Katechéza pre mládež: Život budúceho veku (19)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Katechéza pre mládež: Život budúceho veku. Amen (19)
Ak vo vyznaní viery vyznávame „život budúceho veku“, znamená to, že budúci vek príde po konci tohto sveta?
Vedecké teórie o „pôvode vesmíru“ (počiatočný veľký tresk a rozptyl galaxií) nevyhnutne spočívajú na probléme jeho „zmiznutia“ a teda „konca sveta“. Relatívny svet, obmedzený v priestore a čase, nemôže byť večný. Svet prírody, ktorý skôr či neskôr vyčerpá svoje energetické zdroje, nebude mať „život v budúcom veku“.
Ježiš Kristus ponúka úplne odlišnú perspektívu pre svet, totiž, že tento svet bude premenený na „budúci vek“. Keďže stvorenie existuje v záujme seba samého a nie zo svojej vlastnej iniciatívy, ale má Stvoriteľa ako svoj počiatok, v tom prípade za svoj „budúci vek“ vďačí Stvoriteľovi.
V „budúcom veku“ bude dosiahnutá plnosť Božieho plánu pre ľudské správcovstvo nad „rybami mora, vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi“ (Genezis 1, 26), a bude obnovený vzťah ľudstva so stvorením, ktorý ľudstvo stratilo smrťou.
Existujú nejaké znamenia „budúceho veku“?
Po tom, čo Kristus spolu so svojimi apoštolmi vystúpil na vrchol hory Tábor, uviedol budúci vek vo svetle svojho premenenia: „Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako slnko“ (Matúš 17, 2). Apoštoli videli aj Mojžiša a Eliáša – ľudí z minulosti, ktorí sa zjavili s Kristom ako súčasníci apoštolov, aby s Kristom rozprávali o jeho budúcom umučení. Premenenie v Kristovi je preklenutím časovej medzery medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou a medzery v priestore medzi „tu“ a „tam“, medzi zemou a nebom.
Znamenia „budúceho veku“ sú už v „tomto svete“ a následkom toho vlievajú nádej na budúcnosť. Občanmi budúcnosti sú svätí ľudia. Žijú na zemi podľa zákonov budúceho Božieho kráľovstva. Títo ľudia sú často nechápaní, vysmievaní alebo prenasledovaní, tak sa deje to, čo si všimol aj apoštol Pavol: „Oni, ktorých svet nebol hoden, blúdili po púšti a po horách, po jaskyniach a zemských roklinách“ (Hebrejom 11, 38). Ich spravodlivý život je znamením prítomnosti Božieho kráľovstva vo svete, zatiaľ čo nasledujúci deň skutočne vstupuje do dnešného dňa a premieňa ho na „deň spásy“.
Znamená to, že katastrofa konca sveta nenastane?
Nie, nebude žiadna katastrofa, Boh neničí svet, ale premieňa ho zvnútra, často skrze „slabých a nerozumných“ z hľadiska svetského úspechu ľudstva: „Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (Prvý list Korinťanom 1, 27). Za nimi je však budúcnosť, ktorej prirodzenosť „tento svet“ ešte nechápe.
„Budúci vek“ vstupuje do súčasného sveta a premieňa ho ako kvások cesto. Týmto spôsobom Boh premáha živelné sily a to prechodné, ktoré do stvorenia uviedol hriech. Hriech nemá budúcnosť: pri druhom Kristovom príchode preň nebude miesto a zmizne v minulosti. A predsa nositelia hriechu, ktorí stále zúfalo lipnú na minulosti, nebudú schopní pozitívne vytvoriť svoju prítomnosť.
Symbol viery sa uzatvára život potvrdzujúcim výrazom „Amen“ („Nech je tak“). Týmto „Amen“ sa my kresťania stávame účastnými na premieňaní sveta a pokračujeme v poslaní Kristových apoštolov. Tým, že hovorí Kristovi „Amen“, má každý človek možnosť budovať odlišný, lepší život a zabrániť katastrofe svojho vlastného života a zničeniu sveta.
A nakoniec, kresťanské „Amen“ robí život celistvým, odstraňuje všetky rozpory, rozdelenia a nejednoznačnosti. Preto kresťan svojím „Amen“, svojím „Nech je tak“ prijíma Boha, druhých ľudí, seba samého a celý svet bez akýchkoľvek obmedzení a výhrad.
