skutočne sebazrieknutím Boha (po grécky kenosis, v doslovnom preklade: sebavyprázdnenie): „On [Kristus], hoci má božskú prirodzenosť…, zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6 – 7). Kristus vzal na seba „podobu služobníka“ bez poškvrny hriechu „a tým povýšil ľudskú prirodzenosť, ale neumenšil božskú prirodzenosť“.[6] V zjednotení božskej a ľudskej prirodzenosti „netelesný vezme na seba telo, Slovo sa stane prístupným, neviditeľného vidia, nehmatateľného sa dotýkajú, ten, ktorý je mimo času, vstúpi do času, Boží Syn sa stane Synom človeka“[7].
180 Svätý Gregor z Nyssy učí, že Božie „zostúpenie k pokore ľudského rodu [t. j. kenosis] je istým druhom nadmerného vykonávania moci, ktoré teda nenachádza žiadnu kontrolu ani v smeroch, ktoré sú v rozpore s prirodzenosťou“[8]. V kenóze Boha „sa Slovo stalo telom a ‚malo telo a krv rovnako ako my‘“[9]: bezhriešny Boží Syn akceptoval krst v Jordáne ako nejaký hriešnik, za vlády Poncia Piláta bol odsúdený spolu so zločincami, pomocou ukrižovania zostúpil do priepasti ľudského utrpenia a smrti, aby našiel prvého Adama (človeka) v podsvetí (hádese), krajine mŕtvych.
181 Boh sa stane jedno s nami – stane sa človekom, aby nás urobil jedno s ním (porov. Flp 2, 7). V kenóze (z gréckeho slova kenosis – sebazrieknutie alebo sebavyprázdnenie) Boží Syn zostúpi do podsvetia (hádesu) a keď nájde Adama, daruje ľudstvu odpustenie hriechov, účasť na Božej prirodzenosti a večný život. „Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať Bohom.“[10] Hadom oklamané ľudstvo v Adamovi márne túžilo stať sa ako Boh vlastnými silami (porov. Gn 3, 5). „Kedysi bol oklamaný Adam, lebo sa chcel stať bohom, a nestal sa. Boh sa stal človekom, aby sa Adam mohol stať bohom.“[11] Ľudská prirodzenosť v Kristovi sa rastom v podobe Bohu môže skutočne stať ako Boh: „Daroval nám vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4).
Vtelenie Božieho Syna
182 Vtelenie Božieho Syna je večný Boží plán spásy: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Práve táto láska k človeku – Božia ľudomilnosť (z gréckeho slova philanthropia, po cirkevnoslovansky čelovikoľubije) – privodila príchod Boha na svet. Pád ľudského rodu nezastavil Božiu lásku: „Milosrdný Spasiteľ, ty si ma veľmi miloval aj vtedy, keď som bol v nepriateľstve s tebou; v podivnom sebazrieknutí si prišiel na zem… Zatiaľ čo zostávaš na výšinách svojej nevýslovnej slávy, oslávil si mňa, ktorý som bol predtým taký zahanbený.“[12]
183 Vtelením Kristus zjednotil božskú a ľudskú prirodzenosť:
Jedným hlasom učíme vyznávať jedného a toho istého Syna, nášho Pána Ježiša Krista… jednej podstaty s Otcom, čo sa týka jeho božskej prirodzenosti, a jednej podstaty s nami, čo sa týka jeho ľudskej prirodzenosti… v dvoch prirodzenostiach, ktoré sa nemiešajú, nemenia, nerozdeľujú, neoddeľujú… [On] nie je roztrhnutý alebo rozdelený na dve osoby, ale jeden a ten istý je jednorodený Syn, Boh, Slovo, Pán Ježiš Kristus.[13]
Kristus je skutočne Boh a skutočne človek:
