Katechéza pre mládež: Krst na odpustenie hriechov (17)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Katechéza pre mládež: Krst na odpustenie hriechov (17)
Ak Kristus premohol smrť, prečo potom zomierame?
Zomierame ako potomkovia Adama, nášho prvého otca, pretože následkom jeho hriechu sú všetci ľudia smrteľní, odcudzení Bohu a náchylní na hriech. Čo sa týka našej smrteľnosti, buď sa poverčivo vyhýbame samotnej myšlienke smrti, alebo od nej naivne utekáme do konzumizmu a hedonizmu. Odcudzenie od Boha nás vedie do klamu sebestačnosti, Boha považujeme za nadbytočného a nepotrebného v našom živote. Svoje hriechy maskujeme tým, že ich buď ignorujeme, alebo ich ospravedlňujeme našou osobnosťou alebo vplyvom prostredia. Apoštol Pavol zhrnul trojaký problém človeka týmito slovami: „Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ (Rim 7, 24).
Keď Boží Syn prišiel na zem, odstránil bariéru odcudzenia, hriešnosti a následkom toho aj ľudskej smrteľnosti. Odcudzenie prekonal v čase svojho vtelenia nerozlučným zjednotením svojej božskej prirodzenosti s ľudskou prirodzenosťou, hriešnosť prekonal odpustením všetkých hriechov na kríži a smrteľnosť prekonal svojím zmŕtvychvstaním. Podľa apoštola Pavla z tohto dôvodu je Kristus „nový Adam“ a starý Adam je „predobrazom toho, ktorý mal prísť“ (Rimanom 5, 14), inými slovami Krista. Krstom sme sa stali potomkami nového Adama – Krista – a pripojili sme sa k jeho víťazstvu nad smrťou.
A ako sa človek krstom podieľa na Kristovom víťazstve nad smrťou?
V krste sme sa zrieknutím diabla a „všetkých jeho lestí“ zbavili dedičstva starého Adama ako nejakého obnoseného odevu, boli sme zjednotení s Kristom a obliekli sme si svetlé rúcho nového Adama.
Krst zjednotil človeka s Bohom a otvoril cestu k jeho zbožšteniu. V podstate, ako učia svätí Otcovia, „Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať božskými“. Zlý pokúšal Adama klamom samo-zbožštenia a sebestačnosti, no Kristus udelil svoju milosť, ktorá nás, Adamovým potomkov, uschopnila stať sa „božskými milosťou“.
V Kristovi sme dostali aj odpustenie a vymazanie hriechov – odstránili sme druhú prekážku medzi nami a Bohom. V skutočnosti naším hriechom nebolo len to, že sme konali zlo, ale aj to, že sme nekonali dobro. Odpustenie hriechov, ktoré nám Kristus dal v krste, pre nás znamená slobodu od hriechov.
A nakoniec, v našom krste má svoj štartovací bod naše vzkriesenie. O pôsobení vzkriesenia v nás ponúka svoje svedectvo apoštol Pavol: „Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rimanom 6, 11). V krste sme boli ponorení do Kristovej smrti, aby sme dosiahli naše vlastné vzkriesenie pochádzajúce z Kristovho vzkriesenia. A tak naša smrť v Kristovi bola prechodom zo smrti do života, počiatkom „života pre Boha“.
| Každý človek dostal podiel na Adamovom dedičstve, ktoré spočíva v tom, že sme odcudzení Bohu, náchylní na hriech a zakusujeme smrteľnosť. Kristus priniesol spásu ľudstvu: svojím vtelením, smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním odstránil Adamovo dedičstvo. Teraz v tajomstve krstu dostávame „Kristovo dedičstvo“ – nový život a Božiu milosť pre zbožštenie. |
Zdroj: We walk in Christ Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Sväté tajomstvá kresťanského života
Tajomstvo – Kristus je uprostred nás
403 Vo Svätom písme a v učení svätých Otcov je význam pojmu tajomstvo [čo je slovo pre sviatosť v rôznych východných kresťanských jazykoch] mimoriadne rozsiahly. „Tajomstvom Božej vôle“ je to, čo svätý Pavol nazýva Božím plánom v plnosti času „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 9 – 10). Pre kresťanov tajomstvo v konečnom dôsledku znamená Krista uprostred nás (porov. Kol 1, 27). Preto poznanie tajomstva Božej spásy je poznaním Krista, „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2, 3). Stručne povedané, tajomstvom – mysterion – je Kristus a všetko, čo Kristus pre nás urobil a robí.
