Katechéza pre mládež: Krst na odpustenie hriechov (17)

Ak Kristus premohol smrť, prečo potom zomierame?

Zomierame ako potomkovia Adama, nášho prvého otca, pretože jeho hriechom sú všetci ľudia smrteľní, odcudzení Bohu a náchylní na hriech. Čo sa týka našej smrteľnosti, buď sa poverčivo vyhýbame samotnej myšlienke smrti, alebo pred ňou naivne utekáme do konzumizmu a hedonizmu. Odcudzenie od Boha nás vedie do klamu sebestačnosti, keď Boha považujeme za zbytočného a nepotrebného v našom živote. Svoje hriechy maskujeme, buď ich ignorujeme, alebo ich ospravedlňujeme vzhľadom na svoju osobnosť alebo vzhľadom na vplyv prostredia. Apoštol Pavol zhrnul trojaký problém človeka týmito slovami: „Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ (Rim 7, 24).

Keď Boží Syn prišiel na zem, odstránil bariéru odcudzenia, hriešnosti a v dôsledku toho aj ľudskej smrteľnosti. Odcudzenie prekonal v čase svojho vtelenia nerozlučným zjednotením svojej božskej prirodzenosti s ľudskou prirodzenosťou, hriešnosť prekonal odpustením všetkých hriechov na kríži a smrteľnosť prekonal svojím zmŕtvychvstaním. Preto je podľa apoštola Pavla Kristus „nový Adam“ a starý Adam je „predobrazom toho, ktorý mal prísť“ (Rimanom 5, 14), inými slovami Krista. Krstom sa stávame potomkami nového Adama – Krista – a pripájame sa k jeho víťazstvu nad smrťou.

A ako sa človek krstom podieľa na Kristovom víťazstve nad smrťou?

V krste, keď sa zriekneme diabla a „všetkých jeho lestí“, zbavíme sa dedičstva starého Adama ako nejakého obnoseného odevu, a zjednotíme s Kristom, pričom si oblečieme svetlé rúcho nového Adama.

Krst zjednocuje človeka s Bohom a otvára cestu k jeho zbožšteniu. V podstate, ako učia Svätí Otcovia, „Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať božskými“. Zlý pokúšal Adama klamom samo-zbožštenia a sebestačnosti, no Kristus udelil svoju milosť, ktorá nás, Adamovým potomkov, uschopňuje stať sa „božskými milosťou“.

V Kristovi dostávame aj odpustenie a vymazanie hriechov – odstraňujeme druhú prekážku medzi nami a Bohom. V skutočnosti náš hriech nespočíva len v tom, že sme konali zlo, ale aj v tom, že sme nekonali dobro. Odpustenie hriechov, ktoré nám Kristus dáva v krste, pre nás znamená slobodu od nich.

A nakoniec, naše vzkriesenie má svoj štartovací bod v našom krste, o jeho pôsobení v nás ponúka svedectvo apoštol Pavol: „Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rimanom 6, 11). V krste sme ponorení do Kristovej smrti, aby sme dosiahli svoje vlastné vzkriesenie pochádzajúce z Kristovho vzkriesenia. A tak naša smrť v Kristovi je prechodom zo smrti do života, počiatkom „života pre Boha“.

Každý človek dostal podiel na Adamovom dedičstve, ktoré spočíva v tom, že sme odcudzení Bohu, náchylní na hriech a zakusujeme smrteľnosť.   Kristus priniesol spásu ľudstvu: svojím vtelením, smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním odstránil Adamovo dedičstvo.   Teraz v tajomstve krstu dostávame „Kristovo dedičstvo“ – nový život a Božiu milosť pre zbožštenie.

Zdroj: We walk in Christ Preložil o. Ján Krupa

Sväté tajomstvá kresťanského života

Tajomstvo – Kristus uprostred nás

403 Vo Svätom písme a v učení Otcov je význam pojmu tajomstvo [čo je slovo pre sviatosť v rôznych východných kresťanských jazykoch] mimoriadne rozsiahly.  „Tajomstvom Božej vôle“ je to, čo svätý Pavol nazýva Božím plánom v plnosti času „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 9 – 10). Pre kresťanov tajomstvo v konečnom dôsledku znamená Krista uprostred nás (porov. Kol 1, 27). Preto poznanie tajomstva Božej spásy je poznaním Krista, „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2, 3). Stručne povedané, tajomstvom – mysterion – je Kristus a všetko, čo Kristus pre nás urobil a robí.

404 Po svojom nanebovstúpení Kristus naďalej zostáva medzi svojimi učeníkmi – kresťanmi v priebehu vekov – a koná pre ich spásu i spásu celého sveta. Toto verejne hlásame v kondáku tohto sviatku: „Slávne si vystúpil na nebesá [Kriste, Bože náš]. Ale nás si neopustil. Ostal si s nami.“[1] Tieto slová sú ozvenou Pánovho uistenia: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Kristus vo svojej Cirkvi naďalej učí, živí, uzdravuje, odpúšťa a oživuje. A tak samotnú Cirkev možno nazývať tajomstvom jeho prítomnosti, miestom, kde sa stretávajú Boh a ľudia. Rímsky pápež v piatom storočí svätý Lev Veľký vysvetlil: „To, čo bolo dovtedy [do Kristovho nanebovstúpenia] viditeľné z nášho Vykupiteľa, sa zmenilo na sviatostnú prítomnosť.“[2]