Ako človek [Kristus] rástol v lone svojej matky a ako Boh z neho vyšiel bez toho, aby poškvrnil jej panenstvo. Ako človek sal mlieko svojej matky a ako Boh prikázal anjelom, aby s pastiermi spievali: „Sláva Bohu na výsostiach!“ Ako človek bol zavinutý do plienok a ako Boh hviezdou viedol mudrcov. Ako človek ležal v jasliach a ako Boh prijal dary a poklonu od mudrcov. Ako človek utiekol do Egypta a egyptské rytiny sa mu poklonili ako Bohu.[14]
Zvestovanie Panne Márii
184 Pán Boh si vyvolil Pannu Máriu z Nazareta a prostredníctvom archanjela Gabriela jej oznámil, že sa stane matkou Božieho Syna: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho“ (Lk 1, 31). Tým, že dala svoj súhlas – „Hľa, služobníčka Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova!“ (Lk 1, 38) –, sa Mária obetovala Bohu a Svätý Duch na ňu zostúpil a moc Najvyššieho ju zatienila (porov. Lk 1, 35). „Vyznávame, že svätá Panna je Bohorodička [po grécky Theotokos], pretože Boh Slovo sa vtelil a stal sa človekom.“[15]
185 Pri porovnávaní Márie s Evou cirkevná tradícia zdôrazňuje poslušnosť Panny Márie v kontraste s neposlušnosťou našej pramatky Evy. Eva je matkou všetkých žijúcich, Mária (nová Eva) je matkou Zdroja života. Eva stratila život (zomrela v smrti); Mária prijala a ponúkla Život, ktorý zmŕtvychvstaním premohol smrť. Eva poslúchla hada a stratila raj pre ľudstvo, Mária poslúchla Boha a vrátila raj v Kristovi. Adam bol pred Evou, ale Mária, nová Eva, bola pred novým Adamom, Kristom:[16]
Kým Mária spievala hymnus chvály na toho, ktorého porodila, a hladila dieťa, ktoré sama priviedla na svet, Eva, ktorá rodila v bolestiach, ju začula a naradovaná povedala Adamovi: „Panna porodila Vykúpenie z prekliatia, kto spôsobil, že mi v ušiach zaznela táto vytúžená správa? Už jej hlas ma vyslobodil z mojich múk. Jej pôrod zranil toho, ktorý zranil mňa. Ona je tá, ktorú Amosov syn prorokoval ako výhonok z pňa Jesseho. Tento výhonok, milostiplná Mária, vydal ratolesť, z ktorej sa budem živiť a nezomriem.“[17]
186 Počatie Božieho Syna v lone Panny je naplnením Izaiášovho proroctva: „Sám Pán vám dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14). Cirkev kontempluje toto znamenie v ikone Bohorodička Znamenie: Boží Syn prichádza, aby prebýval v panenskom lone, a Panna Mária (v jej osobe Cirkev) dvíha svoje ruky a nábožne kontempluje Dieťa, ktoré je zatiaľ skryté pred vonkajším svetom.
187 Kristova Cirkev sa v učení o tajomstve vtelenia zameriava na Osobu, ktorú Mária počala a porodila. Preto bola Mária na Efezskom koncile v roku 431 slávnostne vyhlásená za Bohorodičku (po grécky Theotokos) [tento pojem sa do slovenčiny často prekladá jednoducho ako Božia Matka]. „Lebo toto pomenovanie zahŕňa celé tajomstvo dišpenzácie.“[18] Titul Theotokos znamená, že to večný Boží Syn sa narodil v tele z Panny Márie a stal sa človekom. „Z Bohorodičky si Ježiš vzal telo a stal sa jedno v bytí s našou ľudskou prirodzenosťou.“[19] Osobitným spôsobom Cirkev vyjadruje túto jednotu v bytí ikonou Neha, v objatí Matky a Syna.