404 Po svojom nanebovstúpení Kristus naďalej zostáva medzi svojimi učeníkmi – kresťanmi v priebehu vekov – a koná pre ich spásu i spásu celého sveta. Toto verejne hlásame v kondáku tohto sviatku: „Slávne si vystúpil na nebesá [Kriste, Bože náš]. Ale nás si neopustil. Ostal si s nami.“[1] Tieto slová sú ozvenou Pánovho uistenia: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Kristus vo svojej Cirkvi naďalej učí, živí, uzdravuje, odpúšťa a oživuje. A tak samotnú Cirkev možno nazývať tajomstvom jeho prítomnosti, miestom, kde sa stretávajú Boh a ľudia. Rímsky pápež v piatom storočí svätý Lev Veľký vysvetlil: „To, čo bolo dovtedy [do Kristovho nanebovstúpenia] viditeľné z nášho Vykupiteľa, sa zmenilo na sviatostnú prítomnosť.“[2]
Sedem sviatostných tajomstiev
405 Spásonosné a posväcujúce pôsobenie Cirkvi sa uskutočňuje v siedmich svätých tajomstvách: krst, myropomazanie, Eucharistia, pokánie, sväté pomazanie, manželstvo a rády. Skrze tieto posvätné úkony Cirkev Kristus udeľuje milosť Svätého Ducha. Skrze tieto sväté tajomstvá Cirkev posväcuje veriacich na ich ceste k plnosti života v Kristovi. Skrze viditeľné znaky (napr. voda, myro, chlieb a víno, rukopoloženie) Kristus buduje svoju Cirkev vo svätých tajomstvách. V liturgických úkonoch svätých tajomstiev pôsobí Božia milosť a veriaci vstupujú do Božieho života. Účasťou na viditeľnej podobe tajomstva, t. j. skrze liturgický úkon, sa stávame účastnými na spásonosnom pôsobení Božej milosti. „Keď [neveriaci] počuje o lavóre, považuje to len za vodu, ale ja vidím nielen to, čo je vidieť, ale aj očistenie duše, ktoré je od Ducha.“[3]Vonkajšia podoba obradu a jeho materiálne vyjadrenia sú životne dôležité, pretože naznačujú naše zbožštenie a zjavujú prvé plody premenenej prirodzenosti.
Sväté tajomstvá sú synergiou Boha a ľudských osôb
Mystický život Cirkvi
407 Krstom, myropomazaním a Eucharistiou, tajomstvami kresťanskej iniciácie, sa človek stal údom Kristovho tela a bol uschopnený podieľať sa na Kristovom kňazstve, kráľovskej dôstojnosti a prorockom poslaní. Tajomstvami pokánia a pomazania chorých, nazývanými tajomstvá uzdravenia, dostávame duchovné aj telesné uzdravenie. Tajomstvami služby, kňazstvom a manželstvom, boli kresťania zasvätení službe cirkevnému spoločenstvu, resp. domácej cirkvi.
Sväté tajomstvá kresťanskej iniciácie
408 Účasť na živote Najsvätejšej Trojice sa stala pre nás skutočnosťou skrze sväté tajomstvá krstu, myropomazania a Eucharistie. Inými slovami, podieľame sa na Božom živote tým, že sme boli zjednotení s Kristom, dostali sme pečať Svätého Ducha a máme účasť na Kristovom tele a krvi v spoločenstve, ktoré sa nazýva Cirkev. Tak ako človek po narodení začne dýchať a potom prijíma potravu, aby mohol žiť, tak aj novopokrstený, v krstiteľnici zrodený pre nový život, začne dýchať Svätým Duchom a prijíma potravu svätého prijímania, aby rástol v Kristovi. Modlitbami a posvätnými úkonmi liturgického obradu každého svätého tajomstva Cirkev uvádza veriacich (grécki Otcovia hovoria o mystagógii – uvádzaní do tajomstva) do chápania a vnímania svätého tajomstva ako jediného, jednotného pôsobenia Božej milosti. To. preto sa v tradícii východnej cirkvi slávia tieto tri sväté tajomstvá spoločne.[4]
Sväté tajomstvo krstu
Krst je narodenie pre nový život v Kristovi
409 Otec nám zjavuje a udeľuje večný život skrze svojho Syna vo Svätom Duchu. Tento život nového stvorenia sa nám sprístupňuje nielen po smrti, ale aj teraz. Svätými tajomstvami krstu a myropomazania spolu s Eucharistiou sme boli zjednotení s Kristom. V ňom sme sa stali dedičmi božského života, nositeľmi Svätého Ducha, ktorý nám zjavuje plnú Kristovu pravdu. Duch nás vedie po cestách Kristových prikázaní a modlí sa v nás: „Abba, Otče!“ (Rim 8, 15). Týmito svätými tajomstvami sme sa stali údmi Kristovho tela a chrámami Svätého Ducha.
John preached a baptism of repentance and the whole of Judea went out to him. The Lord proclaims a baptism of the adoption of sons. Among those who place their hope in [the Lord], who will not obey? The baptism of John was preliminary, that of Jesus a crowning accomplishment. The baptism of John was a break with sin; that of Jesus was union with God.308
410 Vo svojom rozhovore s Nikodémom Kristus hovorí o uvedení nového života ako o procese „narodenia znova“ či „zhora“ (porov. Jn 3, 3). Toto nové narodenie je narodením „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5). Vykonáva sa vodou v liturgickom obrade, skutočnosťou sa stáva mocou Svätého Ducha. Krst je pre nás začiatkom plnosti života, pre ktorú sme boli stvorení:
Ján kázal krst pokánia a celá Judea sa vydala k nemu. Pán hlása krst adopcie synov. Kto z tých, ktorí svoju nádej vkladajú do [Pána], neposlúchne? Jánov krst bol predbežný, Ježišov krst bol korunujúcim činom. Jánov krst bol rozchodom s hriechom, Ježišov krst bol zjednotením s Bohom.[5]
V krste nás Boh nielen zachránil z hriechu, ale nám aj udelil neoceniteľné poklady nového života.
Krst je úmrtie a vzkriesenie v Kristovi
411 Aby nás urobil účastnými na božskom živote a uschopnil nás žiť v slobode Božích detí, Kristus nás oslobodil z otroctva hriechu, Do tohto otroctva sme zostúpili Adamovým pádom a našimi vlastnými hriechmi. Tým, že vzal na seba hriech sveta, Kristus zároveň prijal konečný následok tohto hriechu, smrť. No premohol ju smrťou, ktorú dobrovoľne prijal na kríži. V krste nás Kristus urobil účastnými na svojom víťazstve nad hriechom a smrťou.