Sedem sviatostných tajomstiev

405 Spásonosné a posväcujúce pôsobenie Cirkvi sa uskutočňuje v siedmich svätých tajomstvách: krst, myropomazanie, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, manželstvo a posvätné stavy. Skrze tieto posvätné úkony Cirkev Kristus udeľuje milosť Svätého Ducha. Skrze tieto sväté tajomstvá Cirkev posväcuje veriacich na ich ceste k plnosti života v Kristovi. Skrze viditeľné znaky (napr. voda, myro, chlieb a víno, rukopoloženie) Kristus buduje svoju Cirkev vo svätých tajomstvách. V liturgických úkonoch svätých tajomstiev pôsobí Božia milosť a veriaci vstupujú do Božieho života. Účasťou na viditeľnej forme tajomstva, t. j. skrze liturgický úkon, sa stávame účastnými na spásonosnom pôsobení Božej milosti. „Keď [neveriaci] počuje o lavóre, považuje to len za vodu, ale ja vidím nielen to, čo je vidieť, ale aj očistenie duše, ktoré je od Ducha.“[3] Vonkajšia forma obradu a jeho materiálne vyjadrenia sú životne dôležité, pretože naznačujú naše zbožštenie a zjavujú prvé plody premenenej prirodzenosti.

Sväté tajomstvá sú synergiou Boha a ľudských osôb

406 Synergia či spoločné pôsobenie Boha a ľudských osôb vo svätých tajomstvách sa manifestuje ako výmena, v ktorej sa Boh odhaľuje v láske, udeľuje svoju milosť – svoj samotný život – ľudským osobám, ktoré prijímajú tento dar a na oplátku odpovedajú v láske. Spása mužov a žien spočíva práve v tom, že sa v Kristovi stávajú schopnými milovať tak, ako nás miloval Kristus (porov. Jn 13, 34). Tým, že sa ľudské osoby otvárajú daru milosti, plne sa odovzdávajú do Božej vôle, aby rástli vo viere, nádeji a láske až „k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13).

Mystický život Cirkvi

407 Krstom, myropomazaním a Eucharistiou, tajomstvami kresťanskej iniciácie, sa človek stane údom Kristovho tela a je uschopnený podieľať sa na Kristovom kňazstve, kráľovskej dôstojnosti a prorockom poslaní. Tajomstvami pokánia a pomazania chorých, nazývanými tajomstvá uzdravenia, dostávame duchovné aj telesné uzdravenie. Tajomstvami služby, kňazstvom a manželstvom, sú kresťania zasvätení  službe cirkevnému spoločenstvu, resp. domácej cirkvi.

Sväté tajomstvá kresťanskej iniciácie

408 Účasť na živote Najsvätejšej Trojice sa stáva pre nás skutočnosťou svätými tajomstvami krstu, myropomazania a Eucharistie. Inými slovami, podieľame sa na Božom živote po tom, čo sme boli zjednotení s Kristom a dostali sme pečať Svätého Ducha a podieľame sa na Kristovom tele a krvi v spoločenstve, ktoré sa nazýva Cirkev. Tak ako človek po narodení začne dýchať a potom prijíma potravu, aby mohol žiť, tak aj novopokrstený, v krstiteľnici zrodený do nového života, začne dýchať Svätým Duchom a prijíma potravu svätého prijímania, aby rástol v Kristovi. Modlitbami a posvätnými úkonmi liturgického obradu každého svätého tajomstva Cirkev uvádza veriacich (grécki Otcovia hovoria o mystagógii – uvádzaní do tajomstva) do chápania a vnímania svätého tajomstva ako jediného, jednotného pôsobenia Božej milosti. Preto sa v tradícii východnej cirkvi tieto tri sväté tajomstvá slávia spoločne.[4]

Sväté tajomstvo krstu

Krst je narodenie do nového života v Kristovi

409 Otec nám zjavuje a udeľuje večný život skrze svojho Syna vo Svätom Duchu. Tento život nového stvorenia sa nám sprístupňuje nie až po smrti, ale už teraz. Svätými tajomstvami krstu a myropomazania spolu s Eucharistiou sme zjednotení s Kristom. V ňom sa stávame dedičmi božského života, nositeľmi Svätého Ducha, ktorý nám zjavuje plnú Kristovu pravdu. Duch nás vedie po cestách Kristových prikázaní a modlí sa v nás: „Abba, Otče!“ (Rim 8, 15). Týmito svätými tajomstvami sa stávame údmi Kristovho tela a chrámami Svätého Ducha.

410 Vo svojom rozhovore s Nikodémom Kristus hovorí o uvedení nového života ako procese „narodenia znova“ či „zhora“ (porov. Jn 3, 3). Toto nové narodenie je narodením „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5). Vykonáva sa vodou v liturgickom obrade, skutočnosťou sa stáva mocou Svätého Ducha. Krst je pre nás začiatkom plnosti života, pre ktorú sme boli stvorení:

Ján kázal krst pokánia a celá Judea sa vydala k nemu. Pán hlása krst adopcie synov. Kto z tých, ktorí svoju nádej vkladajú do [Pána], neposlúchne? Jánov krst bol predbežný, Ježišov krst bol korunujúcim činom. Jánov krst bol rozchodom s hriechom, Ježišov krst bol zjednotením s Bohom.[5]

V krste nás Boh nielen zachraňuje z hriechu, ale nám aj udeľuje neoceniteľné poklady nového života.