188 Liturgická tradícia Cirkvi vychvaľuje najsvätejšiu, najčistejšiu, najblahoslavenejšiu a najslávnejšiu Vládkyňu a Bohorodičku ako „čestnejšiu ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšiu ako serafíni“. Cherubíni sú najvyšším anjelským rádom. Cirkev velebí jej „sväté narodenie… i jej nepoškvrnené počatie“[20]. Svojou čistotou a nepoškvrnenosťou Bohorodička prevyšuje všetko viditeľné i neviditeľné stvorenie. A predsa zároveň patrí k ľudskému rodu, ktorý je rozšírený od Adama a zhromaždený v Božom Synovi.[21] Počatím bez semena v lone najsvätejšej Bohorodičky Boží Syn „prijíma do seba staré stvorenie“[22] a „zjavuje nové zrodenie“[23]. Toto všetko sa uskutočnilo z Božej blahovôle a so súhlasom Panny Márie.
189 V skutočnosti, že Mária je Bohorodička, Cirkev kontempluje zároveň tajomstvo jej panenstva a vychvaľuje ju ako „vždy Pannu“. Lateránsky koncil v roku 649 definoval „ustavičné panenstvo“ ako panenstvo pred i počas i po porodení Krista. „Panna pred porodením dieťaťa, Panna pri porodení dieťaťa a stále Panna po porodení dieťaťa.“[24] Pod panenstvom Bohorodičky Cirkev rozumie jej integritu – celistvosť osoby, ktorá je naplnená milosťou a v ktorej sú harmonicky zjednotené telesné a duchovné túžby pri napĺňaní povolania od Boha. Máriino panenstvo je panenstvom „mysle, duše i tela“[25]. Cirkevné ikonopisectvo symbolicky zobrazuje Máriino panenstvo hviezdami, ktorú sú umiestnené na jej čele a pleciach. Mária si zachovala panenstvo a neporušenosť dokonca aj v smrti, ktorú Cirkev označuje ako jej Zosnutie (po cirkevnoslovansky Uspenie). Máriu, ktorá „telom usnula“, jej Syn „prebudil“ k životu v sláve: „Prešla si do života, lebo si Matkou Života.“[26] Pán oslávil dušu i telo Márie, ktorá ako prvá z ľudského rodu mala byť zbožštená.
Narodenie Krista
190 Cirkev oslavuje príchod Božieho Syna na svet sviatkom Narodenia Pána. Kristovo narodenie oznámil pastierom Pánov anjel: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán“ (Lk 2, 11). Cirkevní otcovia velebili vianočnú noc ako deň radosti a pokoja:
Dnes sa Bohatý stal chudobným pre naše dobro… Dnes sme dostali dar, o ktorý sme nežiadali… Tento prítomný deň otvoril nebeskú bránu našim modlitbám… Teraz božská Bytosť vzala na seba pečať ľudskej prirodzenosti, aby ľudská prirodzenosť bola ozdobená pečaťou božskej prirodzenosti.[27]
191 Podľa liturgických textov je narodenie Dieťaťa „z matky bez otca“[28] naplnením Danielovho proroctva o kameni, ktorý sa odlúpol z vrchu bez zásahu ľudských rúk (porov. Dan 2, 45). Vtelením Boží Syn „vyšiel z lona Otca a vo svojom nevýslovnom sebazrieknutí vzal na seba náš nízky stav“[29]. Prostredníctvom najsvätejšej Bohorodičky sa stal tým, čím predtým nebol – človekom. Cirkev takto ospevuje Božiu Matku: „Jasný a duchovný oblak, naplnený nebeským dažďom, dnes stúpa nad zem, aby ju rosil a zavlažoval.“[30]
192 Pri Ježišovom narodení „jar milosti… premáha zimu neviery“[31]. Narodenie je predzvesťou Paschy. Jasle treba chápať ako znamenie Pánovho hrobu a uloženie Dieťaťa do jasieľ je predobrazom uloženia Krista do hrobu. Myrha, ktorú priniesli mágovia, je už pomazaním pre budúci pohreb.