412 Aj náš vstup do nového života sa začal našim odumretím hriechu (porov. Rim 6, 2), ktorým je úmrtie s Kristom. No toto úmrtie vyvrcholilo v našom vzkriesení s ním: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 4). Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním a zoslaním Svätého Ducha nás Kristus uviedol do božského života. Do tohto života sme vstúpili našou smrťou a vzkriesením v Kristovi a prijatím daru Svätého Ducha. Jedine smrťou „starého ja“ sa človek môže stať „novým človekom“ – „novým stvorením“ v Kristovi (porov. 2 Kor 5, 17; Kol 3, 9 – 10; Gal 6, 15).
Náš krst je „požehnanie Jordána“
413 V obrade krstu sa Cirkev modlí, aby „milosť vykúpenia a požehnanie Jordána“[6] zostúpili na vodu. Modlíme sa, aby sa teraz v tomto krste uskutočnilo to, čo bolo zjavené pri rieke Jordán. Tam Otec skrze Svätého Ducha vyhlásil, že Ježiš je jeho milovaný Syn. To, čo bolo zjavené v Kristovi – že je Boží Syn –, sa stalo skutočnosťou pri všetkých, ktorí boli pokrstení.
Aj na teba, ak máš úprimnú zbožnosť, zostúpi Svätý Duch a zhora bude nad tebou počuť hlas Otca, ktorý nepovie: „Tento je môj Syn“, ale: „Tento sa teraz stal mojím synom.“ Veď jedine Kristovi patrí „je“… Tebe patrí „teraz sa stal“, pretože synovstvo nemáš od prirodzenosti, ale dostal si ho adopciou. On je Synom od večnosti, ty si však túto milosť dostal povýšením.[7]
414 Krst je prvé tajomstvo, ktoré človek potrebuje prijať, aby vstúpil do Cirkvi, archy spásy. Krst je prostriedok, ktorým sa človek stane údom Cirkvi, Kristovho tela. „Odkiaľ je to, že sme kresťania? Univerzálnou odpoveďou je viera. A akým spôsobom sme spasení? Naplno znovuzrodením milosťou, ktorá nám bola daná v krste.“[8] Krst odomyká prístup k ostatným svätým tajomstvám a posvätným obradom v Cirkvi, ktorými Pán posväcuje, oživuje a vedie svoju Cirkev ako celok a každého veriaceho zvlášť. To preto sa pokrstení už stali „dedičmi kráľovstva“ a dostali „blaženosť svätých“.[9]
Jeden krst na odpustenie hriechov
415 V krste človek dostal odpustenie všetkých hriechov: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Tým, že bol zjednotený s Kristom a stal chrámom Svätého Ducha, je kresťan pôsobením Božej milosti vyslobodený z otroctva hriechu a smrti. Stal sa schopným rásť do Božej podoby. Božské synovstvo a schopnosť pre božskú podobu skrze Krista vo Svätom Duchu je pokrstenému človeku daná raz a navždy. To preto možno toto tajomstvo prijať len raz za život. Avšak aj po krste je človek, ktorý ešte nie je vytrvalý vo výbere toho, čo je dobré, náchylný k hriechu. Preto sa človek uchyľuje k tajomstvu pokánia. V tomto svätom tajomstve človek pokračuje na ceste pokánia, obrátenia, očisťovania od hriechu a posilňovania v čnostiach.
Potreba viery
416 Keď Kristus vysielal svojich učeníkov kázať, uistil ich: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16, 16). Aby sme prijali spásny dar krstu, podstatná je viera – viera v Krista, Božieho Syna, „v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1,14) a dar božského synovstva: „Ak veríš z celého srdca, môžeš byť pokrstený“ (Sk 8, 37). „Skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 26 – 27).
417 „Viera a krst sú dve príbuzné a neoddeliteľné cesty spásy: viera je zdokonalená krstom a krst je založený na viere… Najskôr prichádza vyznanie [viery], ktoré nás uvádza do spásy, a nasleduje krst, ktorý spečaťuje náš súhlas.“[10] Keďže sme prijali dar krstu ako nejaký druh semena, sme povolaní spolupracovať so Svätým Duchom, aby sme priniesli hojné ovocie: „Veď hoci sa odpustenie hriechov udeľuje všetkým rovnako, dar Svätého Ducha sa udeľuje úmerne viere každého… Bežíte sami za seba, preto sa zamerajte na svoj vlastný prospech.“[11]
Krst detí
418 Cirkev krstí dospelých aj deti, aby ich uviedla do nového života Krista. Cirkev krstí deti, nositeľov Božieho obrazu, aby mohli prijať milosť božskej podoby. Spolu s darom života najvzácnejším darom, ktorý rodičia môžu dať, je to, že svoje dieťa privedú k tajomstvu krstu. Keď sa krstia deti, cirkevné spoločenstvo, reprezentované krstnými rodičmi, vyjadruje v ich mene vieru v Krista. Krstní rodičia spolu s otcom a matkou prijímajú zodpovednosť pred Bohom a Cirkvou za kresťanskú výchovu dieťaťa. Dieťa má v rámci cirkevného spoločenstva rásť vo viere, ako aj v kresťanskom životnom štýle a poznaní Boha. Aby sa človek mohol stať krstným rodičom, či už detí alebo dospelých, je potrebné byť veriacim, aby sa jeho viera a spôsob života stali vzorom pre budúce krstné dieťa. Duchovný vzťah medzi krstnými rodičmi a krstnými deťmi pretrváva po celý ich život. Krst dieťaťa nemožno považovať za porušenie jeho práv alebo slobody, pretože tak ako rodičia alebo opatrovníci živia a učia dieťa pre jeho vlastné dobro, tak aj veriaci rodičia privedením svojho dieťaťa k tajomstva krstu otvoria ho životu v Bohu.