Krst je odumretie a zmŕtvychvstanie v Kristovi

411 Kristus nás vyslobodzuje z otroctva hriechu, aby nás urobil účastnými na božskom živote a uschopnil nás žiť v slobode Božích detí. Do otroctva hriechu sme zostúpili Adamovým pádom a našimi vlastnými hriechmi. Tým, že vzal na seba hriech sveta, Kristus zároveň prijal konečný dôsledok tohto hriechu, smrť. No premohol ju smrťou, ktorú dobrovoľne prijal na kríži. V krste nás Kristus robí účastnými na svojom víťazstve nad hriechom a smrťou.

412 Aj náš vstup do nového života sa začína odumretím hriechu (porov. Rim 6, 2), ktoré je odumretím s Kristom. No toto odumretie vrcholí v našom vzkriesení s Kristom: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 4). Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním a zoslaním Svätého Ducha nás Kristus uviedol do božského života. Do tohto života vstúpime našou smrťou a vzkriesením v Kristovi a prijatím daru Svätého Ducha. Jedine smrťou „starého ja“ sa človek môže stať „novým človekom“ – „novým stvorením“ v Kristovi (porov. 2 Kor 5, 17; Kol 3, 9 – 10; Gal 6, 15).

Náš krst je „požehnanie Jordána“

413 V obrade krstu sa Cirkev modlí, aby „milosť vykúpenia a požehnanie Jordána“[6] zostúpili na vodu. Modlíme sa, aby sa teraz v tomto krste uskutočnilo to, čo bolo zjavené pri rieke Jordán. Tam Otec skrze Svätého Ducha vyhlásil, že Ježiš je jeho milovaný Syn. To, čo bolo zjavené v Kristovi – že je Boží Syn –, sa stane skutočnosťou pri všetkých, ktorí sú pokrstení.

Aj na teba, ak vlastníš úprimnú zbožnosť, zostúpi Svätý Duch a zhora bude nad tebou počuť hlas Otca, ktorý nepovie: „Tento je môj Syn“, ale: „Tento sa teraz stane mojím synom.“ Lebo len Kristovi patrí „je“… Tebe patrí „sa teraz stane“, pretože synovstvo nemáš od prirodzenosti, ale dostal si ho adopciou. On je Synom od večnosti, ty si však túto milosť dostal povýšením.[7]

414 Krst je prvé tajomstvo, ktoré človek potrebuje prijať, aby vstúpil do Cirkvi, archy spásy. Krst je prostriedok, ktorým sa človek stane údom Cirkvi, Kristovho tela. „Skadiaľ je to, že sme kresťania? Univerzálnou odpoveďou by bolo, že z viery. A akým spôsobom sme spasení? Vďaka znovuzrodeniu milosťou, ktorá nám bola daná v krste.“[8] Krst odomkne prístup k ostatným svätým tajomstvám a posvätným obradom v Cirkvi, ktorými Pán posväcuje, oživuje a vedie svoju Cirkev ako celok a každého veriaceho zvlášť. Preto sa pokrstení už teraz stávajú „dedičmi kráľovstva“ a dostávajú „blaženosť svätých“.[9]

Jeden krst na odpustenie hriechov

415 V krste človek dostáva odpustenie všetkých hriechov: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Tým, že bol zjednotený s Kristom a stal chrámom Svätého Ducha, je kresťan pôsobením Božej milosti vyslobodený z otroctva hriechu a smrti. Stane sa schopným rásť do Božej podoby. Božské synovstvo a schopnosť pre božskú podobu skrze Krista vo Svätom Duchu je pokrstenému človeku daná raz a navždy. Preto možno toto tajomstvo prijať len raz za život. Avšak aj po krste má človek, ktorý ešte nie je stály vo výbere toho, čo je dobré, sklon k hriechu. Preto sa človek uchyľuje k tajomstvu pokánia. V tomto svätom tajomstve človek pokračuje na ceste pokánia, obrátenia, očisťovania od hriechu a posilňovania v cnostiach.

Potreba viery

416 Keď Kristus posiela svojich učeníkov kázať, uisťuje ich: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16, 16). Aby prijal spásny dar krstu, podstatná je viera – viera v Krista, Božieho Syna, „v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1,14) a dar božského synovstva: „Ak veríš z celého srdca, môžeš byť pokrstený“ (Sk 8, 37). „Skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 26 – 27).

417„Viera a krst sú dve príbuzné a neoddeliteľné cesty spásy: viera sa zdokonaľuje krstom a krst je založený na viere… Najprv prichádza vyznanie [viery], ktoré nás uvádza do spásy, a nasleduje krst, ktorý spečaťuje náš súhlas.“[10] Tým, že sme prijali dar krstu ako nejaké semeno, sme povolaní spolupracovať so Svätým Duchom, aby sme priniesli hojné ovocie: „Lebo hoci sa odpustenie hriechov udeľuje všetkým rovnako, dar Svätého Ducha sa udeľuje úmerne viere každého… Bežíte sami za seba, preto sa zamerajte na svoj vlastný prospech.“[11]