„Budúci vek“, ktorý očakávame, budujeme tu a teraz na duchovných a morálnych základoch kresťanského učenia.
| Vzkriesenie mŕtvych pripravuje cestu pre večný život, ktorý je nazývaný „budúci vek“. Pre ľudstvo sa otvára príležitosť uskutočniť svoje povolanie byť korunou stvorenia. Do „budúceho veku“ vstúpia svätí, ktorí dobrými skutkami svojich rúk už pripravili „lepšiu budúcnosť“ a premenili svet v Kristovi. Všetko hriešne zmizne v minulosti a nebude mať miesto v „budúcom veku“, ktorý sa zároveň stane nikdy nekončiacou prítomnosťou. |
Zdroj: We walk in Christ. Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Vzkriesenie mŕtvych
245 Vzkriesenie mŕtvych je rovnako ako stvorenie zjavením Božej stvoriteľskej moci. Vzkriesením Kristus vyvedie ľudstvo z nadvlády smrti a porušenosti.
Seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné… Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť (1 Kor 15, 42 – 44. 53).
Svätý Gregor Nysský poznamenáva: „Boh vzkriesi ľudstvo zjednotené s ním, a to po tom, čo sa duša a telo od seba oddelili a potom sa opäť zjednotili. Výsledkom je úplná spása.“[1]
246 Pri vzkriesení mŕtvych „mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť… a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 25. 29). „Mŕtvi vstanú z hrobov a budú zhromaždení všetci z každej generácie. Vtedy budú pred vami vyjavené tajomstvá každého z nich.“[2] Vzkriesenie mŕtvych je „obnovením požehnaného a božského stavu, v ktorom niet nijakej hanby ani zármutku“[3].
247 Oslávenie tela kresťana sa už uskutočňuje v tajomstve Najsvätejšej Eucharistie, keď sa zjednocuje s osláveným Kristom. „[Eucharistické] lámanie jedného chleba… je liekom nesmrteľnosti a protilátkou, ktorá nás chráni pred smrťou.“[4] Človek sa tak stáva „duchovným telom“ (porov. 1 Kor 15, 44): „Naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušiteľné a majú nádej vzkriesenia do večnosti.“[5]
248 Kristus učí: „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň“ (Jn 12, 47 – 48). Božím súdom je toto: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Jn 3, 19). Tento súd sa už začal a je teraz; a kritériom pre súd je viera v Krista: „Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3, 18). Súd závisí od viery a skutkov lásky: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili… Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili“ (Mt 25, 40 – 45).
249 Boží súd sa začal Kristovým vtelením (porov. Jn 1, 9 – 13) a naplní sa pri jeho slávnom druhom príchode (porov. Mt 25, 31). Avšak „o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Tento súd bude strašný pre všetkých páchateľov neprávostí (porov. Mt 7, 23); no pre spravodlivých bude požehnaním (porov. Mt 25, 34).
250 Ak človek zosnul v Bohu po tom, čo oľutoval všetky hriechy, ale ešte nedosiahol duchovnú zrelosť – plnosť života v Kristovi –, potom vstúpi do Božieho kráľovstva „ako skrze oheň“ (1 Kor 3, 15). Po smrti takýto človek ešte potrebuje duchovné liečenie a očistenie od všetkých škvŕn, aby mohol prebývať „na mieste svetla…, kde niet bolesti, zármutku ani stonania“[6]. V Cirkvi sa tento liečebný stav zosnulých označuje ako „očistec“[7].