Obrad krstu
419 Obrad krstu sa začína ustanovením katechumena — prípravou osoby na krst. Pri úvodnej modlitbe kňaz položí svoju ruku na katechumena. Takto Cirkev vzala katechumena do svojej starostlivosti, aby bol „uznaný za hodného utiekať sa k [Božiemu] svätému menu a nájsť ochranu v tôni [Božích] krídel.“[12] Potom Cirkev modlitbami a exorcizmami chráni katechumena pred vplyvom Satana. Následne sa katechumen buď osobne alebo prostredníctvom krstných rodičov zriekne Satana a jeho skutkov a zjednotí sa s Kristom Spasiteľom. Na znak tohto zjednotenia s Kristom prejde z chrámovej predsiene (symbol sveta) do stredu lode (symbol Kristovej Cirkvi).
420 Bezprostredne pred ponorením (alebo poliatím) kňaz pomaže katechumena posväteným olejom. Toto pomazanie je znakom moci Svätého Ducha, ktorú dostane v krste. Pomazanie sa dáva katechumenovi ako „meč spravodlivosti“ na „odvrátenie každého pôsobenia diabla“ a na „obnovenie tela i duše“.[13] Kňaz pomaže čelo, hruď, plecia, uši, ruky a nohy.[14] Kňaz pomaže katechumenovi čelo, „aby sa mu rozum otváral na pochopenie a prijatie tajomstiev Kristovej viery“. Kňaz pomaže hruď, aby pokrstený „miloval Pána Boha celým svojím srdcom“. Plecia sa pomažú, aby „ochotne zobral na seba príjemné Kristovo jarmo“. Uši sa pomažú, „aby mu sluch slúžil na počúvanie viery a prijímanie hlasu božského evanjelia“. Nakoniec sa pomažú ruky i nohy krstenca, aby „zdvíhal svoje ruky k svätyni, aby v každom čase konal spravodlivo“ a „kráčal v šľapajach Kristových prikázaní“. Pomazanie tela naznačuje, že v krste sa obnoví celá prirodzenosť človeka spolu so všetkými jeho zmyslami.
421 Krst sa vykonáva vodou, ktorá je symbolom života, ale aj smrti („vody potopy“, porov. Gn 6 – 9). Prechod cez vody Červeného mora symbolizuje spásu (porov. Ex 14), zatiaľ čo obmytie vodou je symbolom uzdravenia (napr. vyliečenie Námana z malomocenstva, porov. 2 Kr 5, 10 – 14). Keď kňaz tri razy ponára osobu do vody alebo jej tri razy leje vodu na čelo, vyhlasuje: „Krstí sa Boží služobník (meno) v mene Otca. I Syna. I Svätého Ducha. Amen.“ Krst je smrťou „starého človeka“ a narodením „nového človeka“, ktorý je zjednotený s tromi božskými osobami – Otcom, Synom a Svätým Duchom (porov. Mt 28, 19). K tomu dôjde zjednotením s Kristovou smrťou a vzkriesením (porov. Rim 6). Na znak nového narodenia sa pokrstenej osobe dá kresťanské meno, ktorým Cirkev uvedie novopokrstenú osobu do duchovného vzťahu s jej nebeským patrónom.
422 Novonarodený v Kristovi dostane biele rúcho, krstné rúcho (kryžmo). Je to rúcho spravodlivosti a symbolizuje „oblečenie si“ zmŕtvychvstalého Krista: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Obliecť si Krista znamená, že novopokrstení sa stali novými ľuďmi: zaodetí do svetlého rúcha verejne pred ostatnými hlásajú, že v nich žije a pôsobí Kristus. Kňaz podá novopokrstenému zažatú sviecu so slovami: „Prijmi túto horiacu sviecu a po celý svoj život sa usiluj o svoje prežiarenie svetlom viery a dobrých skutkov, aby si mohol, keď príde Pána, radostne mu vyjsť v ústrety so všetkými svätými.“ Ako je Kristus „svetlo [ktoré] vo tmách svieti“ (porov. Jn 1, 5), tak aj ten, ktorého Kristus osvietil v krste, je povolaný byť „svetlom sveta“ (Mt 5, 14).
Celebrant tajomstva krstu
423 Tajomstvo krstu zvyčajne slávi kňaz. Je duchovným otcom farského spoločenstva, s ktorým bola zjednotená novopokrstená osoba (a teda náležitým predsedajúcim). Avšak v prípade nebezpečenstva smrti môže krstiť každý kresťan. V takom prípade sa krst vykoná trojnásobným poliatím osoby vodou so slovami: „Krstí sa Boží služobník (meno) v mene Otca. I Syna. I Svätého Ducha. Amen.“ Často sa stáva, že osoba, ktorá prijala krst v nebezpečenstve smrti, prijala ho bez plného liturgického obradu. Ak táto osoba prežije a uzdraví sa, treba ju priviesť ku kňazovi, ktorý dokončí spomenutý obrad a vykoná aj myropomazanie. Tajomstvá krstu a myropomazania sa prijímajú len raz za život, pretože po narodení v Kristovi skrze Svätého Ducha navždy zostávame deťmi Otca.