Krst detí

418 Cirkev krstí dospelých aj deti, aby ich uviedla do nového Kristovho života. Cirkev krstí deti, nositeľov Božieho obrazu, aby mohli prijať milosť božskej podoby. Spolu s darom života je najvzácnejším darom, ktorý rodičia môžu dať, to, že svoje dieťa privedú k tajomstvu krstu. Keď sa krstia deti, cirkevné spoločenstvo, reprezentované krstnými rodičmi, vyjadruje v ich mene vieru v Krista. Krstní rodičia spolu s otcom a matkou prijímajú zodpovednosť pred Bohom a Cirkvou za kresťanskú výchovu dieťaťa. Dieťa má v rámci cirkevného spoločenstva rásť vo viere, ako aj v kresťanskom životnom štýle a v poznaní Boha. Aby sa človek mohol stať krstným rodičom, či už detí alebo dospelých, je potrebné, aby bol veriaci, aby sa jeho viera a spôsob života stali vzorom pre budúce krstné dieťa. Duchovný vzťah medzi krstnými rodičmi a krstnými deťmi pretrváva po celý ich život. Krst dieťaťa nemožno považovať za porušenie jeho práv alebo slobody, pretože tak ako rodičia alebo opatrovníci živia a učia dieťa pre jeho vlastné dobro, tak aj veriaci rodičia tým, že privedú svoje dieťa k tajomstva krstu, otvoria ho životu v Bohu.

Obrad krstu

419 Obrad krstu sa začína ustanovením katechumena — prípravou osoby na krst. Pri úvodnej modlitbe kňaz položí svoju ruku na katechumena. Takto Cirkev vezme katechumena do svojej starostlivosti, aby bol „uznaný za hodného utiekať sa k [Božiemu] svätému menu a nájsť ochranu v tôni [Božích] krídel.“[12] Potom Cirkev modlitbami a exorcizmami chráni katechumena pred vplyvom Satana. Následne sa katechumen buď osobne alebo prostredníctvom krstných rodičov zriekne Satana a jeho skutkov a zjednotí sa s Kristom Spasiteľom. Na znak tohto zjednotenia s Kristom prejde z chrámovej predsiene (symbol sveta) do stredu lode (symbol Kristovej Cirkvi).

420 Bezprostredne pred ponorením (alebo poliatím) kňaz pomaže katechumena posväteným olejom. Toto pomazanie je znakom moci Svätého Ducha, ktorú dostane v krste. Pomazanie sa dáva katechumenovi ako „meč spravodlivosti“ na „odvrátenie každého pôsobenia diabla“ a na „obnovenie tela i duše“.[13] Kňaz pomaže čelo, hruď, plecia, uši, ruky a nohy.[14] Kňaz pomaže katechumenovi čelo, „aby sa mu rozum otváral na pochopenie a prijatie tajomstiev Kristovej viery“. Kňaz pomaže hruď, aby pokrstený „miloval Pána Boha celým svojím srdcom“. Plecia sa pomažú, aby „ochotne zobral na seba príjemné Kristovo jarmo“. Uši sa pomažú, „aby mu sluch slúžil na počúvanie viery a prijímanie hlasu božského evanjelia“. Nakoniec sa pomažú ruky i nohy krstenca, aby „zdvíhal svoje ruky k svätyni, aby v každom čase konal spravodlivo“ a „kráčal v šľapajach Kristových prikázaní“. Pomazanie tela naznačuje, že v krste sa obnoví celá prirodzenosť človeka spolu so všetkými jeho zmyslami.

421 Krst sa vykonáva vodou, ktorá je symbolom života, ale aj smrti („vody potopy“, porov. Gn 6 – 9). Prechod cez vody Červeného mora symbolizuje spásu (porov. Ex 14), zatiaľ čo obmytie vodou je symbolom uzdravenia (napr. vyliečenie Námana z malomocenstva, porov. 2 Kr 5, 10 – 14). Keď kňaz tri razy ponára osobu do vody alebo jej tri razy leje vodu na čelo, vyhlasuje: „Krstí sa Boží služobník (meno) v mene Otca. I Syna. I Svätého Ducha. Amen.“ Krst je smrťou „starého človeka“ a narodením „nového človeka“, ktorý je zjednotený s tromi božskými osobami – Otcom, Synom a Svätým Duchom (porov. Mt 28, 19). K tomu dôjde zjednotením s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním (porov. Rim 6). Na znak nového narodenia sa pokrstenej osobe dá kresťanské meno, ktorým Cirkev uvedie novopokrstenú osobu do duchovného vzťahu s jej nebeským patrónom.

422 Novorodenec v Kristovi dostane biele rúcho, krstné rúcho (kryžmo). Je to rúcho spravodlivosti a symbolizuje „oblečenie si“ zmŕtvychvstalého Krista: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Obliecť si Krista znamená, že novopokrstení sa stali novými ľuďmi: zaodetí do svetlého rúcha verejne hlásajú pred ostatnými, že v nich žije a pôsobí Kristus. Kňaz podá novopokrstenému zažatú sviecu so slovami: „Prijmi túto horiacu sviecu a po celý svoj život sa usiluj o svoje prežiarenie svetlom viery a dobrých skutkov, aby si mohol, keď príde Pána, radostne mu vyjsť v ústrety so všetkými svätými.“ Ako je Kristus „svetlo [ktoré] vo tmách svieti“ (porov. Jn 1, 5), tak aj ten, ktorého Kristus osvietil v krste, je povolaný byť „svetlo sveta“ (Mt 5, 14).