193 Ako spievame na bohoslužbách sviatku Narodenia Pána, Boh Slovo sa ráčil vtelením obmedziť v čase – „Bezpočiatočné Slovo tajomne prijíma počiatok“ – a v priestore – „Neobsiahnuteľný je obsiahnutý telom.“ Kristus prijíma poníženosť detstva, aby vyvážil Adamovu voľbu samopovýšenia. Keď Panna prijala do svojho lona Božie Slovo, jej lono sa stalo noetickým rajom [noetický, z gréckeho slova nous – myseľ alebo intelekt; v slovenských reáliách sa hovorí o duchovnom raji]. Jej lono sa teda stalo miestom stretnutia Boha a ľudstva. Ovečka-jahnička nosila vo svojom lone veľkého Pastiera. A potom v jaskyni z Panny vyrašil Kristus – Strom života. Múr rozdelenia, ktorý oddeľoval ľudstvo od Boha a zem od neba, je teraz odstránený. Nebo to oznamuje Zemi prostredníctvom „hlasu hviezdy“ a „hviezdneho zástupu“ anjelov. Samotná maštaľ sa stane kráľovským palácom a jasle kráľovským trónom. Ježiš je poviazaný v plienkach, aby odpútal ľudskú prirodzenosť z reťazí hriechu. Hoci ľudská prirodzenosť bola padlá, kráľovský obraz ľudskej prirodzenosti sa teraz obnovuje k svojej plnosti vo Vzkriesení.
194 V súlade s nariadením rímskeho cisára, aby boli všetci ľudia v ríši zapísaní, sa Jozef, ktorý pochádzal z Dávidovho rodu, vydá s Máriou do Betlehema, rodného mesta kráľa Dávida, aby sa zapísali do súpisu. Tam, v jaskyni v judskom Betleheme, Mária porodila Dieťa (porov. Lk 2, 1). Naplnili sa slová proroka Micheáša o Mesiášovi, synovi Dávidovom, ktorý vyjde z Betlehema (porov. Mich 5, 1). Jozef, poslušný slovu, ktoré vyriekol Pánov anjel, dá Dieťaťu meno Ježiš, ktoré znamená Boh zachraňuje, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). K novonarodenému Dieťaťu prídu pastieri (porov. Lk 2, 15 – 18) a tiež mágovia z Východu (porov. Mt 2, 1 – 11). Skutočnosť, že mágovia – predstavitelia celého ľudstva – sa poklonia Kristovi, poukazuje na univerzálny charakter spásy. V Božom Synovi Boh Otec ponúka spásu všetkým národom zeme.
195 Stvorenie radostne privíta Boha v tele a prinesie dary pre novonarodené Dieťa: anjeli svoj spev, nebesia hviezdu, mágovia zlato, kadidlo a myrhu, pastieri svoj údiv, zem jaskyňu, pustatina jasle, ľudstvo panenskú Matku. Tajomstvo Narodenia Pána, teda vstup Boha do ľudských dejín, trvá dodnes: „Dnes zostupuje Boh na zem a ľudský rod vystupuje do neba.“[32]
196 V tradícii našej cirkvi sa vyznačuje osobitnou slávnostnosťou predvečer sviatku Narodenia Pána, nazývaný aj Svätý večer (po ukrajinsky Sviat večir). Každá domácnosť sa stane Betlehemom rodiny: stôl symbolizuje jasle, pod obrus sa dáva slama a na obrus sa kladie prosfora (chlieb pre sväté prijímanie), ktorá je symbolom dieťaťa Ježiša. Vedľa prosfory sa položí zapálená svieca, ktorá symbolizuje betlehemskú hviezdu. Pri bezmäsitej večeri sa rodina zhromaždí okolo stola, aby si modlitbou uctila vteleného Božieho Syna. Veriaci spievajú vianočné koledy. V rámci pohostinnosti domácnosti otvárajú svoje dvere všetkým, ktorí oslavujú Kristovo narodenie. Vrcholom slávenia sviatku Narodenia Pána je slávnostná bohoslužba, na ktorej sa zhromaždia všetci farníci. Eucharistická večera pri božskej liturgii korunuje rodinnú večeru.