Sväté tajomstvo myropomazania
Dar Päťdesiatnice
424 Tak ako paschálne tajomstvo Kristovej smrti a vzkriesenia našlo svoje zavŕšenie v zoslaní Svätého Ducha na apoštolov, tak aj naše znovuzrodenie v Kristovi bolo spečatené darom Svätého Ducha. Myropomazanie je zapečatením daru, ktorý sme dostali v krste. Myropomazanie zjavuje, že každý pokrstený človek prijal príchod Svätého Ducha, tak ako apoštoli v Päťdesiatnicu. Toto pomazanie Svätým Duchom naznačuje, že každý kresťan bol zrodený pre nový život v Kristovi a stal sa dieťaťom Otca, aby mal podiel na kráľovskej, kňazskej a prorockej službe Krista pre spásu sveta. To sa zdôrazňuje v modlitbe posvätenia myra vo Veľký štvrtok:
Zošli, Pane, svojho najsvätejšieho Ducha na toto myro a urob z neho kráľovské pomazanie, duchovné pomazanie, ktorým boli pomazávaní králi, veľkňazi a proroci a všetci ich nástupcovia – biskupi a presbyteri a všetci, ktorí až do dnešného dňa prijali znovuzrodenie v prameni obnovy… Učiň, aby toto myro bolo zostúpením Svätého Ducha.[15]
Kráľovská, kňazská a prorocká služba
425 Prijatím pečate daru Svätého Ducha sa kresťania stali príslušníkmi „vyvoleného rodu, kráľovského kňazstva, svätého národa, ľudom určeným na vlastníctvo, aby… zvestovali slávne skutky toho, ktorý… [ich] z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9).
Všetci, ktorí sú znovuzrodení v Kristovi, sú učinení kráľmi znakom Kristovho kríža. A pomazanie Svätým Duchom ich vysvätilo za kňazov, takže okrem tejto osobitnej služby sa všetci kresťania – naplnení Duchom a poznaním – uznávajú za členov tohto kráľovského národa a za podielnikov na kňazskej službe. Veď čo je pre dušu kráľovskejšie než byť schopná disciplinovať svoje telo, podriaďovať ho Bohu? A čo je viac kňazské než to, že Pánovi obetujeme čisté svedomie a na oltár svojho srdca prinášame čisté obety zbožného života?[16]
Prorocká služba veriacich sa napĺňa prinajmenšom tromi spôsobmi: neochvejným vyznávaním viery, prehlbovaním svojho chápania viery a svedčením o Kristovi vo svete.[17] Preto sa Cirkev počas myropomazania modlí za novopokrsteného, aby sa stal „pevným, silným a neotrasiteľným v pravej viere, láske a nádeji“ a aby „odvážne, bez strachu a zahanbenia“ vyznával pre všetkými „meno Krista, nášho Boha“.[18]
426 Myropomazaním sa spečaťuje dar Svätého Ducha, takže kresťan sa môže stať „odvážnym a víťazným bojovníkom Krista, nášho Boha“, ochotným „trpieť a zomrieť z lásky k nemu“. „Rastom v čnostnosti“ môže kresťan dospieť „k plnej miere Kristovho veku“ (Ef 4, 13). Toto sa v kresťanovi uskutočňuje „mocou, pôsobením, milosťou a zostúpením Svätého Ducha“.[19]
427 Tak ako po Kristovom krste v Jordáne Svätý Duch viedol Krista v jeho spásonosnom poslaní a ako Svätý Duch vedie cirkevné spoločenstvo od zostúpenia na apoštolov v Päťdesiatnicu, tak aj v tajomstve myropomazania Svätý Duch udeľuje každému kresťanovi schopnosť rozlíšiť a uskutočniť základné povolanie (poslanie) svojho života pre spásu a premenenie sveta.
Obrad myropomazania
428 Obrad myropomazania sa vykonáva bezprostredne po krste, pretože kde je život, tam je aj dych. Sväté myro, voňavá zmes olejov a ďalších aromatických zložiek, symbolizuje bohatstvo a rozmanitosť duchovných darov, ktoré Svätý Duch udeľuje novonarodenému v Kristovi.
Vyvarujte sa domnienky, že tento olej [t. j. myro] je obyčajnou masťou. Tak ako po zvolaní Svätého Ducha eucharistický chlieb už nie je obyčajným chlebom, ale Kristovým telom, tak aj tento svätý olej v spojení so zvolaním Svätého Ducha už nie je obyčajným alebo bežným olejom, ale stal sa milostivým darom Krista a Svätého Ducha, darom, ktorý uvádza príchod jeho božstva.[20]
Sväté myro posviaca vo Veľký štvrtok hlava samosprávnej cirkvi pre používanie kňazmi, čo dosvedčuje jednotu cirkvi.
429 Počas obradu myropomazania kňaz pomaže novopokrstenému čelo, oči, nos, ústa, uši, hruď, ruky a nohy. Pritom vyhlasuje: „Pečať daru Svätého Ducha.“ Novopokrstený sa má „každým slovom a skutkom“ páčiť Bohu a má sa stať „synom (dcérou) a dedičom (dedičkou)“ jeho kráľovstva. Svätý Duch premieňa myšlienky, city a skutky tých, ktorí sú príslušníkmi kráľovstva.