Celebrant tajomstva krstu

423 Tajomstvo krstu zvyčajne slávi kňaz. Je duchovným otcom farského spoločenstva, s ktorým sa novopokrstená osoba zjednotí (a teda náležitým predsedajúcim). Avšak v prípade nebezpečenstva smrti môže krstiť každý kresťan. V takom prípade sa krst vykoná trojnásobným poliatím osoby vodou so slovami: „Krstí sa Boží služobník (meno) v mene Otca. I Syna. I Svätého Ducha. Amen.“ Často sa stáva, že osoba, ktorá prijala krst v nebezpečenstve smrti, prijala ho bez plného liturgického obradu. Ak táto osoba prežije a uzdraví sa, treba ju priviesť ku kňazovi, ktorý dokončí spomenutý obrad a vykoná aj myropomazanie. Tajomstvá krstu a myropomazania sa prijímajú len raz za život, pretože po narodení v Kristovi skrze Svätého Ducha navždy zostávame deťmi Otca.

Sväté tajomstvo myropomazania

Dar Päťdesiatnice

424 Tak ako paschálne tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania nachádza svoje zavŕšenie v zoslaní Svätého Ducha na apoštolov, tak aj naše znovuzrodenie v Kristovi je spečatené darom Svätého Ducha. Myropomazanie je pečaťou daru, ktorý sme dostali v krste. Myropomazanie zjavuje, že každý pokrstený človek prijal príchod Svätého Ducha, tak ako apoštoli v Päťdesiatnicu. Toto pomazanie Svätým Duchom naznačuje, že každý kresťan je zrodený do nového života v Kristovi a stáva sa dieťaťom Otca, aby mal podiel na kráľovskej, kňazskej a prorockej službe Krista pre spásu sveta. To sa zdôrazňuje v modlitbe posvätenia myra na Veľký a Svätý štvrtok:

Zošli, Pane, svojho najsvätejšieho Ducha na toto myro a urob z neho kráľovské pomazanie, duchovné pomazanie, ktorým boli pomazaní králi, veľkňazi a proroci a všetci ich nástupcovia – biskupi a presbyteri a všetci, ktorí až do dnešného dňa prijali znovuzrodenie v prameni obnovy… Učiň, aby toto myro bolo zostúpením Svätého Ducha.[15]

Kráľovská, kňazská a prorocká služba

425 Prijatím pečate daru Svätého Ducha sa kresťania stanú príslušníkmi „vyvoleného rodu, kráľovského kňazstva, svätého národa, ľudom určeným na vlastníctvo, aby… zvestovali slávne skutky toho, ktorý… [ich] z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9).

Všetci, ktorí sú znovuzrodení v Kristovi, boli učinení kráľmi znakom kríža. A pomazanie Svätým Duchom ich vysviaca na kňazov, takže okrem tejto osobitnej služby sa všetci kresťania – naplnení Duchom a poznaním – uznávajú ako členovia tohto kráľovského národa a ako podielnici na kňazskej službe. Veď čo je pre dušu kráľovskejšie ako byť schopná disciplinovať svoje telo, podriaďovať ho Bohu? A čo je viac kňazské ako to, že Pánovi obetujeme čisté svedomie a prinášame na oltár svojho srdca čisté obety zbožného života?[16]

Prorocká služba veriacich sa napĺňa prinajmenšom tromi spôsobmi: neochvejným vyznávaním viery, prehlbovaním svojho chápania viery a svedectvom o Kristovi vo svete.[17] Preto sa Cirkev počas myropomazania modlí za novopokrsteného, aby sa stal „pevným, silným a neotrasiteľným v pravej viere, láske a nádeji“ a aby „odvážne, bez strachu a zahanbenia“ vyznával pre všetkými „meno Krista, nášho Boha“.[18]

426 Myropomazaním sa spečaťuje dar Svätého Ducha, aby sa kresťan mohol stať „odvážnym a víťazným bojovníkom Krista, nášho Boha“, ochotným „trpieť a zomrieť z lásky k nemu“. „Rastom v cnostiach“ môže kresťan dospieť „k plnej miere Kristovho veku“ (Ef 4, 13). Toto sa v kresťanovi uskutočňuje „mocou, pôsobením, milosťou a zostúpením Svätého Ducha“.[19]

427 Tak ako po Kristovom krste v Jordáne Svätý Duch viedol Krista v jeho spásonosnom poslaní a ako Svätý Duch vedie cirkevné spoločenstvo od zostúpenia na apoštolov v Päťdesiatnicu, tak aj v tajomstve myropomazania Svätý Duch udeľuje každému kresťanovi schopnosť rozlíšiť a uskutočniť základné povolanie (poslanie) svojho života pre spásu a premenenie sveta.

Obrad myropomazania

428 Obrad myropomazania sa vykonáva bezprostredne po krste, pretože kde je život, tam je aj dych. Sväté myro, voňavá zmes olejov a ďalších aromatických zložiek, symbolizuje bohatstvo a rozmanitosť duchovných darov, ktoré Svätý Duch udeľuje novonarodenému v Kristovi.

Vyvarujte sa domnienky, že tento olej [t. j. myro] je obyčajnou masťou. Tak ako po zvolaní Svätého Ducha eucharistický chlieb už nie je obyčajným chlebom, ale Kristovým telom, tak aj tento svätý olej v spojení so zvolaním Svätého Ducha už nie je obyčajným alebo bežným olejom, ale stal sa milostivým darom Krista a Svätého Ducha, darom, ktorý uvádza príchod jeho božstva.[20]

Sväté myro posväcuje vo Veľký štvrtok hlava samosprávnej cirkvi pre používanie kňazmi, čo dosvedčuje jednotu cirkvi.