Bohozjavenie
197 Pri krste Ježiša Krista v Jordáne sa začalo verejné pôsobenie Spasiteľa (porov. Mt 3; Mk 1). Ján Krstiteľ ukazuje na Krista v Jordáne a identifikuje ho ako „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Počas Ježišovho krstu sa oznamuje Najsvätejšia Trojica: „Zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica. Otcov hlas ti vydal svedectvo. Nazval ťa svojím milovaným Synom. Aj Svätý Duch v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov.“[33] „Otcov hlas“ je hlas nebeského Otca a „Duch v podobe holubice“ je Svätý Duch, ktorý zostúpi na Krista a zjaví, že Kristus je Boží Syn. Z tohto dôvodu cirkevná tradícia označuje krst Ježiša Krista ako Bohozjavenie (z gréckeho slova Theophaneia).
198 Bohozjavenie pri Jordáne je liturgicky spojené so sviatkom Narodenia Pána. Vo svojom slávení oboch týchto udalostí cirkevná tradícia zdôrazňuje, že vtelenie i krst Pána sú chvíľami, keď sa zjavuje Boh (po grécky theophania). V súlade s textom Veľkého posvätenia vody pri Bohozjavení: „V predchádzajúcom sviatku sme ťa videli ako dieťa a v tomto sviatku ako dokonalého človeka, ktorý sa zjavuje ako náš dokonalý Boh.“ Pri Narodení sa Boh Slovo „narodil“, ale teraz „sa zjavuje v tele ľudskému rodu“. Pri Narodení vyšlo „Slnko spravodlivosti“ a teraz „svieti“. V liturgickej tradícii cirkvi sa sviatok Bohozjavenia nazýva aj sviatok Osvietenia. Stichiry sviatku Bohozjavenia objasňujú väzbu medzi sviatkami Narodenia Pána a Bohozjavenia: To, čo zvestoval anjel, teraz ľuďom zvestuje Krstiteľ, preliatie krvi nemluvniatok zapríčinilo, že Betlehem sa stal bezdetným, ale vďaka posväteným vodám krstu má teraz Jordán veľa detí. To, čo hviezda zvestovala mágom v Betleheme, teraz svetu zjavuje samotný Otec.
199 Boží Syn, „ktorý sa prikrýva svetlom ako rúchom… je dnes prikrytý prúdmi Jordánu“. Samotný Kristus „nepotrebuje, aby bol nimi očistený, ale pomocou očisty, ktorú sám prijme, nás obdarí obnovou“[34]. „Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: ‚Ja by som sa mal dať pokrstiť tebe, a ty prichádzaš ku mne?‘ Ježiš mu však povedal: ‚Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé‘“ (Mt 3, 13 – 15). Bohočlovek vstúpi do jordánskych vôd: „Ako človek prišiel, aby bol pokrstený, a Jordán sa ho bál ako Boha a obrátil sa späť. Ako človek sa obnažil a vstúpil do vody a Otec dosvedčil, že je Boh, keď povedal: ‚Toto je môj milovaný Syn.‘“[35]
200 Kristus prináša ľudstvu obnovu a na jej vyjadrenie si vybral vody Jordánu. Vo Svätom písme je voda symbolom živelných síl a smrti a zároveň symbolom očistenia, znovuzrodenia, života a milosti Svätého Ducha. Vodou Boh „utopil hriech… za Noemových dní… [a] Mojžišovou rukou oslobodil hebrejský národ z faraónovho otroctva… [a] ohňom a vodou prostredníctvom Eliáša vyviedol Izrael z bludu Bála. Ponorením do vody (krstom) Kristus zmyl záznam Adamových hriechoch. Vody Jordánu obnovili celé stvorenie. V Jordáne Kristus „obnovil vodou a Duchom našu prirodzenosť, ktorá zostarla v dôsledku hriechu“[36].
201 Jordánske vody,„premenené na liečivé vody“, sa stali „prameňom neporušiteľnosti“. Lebo pomocou vody Boh ponúka svetu „krstné spasenie“. Po jeho prijatí je človek i všetko stvorenie naplnené „tajomnými prúdmi“. Posvätením človeka sa začína posvätenie a eschatologické (z gréckeho slova eschaton – konečné) premenenie stvorenia.