430 Slová „pečať daru Svätého Ducha“ svedčia o tom, že kresťan patrí Bohu. Kresťania sú Božím vlastníctvom, pretože sme boli „označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy“ (Ef 1, 13 – 14). Kresťan žije v Kristovi vďaka moci a pôsobeniu Svätého Ducha: „A pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie vás poúča o všetkom – a je pravdivé, nie je lžou – teda ako vás poučilo, ostávate v ňom“ (1 Jn 2, 27).
Tajomstvo Eucharistie
431 Tajomstvo Eucharistie (svätého prijímania) je tretím z tajomstiev kresťanskej iniciácie. V Eucharistii novopokrstený, ktorý sa narodil v Kristovi a je naplnený Svätým Duchom, prijíma pri svätom eucharistickom stole spoločenstvo Kristovho tela a krvi. Ale na rozdiel od krstu a myropomazania, ktoré prijímame len raz, sväté tajomstvo Eucharistie prijímame po celý život, pretože práve pomocou tohto svätého tajomstva rastieme v milosti, ktorú sme prijali v krste a myropomazaní – v milosti byť Božími synmi a dcérami. Z tohto dôvodu naša cirkev podáva sväté prijímanie novopokrsteným.[21]
432 Vo svätom tajomstve svätého prijímania nám Kristus dáva svoje vlastné ja, svoje telo a krv, ako pokrm pre náš rast v novom živote. Pri Tajomnej (Poslednej) večeri sa Kristus obetoval za nás, aby sme my mohli byť schopní obetovať svoj život za blížneho, ako Kristus obetoval svoj život (porov. Jn 13, 34). Prijímaním Pánovho tela a krvi dostávame závdavok večného života: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). Účasťou na Kristovom tele a krvi už máme večný život, ktorého plnosť bude zjavená pri Kristovom slávnom druhom príchode. „Keďže nám daroval svoj vlastný obraz a svojho vlastného Ducha, ale my sme ich nestrážili, prijal účasť na našej úbohej a slabej prirodzenosti, aby nás očistil a urobil neporušenými a znovu nás ustanovil za podielnikov na svojom božstve.“[22]
433 Svätá Eucharistia najplnšie zjavuje a vytvára naše spoločenstvo s Bohom i druhými. Všetci, ktorí majú spoločenstvo s Kristom, stali sa „jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5). Inými slovami, stali sme sa jednou Cirkvou. „Keďže je jeden [eucharistický] chlieb, my mnohí sme jedno telo [Krista], lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Tú istú pravdu vyznávame aj v anafore svätého Bazila Veľkého, keď Boha prosíme: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“ Svätý Ján Damaský učí:
Hovorí sa o účasti. Veď [pomocou Eucharistie] máme účasť na Ježišovom božstve. Hovorí sa aj o spoločenstve, a je to aktuálne spoločenstvo, pretože [pomocou Eucharistie] máme spoločenstvo s Kristom a účasť na jeho tele a jeho božstve: [v tom istom čase] máme spoločenstvo a sme zjednotení navzájom [pomocoz Eucharistiou]. Veď keďže sa podieľame na jednom chlebe, my všetci sa stávame jedným telom a jednou krvou Krista a údmi jeden druhého, pričom sme jedno telo s Kristom.[23]
Eucharistia je Kristovo telo a krv
434 Pri Tajomnej (Poslednej) večeri Ježiš Kristus zjavil nesmierne tajomstvo svojho tela: pri vtelení dostal telo z Panny Márie a v Eucharistii ho ponúka svojim učeníkom ako pokrm, aby sa v Cirkvi mohlo celé ľudstvo a celé stvorenie stať jeho telom. Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje Kristov dar pri Tajomnej večeri, pričom akoby preformuloval Kristove slová: „Chcel som sa stať vaším bratom. Vo vašom záujme som mal účasť na tele a krvi a na oplátku vám dávam telo a krv, ktorými som sa stal vaším príbuzným.“[24]
435 Božská liturgia je pamiatka, pokračovanie, Tajomnej večere: „Prijmi ma dnes, Syn Boží, za účastníka na svojej Tajomnej večeri.“[25] Tak ako Kristus pri Tajomnej večeri ponúkol apoštolom spoločenstvo v jeho tele a krvi, tak nám pri liturgii ponúka spoločenstvo: „Keď teda vidíte, že vám kňaz podáva [večeru], nemyslite si, že to robí kňaz, ale že to Kristova ruka je vystretá.“[26] Ikona svätého prijímania apoštolov a ikona Tajomnej večere znázorňujú to, čo sa deje pri liturgii: Kristus ponúka spoločenstvo svojho tela a krvi svojim apoštolom, ktorí predstavujú všetkých veriacich. Pri liturgii sa kňaz pred svätým prijímaním modlí: „Ráč nám svojou štedrou rukou podať svoje prečisté telo a presvätú krv a skrze nás aj všetkým ľuďom.“
436 Pri liturgii nám Kristus ponúka, ako už apoštolom, spoločenstvo nie obyčajného chleba a vína, ale svojho skutočného tela a krvi. „Chlieb a víno [Eucharistie] nie sú len obrazmi Kristovho tela a krvi (Božechráň!), ale samotným zbožšteným telom Pána.“[27] Cirkev slávnostne vyznáva a učí, že pri liturgii prijímame skutočné Kristovo telo – záruku toho, že Cirkev je Kristovo telo.