429 Počas obradu myropomazania kňaz pomaže novopokrstenému čelo, oči, nos, ústa, uši, hruď, ruky a nohy. Pritom vyhlasuje: „Pečať daru Svätého Ducha.“ Novopokrstený sa má „každým slovom a skutkom“ páčiť Bohu a má sa stať „synom (dcérou) a dedičom (dedičkou)“ jeho kráľovstva. Svätý Duch premieňa myšlienky, city a skutky tých, ktorí sú príslušníkmi kráľovstva.

430 Slová „pečať daru Svätého Ducha“ svedčia o tom, že kresťan patrí Bohu. Kresťania sú Božím vlastníctvom, pretože sme boli „označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy“ (Ef 1, 13 – 14). Kresťan žije v Kristovi vďaka moci a pôsobeniu Svätého Ducha: „A pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie vás poúča o všetkom – a je pravdivé, nie je lžou – teda ako vás poučilo, ostávate v ňom“ (1 Jn 2, 27).

Tajomstvo Eucharistie

431 Tajomstvo Eucharistie (svätého prijímania) je tretie z tajomstiev kresťanskej iniciácie. V Eucharistii novopokrstený, ktorý bol zrodený v Kristovi a naplnený Svätým Duchom, prijíma spoločenstvo Kristovho tela a krvi pri svätom eucharistickom stole. Ale na rozdiel od krstu a myropomazania, ktoré prijímame len raz, sväté tajomstvo Eucharistie prijímame po celý život, pretože práve týmto svätým tajomstvom rastieme v milosti, ktorú sme prijali v krste a myropomazaní – v milosti byť Božími synmi a dcérami. Z tohto dôvodu naša cirkev podáva sväté prijímanie novopokrsteným.[21]

432 Vo svätom tajomstve svätého prijímania nám Kristus dáva seba samého, svoje telo a krv, ako pokrm pre náš rast v novom živote. Pri Tajomnej (Poslednej) večeri Kristus obetoval seba samého za nás, aby sme my mohli byť schopní obetovať svoj život za blížneho, ako Kristus obetoval svoj život (porov. Jn 13, 34). Prijímaním Pánovho tela a krvi dostávame závdavok večného života: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). Účasťou na Kristovom tele a krvi už máme večný život, ktorého plnosť bude zjavená v Kristovom slávnom druhom príchode. „Keďže nám daroval svoj vlastný obraz a svojho vlastného Ducha, ale my sme ich nestrážili, prijal účasť na našej úbohej a slabej prirodzenosti, aby nás očistil a urobil neporušenými a znovu nás ustanovil ako podielnikov na svojom božstve.“[22]

433 Svätá Eucharistia najplnšie zjavuje a vytvára naše spoločenstvo s Bohom i s druhými. Všetci, ktorí majú spoločenstvo s Kristom, sa stávajú „jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5). Inými slovami, stávame sa jednou Cirkvou. „Keďže je jeden [eucharistický] chlieb, my mnohí sme jedno telo [Krista], lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Tú istú pravdu vyznávame aj v anafore svätého Bazila Veľkého, keď Boha prosíme: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“ Svätý Ján Damaský učí:

Hovorí sa o účasti, lebo [Eucharistiou] máme účasť na Ježišovom božstve. Hovorí sa aj o spoločenstve, a je to aktuálne spoločenstvo, pretože [Eucharistiou] máme spoločenstvo s Kristom a podieľame sa jeho tele a jeho božstve: [zároveň] máme spoločenstvo a sme zjednocovaní navzájom [Eucharistiou]. Lebo keď máme účasť na jedom chlebe, my všetci sa stávame jedným telom a jednou krvou Krista a údmi navzájom tým, že sme jedno telo s Kristom.[23]

Eucharistia je Kristovo telo a krv

434 Pri Tajomnej (Poslednej) večeri Ježiš Kristus zjavuje nepochopiteľné tajomstvo svojho tela: pri vtelení prijal telo z Panny Márie a v Eucharistii ho ponúka svojim učeníkom ako pokrm, aby sa v Cirkvi celé ľudstvo a celé stvorenie mohlo stať jeho telom. Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje Kristov dar pri Tajomnej večeri, pričom akoby preformuloval Kristove slová: „Chcel som sa stať vaším bratom. Pre vaše dobro som mal účasť na tele a krvi a dávam vám späť telo a krv, ktorými som sa stal vaším príbuzným.“[24]

435 Božská liturgia je pamiatka, pokračovanie Tajomnej večere: „Prijmi ma dnes, Syn Boží, za účastníka na svojej Tajomnej večeri.“[25] Tak ako Kristus pri Tajomnej večeri ponúkol apoštolom spoločenstvo v jeho tele a krvi, tak nám pri liturgii ponúka spoločenstvo: „Keď teda vidíte, že vám kňaz podáva [večeru], neberte v úvahu, že to robí kňaz, ale že to Kristova ruka je vystretá.“[26] Ikona svätého prijímania apoštolov a ikona Tajomnej večere znázorňujú to, čo sa deje pri liturgii: Kristus ponúka spoločenstvo svojho tela a krvi svojim apoštolom, ktorí predstavujú všetkých veriacich. Pri liturgii sa kňaz pred svätým prijímaním modlí: „Ráč nám svojou štedrou rukou podať svoje prečisté telo a presvätú krv a skrze nás aj všetkým ľuďom.“

436 Pri liturgii nám Kristus ponúka, tak ako už apoštolom, spoločenstvo nie obyčajného chleba a vína, ale svojho skutočného tela a krvi. „Chlieb a víno [Eucharistie] nie sú iba obrazy Kristovho tela a krvi (Božechráň!), ale samo zbožštené telo Pána.“[27] Cirkev slávnostne vyznáva a učí, že pri liturgii prijímame naozajstné Kristovo telo – záruku toho, že Cirkev je Kristovo telo.