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa
[1] Lev Veľký, Kázeň 73: Na sviatok Nanebovstúpenia, 4: PL 54, 396.
[2] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 33, 4: PG 7, 1074.
[3] Oktoich, Druhý hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Kríža-Vzkriesenia, Piata óda.
[4] Dmytro Tuptalo, Житія Святих. Місяця листопада в 21-ий день. Сказання про Введення Пречистої і Преблагословенної Владичиці нашої Богородиці і Приснодіви Марії у Господню Церкву і про життя її в ній. (Životy svätých. 21. deň mesiaca november. Rozprávanie o uvedení prečistej a preblahoslavenej Vládkyne našej Bohorodičky a vždy panny Márie do Pánovho chrámu a o jej živote v ňom.)
[5] Porov. Atanáz Veľký, O vtelení Slova, 54: PG 25, 192. [This famous and very recognizable phrase by Athanasius expresses the conviction that God assumed humanity that we might become by grace what God is by nature. Táto slávna a veľmi rozpoznateľná veta od Atanáza vyjadruje presvedčenie, že Boh prijal ľudskú prirodzenosť, aby sme sa my milosťou mohli stať tým, čím je Boh prirodzenosťou.]
[6] Lev Veľký, List 28: Flaviánovi, konštantínopolskému arcibiskupovi,3: PL 54, 764 – 766.
[7] Gregor Teológ, Slovo 38: Na Bohozjavenie či Narodenie Krista, 2 a 13: PG 36, 313 a 325.
[8] Gregor Nysský, Veľká katechéza, 24: PG 45, 61.
[9] Cyril Alexandrijský, Tretí list proti Nestóriovi, Piata anatéma: PG 76, 165.
[10] Atanáz Veľký, O vtelení Slova, 54:PG 25, 192.
[11] Veľkopôstná trióda, Piata sobota pôstu, Stichira na 140. žalm.
[12] Oktoich, Ôsmy hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá pieseň.
[13] Chalcedónsky koncil, Piate zasadnutie.
[14] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
[15] Cyril Alexandrijský, List 39: Jánovi Antiochijskému [Formula zjednotenia]: PG 75, 177.
[16] Porov. Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 4: PG 7, 958 – 959.
[17] Roman Sladkopevec, Druhý kondák na Narodenie, 3.
[18] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 12: PG 94, 1029.
[19] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 12: PG 94, 1029.
[20] Minea, Narodenie našej najsvätejšej Vládkyne a Bohorodičky, Márie vždy Panny (8. september), Utiereň, Druhý kánon, Šiesta óda.
[21] Porov. Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 3 – 4: PG 7, 958.
[22] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 4: PG 7, 958.
[23] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, 1, 3: PG 7, 1122.
[24] Oktoich, Siedmy hlas, Nedeľa, Voskresný bohorodičník.
[25] Ján Damaský, Homília prvá na Narodenie Bohorodičky, 9 a 5: PG 96, 676 a 668.
[26] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne a Bohorodičky Márie, vždy Panny (15. august), Tropár sviatku.
[27] Izák Sýrsky, Homília na Narodenie.
[28] Trebník, Obrad Veľkého posvätenia vody na sviatok Bohozjavenia, Druhá modlitba.
[29] Minea,Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Druhý sedalen.
[30] Minea,Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Stichira na Chválach.
[31] Minea, Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Stichira na Chválach.
[32] Minea, Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (25. december), Veľké povečerie, Stichira na lítii.
[33] Minea, Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (6. január), Tropár.
[34] Minea, Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (6. január), Veľké povečerie, Stichira na lítii.
[35] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
[36] Trebník, Obrad Veľkého posvätenia vody na sviatok Bohozjavenia, Tretia modlitba.
Katechéza pre mládež: Ježiš Kristus – jeden z Najsvätejšej Trojice, obraz neviditeľného Boha (10)