Každá čestná a Boha milujúca duša, keď bola vyslobodená z pút tela, odíde odtiaľto a okamžite sa teší z pocitu a vnímania požehnaní, ktoré ju čakajú, pretože to, čo ju zatemňovalo, bolo očistené alebo odložené – neviem, ako inak to vyjadriť. Potom pociťuje úžasné potešenie a radosť a za jasotu sa vydáva v ústrety svojmu Pánovi.[8]
Z tohto dôvodu sa Cirkev modlí za zosnulých:
Poskytnime im teda pomoc a uskutočňujte spomienkové slávnosti za nich. Veď ak boli Jóbove deti očistené obetou svojho otca, prečo pochybujete, že keď aj my obetujeme za zosnulých, vzniká pre nich nejaká útecha,? Veď Boh má vo zvyku vyplniť prosby tých, ktorí prosia za druhých.[9]
251 Nekajúcnosť až do smrti vedie k tragickej realite pekla. Pekelný oheň naznačuje neschopnosť nekajúceho človeka prijať Božiu lásku. „Božie slovo je svetlo, ktoré osvecuje myseľ veriacich, ale zároveň je tiež súdnym ohňom, ktorý stravuje tých, ktorí… zotrvávajú v nočnej temnote tohto života.“[10] Peklo nie je ani tak Božím trestom, ako skôr stavom, ktorý si človek dobrovoľne zvolil. V tomto stave
sa duša ocitne mimo poriadku, spojenia a harmónie, v ktorých bola stvorená Bohom… Keďže nebude v súlade so sebou samou v účelnosti svojich rozumových pohybov, bude zažívať trest a muky, ktoré vznikajú z boja so sebou samou, a bude sa cítiť trestaná svojím vlastným neusporiadaným stavom.[11]
Boh – všetko vo všetkom
252 V rámci svojho slávneho druhého príchodu Kristus premení celý svet, ktorý sa oslobodí od všetkej porušenosti a všetkých pominuteľných vecí. „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2). Premenený svet bude slúžiť a pomáhať ľudstvu pri oslave Boha. Sväté písmo označuje tento premenený svet ako „nebeský Jeruzalem“, v ktorom, „noci už nebude a [oni] nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán, Boh, a budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22, 5).
253 V obnovenom stvorení ľudský rod uzrie Pánovu tvár: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný“ (1 Kor 13, 12). Človek v oslávenom stave má účasť na živote Najsvätejšej Trojice spolu s najsvätejšou Bohorodičkou, anjelmi a všetkými svätými. Tradícia tento stav nazýva nebo.
[Nebo] je krajina živých, kde nie je noc, kde nie je spánok (obraz smrti), kde sa neje, nepije (opory našej slabosti), kde nie sú choroby, bolesti, lieky, súdy, obchody, remeslá, peniaze (počiatok zla; zámienka vojen, koreň nenávisti). Nebo je krajina živých, ktorí nezomreli pre hriech, ale žijú pravým životom v Kristovi Ježišovi.[12]
254 Boží Syn sa podriadi Otcovi spolu s celým stvorením: „A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby Boh bol všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28). Vo svoje náuke o Božej prítomnosti vo všetkých veciach svätý Gregor Nysský poznamenáva nasledovné:
Lebo zatiaľ čo náš terajší život sa žije v rôznych podmienkach a vecí, s ktorými máme vzťah, je mnoho – napríklad čas, vzduch, miesto, jedlo a pitie, odev, slnečné svetlo, svetlo lampy a ďalšie životné potreby, z ktorých žiadna, aj keď je ich veľa, nie je Božia –, ten blažený stav, v ktorý dúfame, nepotrebuje žiadnu z týchto vecí, ale božská Bytosť sa nám stane všetkým a namiesto všetkého, pričom sa rozdelí primerane pre každú potrebu tejto existencie.[13]
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa
[1] Gregor Nysský, Proti Apolinárovi, 17: PG 45, 1153.
[2] Veľkopôstna trióda, Mäsopôstná nedeľa, Utiereň, Stichira na Chválach.
[3] Gregor Nysský, Veľká katechéza, 35: PG 45, 89.
[4] Ignác Antiochijský, List k Efezanom, XX, 2: PG 6, 662.
[5] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1029.
[6] Porov. Trebník, Obrad pohrebu, Modlitba ekténie za zosnulých.
[7] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli (6. júl 1439); porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1030
[8] Gregor Teológ, Reč 7, 21: PG 35, 781.
[9] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 41, 5: PG 61, 361.
[10] Maxim Vyznávač, Otázky Talasiovi, 39, 3: PG 90, 392.
[11] Origenes, Princípy, 10, 5: PG 11, 257.
[12] Bazil Veľký, Homília na 114. žalm: PG 29, 493.
[13] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou, 7: PG 46, 104.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Katechéza pre mládež: Vzkriesenie mŕtvych (18)