Aby sme sa mohli stať toto nielen láskou, ale v skutočnosti, nechajme sa vmiešať do tohto tela. Toto uskutočňuje pokrm, ktorý nám Kristus dal dobrovoľne, keďže túžil ukázať lásku, ktorú má k nám. Z tohto dôvodu sa zmiešal sa nami. Svoje telo premiesil s naším telom, aby sme mohli byť určitou jednou vecou, ako telo spojené s hlavou. Toto totiž patrí tým, ktorí silne milujú.[28]

Aby sme sa ním teda stali nielen láskou, ale aj skutkom, včleňme sa do tohto tela.

437 Skutočnosť, že v Eucharistii prijímame aktuálne telo a krv Krista, je závdavkom nádeje vo vzkriesenie našich tiel:

Ako môžu [gnostickí heretici] povedať, že telo, ktoré je živené Pánovým telom a jeho krvou, podlieha skaze a nemá podiel na [večnom] živote? Nech teda buď zmenia svoj názor, alebo prestanú obetovať práve spomenuté [dary]. Náš názor je však v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa potvrdzuje náš názor… Naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušené a majú nádej vzkriesenie do večnosti.[29]

438 Ako sú dve prirodzenosti – božská a ľudská – zjednotené v Kristovi, tak aj v Eucharistii „chlieb, ktorý je produkovaný zo zeme, keď sa nad ním prednesie vzývanie Boh, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, ktorá pozostáva z dvoch skutočností, pozemskej a nebeskej.“[30] Ján Damaský vysvetľuje zjednotenie pozemskej a nebeskej prirodzenosti v Eucharistii na príklade žeravého uhlia:

[Horiace] uhlie nie je obyčajné drevo, ale drevo zjednotené s ohňom; podobne aj chlieb svätého prijímania nie je obyčajný chlieb, ale chlieb zjednotený s božstvom. No telo, ktoré je zjednotené s božstvom, nie je jedna prirodzenosť, ale má jednu prirodzenosť, ktorá patrí telu, a ďalšiu prirodzenosť, ktorá patrí božstvu, ktoré je zjednotené s telom, takže táto zloženina nie je jedna prirodzenosť, ale dve.[31]

Kristus ponúka svoje telo a krv spôsobom, ktorý je prístupný ľuďom: „Keďže človek má vo zvyku jesť [chlieb] a piť vodu a víno, on [Kristus] s nimi spojil svoje božstvo a učinil ich svojím telom a krvou, aby sme mohli vystúpiť k tomu, čo je nadprirodzené, skrze to, čo je známe a prirodzené.“[32]

Konsekrácia darov

439 Kristus ustanoví Eucharistiu, pričom z chleba a vína učiní svoje telo a krv, aby premieňal – Svätým Duchom – tých, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu. Stávajú sa „jedným telom a krvou s Kristom.“[33] Svätý Ján Zlatoústy komentuje nasledujúce slová apoštola Pavla: „Pretože je jeden chlieb [na ktorom máme podiel], my mnohí sme jedno telo“ (1 Kor 10, 17). Zlatoústy prirovnáva konsekráciu darov k premene tých, ktorí ich prijímajú: „Veď čo je tento chlieb? – Kristovo telo. A čím sa stávajú tí, ktorí sa na ňom podieľajú? Kristovým telom: nie mnohými telami, ale jedným telom.“[34]

440 Učenie svätých Otcov Cirkvi o Eucharistii má svoje korene vo vtelení Božieho Syna:

Ak sa Boh Slovo z vlastnej vôle stal človekom a čistú a nepoškvrnenú krv svätej a večne panenskej ženy učinil svojím telom bez pomoci semena, či potom nemôže učiniť chlieb svojím telom a víno a vodu svojou krvou? … Ak sa však pýtate, ako sa to stane, postačí, ak sa dozviete, že sa to bolo skrze Svätého Ducha, tak ako Pán vzal na seba telo, ktoré v ňom spočívalo, a narodil sa zo svätej Bohorodičky skrze Ducha. A ďalej nevieme nič iné, iba to, že Božie slovo je pravdivé, oživuje a je všemohúce, ale spôsob toho nemožno vypátrať.[35]

441 Svätí Otcovia síce neskúmajú spôsob konsekrácie eucharistických darov, ale zdôrazňujú, ako v týchto daroch je zjednotené pozemské a nebeské, ako je v Kristovi zjednotená jeho božská a ľudská prirodzenosť. Vďaka tomuto zjednoteniu, keď sa podieľame na Kristovom tele a krvi, sa skutočne stávame jedným telom s Kristom.

Eucharistická obeta

442 V Eucharistii nám Kristus ponúka účasť na svojom živote, ktorý je bohoľudský (t. j. teandrický). Robí to z milosrdnej lásky, nie pre naše zásluhy. Najvyšším prejavom tejto lásky je Kristova krvavá obeta na Golgote, ktorej pamiatkou je nekrvavá obeta – Eucharistia. „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19).