Aby teda sme sa ním mohli stať nielen láskou, ale v skutočnosti, nechajme sa vmiešať do tohto tela. Toto uskutočňuje pokrm, ktorý nám Kristus dal dobrovoľne, pretože túžil ukázať lásku, ktorú má k nám. Z tohto dôvodu sa zmiešal sa nami. Svoje telo premiesil s naším telom, aby sme mohli byť určitým spôsobom jedno, podobne ako telo spojené s hlavou. Veď to patrí tým, ktorí silne milujú.[28]
437 Skutočnosť, že v Eucharistii prijímame aktuálne telo a krv Krista, je závdavkom nádeje vo vzkriesenie našich tiel:
Ako môžu [gnostickí heretici] povedať, že telo, ktoré je živené Pánovým telom a jeho krvou, podlieha skaze a nemá podiel na [večnom] živote? Nech teda buď zmenia svoj názor, alebo prestanú obetovať práve spomenuté [dary]. Náš názor je však v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa potvrdzuje náš názor… Naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušené a majú nádej vzkriesenie do večnosti.[29]
438 Ako sú dve prirodzenosti – božská a ľudská – zjednotené v Kristovi, tak aj v Eucharistii „chlieb, ktorý je vyprodukovaný zo zeme, keď sa nad ním prednesie vzývanie Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, ktorá pozostáva z dvoch skutočností, pozemskej a nebeskej.“[30] Ján Damaský vysvetľuje zjednotenie pozemskej a nebeskej prirodzenosti v Eucharistii na príklade žeravého uhlia:
[Horiace] uhlie nie je obyčajné drevo, ale drevo zjednotené s ohňom; podobne aj chlieb svätého prijímania nie je obyčajný chlieb, ale chlieb zjednotený s božstvom. No telo, ktoré je zjednotené s božstvom, nie je jedna prirodzenosť, ale má jednu prirodzenosť, ktorá patrí telu, a ďalšiu prirodzenosť, ktorá patrí božstvu, ktoré je zjednotené s telom, takže táto zloženina nie je jedna prirodzenosť, ale dve.[31]
Kristus ponúka svoje telo a krv spôsobom, ktorý je prístupný ľuďom: „Keďže človek má vo zvyku jesť [chlieb] a piť vodu a víno, on [Kristus] s nimi spojil svoje božstvo a učinil ich svojím telom a krvou, aby sme mohli vystúpiť k tomu, čo je nadprirodzené, pomocou toho, čo je známe a prirodzené.“[32]
Konsekrácia darov
439 Kristus ustanovi Eucharistiu, pričom z chleba a vína učini svoje telo a krv, aby premieňal – Svätým Duchom – tých, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu. Stávajú sa „jedným telom a krvou s Kristom.“[33]Svätý Ján Zlatoústy komentuje nasledujúce slová apoštola Pavla: „Pretože je jeden chlieb [na ktorom máme podiel], my mnohí sme jedno telo“ (1 Kor 10, 17). Zlatoústy prirovnáva konsekráciu darov k premene tých, ktorí ich prijímajú: „Veď čo je tento chlieb? – Kristovo telo. A čím sa stávajú tí, ktorí sa na ňom podieľajú? Kristovým telom: nie mnohými telami, ale jedným telom.“[34]
440 Učenie svätých Otcov Cirkvi o Eucharistii má svoje korene vo vtelení Božieho Syna:
Ak sa Boh Slovo z vlastnej vôle stal človekom a čistú a nepoškvrnenú krv svätej a večne panenskej ženy učinil svojím telom bez pomoci semena, či potom nemôže učiniť chlieb svojím telom a víno a vodu svojou krvou? … Ak sa však pýtate, ako sa to stane, postačí, ak sa dozviete, že to bolo skrze Svätého Ducha, tak ako Pán vzal na seba telo, ktoré v ňom existovalo, a narodil sa zo svätej Bohorodičky skrze Ducha. A ďalej nevieme nič iné, iba to, že Božie slovo je pravdivé, oživuje a je všemohúce, ale spôsob toho nemožno vypátrať.[35]
441 Svätí otcovia síce neskúmajú spôsob konsekrácie eucharistických darov, ale zato zdôrazňujú, že v týchto daroch je zjednotené pozemské a nebeské tak, ako je v Kristovi zjednotená jeho božská a ľudská prirodzenosť. Vďaka tomuto zjednoteniu, keď sa podieľame na Kristovom tele a krvi, skutočne sa stávame jedným telom s Kristom.
Eucharistické prinášanie darov
442 V Eucharistii nám Kristus ponúka účasť na svojom živote, ktorý je bohoľudský (t. j. teandrický). Robí to z milosrdnej lásky, nie pre naše zásluhy. Najvyšším prejavom tejto lásky je Kristova krvavá obeta na Golgote, ktorej pamiatkou je nekrvavá obeta – Eucharistia. „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19).
443 Kristus prináša seba nám, aby sme my na oplátku priniesli seba jemu. Kristus sa prináša ako dar: „Vezmite a jedzte… Pite z nej všetci…“ Na tieto slová odpovedáme tým, že prinášame dary a seba: „Tvoje z tvojho tebe prinášame…“ Robíme to pre všetko, čo on urobil pre nás. Pri božskej liturgii konáme pamiatku Kristovho prinesenia seba ako daru, aby sme na naň odpovedali naším prinesením daru. Kristovo prinášanie je večné a vždy-prítomné, zatiaľ čo my potrebujeme vždy obnovovať a prehlbovať naše prinášanie daru.