443 Kristus sa ponúka nám, aby sme sa my na oplátku ponúkli jemu. Kristus sa ponúka ako dar: „Vezmite a jedzte… Pite z nej všetci…“ Na tieto slová odpovedáme tým, že ponúkame dary a seba samých: „Tvoje z tvojho tebe prinášame…“ Robíme to pre všetko, čo on urobil pre nás. Pri božskej liturgii konáme pamiatku Kristovho ponúkania seba samého ako daru, aby sme na naň odpovedali naším ponúkaním daru. Kristovo ponúkanie je večné a vždy-prítomné, zatiaľ čo my potrebujeme vždy obnovovať a prehlbovať naše ponúkanie daru.

444 Pri božskej liturgii sa modlíme: „Dovoľ nám prinášať ti dary a duchovné žertvy… Nech ti je naša obeta príjemná.“[36] Svätý Pavol hovorí o tejto obete, keď nás učí: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1; pozri 1 Pt 2, 5). Naša obeta spočíva v tomto celostnom obetovaní. V anafore božskej liturgie to vyhlasujeme slovne; vo svätom prijímaní to napĺňame požívaním darov; a po liturgii to aktualizujeme v našom každodennom živote.

Sväté prijímanie

445 Sväté prijímanie korunuje účasť kresťana na božskej liturgii. Náš Pán povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Svätí Otcovia zdôrazňovali potrebu pristupovať k svätému prijímaniu pri liturgii: „Povedzte mi, keby bol niekto pozvaný na hostinu a umyl by si ruky, sadol by si a bol by celkom pripravený pri stole, a napokon by odmietol jesť: či tým neurazí toho, kto ho pozval? Nebolo by lepšie, keby taký človek vôbec neprišiel?“[37] Pre kresťana plnenie prikázania „Zasvätiť Pánov deň“ (porov. Ex 20, 8 a Dt 5, 12) znamená zúčastňovať sa na božskej liturgii v nedeľu a vo sviatok. Cirkev povzbudzuje kresťanov, aby v záujme svojho duchovného rastu pristupovali k svätému prijímaniu čo najčastejšie. No apoštol Pavol učí: „Nech človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28). V rámci prípravy na sväté prijímanie si veriaci spytujú svedomie a dodržiavajú eucharistický pôst.

446 Kresťania sa podieľajú na Najsvätejšej Eucharistii „na odpustenie svojich hriechov a pre večný život“. „Podieľajme sa na božskom uhlíku, aby oheň túžby, ktorý je v nás, s dodatočnou žiarou, ktorá je získaná z uhlíka, úplne strávil naše hriechy a osvietil naše srdcia a aby sme boli zapálení a zbožštení účasťou na božskom ohni.“[38] Podmienkou pre hodné pristúpenie k svätému prijímaniu je čisté svedomie, pokánie za hriechy pred Bohom a zmierenie s blížnym: „[V] každý Pánov deň sa zhromaždite a lámte chlieb a vzdávajte vďaky po tom, čo ste vyznali svoje previnenia, aby vaša obeta bola čistá. Ale nech sa s vami nezíde nikto, kto je v spore so svojím blížnym, kým sa nezmieri, aby sa nepoškvrnila vaša obeta.“[39]

Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa

---

[1] Kvetná trioda, Nanebovstúpenie nášho Pána Ježiša Krista, Kondák.

[2] Lev Veľký, Kázeň 74, 2: PL 54, 398.

[3] Ján Zlatoústy, Homílie na 1 Korinťanom, 7, 2: PG 61, 55.

[4] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 51.

[5] Bazil Veľký, Homília 13, Protreptikum o svätom krste, 1: PG 31, 425.

[6] Trebník, Obrad krstu, Pokojná ekténia.

[7] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 3, 14: PG 33, 444 – 445.

[8] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 10, 26: PG 32, 113.

[9] Trebník, Obrad krstu, Modlitba exorcizmu.

[10] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 12, 28: PG 32, 117.

[11] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 1, 5: PG 33, 377.

[12] Trebník, Obrad krstu, Modlitba nad katechumenom.

[13] Trebník, Obrad krstu, Modlitba pre požehnanie oleja.

[14] Trebník, Obrad krstu, Modlitba pre požehnanie oleja.

[15] Archihieratikon, Obrad posvätenia veľkého a svätého myra.

[16] Lev Veľký, Kázeň 4 na Narodenie Pána, 4, 1: PG 54, 149.

[17] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium [Svetlo národov], 12.

[18] Trebník, Obrad myropomazania, Pokojná ekténia. 

[19] Trebník, Obrad myropomazania, Pokojná ekténia. 

[20] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické prednášky, 3, 3: PG 33, 1090.

[21] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 51.

[22] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1137.

[23] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1153.

[24] Ján Zlatoústy, Homílie na Jánovo evanjelium, Homília, 46, 3: PG 59, 261.

[25] Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Ján Zlatoústeho, Modlitba pre svätým prijímaním.

[26] Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium, 50, 3: PG 58, 507.

[27] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1148.

[28] Ján Zlatoústy, Homílie na Jánovo evanjelium, 46, 3 PG 59, 260.

[29] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1027.

[30] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1027.

[31] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1149.

[32] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1144.

[33] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 4, 3: PG 33, 1099.

[34] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 24, 4: PG 61, 205.

[35] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1145.

[36]  Liturgikon, Božská liturgia nášho Otca svätého Jána Zlatoústeho, Modlitba ekténie za dary.

[37] Ján Zlatoústy, Homília na Efezanom, 3, 5: PG 62, 29.

[38] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1149.

[39] Didache alebo Náuka dvanástich Apoštolov, 14.

---

Katechéza pre mládež: Cirkev – spoločenstvo veriacich. Najsvätejšia Bohorodička a všetci svätí (16)