444 Pri božskej liturgii sa modlíme: „Dovoľ nám prinášať ti dary a duchovné žertvy… Nech ti je naša obeta príjemná.“[36] Svätý Pavol hovorí o tejto obete, keď nás učí: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1; pozri 1 Pt 2, 5). Naša obeta spočíva v tomto celostnom prinášaní. Pri anafore božskej liturgie to vyhlasujeme slovne. Pri svätom prijímaní to napĺňame požívaním darov. A po liturgii to aktualizujeme v našom každodennom živote.
Sväté prijímanie
445 Sväté prijímanie korunuje účasť kresťana na božskej liturgii. Náš Pán povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Svätí Otcovia zdôrazňovali potrebu pristupovať k svätému prijímaniu pri liturgii: „Povedzte mi, keby bol niekto pozvaný na hostinu a umyl by si ruky, sadol by si a bol by celkom pripravený pri stole, a napokon by odmietol jesť: či tým neurazí toho, kto ho pozval? Nebolo by lepšie, keby taký človek vôbec neprišiel?“[37] Pre kresťana plnenie prikázania „Zasvätiť Pánov deň“ (porov. Ex 20, 8 a Dt 5, 12) znamená zúčastňovať sa na božskej liturgii v nedeľu a vo sviatok. Cirkev povzbudzuje kresťanov, aby v záujme svojho duchovného rastu pristupovali k svätému prijímaniu čo najčastejšie. No apoštol Pavol učí: „Nech človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28). V rámci prípravy na sväté prijímanie si veriaci spytujú svedomie a dodržiavajú eucharistický pôst.
446 Kresťania sa podieľajú na Najsvätejšej Eucharistii „na odpustenie svojich hriechov a pre večný život“. „Podieľajme sa na božskom uhlíku, aby oheň túžby, ktorý je v nás, s dodatočnou žiarou, ktorá je získaná z uhlíka, úplne strávil naše hriechy a osvietil naše srdcia a aby sme boli zapálení a zbožštení účasťou na božskom ohni.“[38] Podmienkou pre hodné pristúpenie k svätému prijímaniu je čisté svedomie, pokánie za hriechy pred Bohom a zmierenie s blížnym: „[V] každý Pánov deň sa zhromaždite a lámte chlieb a vzdávajte vďaky po tom, čo ste vyznali svoje previnenia, aby vaša obeta bola čistá. Ale nech sa s vami nezhromaždí nikto, kto je v spore so svojím blížnym, pokým sa nezmieri, aby sa nepoškvrnila vaša obeta.“[39]
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa
[1] Kvetná trioda, Nanebovstúpenie nášho Pána Ježiša Krista, Kondák.
[2] Lev Veľký, Kázeň 74, 2: PL 54, 398.
[3] Ján Zlatoústy, Homílie na 1 Korinťanom, 7, 2: PG 61, 55.
[4] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 51.
[5] Bazil Veľký, Homília 13, Protreptikum o svätom krste, 1: PG 31, 425.
[6] Trebník, Obrad krstu, Pokojná ekténia.
[7] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 3, 14: PG 33, 444 – 445.
[8] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 10, 26: PG 32, 113.
[9] Trebník, Obrad krstu, Modlitba exorcizmu.
[10] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 12, 28: PG 32, 117.
[11] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 1, 5: PG 33, 377.
[12] Trebník, Obrad krstu, Modlitba nad katechumenom.
[13] Trebník, Obrad krstu, Modlitba pre požehnanie oleja.
[14] Trebník, Obrad krstu, Modlitba pre požehnanie oleja.
[15] Archihieratikon, Obrad posvätenia veľkého a svätého myra.
[16] Lev Veľký, Kázeň 4 na Narodenie Pána, 4, 1: PG 54, 149.
[17] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium [Svetlo národov], 12.
[18] Trebník, Obrad myropomazania, Pokojná ekténia.
[19] Trebník, Obrad myropomazania, Pokojná ekténia.
[20] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické prednášky, 3, 3: PG 33, 1090.
[21] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 51.
[22] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1137.
[23] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1153.
[24] Ján Zlatoústy, Homílie na Jánovo evanjelium, Homília, 46, 3: PG 59, 261.
[25] Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Ján Zlatoústeho, Modlitba pre svätým prijímaním.
[26] Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium, 50, 3: PG 58, 507.
[27] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1148.
[28] Ján Zlatoústy, Homílie na Jánovo evanjelium, 46, 3 PG 59, 260.
[29] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1027.
[30] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1027.
[31] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1149.
[32] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1144.
[33] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 4, 3: PG 33, 1099.
[34] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 24, 4: PG 61, 205.
[35] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1145.
[36] Liturgikon, Božská liturgia nášho Otca svätého Jána Zlatoústeho, Modlitba ekténie za dary.
[37] Ján Zlatoústy, Homília na Efezanom, 3, 5: PG 62, 29.
[38] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1149.
[39] Didache alebo Náuka dvanástich Apoštolov, 14.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Katechéza pre mládež: Vzkriesenie mŕtvych (18)Katechéza pre mládež: Cirkev – spoločenstvo veriacich. Najsvätejšia Bohorodička a všetci svätí (16)
